Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knihy čítam ako čitateľka, ako editorka aj ako korektorka. Napísala som vlastný príbeh o vianočnom zázraku pri diagnóze neplodnosti A potom... prišli Vianoce. V rámci profesie spolupracujem s úžasnými autorkami ako Michaelou Ray de Witters, Monikou Sobekovou či Monikou Wurm.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď som videla nádhernú obálku tejto knihy, vedela som, že ju chcem mať. Po prečítaní anotácie som vedela, že ju budem čítať. Ide o debut slovenskej autorky a musím povedať, že Zuzana Nomilnerová má obrovský potenciál.
Kniha je napísaná veľmi zaujímavo, obsahuje množstvo historických skutočností, o ktorých som doteraz ani netušila, hoci som už prečítala nejeden historický román, kde vystupovali postavy katov. Veľmi oceňujem autorkin historický exkurz najmä pohľad na to, aké tresty čakali ľudí za jednotlivé zločiny. Aký trest hrozil za rúhanie, aký za incest či za vraždu vlastného dieťaťa? Autorka tieto fakty podáva, ako prirodzenú súčasť života kata, nepreháňa to však so zbytočnou krvou a čitateľ tak nie je prestimulovaný zbytočným naturalizmom.
Hlavnou líniou knihy je príbeh lásky, ktorá vzniká v prostredí poznačenom spoločenským odsúdením. Ústrednou postavou je kat Ondrej Frey, človek, ktorý mal síce určitú, predovšetkým finančnú, prestíž, na druhej strane bol považovaný za nečistého, jeho dotyk mal prinášať nešťastie, a tak žil na absolútnom okraji spoločnosti, poznačený predsudkami a izoláciou.
Autorka vykresľuje kata veľmi citlivo, možno až priveľmi dobrácky. Nazeráme do reality človeka, ktorému nálepka kata predurčovala celý život človeka osamelého, túžiaceho po rovnakých, obyčajných veciach ako má každý „normálny“ človek. Kat nemohol sedieť v krčme kdekoľvek, nemohol do mesta vstupovať rovnakými bránami ako ostatní a jeho deti často nemali možnosť stať sa ničím iným než pokračovateľmi jeho povolania. Dokonca ani na cintoríne si nebol s ostatnými rovný a mohol byť pochovaný len v neposvätenej zemi.
Autorka robí krásny exkurz do ľudskej duše a presvedčivo vykresľuje ťažobu aj túžby, ktoré si postavy nesú v sebe. Kniha je plná zaujímavých myšlienok, množstva dejových zvratov a roztržiek, ktoré ťahajú čitateľa otáčať ďalšiu a ďalšiu stranu. Zvlášť druhá polovica knihy sa veľmi často venuje telesnej láske a to dosť explicitne, preto by čitatelia mali byť pripravení na množstvo horúcich scén.
Musím však povedať, že napriek silnému a zaujímavému príbehu kniha nie je po edičnej stránke úplne zvládnutá. Množstvo viet pôsobí ťažkopádne a absentuje základné pravidlo: ak môžeš použiť bodku miesto čiarku, použi bodku. Dlhé súvetia by sa dali rozdeliť na kratšie, dynamickejšie vety, ktoré by textu výrazne pomohli. Náročnejšie sa čítali aj pasáže s nahromadením jednoslabičných slov či nadmerným používaním prechodníkových konštrukcií, ktoré slovenskému jazyku nie sú celkom prirodzené a vyžadujú striedmejšie dávkovanie.
Problémom je miestami aj dobová nepresnosť slovníka. Niektoré výrazy nepôsobia autenticky pre historické obdobie napríklad označenie „box pre koňa“, ktoré by sa v 18. storočí pravdepodobne nahrádzalo slovami ako stajňa, maštaľ alebo iným dobovo primeranejším výrazom. Toto sú však veci, na ktoré mala upozorniť redakcia; pri dôslednejšej editorskej práci mohla vzniknúť naozaj výnimočná kniha.
Napriek týmto výhradám čas strávený s Katovým objatím určite nepovažujem za premárnený. Vždy som sa tešila, keď som ju mohla znovu otvoriť a čitateľom ju rozhodne odporúčam.
Mala som navyše možnosť prečítať si niekoľko kapitol z pripravovanej druhej knihy Zuzany Nomilnerovej a musím povedať, že autorka na sebe výrazne zapracovala. Jej štýl sa citeľne posunul a verím, že ďalšia kniha prinesie nielen silný príbeh, ale aj výborný čitateľský zážitok. Myslím si, že pôjde o titul, ktorý si mnohí milovníci historických románov budú chcieť zaradiť do svojej knižnice.
Viem, že kniha je primárne určená ženám, ktoré hľadajú vzťah.
Mám skvelého manžela, s ktorým sme spolu už 16 rokov, tri deti a žijeme „život svojich snov“.
Napriek tomu mi kniha dala veľmi veľa.
S úzkosťami som sa stretla už pred rokmi a hoci sa mi ich podarilo stabilizovať, vždy som cítila, že sú vo mne prítomné. O NLP som počula asi pred 10 rokmi, no vtedy som si NLP terapiu nemohla dovoliť, a psychologické sedenia mi nepriniesli výraznú úľavu.
Kniha mi ukázala nové možnosti, ako pracovať s vnútorným nepokojom, posilniť sebavedomie a hľadať odpovede vo svojom vnútri. Potvrdila mi, že život nemusí byť v zajatí duševného utrpenia, ak sa naučíme čeliť svojim „démonom“.
Rady z knihy postupne uplatňujem a pomáhajú mi nájsť svoju vlastnú silu a stáť aj v búrkach ako pevný strom.
Ide o ďalšie vydarené dielo z pera tejto spisovateľky žijúcej vo Frankfurte, kde sa príbeh aj odohráva. V knihe sa prelína minulosť s prítomnosťou, rozpletajú sa staré tajomstvá a vypovedá sa zamlčané.
Dej je veľmi dynamický, v žiadnej kapitole sa nekrútime na mieste autorka nás drží v napätí počas celého príbehu. Zaujímavá téma stretnutie spolužiakov a ich milovanej učiteľky po rokoch je okorenená Hankiným typickým, nenásilným humorom.
Ľahký štýl, ktorým je kniha napísaná a ktorý ja vždy veľmi oceňujem, robí z Motýľa príjemný, oddychový román.
Na záver hádam len jedno varovanie. Na konci knihy je uvedené prvý diel zo série…
Viete ako… keď prečítate jednu knihu, budete musieť aj ostatné.
Ohúrila ma dokonalá obálka, nádherná obriezka aj samotný námet.
Knižka má ľahký, čitateľský štýl, čo veľmi oceňujem čítanie je plynulé, zrozumiteľné, bez momentov, ktoré by dej zbytočne zadrhávali. Autorka venuje dosť priestoru ADHD pre mňa sú takéto pasáže nesmierne obohacujúce. Aj keď teoreticky viete, čo táto porucha znamená, po prečítaní niekoľkých riadkov vnútorného prežívania človeka s touto diagnózou získate úplne iný pohľad. Za mňa sa táto rovina autorke veľmi vydarila.
Podobne silné sú aj opisy komplikovaných rodinných vzťahov, kde vládne narcistický, manipulatívny otec s názormi starej školy keď ti niečo nejde, si len jednoducho lenivý a málo sa snažíš.
Čo mi naopak nesedelo, bolo veľmi rýchle vzplanutie prakticky po prvom bozku „hurá na to“. Táto časť romantickej linky ma vyslovene vyrušila, pôsobila na mňa ako vystrihnutá z amerického filmu . Nepotrpím si na pomalé rozpaľovanie trvajúce celý príbeh, no intimita, ktorá sa zlomí hneď pri prvej príležitosti, na mňa pôsobí plytko.
Celkovo však príbeh vo mne zanechal príjemný dojem. Magdaléna Pieros sa veľmi efektne hrá s prirovnaniami niekoľkými presne mierenými slovami vystihne podstatu, ktorú iní autori opisujú polovicu kapitoly. Zvyšuje to dynamiku aj pútavosť textu .
Ohúrená som však nebola. Knižka určite čitateľa neurazí a stojí za prečítanie rozvíja dôležité a zaujímavé témy, dočítate ju s radosťou, ale, aspoň v mojom prípade, jedno prečítanie stačilo.
Príbeh Purpurových slnečníc vám bude rezonovať v hlave ako pesnička, ktorú si začnete pohmkávať a potom ju nedokážete vytesniť z mysle. Už po „kokaínovej“ dilógii som vedela, že Monikine knihy sú droga absolútna závislosť, ktorú si potrebujete dávkovať čo najčastejšie, a Slnečnice ani náhodou nesklamali.
Strany som otáčala tak rýchlo, až som sa bála, že ich potrhám. O polnoci som si povedala (najväčšie knihomoľské klamstvo): „Už len dočítam túto kapitolu,“ a keď som prišla na koniec zbadala som názov ďalšej kapitoly… Aspoň som prelistovala tri strany dopredu, aby som mala predstavu, na čo sa mám tešiť, no aj tak som nemohla spať a rozmýšľala som, čo sa stalo a čo sa stane.
Dej je nesmierne harmonický, kým v „Kokaíne“ prevládali smutné a ťažké pasáže, v Slnečniciach sa veľmi vyvážene striedali s povzbudzujúcimi a radostnými scénami. Autorka majstrovsky pracuje s dynamikou textu, strieda krátke vety s dlhšími opismi, čím dosahuje dravosť a pútavosť čítania.
Postavy prechádzajú fantastickým vývojom a premenami, žiadna okolnosť sa v knihe nevyskytuje mimochodom Monika má celú spleť pavučiny dokonale premyslenú a pomaly ju rozbaľuje aj pred čitateľom.
Spoznávame dva svety na jednej strane striktnú amišskú komunitu, v ktorej hlavná hrdinka Sarah svieti ako slnko, a na druhej strane temnú scénu sveta populárnej hudby, kde sa na nočnej oblohe vyníma ON Dimash. Také sú ich stretnutia deň a noc, tma a jas, nevinnosť a skazenosť. Autorka má výborne naštudované správanie v komunite, ktorá hraničí so sektou, a ukazuje aj odvrátenú stranu popularity za hlasom, ktorý ľudia milujú, stojí človek na pokraji najtmavšej priepasti.
Wurmová však do príbehu votkáva aj hlboké myšlienky, ktoré román povyšujú z „obyčajného čítania“ na zážitok so silným odkazom. Za každým zlom sa skrýva bolesť, strach, utrpenie, ktoré človeka zožierajú. Za maskou sily sa trasie zranené vtáča, ktoré sa bojí roztiahnuť polámané krídla.
Pri Purpurových slnečniciach som sa smiala, plakala, prežívala radosť aj žiaľ. Niektoré kapitoly som mala nekontrolovateľnú triašku v nohách. Nezvyknem písať jednostranné chválospevy, ale pri Monikinej knihe musím opäť skloniť pomyselný klobúk pred jej talentom a tvorbou.
Autorka nám ponúka dva závery, a hoci nás varuje pred definitívnym koncom, ja musím povedať, že sa mi páčil, aj keď milujem happy-endy. Pre mňa nebola ani úplne posledná kapitola „zlou verziou“, bola to časť, ktorá ma najviac dojala, kde som najviac plakala a v ktorej mi vlastne svietilo slnko nekonečnej nádeje a lásky cez mraky na zatiahnutej oblohe.
Príbeh Purpurových slnečníc vám bude rezonovať v hlave ako pesnička, ktorú si začnete pohmkávať a potom ju nedokážete vytesniť z mysle. Už po „kokaínovej“ dilógii som vedela, že Monikine knihy sú droga absolútna závislosť, ktorú si potrebujete dávkovať čo najčastejšie, a Slnečnice ani náhodou nesklamali.
Strany som otáčala tak rýchlo, až som sa bála, že ich potrhám. O polnoci som si povedala (najväčšie knihomoľské klamstvo): „Už len dočítam túto kapitolu,“ a keď som prišla na koniec zbadala som názov ďalšej kapitoly… Aspoň som prelistovala tri strany dopredu, aby som mala predstavu, na čo sa mám tešiť, no aj tak som nemohla spať a rozmýšľala som, čo sa stalo a čo sa stane.
Dej je nesmierne harmonický, kým v „Kokaíne“ prevládali smutné a ťažké pasáže, v Slnečniciach sa veľmi vyvážene striedali s povzbudzujúcimi a radostnými scénami. Autorka majstrovsky pracuje s dynamikou textu, strieda krátke vety s dlhšími opismi, čím dosahuje dravosť a pútavosť čítania.
Postavy prechádzajú fantastickým vývojom a premenami, žiadna okolnosť sa v knihe nevyskytuje mimochodom Monika má celú spleť pavučiny dokonale premyslenú a pomaly ju rozbaľuje aj pred čitateľom.
Spoznávame dva svety na jednej strane striktnú amišskú komunitu, v ktorej hlavná hrdinka Sarah svieti ako slnko, a na druhej strane temnú scénu sveta populárnej hudby, kde sa na nočnej oblohe vyníma ON Dimash. Také sú ich stretnutia deň a noc, tma a jas, nevinnosť a skazenosť. Autorka má výborne naštudované správanie v komunite, ktorá hraničí so sektou, a ukazuje aj odvrátenú stranu popularity za hlasom, ktorý ľudia milujú, stojí človek na pokraji najtmavšej priepasti.
Wurmová však do príbehu votkáva aj hlboké myšlienky, ktoré román povyšujú z „obyčajného čítania“ na zážitok so silným odkazom. Za každým zlom sa skrýva bolesť, strach, utrpenie, ktoré človeka zožierajú. Za maskou sily sa trasie zranené vtáča, ktoré sa bojí roztiahnuť polámané krídla.
Pri Purpurových slnečniciach som sa smiala, plakala, prežívala radosť aj žiaľ. Niektoré kapitoly som mala nekontrolovateľnú triašku v nohách. Nezvyknem písať jednostranné chválospevy, ale pri Monikinej knihe musím opäť skloniť pomyselný klobúk pred jej talentom a tvorbou.
Príbeh Purpurových slnečníc vám bude rezonovať v hlave ako pesnička, ktorú si začnete pohmkávať a potom ju nedokážete vytesniť z mysle. Už po „kokaínovej“ dilógii som vedela, že Monikine knihy sú droga absolútna závislosť, ktorú si potrebujete dávkovať čo najčastejšie, a Slnečnice ani náhodou nesklamali.
Strany som otáčala tak rýchlo, až som sa bála, že ich potrhám. O polnoci som si povedala (najväčšie knihomoľské klamstvo): „Už len dočítam túto kapitolu,“ a keď som prišla na koniec zbadala som názov ďalšej kapitoly… Aspoň som prelistovala tri strany dopredu, aby som mala predstavu, na čo sa mám tešiť, no aj tak som nemohla spať a rozmýšľala som, čo sa stalo a čo sa stane.
Dej je nesmierne harmonický, kým v „Kokaíne“ prevládali smutné a ťažké pasáže, v Slnečniciach sa veľmi vyvážene striedali s povzbudzujúcimi a radostnými scénami. Autorka majstrovsky pracuje s dynamikou textu, strieda krátke vety s dlhšími opismi, čím dosahuje dravosť a pútavosť čítania.
Postavy prechádzajú fantastickým vývojom a premenami, žiadna okolnosť sa v knihe nevyskytuje mimochodom Monika má celú spleť pavučiny dokonale premyslenú a pomaly ju rozbaľuje aj pred čitateľom.
Spoznávame dva svety na jednej strane striktnú amišskú komunitu, v ktorej hlavná hrdinka Sarah svieti ako slnko, a na druhej strane temnú scénu sveta populárnej hudby, kde sa na nočnej oblohe vyníma ON Dimash. Také sú ich stretnutia deň a noc, tma a jas, nevinnosť a skazenosť. Autorka má výborne naštudované správanie v komunite, ktorá hraničí so sektou, a ukazuje aj odvrátenú stranu popularity za hlasom, ktorý ľudia milujú, stojí človek na pokraji najtmavšej priepasti.
Wurmová však do príbehu votkáva aj hlboké myšlienky, ktoré román povyšujú z „obyčajného čítania“ na zážitok so silným odkazom. Za každým zlom sa skrýva bolesť, strach, utrpenie, ktoré človeka zožierajú. Za maskou sily sa trasie zranené vtáča, ktoré sa bojí roztiahnuť polámané krídla.
Pri Purpurových slnečniciach som sa smiala, plakala, prežívala radosť aj žiaľ. Niektoré kapitoly som mala nekontrolovateľnú triašku v nohách. Nezvyknem písať jednostranné chválospevy, ale pri Monikinej knihe musím opäť skloniť pomyselný klobúk pred jej talentom a tvorbou.
Autorka nám ponúka dva závery, a hoci nás varuje pred definitívnym koncom, ja musím povedať, že sa mi páčil, aj keď milujem happy-endy. Pre mňa nebola ani úplne posledná kapitola „zlou verziou“, bola to časť, ktorá ma najviac dojala, kde som najviac plakala a v ktorej mi vlastne svietilo slnko nekonečnej nádeje a lásky cez mraky na zatiahnutej oblohe.
Naše deti sa na Siriusových príbehov veľmi bavili, autorka má priamočiary, ľahký humor, ktorý deti hneď chápu. Bavilo ich napätie, rýchly dej, humorné scénky - papuče, krížovky aj zaváracie hrnce. Ak hľadáte knižku pre deti 5+, Katka a Sirius sú skvelá voľba.
