Moje vianočné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje čitateľské kolekcie
Moje vianočné darčeky Moje aktivity
Ak ste pri autorovej tvorbe mali v obľube aj jeho ľahkosť a schopnosť sa veľmi svižne, nenútene a zároveň aj úderne ujať slova a zabrnkať na správnu strunku, tak tu je jeho štýl veľkou prednosťou. Príbeh vás síce zabolí, s postavami si prejdete ich trápením, no zároveň vás aj nabije nádejou. Aj ako sám Frankie povedal v rozhovore, tak Hľadanie Adama určite nebude zlomom, ale možno časťou skladačky k pochopeniu a k otvoreniu mysle. Príbeh je naozaj intímny, boľavý a kruto úprimný... Práve vylíčenie vzťahu matky a syna mu dodalo taký otvorenejší rozmer. Autor sa neuchýlil k tomu, k čomu sa naopak pomerne často uchýli názorový protipól, ale práve naopak. Mierlivo, s pokorou a zároveň veľmi úprimne poukázal na to, čo našej spoločnosti chýba. Láska, tolerancia, slušnosť a cit. Neberme už konečne tieto emócie a atribúty ako slabosť, ale naopak ako niečo, čo nás zdobí, robí ľudskými a na čo môžeme byť hrdí... Láska je krásna. Len jej treba dať priestor, aby mohla rásť...
Spracovanie príbehu mi bolo štýlovo "pochuti". Autor postupoval prakticky chronologicky (až na niekoľko výnimiek) i keď občas repetitívne. Od detstva, dospievania až po udalosti, ktoré odistili časovanú bombu. Čo mi však v tomto smere chýbalo bolo zameranie sa na psychický stav páchateľky. Čitateľ dostane odpovede na otázky - kedy, čo a ako, no nie na logickú otázku prečo?. Autor dal tomuto šokujúcemu prípadu "príbehovú formu", ktorá mi v mnohom pripomenula skôr reportáž než triler. Rozprávanie doplnil o postrehy a vylíčenie niektorých situácií očami 3 sestier Knotekových - Nikki, Sami a Tori. Sem tam sa objavili aj pohľad ich babičky Lary a Davea, Shellinho manžela.
Detektívna zápletka a ducharina sa tiahnu celým príbehom a tvoria jeho kostru. Hoci sa objaví viacero vedľajších postáv, tak len 2 z nich dostanú väčší priestor - počarovný a záhadný koniar Sylas a sarkastický Smrtihlav.
Pre mňa ako pre fantasy nepobozkaného frfľoša, nie práve fanúšika (dark/gotic) romantiky a príbehov určených pre mladšie ročníky bola táto kniha pútavá a nenudila som sa pri nej. Našli sa síce viaceré výtky, ktoré mi skazili celkový dojem, ale príbeh ako taký som si užila. Pre tých, čo tieto žánre a prvky vyhľadávajú to skôr nebude úplne ich šálka kávy a pogúľajú očkami určite viac ako ja. Záver príbehu i epilóg sa mi páčili a boli pre mňa navnadením na ďalšiu časť (Foxglove). Preto som rada, že pokračovanie tejto série v slovenskom preklade je už dostupné :)
Táto kniha bola hĺbkou deja a jeho plynutím asi o niečo prepracovanejšia ako Ariadna. Aj keď musím povedať, že Ariadna sa mi páčila asi o trošku viac i napriek zbrklému záveru. Elektrou sa tiahne taká zvláštna zmes nepochopenia, žiarlivosti, pomsty, intríg, vnútorného boja postáv a nenávisti. Saintová opäť ukázala svoj nenásilný a "v jednoduchosti je krása" popisný štýl, ktorý nebol tiahly, ale ako taký jemný poprašok či letný dážď - príjemne osviežujúci a neprečačkaný. Mierne ma sklamalo len nerovnaké vykreslenie ústredných ženských postáv - najmä Elektry, ktorá aj napriek tomu, že kniha nesie názov podľa nej nebola práve tou, ktorá najviac vytŕčala. Autorkin letmý pohľad na trójsku vojnu ma bavil omnoho viac než Fryov. Ten mi až tak neulahodil. Tu bol podaný síce jednoducho, ale postačujúco.
Príbehom sa celý čas tiahne zvláštna, pulzujúca melanchólia. A tá vo mne vyvolala nielen clivosť, ale zároveň i nádej. Autorka krásne a prirodzene prepojila viacero tém, pričom nič z toho neprepískla a čitateľa emočne "nezlomila" a neutopila vo vlne bezútešného smútku. Skôr mu dala šancu na empatické ponorenie sa do príbehu, kde síce možno slová ako nenávisť, zakázaná láska, vojna, strata a nový začiatok vyznejú ako klišé, no tu na niečo také nebol priestor. Ak by som mala knihe čosi vytknúť, tak môžem s čistým štítom povedať, že som nenašla absolútne nič, čo by ma vyrušovalo. Ostrov stratených stromov radím k tým príbehom, ku ktorým sa ešte rada niekedy vrátim. Zanechal vo mne hlbokú emóciu a to sa doposiaľ podarilo len veľmi málo knihám. Pomyselne skladám klobúk pred Elif Shafak, lebo na príbeh Kosmasa, Defne, Ady, jedného etnicky rozdeleného ostrova a magického figovníka určite tak skoro nezabudnem. Toto je jednoznačne najlepšia kniha, ktorú som tento rok prečítala a neverím, že ju ešte niečo prekoná.
Milujem pikošky z histórie. Preto, keď natrafím na knihu, ktorá ich interpretuje vo svižnej a vtipnej forme tak neváham. A to aj v prípade, ak ide o knihu primárne určenú pre detského čitateľa - veď vždy budem dieťa svojich rodičov.
Keďže som knihu nevidela fyzicky, ale objednávala si ju cez rezervačný systém, tak ma celkom prekvapil jej rozmer. Je to riadny macko a polka autobusu tak videla, čo mi vykúka z taštičky. Vzhľadom na detailné doprovodné ilustrácie je to však obrovský plus, lebo tie ilustrácie sú eňo ňuňo milené. Kniha je zaradená do kategórie náučnej literatúry pre deti, no zaujme aj dospelého čitateľa. Dokonca by som povedala, že toho aj viac, lebo vekové určenie sa mi zdalo nastavené nie veľmi šťastne. Asi by som knihu skôr odporučila deťom vo veku 12+ nakoľko by niektorí rodičia mohli mať problém so slovníkom v knihe (áno, deti nájdu aj ho*no - má ho tam) a nie som si istá, no mnohé okrajové info deti vo veku 10 rokov asi ešte nemajú šancu poznať, ak si dobre pamätám osnovy z dejepisu. Napríklad antické Grécko či Rím a aj viaceré postavičky z histórie im nemusia byť až tak známe. Preto by som vekovú hranicu asi trošku posunula.
Kapitolky sú primerane dlhé a napísané ozaj ľahko, pochopiteľne, pútavo a vtipne. Dozviete sa napríklad o tom, kedy začali lekári šípiť, že dezinfekcia je dôležitá, o hygienickych (ne)návykoch šľachty, prvom záchodíku, ako vyzeralo čistenie zubov, utieranie zadkov či o posvätnom zápachu a predsudkoch súvisiacich s čistotou. Zaiste si vydýchnete, že nie ste členom dvora Kráľa Slnka, lebo by ste ho museli povzbudzovať aj pri tlačení bobku - potlač Ľudo poriadne, nech to z teba vypadne. Obchodné rokovania počas vykonávania potreby boli v tých časoch tiež veľmi obľúbené. Takže buďte radi, ak vám návšteva či obchodný partner ponúknu turka v skle a odvetrané tyčinky a nie bujaré grupenbudar orgie. Zistíte, že aj proces skrášľovania si prešiel tŕnistou cestou - od jedovatých líčidiel a popučených chrobáčikov, cez všivavé parochne alebo dilemu či s fúzikom alebo bez chĺpka. Sem tam som sa síce hamišne uchechtla, že haha, no na druhej strane, minimálne v procese skrášľovania sme na tom aktuálne vďaka trendu huba jak cez kompresor asi na míle vzdialení od prirodzenosti a jemnej krásy, takže našim predkom nemáme čo vytýkať.
Vďaka knižke sa nielen čosi naučíte. Pocestujete si aj v čase a ocitnete sa na viacerých kontinentoch. Lebo aj taká "maličkosť" ako hygiena sa v rámci sveta líši svojimi rit(ť)uálmi a zákonitosťami (kúpele, sauny, kúpanie v posvätnej rieke). Obzvlášť úsmevné sú príbehy z prostredia šľachty, pri ktorých je jasne vidieť, že aj oni boli len ľudia. Výraz, kde aj králi chodia pešo má svoje čaro a poukazuje práve na to, že v rámci ľudských potrieb sa jeho blahorodie črevo na názor či titul nepýta a keď zavelí a už líže zatáčky, tak upaľuješ jak Verstappen či si lord či roľník.
Táto knižka je úžasná. Detské knihy a aj knihy s pikoškami z histórie mám v obľube a Smradľavé dejiny hygieny si ma získali. S ľahkosťou, vtipom a zároveň pútavo som nasala veľa nových informácií a aj sa dobre zabavil.
Vôbec nebudem klamať a ani prifarbovať - tento príbeh ma dojal, rozplakal, rozosmial i zarmútil. Hoci z knihy cítiť, že ide o prvotinu a že autorka sa sem tam nechala mierne uniesť a čitateľa potočila v kruhu, tak neľutujem ani minútku času, ktorú som strávila čítaním tejto knihy. Práve emócia z knihy, také to príjemné teplo, ktoré sa mi pri čítaní rozlievalo po tele boli pre mňa dôležité a viac než postačujúce. Príbeh som si užila a asi by som ho naordinovala ako povinné čítanie v čase, keď človek cíti smútok, keď ho valcujú denno-denné prekáračky ľudí navôkol alebo ak ho boxuje polarizujúca sa spoločnosť a šíriaca sa nenávisť. Ja som si práve v tejto knihe našla akúsi ulitku alebo ochranný štít pred škaredým vonkajškom. Skúste - hoci sa nejedná o literárne veľdielo ašpirujúce na nobelovku, tak ako oddychové čítanie je viac než fajn. Ak si odmyslím pár nedostatkov, tak ma kniha svojím posolstvom pohladila na duši.
S každou stránkou som mala pocit, že sa do mňa emócie a neprávosť zarývajú ako žiletka. Veľmi som Elle fandila, aby konečne našla pokoj a to pravé šťastie. Záver aj napriek všetkému beriem ako niečo, čo autorka vyriešila šalamúnsky (aj keď sú vraj tri verzie toho, ako čitatelia príbeh pochopili). Nepreháňam, ak Papierový palác zaradím k top knihám tohto roka. Za mňa 5/5, aj keď príbeh mal aj zopár trhliniek.
V tomto príbehu už na začiatku spoznáme páchateľa. V tomto je teda táto krimi diametrálne odlišná od väčšiny detektívok alebo trilerov. Mne sa tento svieži závan rátal a bola som zaň rada, lebo ma v čase čítania skolila virózka. Táto časť priniesla čosi iné - odhaľovanie zverstiev Netvora totiž nemalo "len" odhaliť to, kam až siaha ľudská zvrátenosť, ale aj odhaliť čosi viac z minulosti a súkromia Roberta Huntera. A keďže ja som v tomto smere stará kukurica, ktorá pchá frňák všade a snorí ako biznis prasiatko po hľuzovkách, tak moje krimiradaríky si prišli na svoje. Povedala by som, že táto možno riskantnejšia až experimentálna forma bola veľmi dobrý ťah. Niekedy sa totiž stáva, že autor sérií stratí dych a niektorá jeho časť začne zaostávať alebo nemá takú šťavu a drive ako iné časti. V prípade Cartera som si zatiaľ držku nenarazila, lebo cez tú povestnú latku skáče vždy ladne ako jeleň v ruji.
Čo mi však v príbehu chýbalo, bol môj nemenej obľúbený Hunterov parťák Carlos. Ten sa totiž v tejto časti neobjaví. Carter to však za vagón vykompenzoval práve odhaleniami z Hunterovej minulosti. Tu len jemne naznačím, že sa konečne dozvieme aj čosi intímnejšie z jeho života. Nostalgicky sa tiež prenesieme do jeho študentských čias, keď talentované dieťa Robert preskakoval ročníky v škole a trhal rekordy výšky inteligenčného kvocientu v kategórií svojich rovesníkov.
Ako aj všetky predošlé, tak aj táto časť obsahuje reálie zo života autora, ktorý roky pôsobil ako behaviorálny krimišpecialista. Pokiaľ vás teda zaujíma forenzná psychológia, vzorce správania či kriminalistika a hlavne kategória sériových vrážd, tak túto sériu rozhodne nevynechajte. Mimo iného totiž do nej autor vsunul aj mnohé takéto poznatky a perličky. Hoci mnohí možno považujú postavu Roberta Huntera až za nereálne dokonalú, tak ja som rada, že sa v istých smeroch vymyká modelu policajného vyšetrovateľa v (severských) detektívkach. Nedominuje neresť (napríklad alkohol), ale inteligencia. Ani tento jednoroží koncept mi netrhá viečkom a plne si ho užívam.
Hnusom, nechutnosťami a zvrátenosťou táto časť nezaostáva za predošlými a páčila sa mi o trochu viac ako Jeden za druhým. Nevadila mi ani Hunterova na nervylezúca dokonalosť a menej typická koncepcia, kedy je známy páchateľ a na povrch sa postupne vynárajú jeho zločiny z minulosti. Carter si ma znovu obkrútil jak vyhladovaná anakonda naivné zvieratko a teším sa na ďalšiu časť, s ktorou možno opäť trhnem rekord v prečítaní.
Knihu zhodnotím z môjho uhla pohľadu a na základe toho, aký dojem vo mne vyvolala. Tento príbeh má viacero rovín. Definovala by som ich ako: 1. Annina snaha o to byť hlasom, jej sila a odhodlanie ísť za svojim snom. 2. Pokus o alternatívu a nastolenie básnickej otázky - ako by mohla vyzerať cirkev, ak by mal naozaj Ježiš manželku a deti a žena by v tom čase mala slovo? - táto časť iba čisto teoreticky. 3. Nádherné vykreslenie vzťahu medzi Ježišom a Annou. Hoci najviac vytŕčala práve tá prvá rovina príbehu, tak musím priznať, že v istej časti knihy (konkrétne v časti odohrávajúcej sa v Egypte) som si uvedomila, že táto časť príbehu síce bola nosná a atraktívna, no mňa zaujala práve tá posledná menovaná - vzťah medzi Ježišom a Annou.
Neviem, či by som nemala pochybnosti, ak by autorka vybrala Anne iného muža. Symbolika bezhraničnej láskavosti by bola pre mňa asi inak ťažko uveriteľná. Páčil sa mi ich harmonický vzťah, ktorý sa vyvíjal od prvého stretnutia. Anna dala Ježišovi domov a vyplnila posledné prázdne miesto v jeho srdci. V tom láskavom srdci, ktoré tu bolo pre každého. Náruč, pochopenie, povzbudivé slová a nádej. Na strane druhej Ježiš v Anne živil jej túžbu - túžbu byť hlasom. Hlasom žien, ktoré mali neľahký osud a na ktoré by história nemala zabudnúť. Dal jej priestor, bol trpezlivý a tolerantný. Nebral ju len ako ženu, ale aj ako priateľa, bútľavú vŕbu a tú, ktorá dokázala ako jediná zapáliť v jeho srdci plameň a ktorej názor si ctil a rešpektoval ho. Priznávam sa, že moje rozpoloženie bolo asi na vine tomu, že v jednej chvíli som Anne závidela. Aj keď šlo o fikciu. Takého láskavého, tolerantného a predovšetkým milujúceho a dobrotivého muža s veľkými ochraňujúcimi rukami, hrejivou náručou, ktorý vo mne číta ako v knihe a vidí mi až do duše by som si priala aj ja. Neberte to prosím ako urážku či rúhanie... Myslím však, že práve táto symbolika láskavosti a bezhraničnej lásky, podpory a dôvery by sa mi inak ťažko vryla pod kožu, ak by postava Anninho muža bol niekto iný. Svojim spôsobom mi práve táto linka naservírovala do srdca nádej...
Autorka sa viac menej držala historickej linky a prameňov, ktoré popisujú tento najznámejší biblický príbeh. Príbeh o Mesiášovi. Niektoré postavy však schválne obmenila, dala im inú úlohu alebo ich do príbehu zamiešala len tak jedným očkom. Z vedľajších postáv na mňa najviac zapôsobila Annina teta Yaltha a tiež Tabitha - Annina priateľka. Práve ich príbehy boli z kategórie tých, ktorým dala Anna hlas.
Kniha určite nemá vyvolať kontroverziu ani rozoštvať kresťanov. Preto, ak máte dojem, že by ste niečo iné v tomto smere nemohli prijať, tak po nej radšej nesiahnite. Aj keď by to bola škoda... Mňa súčasná podoba kresťanstva i cirkvi hnevá. Nechcem to však rozpitvávať ani hrotiť, lebo viem, že mnohí by si vybrali z mojej recenzie iba to a zbytočne by to len rozdúchalo vášne. Kvôli knihe by ma to mrzelo. Ide hlavne o ňu a tento priestor venujem predovšetkým jej.
Ako som už naznačila, tak mne sa v príbehu najviac páčila rovina vzťahová. Dotkla sa ma omnoho viac než samotný príbeh Anny. Možno som to takto cítila len ja a ostatných naopak táto rovina až tak nezaujme. Každopádne však Knihu túžob považujem za tú knihu, ktorá ma prinútila premýšľať a rozjímať. Hodnotím ju plným počtom hviezdičiek 5/5. Chválim aj preklad a aj autorkin pekný opisný štýl a detailné vykreslenie niektorých postáv. Príbeh pekne plynul ako pokojná rieka a moja predstavivosť zafungovala.
