Tatiana Dvorská

8

Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?

Založiť si profil

Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?

Založiť si profil
Zobraziť viac

Moje odznaky

2021
2021
2020
Zobraziť viac

Moje aktivity

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

20.04.2022 10:19

Knihu zhodnotím z môjho uhla pohľadu a na základe toho, aký dojem vo mne vyvolala. Tento príbeh má viacero rovín. Definovala by som ich ako: 1. Annina snaha o to byť hlasom, jej sila a odhodlanie ísť za svojim snom. 2. Pokus o alternatívu a nastolenie básnickej otázky - ako by mohla vyzerať cirkev, ak by mal naozaj Ježiš manželku a deti a žena by v tom čase mala slovo? - táto časť iba čisto teoreticky. 3. Nádherné vykreslenie vzťahu medzi Ježišom a Annou. Hoci najviac vytŕčala práve tá prvá rovina príbehu, tak musím priznať, že v istej časti knihy (konkrétne v časti odohrávajúcej sa v Egypte) som si uvedomila, že táto časť príbehu síce bola nosná a atraktívna, no mňa zaujala práve tá posledná menovaná - vzťah medzi Ježišom a Annou.

Neviem, či by som nemala pochybnosti, ak by autorka vybrala Anne iného muža. Symbolika bezhraničnej láskavosti by bola pre mňa asi inak ťažko uveriteľná. Páčil sa mi ich harmonický vzťah, ktorý sa vyvíjal od prvého stretnutia. Anna dala Ježišovi domov a vyplnila posledné prázdne miesto v jeho srdci. V tom láskavom srdci, ktoré tu bolo pre každého. Náruč, pochopenie, povzbudivé slová a nádej. Na strane druhej Ježiš v Anne živil jej túžbu - túžbu byť hlasom. Hlasom žien, ktoré mali neľahký osud a na ktoré by história nemala zabudnúť. Dal jej priestor, bol trpezlivý a tolerantný. Nebral ju len ako ženu, ale aj ako priateľa, bútľavú vŕbu a tú, ktorá dokázala ako jediná zapáliť v jeho srdci plameň a ktorej názor si ctil a rešpektoval ho. Priznávam sa, že moje rozpoloženie bolo asi na vine tomu, že v jednej chvíli som Anne závidela. Aj keď šlo o fikciu. Takého láskavého, tolerantného a predovšetkým milujúceho a dobrotivého muža s veľkými ochraňujúcimi rukami, hrejivou náručou, ktorý vo mne číta ako v knihe a vidí mi až do duše by som si priala aj ja. Neberte to prosím ako urážku či rúhanie... Myslím však, že práve táto symbolika láskavosti a bezhraničnej lásky, podpory a dôvery by sa mi inak ťažko vryla pod kožu, ak by postava Anninho muža bol niekto iný. Svojim spôsobom mi práve táto linka naservírovala do srdca nádej...

Autorka sa viac menej držala historickej linky a prameňov, ktoré popisujú tento najznámejší biblický príbeh. Príbeh o Mesiášovi. Niektoré postavy však schválne obmenila, dala im inú úlohu alebo ich do príbehu zamiešala len tak jedným očkom. Z vedľajších postáv na mňa najviac zapôsobila Annina teta Yaltha a tiež Tabitha - Annina priateľka. Práve ich príbehy boli z kategórie tých, ktorým dala Anna hlas.

Kniha určite nemá vyvolať kontroverziu ani rozoštvať kresťanov. Preto, ak máte dojem, že by ste niečo iné v tomto smere nemohli prijať, tak po nej radšej nesiahnite. Aj keď by to bola škoda... Mňa súčasná podoba kresťanstva i cirkvi hnevá. Nechcem to však rozpitvávať ani hrotiť, lebo viem, že mnohí by si vybrali z mojej recenzie iba to a zbytočne by to len rozdúchalo vášne. Kvôli knihe by ma to mrzelo. Ide hlavne o ňu a tento priestor venujem predovšetkým jej.

Ako som už naznačila, tak mne sa v príbehu najviac páčila rovina vzťahová. Dotkla sa ma omnoho viac než samotný príbeh Anny. Možno som to takto cítila len ja a ostatných naopak táto rovina až tak nezaujme. Každopádne však Knihu túžob považujem za tú knihu, ktorá ma prinútila premýšľať a rozjímať. Hodnotím ju plným počtom hviezdičiek 5/5. Chválim aj preklad a aj autorkin pekný opisný štýl a detailné vykreslenie niektorých postáv. Príbeh pekne plynul ako pokojná rieka a moja predstavivosť zafungovala.

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

20.04.2022 10:16

Odporúčam čítať túto knihu v období, keď dokážete ozaj vypnúť. Na jednej strane má v sebe myšlienku dávkovanú so sarkazmom, no na strane druhej je aj úderná. Čiže, ak sa práve nachádzate v období, keď vám vadí aj to, že iný človek hlasno dýcha a vaše oči robia často premety (tak tomu bolo v mojom prípade), tak si ju radšej odložte na neskôr. Takým láskavejším štýlom a občas aj celkom priamo a bez príkras nám ukazuje, kým sme, s čím bojujeme a kam nás naše rozhodnutia a túžby môžu zaviezť. Či sa dokážeme uspokojiť a nechať život taký aký je, hoci nás už nudí a nenapĺňa alebo spraviť razantný krok a zmeniť ho na taký, po akom túžime či sa vrhnúť sa bez rozmyslu do niečoho, čo bude buď hop alebo trop.

Zhrniem to. Táto kniha je akousi sondou do života jednej lekárky, ktorá sa ocitla na rázcestí a nechala sa životom unášať. Mimochodom, od veci ako vždy, ale závidela som hlavnej hrdinke pohár vo veľkosti akvária - keď budem veľká, tiež si taký kúpim ???? Aj keď som v mnohých situáciách nesúhlasila a škúlila po hasiacom prístroji na uhasenie jej zapaľujúcich sa lýtok, tak som si nakoniec povedala - kto som, aby som ju súdila. A práve to považujem za jednu z myšlienok, ktoré táto kniha priniesla. Nesúdiť, ak nechceš byť súdený. Život je aj o tom. Nielen o radosti a naoko dokonalosti, ale aj o pádoch, prehrách, zlých rozhodnutiach, riskovaní... O žití a nie o prežívaní. Je to taký zvláštny guľáš a všechochuť a je na nás, akými ingredienciami ho vyšperkujeme alebo akými ho naopak domrvíme. Cítim sa síce ako nepodarený motivačný rečník, ale všetko, čo nás v živote postretne nás formuje. Je len v našich rukách, čo si z každej skúsenosti vezmeme. Knihu hodnotím na 4.5/5.

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

20.04.2022 10:10

Príbeh sa skladá celkovo z 20 kapitol. Nejde len o suchý príbeh denníkového typu. Rozprávanie je logicky doplnené aj reáliami z tej konkrétnej doby, čo ešte viac umocňuje predstavivosť a dodáva príbehu autenticitu. A aj ľudský rozmer. Jednotlivé kapitoly sú často predelené aj vsuvkami z prítomnosti, keď pani Špitzerová rozprávala svoj životný príbeh autorke jej biografie. Pani Dalma sa nezamerala len na hrôzy vojny i komunistického režimu a netúžila po ľútosti a už vôbec sa nesnažila čitateľa šokovať mučivými popismi násilia páchanom na ľuďoch. Niektoré udalosti nechala nevypovedané a tým svojim spôsobom ešte viac, avšak s citom a empaticky vykreslila, čo vojna napáchala na bežnom obyvateľstve a ako v iných odhalila to, čo sa skrýva v ich samom jadre. Práve týmto získal príbeh akýsi punc elegancie a údernosť. Nedegradovala ho tak do roviny šokujúcich príbehov, ktoré majú čitateľa úplne emočne rozložiť, ale naopak s citom upozorniť a naučiť ho načúvať a porozumieť iným.

Vždy obdivujem to, ako mnohí preživší popisujú svoje vzťahy s najbližšími. Ako spomínajú na to, čo im rodičia vštepovali a aké mali vzťahy so súrodencami. Aj v knihe od pána Jakua ma zahriali pri srdci nádherné myšlienky o ľudskosti, láske k blížnemu, sile priateľstve, nezlomnosti, dôvere, ktorých nositeľom bol jeho otec a ktoré mu už odmalička pripomínal a ktoré teda pán Edu bral ako samozrejmé... Tieto prvky výchovy, ak to tak smiem nazvať jej boli vštepované rodičmi a nezanedbateľne sa podpísali pod to, akým človekom bola. Pani Dalma tiež huncútsky a s takým ženským dôvtipom a eleganciou jej vlastnou popísala aj svoj vzťah s manželom Jurajom. Mnohokrát som sa nad tým pousmiala, lebo ich vzťah bol zvláštnym spôsobom hlboký. Rozumeli si bez slov či prehnaných gest. Sila ich vzťahu tkvela v dôvere a láske, ktorá nepotrebovala byť na očiach, lebo základ mala inde. V srdci, poznaní toho druhého a v akomsi druhu duševnej telepatie. A tiež vo vedomí toho, čo obaja prežili a s akými démonmi minulosti museli zápasiť.

Čo ma tiež potešilo bol záver príbehu, kde pani Špitzerová viac rozvinula svoju lásku k divadlu a úskalia jej hereckej kariéry. Poukázala na to, ako sa z osloboditeľa stal uzurpátor a že koncom druhej svetovej vojny antisemitizmus či nenávisť nevymizli. Práve naopak. Ani po roku 1945 to pani Dalma nemala vôbec ľahké. Jeden režim vystriedal iný. Kádrovanie, donášanie, odpočúvanie, nulová sloboda slova...

V mnohých prípadoch nastal i po vojne druhý boj... Návrat do života, vyrovnanie sa s minulosťou. Nič ľahké. Som rada, že sa konečne v mnohých príbehoch z tohto obdobia začali popisovať i tieto úskalia života krátko po skončení vojny. Nechcem a ani nebudem tento príbeh hviezdičkovať. Myslím, že je z mojich slov zrejmé, že ma príbeh pani Špitzerovej zaujal a dotkol sa ma. Veľmi mi sadol aj štýl autorky Andrey Coddington. Príbeh odsýpal, netlačil umelo na city, no zároveň vedel mňa ako čitateľa vtiahnuť do deja i zapnúť centrum empatie. Nie ľútosti a zdesenia. Zanechať odkaz, myšlienku, ponaučenie....

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

14.04.2022 17:56

Hovoriť o smrti priamo by nemalo byť tabu. Smrť je súčasťou života, nech to už znie akokoľvek. Rodíme sa s tým, že raz zomrieme. Každú sekundu umrie na svete x ľudí a x sa zas narodí. Hovorí sa tomu kolobeh života. Caitlin Doughty sa na túto tému pozrela naozaj nezvyčajným spôsobom a bez servítky. Smrť totiž prehliadame, zatvárame pred ňou oči a doslova ju ukrývame. Stal sa z nej bubák.

Bolo pre mňa naozaj zvláštne naraziť na osobu, akou je autorka. Respektíve to, ako na mňa zapôsobila. Nepripadala mi ako podivínka "ocukrovaná" prachom z krematória ani ako gotická morbiďáčka so zvláštnou úchylkou obdivovať 50 odtieňov nekrotickej pokožky. Každý z nás je svojim spôsobom v niečom divný. Ja napríklad nezjem kraj z koláča, lebo ma z toho striasa, nezaspím, ak mám gombíky z periny blízko ksichtu a hada sa bojím aj na obrázku. Autorkin štýl mi bol asi aj preto veľmi blízky - nevtieravý, úprimný, vtipný a prirodzený. Dokázala nonšalantne, no zároveň i s pompou opísať aj tie najdivnejšie prípady, ktoré zažila, keď pracovala v krematóriu. A páni moji, tá teda mala žalúdok.

Hanbím sa to priznať, ale keďže asi spadám do kategórie divných a uletených, tak je jasné, že aj napriek vážnosti danej témy som sa rehotala ako chipmunk, ktorý si fetol prepotené, týždeň nosené ponožky. V reálnom živote by sme možno aj boli kamošky a spriaznené duše a trkotali by sme pri tekvicovom latéčku. Milujem ľudí, ktorí sa neberú vážne a ktorí dokážu s humorom rozobrať hocičo a napumpovať vás pozitivizmom. Caitlin Doughty má teda u mňa jedno fajnové pivo za perfektný čitateľský zážitok.

Ak vás zaujíma ako funguje tokár - balzamovací excalibur, či mŕtvi žmurkajú, prečo sú sekundové lepidlo, "arašidové maslo" a potravinová fólia nevyhnutnou výbavou pracovníkov v pohrebníctve, prečo nám zidealizované rozprávky spôsobujú depky alebo kde sa nachádza Disneyland smrti, tak túto knižku berte. Dokým ešte je! Autorka pridala aj niekoľko echt brutálne zaujímavých, častokrát nepochopiteľných či popod fúzik úsmešných funebráckych reálií z viacerých kútov sveta. Váš pohľad na lasagne a korytnačky sa možno zmení, no aspoň nezomriete v sladkej nevedomosti. Popísala tiež svoju dá sa povedať cestu a motiváciu k tomu, aby svoj život venovala práve... smrti a kariére v tomto priemysle.

Prosím si viac takýchto sarkastických kníh prýštiacich čiernym humorom. Viem, že sa tu istotne nájdu zošnurovaní frfľoši, ktorí ohundrú tieto moje tliachaniny i danú knihu, no ak patríte k zvedavým čitateľom bez predsudkov, so zmyslom pre humor a s odvážnym a mocným žalúdkom, tak vám ju bilboardujem do pozornosti. Creme de la creme pre morbiďákov. Asi je to jasné. 5/5* a kľudne aj viac.

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

14.04.2022 17:53

Ani jedna kapitola ma nenechala chladnou. Dosiaľ som si prečítala len zopár reportážných kníh najmä z "poľskej školy reportážnej literatúry", no táto za nimi rozhodne nezaostala. Surová, úprimná a aj desivá. Bez servítky, až mrazivo reálna. Kniha nasiaknutá úprimnosťou, emóciami a ľudským utrpením. Určite odporúčam do pozornosti a nepochybujem o tom, že túto knihu zaradím k tým naj, čo sa mi v roku 2022 dostalo pod ruky. Knihu Kilo hodnotím na 5/5. Som rada, že som si ňou rozšírila obzory. Kniha vo mne zanechala trpkú pachuť z toho, ako zle na tom Kolumbia je a ako musia aj v 21. storočí toľkí ľudia zbytočne zomierať kvôli mamone...

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

14.04.2022 17:52

Príbeh Samiry je jedným z príbehov. Nie konkrétny. Ale mohol by byť. Dievčat ako ona sú totiž na svete tisíce. Lana Lux zhmotnila trpký osud mnohých dievčat, ktoré sa stali obeťami obchodu s ľuďmi. Či už ide o gangy zlodejov, prostitúciu alebo obchod s ľudskými orgánmi. Samira bola teda v mojom ponímaní akýmsi hlasom všetkých týchto dievčat. Tie doplatili hlavne na svoju nevedomosť a nevinnosť. Často v dôsledku neľahkých podmienok, strachu o rodinu, kvôli silnej túžbe po krajšom živote či vidine splnenia snov...

Autorkin štýl bol naozaj veľmi drsný, jasný a priamy. Žiadne pozlátko, žiadne hrajkanie sa. Hnusná realita. Odporné popisy zneužívania... Lana Lux sa dokázala dostať do hlavy mladému dievčatku, ktoré skrz svoju nevinnosť mnohým veciam nechápalo. Na tomto konkrétnom príbehu je teda vidieť, akú rolu zohráva prostredie vo formovaní charakteru a pri ďalšom smerovaní i osobnostnom raste... S udalosťami posledných dní, kedy na povrch vyplávali otrasné videá o alarmujúcom správaní sa detí je toto naozaj obrovským výkričníkom... Mnohé deti nemajú nič. Nič z tých pre nás "bežných vecí" - posteľ, hygiena, pravidelná strava, mobil, čisté a módne oblečenie, hračky... Často robia zlé veci preto, lebo sú k tomu donútené, lebo nemajú na výber alebo preto, lebo im nemá kto povedať, čo je správne a čo nie... Čo donúti decká, ktorým rodičia splnia prvé i posledné k tomu, aby sa správali ako hyeny? V akom svete to preboha žijeme? Naozaj si už nedokážeme nič vážiť a správať sa ľudsky? Zlyhávame ako spoločnosť. Deti nalepené na telefónoch, rodičia bez záujmu o ne, ktorí však v prípade problémov okamžite bránia deti namiesto toho, aby im dali jasne najavo, kde sú hranice a že za svoje činy treba prevziať zodpovednosť... Prečo nedokážeme ukázať deťom správny smer a dať im základ k tomu, aby z nich vyrástli zodpovední, uvedomelí a ľudskí dospelí? Naozaj tu chceme mať takúto budúcu generáciu dospelých? Agresívnych, divokých a bez akejkoľvek úcty k iným? Prečo nevieme byť vzorom, inšpiráciou, bútľavou vŕbou a dobrými učiteľmi? Áno. Občas si kladiem tieto otázky. No potom si všimnem správanie vonku či tú tonu nenávisti na sociálnych sieťach a odpoveď príde aj sama. Lebo sme zabudli byť ľuďmi a útokom sa bránime voči tomuto svetu. Nevytvorili sme si bublinu, ale pichľavý kabát. No a deti si asi ťažko nájdu správny vzor v niekom, kto okolo seba chŕli nenávisť a podnecuje iných k zlu...

V Samirinom prípade mi v enormnom množstve pasáží stískalo srdce. Hrôzou, nemohúcnosťou a neskutočným hnevom... Tento príbeh by som nenazvala inak ako krutou a veľmi pomalou emočnou samovraždou. Pohľad na dospievanie tu mal takú trpkú až bodavú príchuť. Telo dospievajúcej ženy sa úplne bilo s dušou dievčatka. Nevinnosť jej myšlienok a bytia nabúralo na perverznosť a surové zaobchádzanie s jej telom... Mohla ešte takto doráňaná fyzicky aj psychicky nájsť v sebe silu na to, aby žila ďalej? Bolo vôbec možné dostať sa z traumy a upriamiť svoju myseľ na vidinu normálnosti, všednosti a lepšej vyhliadky do budúcna?

Táto kniha rozhodne nie je pre slabšie povahy. Hoci... Pred zlom netreba zatvárať oči. Treba sa do nich pozrieť. Samirin príbeh neláme srdcia. On ich doslova rozdupe, roztriešti a surovo podpáli. Zanechá vo vás hlbokú čiernu diere, budete mať chuť schúliť sa do klbka a odpáliť sa na Mars. Tento príbeh mi v hlave ostane ešte dlho... Nie dlho... už ho určite z hlavy nevymažem. Uveriteľný. Až bodavo a bolestivo úprimný a realistický príbeh...

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

14.04.2022 17:49

Človečina. Týmto jedným slovom by som definovala knihu Najšťastnejší človek na zemi. Skutočných príbehov o holokauste je ozaj veľa. Máloktorá však vo mne zanechala po prečítaní také pocity. Stislo mi srdce, to áno, no zároveň som po jej prečítaní mala taký hrejivý pocit na duši. Nie ťažobu a ani hnev či zlosť.

Príbeh Eddieho nie je len výpoveďou. Je zároveň aj oslavou života. Jeho druhej šance na život. Ide o obsahovo celkom útlu knižku, no krásnymi myšlienkami a dobrom je doslova nasiaknutá každá jedna stránka. Už v úvodných kapitolách som vedela, že táto knižka sa mi vryje do duše. Navyše je napísaná štýlom, ktorý asi ulahodí každému čitateľovi. Svoj životný príbeh dávkuje postupne, nenútene, bez pátosu, umelého sentimentu a s obrovskou pokorou.

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

14.04.2022 17:46

Príbeh je ako skladačka. Postupne sa dozvedáme o živote oboch sestier. Autorka zvolila veľmi atraktívny koncept a príbeh vystavala na pohľadoch oboch sestier. A napriek tomu, že spomienka bola tá istá, tak interpretácia bola rozdielna. Ktorá sestra klame a prečo? Ako sa na osobnostnom rozvoji oboch sestier podpísalo detstvo s jedným rodičom a ich vzájomný vzťah? Čo znamenalo štrngnutie náramkami?

Táto kniha ma úplne dostala. 170 strán som zhltla za pár hodín. Narazila som na pochybnosti a nedalo mi, kým som príbeh nedočítala a nepospájala som si súvislosti. Forma denníka, ktorého autorkou bola Rose miešaná s takpovediac plynúcim dejom v súčasnosti očami Fern spolu tvorili viac než lákavý celok. Príbeh bol obohatený o viacero zaujímavých postavičiek, ktoré vám prirastú k srdcu. V mojom prípade sa mi páčila Carmel - šéfka Fern a tiež Wally. Ten bol naozaj veľmi peknou postavičkou a jeho postupné zakomponovanie do deja a vývoj boli tým, čo urobilo tento príbeh svojím spôsobom aj ľudskejším a takým "sladko a zlato trdielkovitým". Taký truhlík a trošku čudák. Ak si knihu prečítate a spojíte si Wallyho s Fern, tak pochopíte, čo som tým myslela.

Nebudem prezrádzať, ktorá sestra bola tá dobrá. Pripravte sa však na to, že tento príbeh bude postupne vyťahovat kostlivcov zo skrine, budú sa vynárať otázniky... Nebude chýbať ani manipulácia, psychologické vsuvky a aspoň pre mňa zaujímavý pohľad na strasti života so sociálnou poruchou, ak to tak môžem nazvať. Hoci v tomto prípade šlo možno aj o niečo celkom iné...

Ako je už o mne známe, tak nemám rada pomaly plynúce trilery bez akcie. Ja jednoducho potrebujem zvrat, prekvapenia, otázniky, hnus, krv, zločin... Príbeh vlečúci sa slimačím tempom so zatiahnutou ručnou brzdou nie je pre mňa. Túto psychologickorodinnú drámu s prvkami trileru a krimi vsuvkou som si preto naplno užila. Bol to taký fajnový koláč s vyvážením pomerom ingrediencií - napätie, prekvapenia, tajomstvá, čo vyplávajú na povrch a nenechajú kameň na kameni, rodinné drámy, spomienky, úzkosť, psychológia postáv i tak trošku sladkonaivná dávka romantiky... Za mňa určite áno. 5/5.

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

14.04.2022 17:43

Pokiaľ patríte k tým, ktorí trpia syndrómom bieleho plášťa a prekonali ste už asi všetky známe i neznáme choroby sveta alebo veríte aj reklame na kosmodisk a zjete i usušený kozí bobek, ak by Vám to malo vyliečiť zápal švindľov, tak po tejto knihe kľudne siahnite a nemajte úzkosť. Bizarnosti v nej ľahko strávite vďaka naozaj sviežemu a sympatickému humoru. Aj s pričinením tejto knihy možno pochopíte, že pleseň či chýbajúci toaletný papier v našich nemocniciach je asi to najmenej, ak to porovnáme s tým, čím všetkým si museli prejsť naši predkovia a čomu všetkému boli ochotní veriť v snahe zachrániť si život alebo odohnať chorobu, čo ich kvárila. Len prosím nenaháňajte jednorožca a nelovte jeleňa na sviatok svätej Panny Márie. Recepty v tejto knihe radšej ponechajme v zabudnutí. Hoci ja niektoré halušky už z hlavy nedostanem. Aspoň môžem frajerovať, keď nastane situácia, že bude komunikácia viaznuť. Nie je predsa nič lepšie než ukončiť trápnu konverzáciu monológom o dôležitosti hyeních labiek a lasičích semenníkov pri pôrode alebo o vývoji rektálnej resuscitácie utopených.

Táto kniha je rozhodne skvost. Mám rada odborné publikácie, kde nie sú len holé fakty a kde autor berie ohľad na to, že čitateľ nemusí byť rovnaká kapacita ako on a kde naňho nechrlí dávku latinských výrazov, z ktorých pri výslovnosti robí jazyk gymnastické zostavy. Oceňujem humor, s akým bola kniha podaná a akú širokú základňu liečebných praktík nám autori predostreli. Pre mňa 5/5. Odporúča aj moja bránica, centrum škodoradosti a moje druhé hypochondrické ja, ktoré obohatilo svoj chorobopis o niekoľko imaginárnych diagnóz.

Čítať viac

8
8

Tatiana Dvorská napísala recenziu

31.10.2021 08:19

Spočiatku som mala trocha chaos v postavách a to aj napriek tomu, že ich v knihe zas tak veľa nebolo. Dôvod bol ten, že autorka príbeh Blythe dotvárala aj výjavmi zo života jej matky Cecílie a jej starej matky Etty. Autorka sa rozhodla vyrozprávať príbeh celkom originálnym spôsobom. Rozprávačom bola Blythe a celý čas som mala dojem, že čítam jej spoveď či priam očistu jej vnútra a všetkých jej obáv, myšlienok i snov... Všetky tieto slová boli venované jej exmanželovi Foxovi a boli naliehavé, desivé a bolestivé. Je možné, aby sa absencia materinského inštinktu a lásky dedila z pokolenia na pokolenie? 

Blythe mala celú dobu veľmi zvláštny pocit z toho, že sa stala matkou. Nevychutnávala si materstvo tak, ako väčšina žien v jej okolí. K svojej dcére mala od narodenia veľmi rezervovaný vzťah a jej myseľ nahlodávali pochybnosti. Pochybnosti, ktoré ju umárali. Pochybnosti, s ktorými sa postupne snažila zveriť aj svojmu manželovi. Tieto pochybnosti však nemali pochopenie a ich intenzita sa rokmi nabaľovala ako snehová guľa. Aj ja som spočiatku uvažovala, kde sa stala chyba a či hlavná hrdinka trpí paranojou alebo sú jej strachy ozaj oprávnené. 

Moje počiatočné obavy spľasli. Príbeh ma strhol tak, že som knihu prečítala ozaj rýchlo a prichytila som sa, že nad ňou premýšľam aj cestou do práce, kedy som ju musela odložiť. Kniha vám nedá pokoja dokým ju nedočítate a dokým celý tento zvláštny príbeh nevygraduje. Postupne sa bude odkrývať viac a viac... Nezasiahli ma len myšlienkové pochody hlavnej hrdinky týkajúce sa jej vzťahu k jej dcére Violet. Rovnako úderné a až priam desivo pichľavé boli aj jej vyznania k manželovi Foxovi. Práve tieto pasáže mi zlomili srdce a doslova som ich prežívala s Blythe a cítila som jej bolesť a možno i hnev a sklamanie... Miestami mala moje pochopenie, lebo som mala pocit, že dostala na papier aj to, čo som si v trochu inej miere odžila aj ja. Odlúčenie a pocit prázdnoty popísala celkom hodnoverne...

Mrazilo ma, desivá atmosféra a postupné rozuzľovanie a skladanie príbehu, ktorého počiatky siahali až do roku 1945 ma doslova prilepili ku knihe. Mozog mi šrotoval, nechápal a aj kričal, zároveň aj chápal a rešpektoval... Aj keď matkou nie som a možno tým pádom nechápem úplne všetko, čo materstvo prinesie a i vezme, tak som Blythe nechcela súdiť... A možno práve aj to mi umožňilo pozrieť sa na tento príbeh inou optikou... Neodsúdiť, ale pokúsiť sa pochopiť a hlavne, dať všetkému čas... Knihu hodnotím na 5/5*. Posledná veta knihy ma úplne vydesila a postavila mi všetky chlpy do pozoru... Rozhodne stojí za povšimnutie a prečítanie. 

Čítať viac

„Mnoho ráz mi povedal, že absolútna sloboda neexistuje; jestvuje však sloboda ľubovoľne si vybrať a potom sa zaviazať svojmu rozhodnutiu. “

Záhir - Paulo Coelho
Záhir
Paulo Coelho