Aktuálne čítam Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knižná maniačka momentálne žijúca v Bratislave. Okrem fantasy, detektívok a Evity Urbaníkovej čítam asi všetko :)
Naj spisovateľ: Edouard Louis, Elena Ferrante, Wojciech Tochman
Naj kniha: Proti všetkým pravidlám (Ariel Levy)
Naj vydavateľstvo: Absynt, Inaque
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Aktuálne čítam Moje aktivity
Dobre sa to čítalo, to áno, ale kebyže mám dopodrobna rozobrať, čo všetko v tej knihe bolo zle, napísala by som diplomovku.
Postavy - karikatúry, nie skutoční ľudia
Dej - samé príbehové skratky, náhody, deus ex machina
LGBT línia - samé klišé, tento román nerobí dobrú službu ani LGBT komunite
Posolstvo - ?????
Veľké sklamanie. Páčil sa mi len začiatok, opisy írskeho vidieka a mentality. Čiže asi tak prvých 50 strán.
Kunderov štýl písania by som podľa vzoru mansplaining nazvala writersplaining. K čitateľovi sa správa ako k malému žiačikovi, ktorému je potrebné z pozície autority spisovateľa všetko podať na rovinu, vysvetliť do detailov, nenechať absolútne žiadny priestor na vlastnú fantáziu či interpretáciu. Kundera vám povie, čo si máte myslieť, čo si určite nemáte myslieť a popri tom vám do detailov opíše, ako vyzeral kovový vešiak na kabáty v hotelovej izbe. Lebo, prečo nie. A ja som sa len chytala za hlavu a rozmýšľala, či mi to stojí za to.
Kvôli týmto vševysvetľujúcim tendenciám a absurdným odbočkám sú v románe nadmerné používané zátvorky. Pomaly za každou druhou vetou pôsobia rušivo a vytáčali ma do nepríčetnosti.
Okrem toho všetkého mám už asi dosť Mužskej literatúry. Teda kníh, kde z každej vety kričí, že ju písal chlap a hlavné postavy sú arogantní mizogýni, ktorí sa k ženám správajú len ako k nástroju naplnenia vlastných túžob, či pomsty, a nie ako k rovnocenným cítiacim bytostiam. Ženy v Mužskej literatúre vystupujú len ako doplnky k mužským osudom a úvahám, vždy jednotlivo, v románe sa ani raz nerozprávajú dve ženy medzi sebou. V tomto si Kundera môže podať ruky s Houllebecqom, zaraďujem ich do rovnakej kategórie Mužskej literatúry.
Samotný dej bol tiež riedky, stále som čakala, že sa udeje niečo zaujímavé, alebo že sa konečne vôbec niečo udeje a na chvíľu preruší filozofovanie postáv nad vlastným životom a muzikologicko-etnologické exkurzy.
350-stranovú knihu som čítala 7 dní, čo je na moje pomery neskutočne dlho. Ak by nešlo o oslavovaného Kunderu, asi knihu po 100 stranách odložím na poličku a už sa k nej nevrátim.
Tento rok chcem dať šancu ešte jeho Neznesiteľnej ľahkosti bytia, ale až po nejakom čase, teraz radšej pre zmenu siahnem po nejakej ženskej autorke.
Moje hodnotenie: 2,5*/5
Túto knihu podľa mňa dokonale vystihuje anglické citoslovce - meh. Kniha ma striedavo nudila a bavila peknými opismi a myšlienkami, keď však zoberiem príbeh ako celok, bolo to úplne ale že úplne o ničom. Postavy boli nesympatické, správali sa nepochopiteľne (predovšetkým hlavná postava - rozprávačka), ani ku jednej som sa nevedela priblížiť, žiadna postava ma nedokázala strhnúť tak, aby mi na nej záležalo. Inak Hadley píše nádherne (a samozrejme klobúk dole aj pred prekladateľkou, pani Ostrihoňovou). Ale kniha ma nechala úplne chladnou.
Ďalšia kniha bieleho západniara, ktorý si ide riešiť svoje first world problems do Ázie spotvorovaním ich kultúry a ponižovaním miestnych. Asi prvá absyntovka, ktorá mi fakt vôbec nesadla. Za mňa jedno veľké nie.
Nie, nie a nie. Z času sa na čas sa mi stáva, že autor a kniha, ktorých všetci ospevujú, mi vôbec nesadne a toto je presne ten prípad. Pochopila som to tak, že Houllebecq sa svojím románom snaží vysvetliť frustráciu bielych západniarov - chlapov - z postupnej straty ich niekdajšieho postavenia. Zároveň som však mala pocit, že autor si myslí, že toto ich postavenie by malo byť navrátené ako neodňateľné mužské právo, ženy by mali rozdávať fajky na požiadanie, slepo chlapa nasledovať za každých okolností, svet by mal kupovať ich francúzske syry a broskyne, a keď už bude chudáčik biely západniar znudený životom, má právo si ísť vyhodiť z kopýtka do Ázie s thajskými prostitútkami, prípadne si objednať slúžku/šľapku z východnej Európy. No proste hnus pane velebnosti.
A to som ešte ani nespomenula tie otrasné zoofilné a pedofilné scény, ktoré nemali absolútne žiadny zmysel v rámci deja, autor chcel len vyslovene ukázať, kam až vie zájsť aby šokoval.
Houllebecq má nepochybne spisovateľský talent, to mu neupieram, mrzí ma však na čo ho použil.
Podľa názvu a obálky by som si túto knihu asi nikdy nekúpila, čo by však bola veľká škoda. Autor sa v knihe venuje osudom niekoľkých žien, slávnych aj úplne obyčajných. Opisuje ich s neskutočným majstrovstvom, presne vie čo má povedať a čo má radšej nechať nevypovedané. Veľmi som sa potešila najmä poslednej kapitole venovanej Ide Kaminskej, herečke známej z Obchoda na korze. Vôbec som netušila, že bola naozaj židovka a čo všetko si kvôli tomu musela vytrpieť aj počas komunistického režimu v Poľsku. 5/5, odporúčam na dlhé jesenné večery.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Adichie sa v tomto svojom románe vracia do Nigérie 60. rokov 20 storočia, do času pred a počas vypuknutia občianskej vojny, na Slovensku (ne)známej ako Biafranská vojna. Half of a yellow sun bol znak slobodnej Biafry, ktorý miestni vojaci nosili na rukávoch.
Svoj príbeh nám striedavo rozpovedávajú tri hlavné postavy - Olanna, dcéra miestneho zbohatlíka, ktorá sa po skončení univerzity v Londýne vracia domov, Richard, Angličan, wannabe spisovateľ zamilovaný do miestneho ľudového umenia a Olanninej sestry Kainene a do tretice Ugwu, dedinský chlapec, ktorý sa stane pomocníkom v domácnosti Olanny a jej partnera. Musím povedať, že tento koncept troch striedajúcich sa rozprávačov mi veľmi vyhovoval, deju to dodalo dynamiku (ktorá by inak asi trochu pokrivkávala) a knihu som len ťažko dávala preč z ruky.
Adichie je veľmi dobrá rozprávačka príbehov, román je maximálne pútavý, napínavý a čítavý (hlavne jeho druhá polovica). Pre Stredoeurópana môže byť zaujímavý tiež zobrazením miestnych (nám inak neznámych) pomerov, o dejinách Afriky toho vo všeobecnosti vieme veľmi málo, konkrétne o Nigérií som doteraz vedela len to, že leží v západnej Afrike a hlavné mesto je Lagos. Myslím že málokto na Slovensku vie, že existuje nejaký kmeň Igbo, ktorý sa v 60. rokoch snažil o nezávislosť. Celý román bol teda pre mňa zaujímavou kultúrno-historickou exkurziou.
Čo by som však Adichie chcela vytknúť je vykreslenie postáv. Charaktery sú ploché, schematické, šablónovité a ich repetitívne opisy mi liezli na nervy. Hádam v každej kapitole sa spomínalo, aká je Olanna krásna, dokonalá, múdra (a vie variť). Richard bol hanblivý, neistý milovník miestnej kultúry a Ugwu dedinský zázrak, nevzdelaný ale šikovný.
Namiesto toho, aby spisovateľka postavy nechala o sebe hovoriť svojimi skutkami a myšlienkami, Adichie čitateľovi naservíruje na striebornom podnose čo si má o jej postavách myslieť a ako ich má hodnotiť. Uvítala by som v texte viac nedopovedaného, viac metafor, menej prvoplánovosti a predvídateľnosti.
Azda jediná zaujímavá postava celého románu bola Olannina sestra- "škaredá" dvojička Kainene, nevšedná a pragmatická. Mrzí ma, že nedostala viac priestoru a svoju rozprávačskú líniu. Dokonalé postavy mi osobne lezú na nervy a ona bola presným opakom svojej všetkými obdivovanej sestry Olanny.
Hviezdičky som zaokrúhlila nahor, celkovo by som dala 3,5 z 5. Half of a Yellow Sun zaraďujem napriek tematike vojny v pozadí skôr medzi oddychovú literatúru, pri knihe nemusíte vôbec trápiť mozgové závity, autorka vám všetko na rovinu povie a vysvetlí a ak by ste náhodou zabudli, pre istotu to aj viac krát zopakuje.
Kniha Pripútajte sa prosím je kniha rozhovorov reportéra Karola Sudora s psychoterapeutkou Júliou Halamovou. Primárnou témou sú partnerské vzťahy, ako ich budovať a udržiavať.
Pani Halamová je nepochybne odborníčka, jedna z najlepších na Slovensku, ale zároveň vie svoje odborné znalosti podať pútavou formou aj laikovi. Kniha je teda celkom pútavá a nezaťažuje čitateľa prílišnou odbornosťou.
Osobne by som ju však kľudne zredukovala o pár desiatok strán, v podstate základné rady a myšlienky pani doktorky sa z knihy dozviete na prvých stránkach a následne ide už len o aplikáciu jej rád v rôznych partnerských situáciách. Posledných sto strán som už vyslovene len preletela, odpovede psychoterapeutky som si už v druhej polovici knihy vedela domyslieť.
V zásade príjemné a poučné čítanie, jedna vec ma však v knihe neustále vytáčala, a to boli autorkine vymyslené príklady zo života na štýl mama varí, otec číta noviny. Napr. o tom, že ženy by mali mužom dávať najavo vďačnosť, že finančne zabezpečujú rodinu a muži by mali ženy chváliť, keď dobre navaria. Vtedy ma dvíhalo zo stoličky / gauča / postele.
Dala by som 2,5 hviezdičky z 5.
Tak toto bola láska od prvej strany po poslednú, čisté pohladenie pre dušu. Podľa názvu som aj ja, podobne ako recenzenti nižšie, očakávala niečo na štýl Tučkovej Žítkovských bohýň, teda akýsi etnologicko-historicko-kultúrny exkurz do sveta mágie a prírodných liečiteliek. Nebolo tomu celkom tak, ale nebola som vôbec sklamaná, román mal iné prednosti.
V prvom rade musím pochváliť Sabuchovej nádhernú prácu s jazykom. Vety sú vyšperkované do dokonalosti, kde-tu popretkávané miestnym poľským nárečím, ale v znesiteľnej, zrozumiteľnej miere.
Autorka vie dokonale navodiť atmosféru, takže pri čítaní som vedela úplne vypnúť okolie, mať pocit, že sa s postavami prechádzam hmlistým podlaským krajom a popíjam s nimi kávu na cintoríne z obitých porcelánových šálok.
A keď už bolo veľa hmly, prírody, metafor a zamyslení o živote, autorka nemá problém do románu zakomponovať Kaufland, Bravíčko, umelé kvety a Nokiu N93. Tieto kontrasty románu dodávajú pocit autentickosti, nevyumelkovanosti, na svoje si prídu hlavne mileniáli, ktorí svoje detstvo prežili v chaotických 90. rokoch a vyrastali na vidieku.
Nechcem radšej viac prezrádzať, ja osobne knihu veľmi odporúčam a určite po nej ešte siahnem.
Som rada, že som si túto knihu kúpila len ako e-book so 66 percentnou zľavou. Je síce veľmi smutné, čo sa autorke stalo, a verím, že táto kniha jej pomohla si zrovnať veci v hlave, ale ako čitateľovi mi nič nepriniesla. Autorkin štýl písania mi neskutočne liezol na nervy a čítať dookola k ničomu nevedúce opisy z jej bežného každodenného života bolo utrpenie. Keby kniha mala tak o 200 strán menej, bola viac skoncentrovaná a nerozťahaná, dala by som možno o hviezdičku-dve viac.
