Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Literárni nadšenci. Čítame s rôznymi stupňami frekvencie, ale s rovnakým zápalom. Pretože horíme vášňou pre literatúru.
P.S.: Naše nadšenie demonštrujeme na horlivých stretnutiach raz mesačne.
12ks: An, AO, Bri, bt, Fox, Kik, LS, Luc, Q, R, RB, Sid, Val
Moje srdcovky
Moje aktivity
Hodnotenia: LS - 3*; bt, Val, Q - 4*
Celkovo: 3.75*
Autor nás oboznámil s rôznymi taktikami, ako jednoduchým nálepkovaním vyrobiť zo skupiny ľudí nepriateľa (pomenovania ako dezolati, slnieckari). Poukázal aj na to, že mnohí politici používajú honosné táranie, ktoré sice znie dobre, no v skutočnosti nič neznamená. Že novinári sa majú pýtať na takéto vyjadrenia a aj vety, ktoré len niečo vágne konštatujú a popritom podsúvajú informácie nášmu mozgu, ktorý si rád domýšľa nevypovedané. Zaujímavými časťami boli kapitoly o tom, ako máme mylne zafixované, čo to znamená pravda a na aké typy chybných argumentov si treba dať pozor. Autor tak isto radí, ako si hľadať zdroje (kto platí médiá? kto je autorom článku? aký je zdroj informácií?) Zároveň sme ale debatovali aj o tom, že keď raz niekto verí Rostasovi a považuje ho za dôveryhodného, tak ho aj tak nepresvedčíme o opaku. Mnoho článkov je zase v cudzom jazyku a tak sa veľa ľudí musí spoľahnúť na často nie veľmi kvalitný preklad, pričom v podstate nevieme, či autori skutočne pôvodnému článku nerozumeli alebo naschvál zmenili posolstvo. Tiež sme rozoberali aj to, že sa viera v hoaxy v našom okolí nie vždy odvíja od vzdelania a poznania sveta. Najviac odveci nám prišla kapitola o klimatickej zmene, aj keď chápeme, že je to dôležitá téma a popisoval na nej, ako si hľadať zdroje a zahĺbiť sa do témy.
Štruktúra knihy niekomu vadila a niekomu nie. Autor príliš často opakoval informácie. Najskôr všetko zhrnul na začiatku knihy, potom každú kapitolu na jej začiatku a na konci a ešte raz všetko zopakoval v závere knihy. Ocenili sme, že používal výroky zo slovenských reálií a poukázal ako na Fica, tak aj na Zomri. Pre niekoho, kto si už prečítal veľa podobných kníh, asi nebudú informácie v Sile rozumu prekvapením, ak však niekto s touto témou začína, môže ho naviesť na správnu cestu hľadania informácií.
bt, Q, Val, R, LS - 5*
Celkovo sa kniha na klube každému, kto ju prečítal, páčila, hoci nám zlomila srdce. Kniha začala veselo a opisovala vtipné scény z Trevorovho detstva (hovno v dome a modlitba proti duchom, tanečník Hitler). Obdivovali sme Trevorovu mamu pre jej spôsob života a odhodlanie. Hoci jej výchovné metódy boli skôr trestajúce a pri mladších synoch taktiku zmenila, z Trevora sa stal úspešný a známy človek. Nechápali sme však jej fanatické nedeľné chodenie do troch kostolov. Trevor s mamou bývali hádam v každej štvrti mesta a on sa učil zapadnúť raz medzi černochov, inokedy medzi belochov či farebných. Ťaživé boli najmä pasáže o tajných stretnutiach s jeho belošským otcom. Veľmi pekný moment však nastal, keď sa s ním chcel Trevor v dospelosti opäť stretnúť. Spolu s ním sme prežívali každodenný život dospievania medzi drobnými kriminálnikmi. Veľmi sa nás dotkol osud jeho mamy, lebo aj napriek svojej pokrokovej povahe a šikovnosti skončila s násilníckym mužom, ktorý ju takmer pripravil o život. Aj keď sa v knihe spomínajú ťažké veci, je napísaná veľmi ľahko a číta sa pomerne rýchlo.
Hodnotenia: bt, Q, Val - 4*; R, Luc - 2*
Celkovo: 3.2*/5*
Ostrov bez pamäti pôvodne vyšiel v roku 1994 a je prirovnávaný ku Orwellovmu románu 1984. Je tam istá podoba, no podstata je inde.
Vždy, keď na ostrove niečo zmizne, ľudia to hneď ráno cítia vo vzduchu. Neskôr dané veci vynosia z domov a zničia, pričom postupne aj ich myseľ zabudne, že existovali. Na všetko dohliada pamäťová polícia a zatýka tých, ktorí si pamätajú.
Bezmenná hlavná hrdinka chodí navštevovať starca bývajúceho na lodi, kde kedysi pracoval. Nosí mu svoje romány, ktoré vydáva s pomocou redaktora R. Aktuálne píše o žene zamilovanej do svojho učiteľa strojopisu.
Val videla dvojznačnosť v tomto príbehu a nevedela, či náhodou nie je skutočný práve ten a krajina, z ktorej miznú veci je len fantáziou unesenej žiačky vyrovnávajúcej sa so svojím osudom.
Na rozdiel od západných románov, ktoré majú často tradičné usporiadanie, konkrétne línie, udalosti v nich vieme logicky vysvetliť, tu sa celou knihou nesie akási neidentifikovateľná hmla.
Val a Q to pripomínalo Murakamiho či Ishigura (The Buried Giant). Ostrov však zaujal viac.
Aj bt chytil hmlistý a nejasný štýl, nemala ale nejakú špeciálnu teóriu k deju. Väčšina z nás knihu čítala ako metaforu na diktátorské režimy. Akoby knihu napísal človek, žijúci v podobnom systéme, no bez celkového obrazu/vedomia, čo sa deje. Jeho pohľad na svet je nedokonalý a chýbajú mu fakty. Nedozvieme sa nič o politike v krajine, ani prečo sa to všetko deje. Luc a R na knihe táto nejednoznačnosť veľmi vadila a našli aj mnoho logických nezrovnalostí: Pamäťová polícia má byť dôkladná a krutá, no práve u hlavnej hrdinky bez mena všetko podozrivé obíde. Aj rozhodnutie ukryť pred zákonom svojho šéfredaktora R bolo nečakané, keďže my ako čitatelia netušíme, že je ich vzťah natoľko silný. Niektoré z nás tento záchranný čin videli takmer ako únos a pocity R voči hlavnej hrdinke spisovateľke označili za štokholmský syndróm.
Celkovo sa naše názory rôznili, no užili sme si vďaka tomu vynikajúcu diskusiu.
Hodnotenie: Luc, - 4*; An, bt, Val, Kik, Q, Z, R - 5*
Celkové hodnotenie: 4,85*
Najsilnejší zážitok mala z knihy naša Z, keďže si poplietla názov knihy s tou o manželoch a od knihy mala úplne iné očakávania. Začalo sa to pre ňu nenápadne. Ok, týpek-zbabelec stratil pamäť. Sú okolo neho zvláštni ľudia a on snaží sa niekoho zachrániť. Určite ho teda jeho “priatelia” podrazili a on sa počas príbehu stane postupne odvážnejším človekom. Milé, ale nuda, hovorí si Z, presvedčená o správnosti svojich úvah a čakajúc manželov.
A potom príde druhá kapitola a Z si hovorí, že hohohooo, nie. Nienienie. Vôbec. Sme v slučke. Na ďalší deň sa hlavný hrdina stáva niekým iným. A to až do takej miery, že každá nová myšlienka na ďalšej strane dýcha inakosťou. Nové postavy majú radosti, hanby, komplexy, motivácie a je za nimi cítiť plán. Isté mysteriózno, ktoré sa ťahá celou knihou. A silný pocit, že presne takto sa veci musia diať, aby sme ukončili príbeh, ako potrebujeme, a oni ušli z väzenia. Presne takto, ale záver musí byť po desaťročiach konečne iný. A bojíme sa, pretože tento príbeh sa ešte ani raz neskončil dobre. (A ona so zatajeným dychom stále čakala, ako do tohto príbehu zapadá tých 7 manželov Evelyn :D). Postupne však prišlo pochopenie, že ide o úplne iný príbeh, ale Z sa nakoniec kniha chvalabohu, že žiaľbohu, páčila.
Charakterizácia postáv, ich psychológia a pohľady na svet boli jedny z najsilnejších aspektov knihy. Pridajme k tomu napätie, rýchly spád komplexného deja, rozoznávanie “príšer” ale aj ľudskosti v iných a máme očividne recept na radosť pre náš klub: Príbeh o pekle, očistci, sebavykúpení a o tom, kde sa končí a kde sa začína Ja. Všetky plameňjaky sa zhodli, že kniha je výborná. Miestami sa niektoré síce rozhodli stiahnuť hviezdičku, keďže mali pocit, že knihe niečo chýbalo. To sa ukázalo na tom, že väčšinu diskusie sme sa snažili zistiť, čo sa vlastne stalo. Niektorí boli nespokojní s nie úplne uspokojivým záverom. :) Ďalšie plameňjaky napriek zhodnému pocitu nechali hodnotenie 5 alebo postupne zmenili svoje pôvodné 4.5 a 4.75 na rovných 5. Môžeme teda s veľkou radosťou oznámiť, že Sedem a pol smrtí Evelyn Hardcastlovej odkladáme ako jednu z našich obľúbených knižiek. Sedí tak na virtuálnom piedestáli spolu s Kvetmi pre Algernona a Lesnými ľuďmi. Odporúča 4.85 z 5tich morových doktorov!
(Z)
