Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Literárni nadšenci. Čítame s rôznymi stupňami frekvencie, ale s rovnakým zápalom. Pretože horíme vášňou pre literatúru.
P.S.: Naše nadšenie demonštrujeme na horlivých stretnutiach raz mesačne.
12ks: An, AO, Bri, bt, Fox, Kik, LS, Luc, Q, R, RB, Sid, Val
Moje srdcovky
Moje odznaky
2021
Moje aktivity
Hodnotenia: bt, Q, Luc - 3*; Val, LS - 4*
Celkovo: 3.4*/5*
Diskusia bola krátka tak ako samotná kniha. Val a LS celkom pobavila a chceli by si zaobstarať aj pokračovania. Bt a Q príbeh prečítali, no nedá sa povedať, že by ich ohúril. Pre väčšinu z nás to bol skôr príjemný nekomplikovaný príbeh. Nejde o román, ale o novelu, ktorá nie je až tak hlboko rozpracovaná. Autorka sa zameriava skôr na dej a vnútorné prežívanie postavy SecUnit Murderbota (Robokata). Ten v minulosti kvôli chybe v systéme spôsobil nešťastie, a tak si pre istotu hackol nový modul, aby si mohol z aktualizácie vybrať len to, čo mu pasuje. Popri tom si sťahuje a pozerá seriály, aby sa nenudil. Celá kniha je postavená na tom, že sa prirodzene nerád rozpráva s ľuďmi, no za okolností, ktoré počas výskumu nastanú, sa tomu nevyhne. Smutné je, že si nik z nás nepamätal, aké bolo rozuzlenie záhady na planéte. Prvý diel Murderbot Diaries nie je plný filozofie a myšlienok, ale ako povedala Luc, je to skôr milé a oddychové sci-fi. Val a LS pripomínal malú misiu z Mass Effectu - dejom a prítomnosťou postavy, ktorá je "augmented human" (“vylepšený človek”) - Gurathin, ktorý dokáže len tak hackovať elektroniku. Pre bt to bol príbeh pôvodu hlavnej postavy celej série.
Sú knižky, ktoré prečítame a takmer okamžite na ne zabudneme. Potom sú tu knihy, ktoré svojím príbehom, spracovaním alebo svojou odbornosťou dokážu obohatiť našu myseľ a srdce. A presne takéto knihy nájdete v našom výbere Knihy roka. Sme radi, že niektorý z titulov Knihy roka 2021 nájdeme aj vo vašej knižnici :-)
Hodnotenia: LS - 3*; bt, Val, Q - 4*
Celkovo: 3.75*
Autor nás oboznámil s rôznymi taktikami, ako jednoduchým nálepkovaním vyrobiť zo skupiny ľudí nepriateľa (pomenovania ako dezolati, slnieckari). Poukázal aj na to, že mnohí politici používajú honosné táranie, ktoré sice znie dobre, no v skutočnosti nič neznamená. Že novinári sa majú pýtať na takéto vyjadrenia a aj vety, ktoré len niečo vágne konštatujú a popritom podsúvajú informácie nášmu mozgu, ktorý si rád domýšľa nevypovedané. Zaujímavými časťami boli kapitoly o tom, ako máme mylne zafixované, čo to znamená pravda a na aké typy chybných argumentov si treba dať pozor. Autor tak isto radí, ako si hľadať zdroje (kto platí médiá? kto je autorom článku? aký je zdroj informácií?) Zároveň sme ale debatovali aj o tom, že keď raz niekto verí Rostasovi a považuje ho za dôveryhodného, tak ho aj tak nepresvedčíme o opaku. Mnoho článkov je zase v cudzom jazyku a tak sa veľa ľudí musí spoľahnúť na často nie veľmi kvalitný preklad, pričom v podstate nevieme, či autori skutočne pôvodnému článku nerozumeli alebo naschvál zmenili posolstvo. Tiež sme rozoberali aj to, že sa viera v hoaxy v našom okolí nie vždy odvíja od vzdelania a poznania sveta. Najviac odveci nám prišla kapitola o klimatickej zmene, aj keď chápeme, že je to dôležitá téma a popisoval na nej, ako si hľadať zdroje a zahĺbiť sa do témy.
Štruktúra knihy niekomu vadila a niekomu nie. Autor príliš často opakoval informácie. Najskôr všetko zhrnul na začiatku knihy, potom každú kapitolu na jej začiatku a na konci a ešte raz všetko zopakoval v závere knihy. Ocenili sme, že používal výroky zo slovenských reálií a poukázal ako na Fica, tak aj na Zomri. Pre niekoho, kto si už prečítal veľa podobných kníh, asi nebudú informácie v Sile rozumu prekvapením, ak však niekto s touto témou začína, môže ho naviesť na správnu cestu hľadania informácií.
bt, Q, Val, R, LS - 5*
Celkovo sa kniha na klube každému, kto ju prečítal, páčila, hoci nám zlomila srdce. Kniha začala veselo a opisovala vtipné scény z Trevorovho detstva (hovno v dome a modlitba proti duchom, tanečník Hitler). Obdivovali sme Trevorovu mamu pre jej spôsob života a odhodlanie. Hoci jej výchovné metódy boli skôr trestajúce a pri mladších synoch taktiku zmenila, z Trevora sa stal úspešný a známy človek. Nechápali sme však jej fanatické nedeľné chodenie do troch kostolov. Trevor s mamou bývali hádam v každej štvrti mesta a on sa učil zapadnúť raz medzi černochov, inokedy medzi belochov či farebných. Ťaživé boli najmä pasáže o tajných stretnutiach s jeho belošským otcom. Veľmi pekný moment však nastal, keď sa s ním chcel Trevor v dospelosti opäť stretnúť. Spolu s ním sme prežívali každodenný život dospievania medzi drobnými kriminálnikmi. Veľmi sa nás dotkol osud jeho mamy, lebo aj napriek svojej pokrokovej povahe a šikovnosti skončila s násilníckym mužom, ktorý ju takmer pripravil o život. Aj keď sa v knihe spomínajú ťažké veci, je napísaná veľmi ľahko a číta sa pomerne rýchlo.
Hodnotenia: bt, Q, Val - 4*; R, Luc - 2*
Celkovo: 3.2*/5*
Ostrov bez pamäti pôvodne vyšiel v roku 1994 a je prirovnávaný ku Orwellovmu románu 1984. Je tam istá podoba, no podstata je inde.
Vždy, keď na ostrove niečo zmizne, ľudia to hneď ráno cítia vo vzduchu. Neskôr dané veci vynosia z domov a zničia, pričom postupne aj ich myseľ zabudne, že existovali. Na všetko dohliada pamäťová polícia a zatýka tých, ktorí si pamätajú.
Bezmenná hlavná hrdinka chodí navštevovať starca bývajúceho na lodi, kde kedysi pracoval. Nosí mu svoje romány, ktoré vydáva s pomocou redaktora R. Aktuálne píše o žene zamilovanej do svojho učiteľa strojopisu.
Val videla dvojznačnosť v tomto príbehu a nevedela, či náhodou nie je skutočný práve ten a krajina, z ktorej miznú veci je len fantáziou unesenej žiačky vyrovnávajúcej sa so svojím osudom.
Na rozdiel od západných románov, ktoré majú často tradičné usporiadanie, konkrétne línie, udalosti v nich vieme logicky vysvetliť, tu sa celou knihou nesie akási neidentifikovateľná hmla.
Val a Q to pripomínalo Murakamiho či Ishigura (The Buried Giant). Ostrov však zaujal viac.
Aj bt chytil hmlistý a nejasný štýl, nemala ale nejakú špeciálnu teóriu k deju. Väčšina z nás knihu čítala ako metaforu na diktátorské režimy. Akoby knihu napísal človek, žijúci v podobnom systéme, no bez celkového obrazu/vedomia, čo sa deje. Jeho pohľad na svet je nedokonalý a chýbajú mu fakty. Nedozvieme sa nič o politike v krajine, ani prečo sa to všetko deje. Luc a R na knihe táto nejednoznačnosť veľmi vadila a našli aj mnoho logických nezrovnalostí: Pamäťová polícia má byť dôkladná a krutá, no práve u hlavnej hrdinky bez mena všetko podozrivé obíde. Aj rozhodnutie ukryť pred zákonom svojho šéfredaktora R bolo nečakané, keďže my ako čitatelia netušíme, že je ich vzťah natoľko silný. Niektoré z nás tento záchranný čin videli takmer ako únos a pocity R voči hlavnej hrdinke spisovateľke označili za štokholmský syndróm.
Celkovo sa naše názory rôznili, no užili sme si vďaka tomu vynikajúcu diskusiu.
