Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Som mamička a učiteľka slovenského a nemeckého jazyka. Už od detstva rada čítam a nikto šija ani inak ako s knihou v ruke nevie predstaviť. Svoj vzťah ku knihám som dlhšiu dobu prezentovala aj na svojom blogu, kam sa pri momentálnych povinnostiam veľmi ťažko dostanem (www.knihajemojalaska.blogspo.sk), no uverejňujem aj na instagrame pod @knihajemojalaska.
Rada sa nechám inšpirovať aj od ostatných :)
Obľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Keď sa mladé dievča zamiluje, môže to mať neblahé následky. Niekedy musí bojovať o svoju lásku, inokedy zase odchádza so zlomeným srdcom. Vtedy jej ťažko vysvetlíte, že sa niečo nové naučila a čaká ju vyvolený, ktorý ešte ani nevie, že existuje. Ak sa ale celá situácia skomplikuje nechceným dieťaťom, je potrebné to čo najskôr vyriešiť. V dnešnej dobe dievčaťu bez problémov pomôžu rodičia a priatelia, ak je taká možnosť, či iná organizácia. Za čias Jane Austenovej by bola mladá dáma vylúčená zo spoločnosti a odkázaná len sama na seba.
Klassenová nepochybne opäť predviedla svoj talent a ja ako jej veľký fanúšík to veľmi oceňujem. Príbeh ma zaujal už na začiatku. Vstupujeme in medias res a hneď sa ocitáme zoči voči problému, ktorý toto neohrozené žieňa musí vyriešiť - tehotenstvo bez manželstva. Do toho celého sa zamotá brat otca dieťaťa a celú situáciu vyrieši. Tu upozorňujem mojich sledovateľov na fakt, že celé riešenie mi pripadá nereálne. Akokoľvek zaujímavo je podaná zápletka, obeť kapitána alebo hrdinský čin, ak chcete, sa mi javí, akoby autorka nedomyslela príbeh až do konca.
Postava Sophie sa počas deja veľmi výrazne vyvíja, z mladého nerozumného a naivného dievčaťa sa stáva sebavedomá, cieľavedomá a rozumná žena. Pod vplyvom okolností môže byť rada, že zmena nastala v pozitívnom smere. Rovnako sa rozvíja postava otca. Nevnímame o veľmi osobne, tz. nestretávame sa s ním v diele tak často, no z rozprávania a spomínania jeho dcéry a jej bývalého milenca môžeme usúdiť, že pán Dupont postúpil dlhú cestu od otca, ktorý nedokázal oceniť talent svojej dcéry až po človeka milujúceho a uznanlivého.
Žiaden z románov od tejto autorky, ktorý sa mi dostal do rúk, ešte tak výrazne neodkazoval na historické skutočnosti, ako to robí tento. Nedajte sa odradiť opismi bojov, časovo sa nachádzame v období francúzskej revolúcie a bojov s Napoleonom. Opisy nie sú zdĺhavé a nie je naozaj nutné ich preskakovať. Vďaka nim sa môžeme ocitnúť v Stephenovej mysli a zistiť, aké city prechováva k svojej manželke.
Odkazov na kresťanstvo máme v knihe neúrekom. Všetky charaktery sú pobožné a pravidelne navštevujú bohoslužby. Páči sami, že krátko rozjímajú aj počas dňa a to malými stručnými prosbami a inými modlitbami. Kto ale nežije v každodennej spojitosti s Bohom, môže takéto vsuvky považovať za nudné a zbytočné. Ide ale, podľa mňa, o vec názoru a osobného postoja...
V skratke môžem povedať, že knihu hodnotím pozitívne a som rada, že som si ju prečítala. Ako milovníčka historických ľúbostných románov som nadšená a teším sa, že láska zvíťazila. A to je vec, ktorá poteší každú romantickú čitateľku.
Keď prídete o blízkeho človeka, musíte sa s tým vysporiadať sami. Nepomôže vám nikto a nič. Ani tie psychologické nezmysly... Najviac zo všetkého sa mi ráta to, ako sa všetci snažia robiť vám spoločnosť a akože len v kruhu rodiny a priateľov to zvládnete. A čo, keď všetci spia a vy len civíte do stropu? Znova ste na to len sami, a preto každý s touto otrasnou, no nevyhnutnou skutočnosťou bojuje po svojom.
Nakoľko ide o tragickú udalosť, som vďačná za vybraný typ rozprávača, pretože vďaka nemu vnímam oveľa lepšie svet v knihe. Ide o môj najobľúbenejší typ rozprávača. Ja-rozprávanie v podaní priameho rozprávača mi vždy pomôže viac sa vcítiť do myslenia postáv. Mám vedy pocit, že všetko to prežívam s nimi. Nakoľko sa počas deja postavy v rozprávaní striedajú, vidíme viaceré situácie z rôznych uhlov, čo iste dobrý čitateľ ocení.
Aj postavy v tomto príbehu látajú rany na duši, ako len vládzu. Každý tak, aby sa cítil najlepšie, samozrejme, s ohľadom na okolnosti. Čitateľ zreteľne vidí, nakoľko smrť matky ovplyvnila členov jej malej rodiny. Autorka nás zavedie do situácií, ktoré môže zažiť ktokoľvek. Ja osobne v tomto príbehu rozoznávam niekoľko typov postáv a postojov. Uvidíme, či uhádnete, o koho z nich ide :)
1.Nechať život okolo mňa len tak plynúť a o nič sa nestarať je také pohodlné a mŕtve a človek má pocit, akoby bol pochovaný zaživa, len čistejšej a teplejšej kôpke.
2.Po odchode každej osoby musí niekto prevziať jej úlohy. Tu ale musíme popremýšľať, čo všetko na svoje plecia náhrada berie. Jedna z postáv prebrala zodpovednosť a tá druhá každodenné úlohy. Dokonca by sme mohli povedať, že dobrovoľne.
3.čo ak nie ste človek, ktorý dáva rád najavo svoje city? Vtedy sa snažíte ich ukryť a zaujímate sa tak o mnohé iné veci. Dievča sa obzvlášť snaží vyzerať silné a sebestačné. Ak nechce myslieť na smutné záležitosti života, zameria sa radšej na lásku.
4.Ste primalý resp. primladý na to, aby ste si uvedomovali to, že vás opustila matka. Viete len, že sa ten človek, ktorý sa o vás staral, už nevráti a aj to, že bez neho vám veľa vecí chýba. Že jednou a tou najdôležitejšou z nich je materinská láska, zistíte až neskôr.
Dej je absolútne nezáživný. Takže, ak ste milovníci dejovosti a dobrodružstva, budú vám retardačné prvky ako opisy a pocity postáv prekážať. Ide v podstate o monotónne podaný život jednej rodiny po tragickej udalosti v jeho každodennom kolobehu... V takomto prípade si knihu rozhodne nekupujte. No tieto spomenuté skutočnosti nie sú recenznému dielu na škodu, naopak, považujem za veľmi prínosné mnohé názory hlavného hrdinu a aj jeho odvážny a nekonvenčný krok v závere knihy (mimochodom, vedy sa tam konečne niečo deje...). To, ako chlapsky sa postavil situácii čelom po smrť tak vzácneho človeka, akým je mama, je neskutočne obdivuhodné a poučné pre každého čitateľa.
Ja ako sujetovo zameraný čitateľ hodnotím dielo priemernou známkou, čo ale nezodpovedá dôležitosti jeho odkazu a obsahu.Vďaka tejto knižke máte možnosť nazrieť do tajov ubolenej ľudskej duše.
Na lete mám najradšej, keď si len tak beztrestne môžem ľahnúť do trávy, pozerať sa na oblaky a počúvať šumenie stromov. Tá sloboda, ktorú nám dáva letné počasie a ten pocit voľnosti, keď sa pozerám na lúku plnú kvetov. Vezmem do ruky fotoaparát a snažím sa zachytiť ten okamih, ten moment či chvíľu, keď veje vánok a steblá trávy sa ohýbajú ako pri synchronizovanom tanci. Svetlo sa láme a na hladine rieky sa trbliece ako rozsypané diamanty, ako tisíce malých svetlušiek za bieleho dňa. Neviem, kedy a ako stlačiť spúšť, aby som mala tento dokonalý obraz nie len v mojej pamäti, ale aj zavesený na stene... Nejde to, nedá sa to zachytiť...
Impresionisti sa pokúšali presne o to isté ako ja, len nemali zrkadlovku, lež štetec a plátno. Snažím sa predstaviť si to... Akonáhle začne maliar maľovať vo voľnej prírode, už nikdy neuvidí pred sebou to, čo videl hneď na začiatku, takže podľa čoho akože maľuje? Nikdy mi to nešlo do hlavy... Ak máte podobné myšlienky, rozhodne si prečítajte túto knižku, pretože to, ako vraj jediná láska slávneho maliara Vincenta van Gogha popisuje jeho prácu, vám odpovie na mnohé otázky.
Knihu som začala čítať z jedného prostého dôvodu: je na nej napísané Román o tajnej láske Vincenta van Gogha. Takže jasné, že klebeta mi stačila ???? Ako sa neskôr ukázalo, Marguerite nakoniec tohto umelca ohúrila natoľko, až sa stala rukou, ktorá ho oberie o to jediné, čo skutočne vlastnil.
Ale poďme pekne poporiadku. Myslím si, že van Gogha nemusím veľmi predstavovať... Keď si vezmete do ruky túto knihu, hneď podľa obalu zistíte, čomu sa asi bude hlavná téma venovať. Teda, ak ste v škole aspoň trošku dávali pozor. Napriek tomu však kniha hovorí o žene, ktorá bola údajne jeho veľkou láskou. Rozprávač je priamy, teda v 1.os. Sg, a preto sa do jej duše čitateľ dostane oveľa jednoduchšie, ako pri vševediacom rozprávačovi. Autor odkrýva nie len Margueritine zážitky a pocity, ale aj najtajnejšie myšlienky a postrehy vo vzťahu k Vincentovi. Zaujímavosťou je fakt, že slečna umelcovi vyká, zatiaľ čo on sa k nej správa oveľa priateľskejšie, ako by ste predpokladali. Osobne si myslím, že ide o vekový rozdiel, ktorý medzi týmito dvoma postavami je. Ona má pocit, že ako umelcovi a staršiemu mužovi musí vyjadriť úctu a on ju vníma ako dievčatko.
Ak čakáte klasické označené kapitoly, budete sklamaní alebo príjemne prekvapení. Nič také tam totiž nie je. Rozprávanie teda pre mňa osobne nabralo kontúru súvislého monológu, ako keď vám starý človek hovorí o svojom detstve a mladosti. Táto skutočnosť bola pre mňa zaujímavá. Jednotlivé časti príbehu boli popretkávané úryvkami z listov a novinových článkov, z ktorých sme sa mohli dozvedieť pohľad jednotlivých postáv a spoločnosti na obdobie, v ktorom sa dej odohráva.
Nerada by som prezrádzala niečo z deja, preto len načrtnem vzťah medzi Marguerite a jej otcom, ktorý bol na ňu neuveriteľne prísny. Predstavte si vojenský režim u vás doma a strasie vás. Presne tak sa musela táto mladá žena cítiť. Napriek tomu, že ide o koniec 19.stor., stále cítiť veľký vplyv rodičov na budúcnosť detí. V tomto prípade šlo aj o potláčanie talentu a modeláciu osobnosti dcéry nesprávnou cestou. A to ani nehovorím o dohodnutom sobáši...
V každom prípade môžem vyhlásiť, že je to jedna z najlepších kníh, aké sa mi dostali do ruky. Nebyť svadobného frmolu a mať viac času, prečítala by som ju na jeden dych. Som rada, že som práve touto knihou odštartovala moju letnú knižnú výzvu.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Niekedy sa sama zamýšľam nad tým, čo sa s mojou dušou stane po smrti. Napadá mi niekoľko scenárov a to, že sa po smrti dostanem do iného tela, kým nesplním svoje poslanie, sa mi celkom pozdáva. Veď každý potrebuje nájsť zmysel života, inak by a na tomto svete zbláznil. A čo psi? S nimi je to ako?
Priznávam, že knihu som si kúpila, lebo bola v zľave a ja som potrebovala doplniť objednávku, aby som mala poštovné zadarmo. Veľa ľudí ju chválilo, bola dokonca aj sfilmovaná, trailer sa mi páčil, tak som si povedala: Prečo nie? Na začiatku čítania som bola síce trochu skeptická a neverila, že sa dostanem až na koniec, ale potom som ju hltala.
Nečakajte žiaden silný strhujúci príbeh, pri ktorom budete srdcervúco plakať. Kniha má nádhernú myšlienku a aj autorovi sa ju podarilo podať celkom sľubne, no nie je to trhák, na ktorý budete spomínať ešte veľa rokov. Jednoduché súvetia aj najlenivejšiemu čitateľovi pomôžu pochopiť dej, ktorý sa stále točí okolo prevtelujúceho sa psa. Ak sa vám zdá, že fakt, že pes myslí, nezvládnete, knihu si nečítajte, lebo sa zbláznite.
Nebudem prezrádzať žiadne fakty, dej sám o sebe nie je vôbec náročný, knihu v pohode zvládnete za dva dni, spomeniem niečo, s čím som sa doteraz nestretla a to je typ rozprávača. Mám taký pocit, že autorov rozprávač balansuje na hrane medzi priamym rozprávačom a okom kamery. Kto nedával v škole pozor, ten druhý typ narátora sa zameriava na vonkajšie znaky a nezaujíma sa o vnútorné prežívanie. Veľký dôraz kladie na mimiku a gestá a na základe týchto skutočností sa pre čitateľa vytvára väčší priestor pre fantáziu a dotváranie vnútorného sveta postáv. Vyjadrujem autorovi veľký obdiv, lebo mať tento typ rozprávača v príbehu je známkou veľkého talentu (aspoň u mňa). No prikláňam sa veľmi ochotne aj k priamemu.
Vo svete, v ktorom vládnu vojny a iné konflikty je dôležité si uvedomiť, že pomôcť druhému človeku je to najdôležitejšie. Veľmi sa mi páčili opis postupu výcviku policajného psa. Je za tým veľká kopa práce a my si to ani neuvedomujeme a považujeme tieto veci za samozrejmé. Autor veľmi výrazne ukazuje dôležitosť dobrách vzťahov medzi zvieraťom a človekom.Na zemi žijeme všetci spoločne a pomoc od druhého tvora je ako nádherná hudba.
Zvieratá veľmi veľa vecí vycítia. Máme doma psa a on dokáže predpovedať, kedy sa otec vráti domov, aj keď je ešte autom veľmi ďaleko. Aj náš hlavný hrdina si v tomto smere počínal sľubne a naučil sa rozoznať zvuk auta a priradiť ho k členovi rodiny. Doteraz som si ani neuvedomovala, koľko vecí psi vnímajú a dokážu vo svojej hlave spracovať. Napriek tomu knihu nevidím ako odbornú príručku starostlivosti o psa, ale ako pohľad z druhej strany.
Za veľmi milé považuje siluety psíkov, ktoré sa nachádzajú na začiatku každej kapitoly. Neviem prečo, vždy som sa na nich usmievala, keď som začínala čítať novú kapitolu. Je to detail, na ktorom vydavatelia naozaj popracovali.
Ak vám počas čítania skrslo v hlave rozhodnutie zaobstarať si psíka, ani sa vám nečudujem. Ja so stále pozorovala reakcie hlavného hrdinu a porovnávala som ich s reakciami nášho strážcu. Je potrebné si ale uvedomiť, že to nie on potrebuje nás, ale my potrebujeme jeho, a tak by sme sa k nemu mali aj správať.
Jane Austenová je jednoducho úžasná. Aspoň podľa mňa... Viete... ten pocit, že on sa na ňu pozerá a ona si myslí, že si on myslí...a nádejné vyhliadky na dobrý sobáš...a klebety po celom grófstve... Som rada, že niekto túto moju vášeň pre nežné pohlavie na poli autorov svetového realizmu zdieľa so mnou. Julie Klassenová môže síce čitateľa odrádzať, lebo tematicky aj štýlom písania sa vyššie spomenutej autorke veľmi približuje, no ona pridáva aj niečo viac...
Len si to predstavte: anglický vidiek počas 18. a 19. storočia. Zdá sa vám Anglicko studené a ponuré? Tak tu uvidíte, že dokáže byť ešte aj kruté a počasie také nevyspytateľné ako duše hlavných protagonistov. Žena našej doby si ani nevie predstaviť, že za tým nepatrným slovkom "áno" sa v tej dobe nachádzal celý rad problémov, peripetií a sklamaní. Bavme sa o tzv. vyššej spoločnosti. Muž to mal veľmi jednoduché, teda, ak bol prvorodený, lebo zdedil celý majetok, a ak ho aj naďalej zveľaďoval, v podstate mal do konca života o pohodlie postarané,ak sa nemusel postarať o dvadsať ďalších ľudí. Dcéra sa buď vydala, dobre vydala alebo trávila celý svoj život s rodičmi ako stará dievka a po ich smrti bola na krku svojim bratom. A tú druhú možnosť by žena nechcela ani za svet, lebo vtedy ,akože, samostatnosť a emancipácia a podobne nemali medzi ženami miesto. Takže čo nám ostáva? Správne! No dobrý vydaj :)
Emma Smallwoodová ma očarila hneď na začiatku. Je to knihomoľka, sčítaná a vzdelaná žena, ktorá vie, kde je jej miesto, no nenechá so sebou manipulovať ako s poslednou vecou. Musím sa priznať, že jej bystrosť ma občas aj prekvapila, lebo sama si nie vždy všímam správanie ľudí a neviem si do pamäti vryť vždy všetky postrehy. Táto drobná učiteľka sa počas deja krásne vyvíja, na začiatku hanblivá a upätá, na konci zisťuje, že chce od života viac a má na viac. Sama to aj hovorí po príchode späť domov. Zistila, že by mala prehodnotiť svoj názor na ľudí a uznáva, že sa môže mýliť. Ten moment, kedy si to uvedomuje asi najviac, nám prezrádzajú nenatiahnuté rukavičky (pochopíte :)
Veľmi dôležitým prvkom knižnej skladačky je Adam, najstarší syn s mentálnou poruchou, tipujem autizmus. Viete, ako to dnes je: ľuďom s fyzickými a psychickými poruchami sa snažíme čo najviac pomôcť, chceme, aby sa čo najlepšie začlenili do spoločnosti a viedli plnohodnotný život. No Klassenová ukazuje kritiku vtedajšej spoločnosti, ktorá ľudí podobných Adamovi hodnotí ako menejcenných, akoby boli len na príťaž a na hanbu. Vo vzťahu k nemu sa nám rysujú charaktery všetkých postáv. Tí, ktorí sa od celej záležitosti držia bokom, tí, ktorí Adama vnímajú ako istý druh príťaže a tí, ktorí ho ľúbia takého, aký je. Do tretej skupiny, bohužiaľ, patria len Emma a Henri, ak nerátame gazdinú, služobníctvo a zdržanlivý postoj ich mladšieho brata. Autorka pomocou Henriho naráža na to, že miera poruchy týchto pacientov by nemusela byť taká závažná, keby sa s nimi počas liečby správne pracovalo (ale toto môžete brať len ako moju konšpiráciu).
Keď som spomínala na začiatku niečo navyše, samozrejme, to nemôžem obísť. To, čo autorka vnáša do deja, je tajomstvo, niečo hrozivé vo vzduchu, čo vám nedá spávať, a ani postavám nie. Toto je pre ňu typické. Zo zdanlivo hororového deja sa nakoniec vykľuje úplne tá najobyčajnejšia situácia, intrigy alebo žartík. Nemyslím však, že to knihe uberá na kvalite, skôr naopak, tajomstvo vytvára potrebné napätie, no ľahké vyústenie zložitej a nebezpečnej situácie nezatieňuje príbeh lásky. Pripravte sa v každom prípade na to, že budete podozrievať postavu, ktorá vtom bude úplne nevinne. to sa mi veľmi páčilo, lebo mala som niekoľko tipov na hlavného podozrivého, no nakoniec ma čiastočne prekvapilo a čiastočne potešilo, že to nebola tá najpravdepodobnejšia možnosť.
Román zasadený do minulosti nám poodhaľuje lásku v tej najčistejšej podobe. Nikdy u Klassenovej nejde o zvrhlosti (nečakajte červenú knižnicu), nepoužíva vulgarizmy a ani čitateľa nevystaví nevhodným situáciám. Svoje myšlienky upriamujú postavy na Boha a ich pobožnosť a úprimná a silná viera sú zjavné hneď od začiatku. Tu sa musím trochu zastaviť a priznať sa, že mi je ľúto, že autorka nepopustila trochu uzdu svojej fantázii a... No neviem, mne sa jeden jediný bozk za necelých štyristo strán zdá málo. Sú tam isté náznaky (a keď hovorím náznaky, tak to si ich nemusí všimnúť každý) hlbšej a aj fyzicky prejavovanej lásky, no väčšinou sa vždy niečo stane, niekto sa objaví na scéne alebo jednoducho "odvrátili zrak" a je po celej romantike. Na jednej strane to romantickú dušu ako mňa udržiava v napätí, na strane druhej sa obávam, že autorka neulahodila všetkým, čo by napokon ani nemal byť zámer. Aspoň myslím...
Jedna z mnoha vecí, ktorá ma ako čitateľa oslovila, je fakt, že autorka na začiatok každej kapitoly vložila citát od známeho spisovateľa i filozofa. Po jeho prečítaní mi síce situáciu nejako zvlášť neozrejmil, no na konci kapitoly mi bolo zrejmé, prečo ho tam autorka vložila. Okrem toho, že jedným citátom vystihla väčšiu časť textu, osobne si myslím, že takouto intertextuálnosťou sleduje aj iný cieľ. Konkrétne nás majú odkazy na iné diela utvrdiť, že hlavné postavy skutočne milujú knihy. Ich rozhľadenosť mi pripomína to, že ma čaká ešte dlhá cesta stať sa knihomoľkou, akou je Emma.
Klassenová ma vďaka tomuto historickému románu preniesla do úžasného prostredia a zanechala vo mne pocit spokojnosti nad prečítanou knihou a oddych, ktorý som si naozaj užívala. Už teraz som si vybrala ďalšie knihy od tejto skvelej americkej autorky, aby bolo moje leto naplnené romantikou.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Stratiť blízkeho človeka a žiť ďalej... S výčitkami svedomia, osamelí, v slzách a bez zmyslu života. Všetko akoby potemnie a nič nemá takú farbu ako kedysi. Nie každý je taký silný, aby sa cez túto stretu dostal rýchlo. Niekedy to trvá trochu dlhšie, niekedy vám musí niekto pomôcť, inak by ste to nezvládli, niekedy jednoducho musíte spadnúť zo strechy...
Čo bolo potom? To je častá otázka, ktorú si kladieme po skončení každého filmu či knihy. Ako to teda pokračovalo? Aj ja sa to zakaždým pýtam a po knihe Predtým, ako som ťa poznala som mala možnosť prečítať si, Čo bolo potom. Musím sa priznať, že kniha ma vôbec nesklamala, ale ani neohúrila tak, ako by som to očakávala. Pocity smútku, depresia, snaha začať život odznova. To sú všetko veci, ktoré nám tak nejako logicky vyplývajú zo záveru prvej časti. Takže to, že ich tam nachádzame, nie je vôbec prekvapujúce.
Lou sa po Willovej smrti rozhodne, že začne žiť naozaj. Odsťahuje sa od rodičov, veľa cestuje, trávi istú dobu v Paríži, no nakoniec sa aj tak usadí v Londýne a pracuje v kaviarni na letisku. Táto časť sa mi javí veľmi symbolicky, pretože napriek tomu, že sa nachádza na mieste odchodov a stretnutí, sama nikam neletí a ostáva stáť na jednom mieste. Myslím si, že celá Willova snaha naučiť Lou využiť svoje možnosti ide úplne do hája, lebo ona aj tak odmieta nový život. Samozrejme, je to spojené s tým, že za Willom smúti a vie, že muž, ktorého miluje, sa už nikdy nevráti. A stále sa tým ospravedlňuje.
Chvíľu je knižka naozaj nuda, až do zápletky, za ktorú môžeme pokladať dve udalosti:
1.Lou spadne zo strechy a stretne sa so záchranárom, ktorý jej pomáha postaviť sa znovu na nohy (nie len fyzicky, ale aj emocionálne). Tento pád vnímam ako nový začiatok, pretože čo sa stane, keď ste úplne na dne? Môžete ísť predsa len jedným smerom. Možno táto udalosť pomohla Lou pochopiť, že život ide ďalej napriek tomu, že Willa pochovali.
2.Objaví sa Willova dcéra. Musím sa priznať, že príchod Lili na scénu som takmer vôbec nepochopila. Resp. nepokladám to práve za šťastný zvrat deja. Možno je to len môj uhol pohľadu (pravdepodobne), ale celá tá záležitosť nebola poriadne dotiahnutá do konca. Nemyslím si, že by sa matka o svoju dcéru nezaujímala a poslala ju bývať len tak k cudzej osobe. Áno, viem, že sa v medziľudských vzťahoch dejú rôzne veci, no absencia detailov a nedotiahnutých myšlienok ma celkom presvedčila o tom, že Lili považujem v knihe skôr za bremeno.
Napriek tomu môžem ale povedať, že bolo toto dievča pre Lou poriadnou fackou. Všetky tie negatívne skúsenosti, ktorými ju počastovala a potom uzmierenie... Možno, keby sa tam Lili neobjavila, Lou by sa nikdy opäť nestretla s Willovými rodičmi a nemohla by ukončiť túto kapitolu svojho života. Takže napriek vyššie uvedenému vnímam Lili ako živel, ktorý veľa zmenil.
Ľúbostný príbeh, samozrejme, nesmel chýbať. To sa mi páčilo. Zaujímavé stretnutie (v sanitke sa ťažko zoznámite so životnou láskou), doberanie sa, sex a romantika. To sú prejavy, ktoré by v ľúbostnej beletrii nemali chýbať. Romantičky si prídu na svoje. Sľubujem.
Neviem, či autorka chcela do diela vniesť myšlienky emancipácie žien, ale osobne mi prekážal aj príbeh rodičov Clarkových, ktorí sa stále hádali, lebo Josie si neholila nohy a jej manžel si musel sám variť a upratovať. Ako... myšlienka fajn, lebo niektoré ženy sa v skutočnosti idú v domácnosti pretrhnúť, ale opäť mi uniká pointa. Ak ju niekto vidíte, dajte mi vedieť, lebo evidentne nepovažujem túto epizódku za funkčne umiestnenú.
Idea ma ale veľmi oslovila, aj keď už samotné spracovanie nebolo podľa môjho gusta. Nech sa v živote stane čokoľvek, človek by nemal ostať ako soľný stĺp, ale mal by sa rozvíjať a žiť, lebo život máme len jeden. Nepremrhajme ho!
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Z kina som odchádzala so slzami v očiach... Okrem toho, že na mňa zapôsobila farba šiat hlavnej protagonistky, uvedomila som si jednu dôležitú vec: Nikdy sa už nič nebude opakovať. Čo ak aj ja ostanem niekedy paralyzovaná a odkázaná na pomoc druhých?! Mohla by som si potom povedať, že som žila skvelý život? Zažila som všetko, čo som chcela? Nie som si istá kladnou odpoveďou.
Lenže ja ako správna knihomolka som názoru, že kniha je vždy lepšia ako film, som si povedala, že ju musím vlastniť a tak sa aj stalo. Vybrala som si tú druhú verziu s filmovou obálkou. Emilia Clarke sa milo usmieva na Sama Claflina a vy ste ako čitateľ v očakávaní šťastného konca, ktorý možno bude a možno nie.
Keď Lou vyhodia z práce a nevie, čo také by mala robiť, naskytne sa jej úžasná pracovná príležitosť. Napriek obavám a naozaj ťažkom pracovnom pohovore dostane zmluvu na šesť mesiacov a musí robiť spoločnosť mladému ochrnutému mužovi. Aby ho rozveseľovala... Lenže to nebude také jednoduché. Will je často podráždený, nepríjemný a sarkastický a Lou na takéto správanie nie je zvyknutá. Akonáhle ale príde na to, že si jej zverenec vo Švajčiarsku chce vziať život, začne sa pre ňu naháňačka, ktorá má zabezpečiť, že to nakoniec nedopadne zle.
Skúsila som sa vžiť do jej kože. Mám tak trochu pocit, že sa podobáme, aj ja som veselá, usmievavá, aktívna, no aj nešikovná :) Pokúšam sa predstaviť si, ako by som deň zvládala s neustále podráždeným človekom, s ktorým ani nič aktívne nemôžem robiť, lebo je pripútaný na vozíček. Zvláda to perfektne a ,nakoniec, prečo by aj nemala... veď má dosť voľného času. Lou je príklad ženy, ktorá zostáva s mužom len preto, že je na neho zvyknutá a má pocit, že po siedmich rokoch vzťahu už žiadna romantika nie je nevyhnutná. Patrik je zaujatý len sám sebou a nerozumie tomu, že jeho priateľka myslí aj na niekoho iného ako na seba. Preto medzi nimi vznikajú nezhody, ktoré sa nakoniec skončia škaredým rozchodom.
To, že je Will frustrovaný, sa dá veľmi dobre pochopiť. Drzé poznámky a zlá nálada, to sú všetko veci, ktoré si s jeho zdravotným stavom spájam akosi samozrejme. Rozhodnutie spáchať asistovanú samovraždu je pre mňa neznáma voda. Možno preto, chválabohu, že nie som v jeho koži a môj chorobopis neobsahuje číslo jeho diagnózy. Spraviť také rozhodnutie pre neho určite nebolo ľahké a jeho voľba je odkaz pre nás všetkých, ktorí si život nevážime a nežijeme ho tak, ako by sme chceli či mali.
Lou Willovi pomáha natoľko, že si ani neuvedomuje, ako on pomáha jej. Asi 90% príbehu vnímame jej očami a to, že je ona priamy rozprávač, ma presvedčilo o tom, že ten originálny názov Me before you skutočne hovorí o nej, aj keď som si v tom nebola istá. Však vnímame aj Willovu premenu. Odchádza z tohto sveta s úsmevom na tvári a poslednými šiestimi mesiacmi, ktoré za to naozaj stáli. Niektoré časti príbehu nám rozpovie Willova mama, otec či sestra Lou. Niekto by si možno myslel, že zbytočná zmena rozprávača. Ja, naopak, vidím vďaka nim Lou, ktorá vplýva na ostatných, ktorá je osobnosť, ktorú si každý zapamätá. A vidíme v tom aj jej obetavosť. Nie každý robí toľko veľa pre rodinu a priateľov ako ona.
Ktosi myslí, že žiadna záchrana na konci nebola? Však on zomrel a ona ostala sama (ešte som nečítala druhý diel), tak aký šťastný koniec? Lenže, zamyslel sa niekto nad tým, kto vlastne koho zachránil? Od života, ktorý nechcel a nestál za nič? Myslím, že autorke sa podarilo zachrániť viac ako len jeden život. Podarilo sa jej ukázať nám, že šálka čaju síce na chvíľu vyrieši naše problémy, ale pokiaľ pri tom nebudeme myslieť aj na seba, budeme ho naveky variť iným.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Chcieť aj nemožné... Skúsiť všetko, na čo mi stačia sily... Zažiť každodenné veci, ktoré zažije 90% ľudí bez snaženia sa... Ale čo ak sa to nebude dať? Čo ak príde deň, keď sa aj tá najobyčajnejšia vec stane pre nás utrpením? Keď nebudeme môcť ísť, kam chceme? Keď bez pomoci ani len nevstaneme z postele?
Bojovať so smrteľnou chorobou je ťažké. Prehry sú na dennom poriadku a po "lepšom" dni prichádza krutý pád. Spravili by ste hocičo, aby vám bolo aspoň na minútu lepšie. Ľudia v takejto situácii často hľadajú poslednú slamku, ktorej by sa mohli chytiť a v snahe zachrániť sa zabúdajú na svojich blízkych. Susan nám ukazuje, že sa to dá aj inak.
Obal modrej farby odkazuje na nevädzu, modrofialovú bylinku, ktorá má množstvo liečivých účinkov, no stala sa symbolom ľudí trpiacich chorobou ALS (amyotrofická laterálna skleróza - systematicky odumierajú svaly v tele). Tento román zachytáva skutočný príbeh úspešnej novinárky Susan, ktorá sa dozvedela, že trpí touto nevyliečiteľnou chorobou a ostáva jej približne rok života. Nie, nečakajte žiadne srdcervúce lúčenia, či kapitoly zaplnené trpkosťou a bezúspešným hľadaním správneho lieku. Susan sa rozhodla svoj posledný rok prežiť najlepšie, ako sa dá.
Zanechať spomienku a splniť svojim deťom nejaké prianie sa stalo jej prioritou. Popri tom, ale hľadala a nachádzala aj samú seba. Rozhodla sa nájsť svojich biologických rodičov, pretože bola adoptovaná. Milovala svoju rodinu, no túžila zistiť, kam siahajú jej korene. Cesta ju priviedla na Cyprus, kde zažila vrelé prijatie zo strany rodiny jej mŕtveho otca. Okrem toto sa rozhodla stráviť s každým svojím dieťaťom výlet podľa jeho predstáv. Tak vytvorí mozaiku spomienok, ktoré pomôžu jej dvom synom a dcére na ceste životom, keď tu už ona nebude.
Kniha zanechala úžasný odkaz. Optimizmus a láska, ktorá sála zo Susan je nákazlivá. Vyzdvihuje skutočné hodnoty života a uvedomíte s, že sa často pachtíte za niečim, čo za to ani nestojí. Rodina a priatelia a zážitky, ktoré im môžete venovať... to je to, čo tu nakoniec po nás ostane. Susan učí, ako by sme mali nie len žiť, ale aj umierať. Apeluje na to, že každý deň môžeme prežiť lepšie, ako ten predchádzajúci, nech je akýkoľvek ťažký.
Autorka nás zavedie na miesta, ktoré za posledný rok navštívila: Yukon, Kalifornia, Maďarsko, Cyprus, New York, Bahamy a svoje zážitky rozdelila do trinástich častí podľa navštíveného miesta. Okrem toho máme možnosť vidieť pár záberov jej rodiny. Vyzerajú šťastní. Čakali by ste skleslých ľudí, ktorí sa lúčia s milovanou matkou, manželkou, kamarátkou, dcérou... Nie je to tak. Všetci sa usmievajú a žijú naozajstný život.
Vnímam tu tri výnimočné postavy okrem autorky. Nancy, priateľku zo školy, ktorá je jej spriaznená duša a Steph, sestru, ktorá je rovnako ako Susan adoptovaná. Najviac mi ale imponuje jej manžel John. Málokto by sa dokázal tak obetovať ako on. Keď pred oltárom hovoril "aj v zdraví, aj v chorobe", pravdepodobne nečakal, že to bude také zlé. Nepredstavujete si práve najhorší scenár. John ten najhorší zvláda úžasne. Je to niekto, na koho sa možno spoľahnúť, kto bude pri nej stáť, kto jej bude skutočne pomáhať, kto preberie úlohu matky aj otca... Necíti sa ponížene ani vtedy, keď pomáha Susan na záchode. Kam sa až človek dostane, keď nemá na výber...
Žime tak, akoby nás učila Susan. Žime každý deň naplno. Nevynechajme žiaden okamih. Vážme si svojich blízkych a skladajme im mozaiku spomienok už teraz a nečakajme, kým bude neskoro. Nelúčme sa so slzami v očiach, ale s úsmevom na tvári.
