Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Pracujúci dôchodca so záujmami - knihy, dobré filmy, chalupárčenie, horský bicykel
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Opisy mučenia dievčatka literárnu kvalitu nenahradia, skôr naopak. Umelo vystavaný román s kopou nelogických riešení, ťažko uveriteľné deje i skutky. Z knihy som mal taký pocit, že autor mal s vydavateľstvom zmluvu na päť kníh, toto je tá piata, do ktorej s mu nechcelo a písal ju nasilu.
Autorovi sa nedá uprieť, že má dostatok vedomostí o tejto problematike. Nechcem byť ironický, ale dostatok vedomostí o nejakej problematike má takmer každý, kto sa spolieha, že získa dobrý kompilát. Kniha rozhodne nepôsobí, že autor niečo vedecky skúmal, prehraboval sa v archíve, vyhľadával nové poznatky a pod. Celé dielko pôsobí, ako kvalitnejšie články v časopise, ktorý je zameraný na históriu. Nedokážem sa zbaviť pocitu, že toto všetko už niekto (niektorí) napísal a autor to upravil.
Faktom je však skutočnosť, že to bolo zaujímavé čítanie, každá postava z dejín prehovorila, ako to bolo naozaj a taký D´Artagnan bola historicky takmer detektívna záležitosť. Všetky postavy z histórie boli s úctou a rešpektom predstavené a výsledkom každej postavy bolo zistenie, že skutočne existovali ich „predlohy“. Spisovatelia síce vytvorili nové postavy, ale všetky vyrástli z ich pôvodných nositeľov.
Úvodná (pracovná) kapitola vyvolala vo mne pocit, že držím v rukách knihu, ktorá ma zaujme. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Rozumel som, že sa jedná o nejaký multi žáner, ktorý bude používať nezvyčajný štýl rozprávania, v ktorom sa budú pohybovať roztodivné figúrky a postavičky, že nič nebude také, aké má byť. Dúfal som, že to bude pre knihu prínosom. Čím dlhšie som čítal, tým viac a viac ma kniha presvedčovala o tom, že je úplný bizar, avšak v negatívnom ponímaní. Usiloval som sa ju zvládnuť, nedalo sa ďalej... a knihu som niekde v polovici odložil, lebo naše cesty sa rozchádzali a ďalšie čítanie by bolo stratou času. Celkovo to na mňa pôsobilo, ako rýchlik idúci mimo koľají.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kdesi na okraji civilizovaného sveta, v masíve hlbokých lesov, v zabudnutej doline je umiestnená vojenská poľná nemocnica, zúfale biedna, bez poriadnych inštrumentov, liekov a personálu. Boží zásah sem prevelí mladučkého študenta medicíny, chtivého po vedomostiach a snahou po chirurgickom majstrovstve. A tá, ktorá toto majstrovstvo ovláda, je zdravotná sestra z mníšskej rehole. Mladá sestra Margaréta a mladý lekár Lucius spoločne prekonávajú všetky prekážky, dokážu sa obetovať v boji za záchranu ľudských životov.
Je zrejmé, že autor to až do tejto polohy dobre rozohral a čitateľ sa domnieva, že vzájomné sympatie prerastú do vášnivého vzťahu. Nečakaný a brutálny sled udalostí však prekonáva všetky predstavy a divý vojnový kolotoč ich vyvrhne oboch na úplne odlišné miesta. Nevedia o sebe takmer nič osobné, nevedia, či ten druhý ešte vôbec žije, nevedia ani to, kde ten druhý pred vojnou býval.
Nájdu sa v povojnovom chaose?
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Na knižnom trhu je už veľa literatúry popisujúcej holokaust. Často sú to spomienky Židov, ktoré prežili peklo koncentrákov. Všimol som si zaujímavú paralelu tejto knihy s knižkou od Petra a Pavla Weinwurmových – Margaréta biela. V oboch knihách sa opisuje život židovskej komunity pred vojnou pohľadom malého dievčaťa, po nástupe fašizmu masívna dehonestácia židovskej komunity a „život“ v koncentračných táboroch. Neskôr život po oslobodení plný traumy, hlbokého žiaľu a depresií. Obe knihy na základe spomienok (často potláčaných celé desaťročia) upravili a vydali ich deti, v prípade Weinwurmovcov pomáhala i profesionána redaktorka. Zatiaľ čo Magaréta... je plná emócií, kniha Dokud... je dosť popisná a city sú vedome potláčané. Pre mňa veľké prekvapenie spočívalo v kapitole o zaoceánskom parníku St. Louis plnom utekajúcich Židov, ( asi 1 000), ktorých nechcel prijať žiadny štát. Až po viacerých samovraždách utečencov ich prijali Holanďania. Tragédiou bolo, že po pár mesiacoch Nemci v krátkej vojne Holandsko obsadili a transportovali utečencov do koncentračných táborov. Priznám sa, že tragický príbeh parníka St. Louis som doposiaľ nepoznal.
Kniha sa bestsellerom nestane, ale v každom prípade sa jedná o autentické a málo upravené spomienky a autorka si zaslúži našu hlbokú úctu.
Kniha jednoznačne patrí do plejády protivojnových románov. Autor veľmi osobitým štýlom popisuje podstatu tejto zbytočnej, krutej a barbarskej vojny. Ale v ktorej vojne neboli USA zaangažované ?? Taká vojna neexistuje. Na svojej strane mali úžasnú technologickú prevahu a najmodernejšie zbrane na zabíjanie.. Lenže mladí vojaci v prvých líniách, ktorí i prví zomierali, nevedeli prečo, za koho sa bijú a prečo vedú vojnu na území tisíce kilometrov od USA.
Spočiatku som mal problémy stotožniť sa s autorovým štýlom písania, ktoré mi skôr pripomínalo : ihneď píš čo vidíš, prežívaš, cítiš. Píš, čo vojaci rozprávajú, píš, ako umierajú, zapisuj si vtipy, opíš prestrelky, bunkre, píš o pote, krvi rozsekaných telách... Píš o zhnusených a demotivovaných vojakoch s hrôzou v očiach. Takýmto štýlom však vznikli popri veľmi kvalitných textoch i stránky slabšie, bez iskry. Svoju úloh pri písaní určite zohrali i drogy a alkohol a je to z knihy cítiť.
Stojí zato túto knihu prečítať, mne čítanie trvalo podstatne dlhšie, ako pri iných knihách podobného formátu.
Začalo to sľubne. Magické polnočné stretnutie so zraneným, krásnym žeriavom naznačovalo, že v knihe bude mnoho symboliky, poetizmu a pod. Bohužiaľ, žiadna časť románu už nedosiahla úchvatnú atmosféru prvej kapitoly, práve naopak, román akoby degradoval. Zdalo sa mi, že viac než dosť tohto štýlu dielu neprospieva a škodí mu. Miestami sa to podobalo na slovenskú lyrizovanú prózu. Najlepší bol autor vtedy, keď štandardným spôsobom opisoval svoje detstvo, prácu, či stretnutie s tajomnou Kumiko. O tomto románe možno povedať : skvelý začiatok, slabý záver.
Svieže, vtipné, pozitívne. Kniha sa veľmi dobre číta, je i osobná, autor píše o svojich pocitoch, ale dá i precítiť atmosféru daného priestoru v danom čase. Ľahkou formou zabaví i poučí.
Tak prečo mám dočerta s filanovkami problém??
Odpoveď: lebo som čítal jeho knihu (spoluautor Ráž) Dolu vodou, alebo správa o splavovaní Delty Dunaja (už i ten názov knihy je akýsi nepodarený.) Dovtedy bol pre mňa Filan veľký pán a absolútna jednička. Doposiaľ som nepochopil, prečo ten horor a hlbokú osobnú prehru knižne vydali. Celú knihu sa denno-denne nechali klamať, odrbá..., ponižovať, tyranizovať, urážať. Každý normálny chlap by minimálne z lodičky na druhý deň vystúpil, ale ešte predtým by utopil "kapitána", toho pripečeného Rumuna i nepodareného "slovenského! Rumuna. Prečo to tie naše modly znášali kopec dní ?? Vychádza mi, že kvôli peniazom. Prečo Filan nepovedal "sral ho pes", ako to niekedy povie pri menej strašných veciach ?! Nepochopiteľné.
Odvtedy filanovky nemusím a keď náhodou áno, vždy to čítam cez prizmu toho humusu v Dolu riekou.
Nie nadarmo použil autor v románe i túto vetu : „...všetky tie príbehy, ktoré sa zliali dokopy...“ Kniha naozaj takto niekedy pôsobí. Už prvotný úmysel sa zdá byť nad sily autora. Chce zistiť, ako to bolo s masovou vraždou 200 židov jednej marcovej noci v roku 1945 v blízkosti zámku, ktorý vlastnila jeho prateta, a ktorá v tú noc organizovala večierok s príslušníkmi SS a Wehrmachtu, ktorí sa podieľali na vraždách. Formou vlastného pátrania odkrýva autor nielen rodinné tabu okolo vraždy, ale získava množstvo ďalších poznatkov ( a príbehov) o živote osôb, ktorí sú nejakým spôsobom prepojení či už rodinnými alebo priateľskými vzťahmi. Autor systematicky cestuje – Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Rusko a odvšadiaľ získava nové a nové poznatky, ktoré by vydali na ďalšiu knihu.
Autor disponuje moderným sviežim literárnym štýlom, kniha sa dobre číta. Nejedná sa o román, ale o formát takmer rodinnej historizujúcej reportáže. Narastajúce množstvo ďalších a ďalších postáv s vlastnými príbehmi môže čitateľa zahltiť a v horšom prípade i dezorientovať.
Na prvotinu výborný román. Najviac oceňujem, že autorka neskĺzla do polohy trilerov, často prvoplánovo surových, plných vulgárností a sexu, ale podarilo sa jej vybudovať kvalitný psychologický román na spôsob komornej drámy s kriminálnym pozadím. Zaujímavo riešila štruktúru románu, keď nechala hlavné postavy rozprávať to, ako to videli a prežívali oni. A aby to bolo troška komplikovanejšie, tieto postavy komentujú nielen v prítomnosti, ale často i v minulosti, keď sa dej rozvíjal. Bol by to päťkový román, keby nebolo priam akrobatického konca, keď je zrazu všetko inak. Škoda, že koniec je ťažko uveriteľný.
