Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
O mne
Pracujúci dôchodca so záujmami - knihy, dobré filmy, chalupárčenie, horský bicykel
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2020
2019
Moje aktivity
Vojna s Ruskom vypukla pred dvomi rokmi, (jún 1941) no Nemcom v tyle na okupovaných územiach sa stále pohybujú tisíce a ozbrojených skupín, z ktorých časť sa riadi príkazmi z Moskvy z Hlavného štábu partizánskeho hnutia. Ak sú vytvorené podmienky, partizánske skupiny, ktoré sú vycvičené a disciplinované, dokážu obsadiť a udržať i veľké územia a spôsobovať Nemcom veľké materiálne škody. Súbežne s nimi tu operujú „tiežpartizáni“ vytvorení z Poliakov, Ukrajincov dezertérov a napr. aj z tzv. nezvestných. Nie sú to stále skupiny, menia sa podľa potreby, zlievajú sa, či rozlievajú ako guľôčky z ortuti. Často sa stáva, že sa napádajú a zabíjajú sa navzájom. Všetko závisí od ich disciplinovanosti a rešpektu k veliteľovi. Často sa totiž správajú ako novodobí piráti.
Skupina partizánov, na ktorej je postavený román, je však zložená takmer celá zo Židov (70-80 bojovníkov) čo bolo úplne nevídané. Všetci mali za to, že aškenázski Židia sa vedia len modliť, kšeftovať a nechať sa zabíjať, Bojovať nie. No pri tejto skupine sa už Nemci popálili viackrát, a Židia dokazujú, že bojovať vedia. Román dosť podrobne sleduje vzťahy v skupine, partizánske manželstvá, záškodnícku činnosť, útoky na nepriateľa, ale i úteky pred silnejším protivníkom. Sú večne hladní, v zime sústavne premrznutí, v lete je všetko lepšie. Pri živote ich drží ich veľký a spoločný sen a cieľ : bojom sa približovať k svojej vlasti – Palestíne. Román je pútavý, neustále dokumentuje všetko dôležité, či zaujímavé. Cestou skupina stratila v bojoch niekoľko bojovníkov, ale sen sa stane skutočnosťou.
Román je nevtieravý, pôsobí pokorným dojmom, je bez pátosu a je výborne napísaný.
Chvíľu som sa v knižnici prehrabával v knižných novinkách a vybral som si túto : PUTOVANIE SÁNDORA PETOFIHO A prečo nie ? O Petofim som toho veľa nevedel a zaujímalo ma, čo všetko v „Hornom Uhorsku“ (veru, tak sa Slovensko kedysi volalo) pochodil, kde, s kým a o čom sa rozprával, aký mal vzťah k Slovákom a pod.
No hneď v prvej kapitole (Na cestu cestopisu) vlastne po prvej vete som knihu znechutený odložil, pretože p. Bielik, jeden zo šéfov SSS (Spoločnosť slovenských spisovateľov) napísal do predslovu takéto harakiri :
„V roku sklonu maďarského, ale po matke a slovenských ozvien Uhorska v jeho poézii i nášho, svetovo uznávaného veľkého básnika, od jeho dvadsiatich rokov etablovaným básnickým menom Sándor Petofi, prichádzal na svet vo Vyšnom Kubíne Pavol Országh.“
Tak neviem, či už mám senilné mozgové bunky, ale túto vetu som si musel prečítať viackrát, aby som pochopil, o čom Bielik vlastne píše. Len na porovnanie napíšem prvú vetu od Petofiho :
„Kde bolo, tam bolo, na svete bol jeden pomocný redaktor, ktorý, keď sa mu zunovala parádna pracovňa, začal cestovať.“
A Uhorsko vyhráva 1 : 0
Po Hartlovi som išiel už dlhšiu dobu, ale ani po pár týždňoch neboli jeho knihy v knižnici dostupné, neustále boli rozpožičané. Zháňal som Okamžiky štěstí a Malý pražský erotikon. No a v tomto týždni som mal šťastie, zohnal som jeho knihu s pitoreskným názvom Prvok, Šampón, Tečka a Karel, podľa ktorej Hartl zrežíroval film s rovnomenným názvom. A ďalšou zhodou náhod mal film včera (27.08.) celoslovenskú premiéru, takže po dlhšom čase na kopaniciach sme išli v Trnave do kina Hviezda.
Nuž takto : Ozdobou Filmových klubov sa v dohľadnej dobe film isto nestane. Nie preto, že by bol zlý, naopak, je to skvelý film, výživný, vymakaný od prvej minúty. Lepších hercov by Hartl už nenašiel. A práve preto, že po filme nemáte hlavybolenie, že nemáte výčitky svedomia za stav planéty, netrápite sa, ale si film užívate, v FK by asi neobstál, lebo to nie je film typu iránske dráma, alebo japonské gangsta...
Oplatí sa vidieť.
Patrik Hartl je i výnimočný človek, bol viackrát v TV s Karlem Šípom i s Janom Krausom (YouTube)
Jeanine Cummins : Americká zem (2020)
Domnieval som sa, že v tomto žánri ma už nemôže nič vážnejšie prekvapiť, lebo som fanúškom takých kníh a filmov ako Sicario: Nájomný vrah (2015), Sicario : Soltado (2018), Táto krajina nie je pre starých (2008), Traffic : Nadvláda gangov (2000) a pod. A teraz k tomuto minizoznamu priradím i Americkú zem, taká skvelá je táto kniha. Desivý príbeh ženy, po ktorej tvrdo ide drogový kartel, pretože jej manžel – novinár zariskoval, vypol si autocenzúru a do týždňa bol mŕtvy nielen on, ale i ďalších 15 členov rodiny.
Hoci knihu viacerí literárni kritici označili za následníka knihy Ovocie hnevu, ja to vidím inak : Absolútne primárne ide o román, ktorý ktorý dáva vizitku celej spoločnosti pri (ne)riešení imigrácie, uprchlíctva. Toky uprchlíkov sú čoraz silnejšie a nebude to dlho trvať, keď uprchlíctvo bude vážnym globálnym problémom (ktorý samozrejme žiadny štát nebude skutočne riešiť). Román však nemá žiadnu ambíciu riešiť tento problém, skôr detailne popisuje „život“ uprchlíkov na trasách Strednej Ameriky a Mexika. Takmer bežnou vecou sú tu skupinové znásilnenia maloletých dievčat a žien, lúpeže a krádeže....
A teraz trikrát, čo je desivé :
1. Desivé je to, že tieto vážne trestné činy nepáchajú uprchlíci, ale vojaci, policajti rôzne „milície“ a ozbrojené skupiny.
2. Desivá je skutočnosť, že v týchto krajinách takmer neexistuje právo, spravodlivosť a výkon práva
3. Desivá je skutočnosť, že takmer všetci policajti, sudcovia, prokurátori sú skorumpovaní a výšku úplatkov dostávajú podľa ich pozícií v štátnej správe.
To, že sa žene podarí prežiť, je iba náhoda a kus šťastia. Mnohí uprchlíci zahynú na strechách vlakov, alebo v koľajiskách, zomierajú vyčerpaní, hladní , smädní, chorí.
Veľký román s veľkou témou.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihu som čítal takmer rekordné tri týždne. Asi aj preto, lebo kniha je skôr pre ženy, teda ženský román a kvalitný. Všetky tie reakcie zúčastnených žien, či dievčat asi dokáže žena oveľa lepšie chápať, ako muž. Hlavná hrdinka sa dokázala odpútať od muža, s ktorým si už nemala čo povedať a v podstate ho považovala za príťaž. A ten somár sa jej ešte aj priznal k nevere, takže čo sním ?
Pre ňu to rozhodne nebola prechádzka po parku, zostali jej totiž na krku i dve deti v tom najhoršom pubertálnom veku a ktoré boli, čo treba povedať nahlas, i rozmaznané. Keďže sa to hrdinke zdalo málo, kúpila sa ďalšieho psa a zopár sliepok. Dokázala si pri tom všetkom nájsť čas i na kúpu vidieckeho domčeka a neskôr si našla možno i budúceho partnera. V knihe je množstvo neľahkých situácií a párkrát sa stalo, že bola tesne pred zrútením. Všetko sa však snažila riešiť pozitívne a s humorom, niekedy i s fľaškou v ruke, ale ustála to.
Ondrejovi sa podarilo prelomiť starodávne : nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Bol som naozaj zvedavý, či sa mu podarí utiahnuť túto tému i v ďalšej knihe, lebo napísať o autobusoch dve knihy, tak to je veru výkon schopného vyspelého literáta. Iste, zjednodušujem, lebo autor samozrejme nepísal iba o autobusoch, ale veľa o živote v Nórsku, o turistických miestach (tomu sa skutočne veľa venoval a popisoval i zvnútra tento veľký biznis) a o ďalších škandinávskych reáliách. Mal som z toho pocit, že prosto pokračuje v jednotke. Na škodu veci niekedy zbytočne rozvláčne popisoval vlastnícke pozadie jednotlivých firiem, ich vzájomné súperenia a pod. Čo mi chýbalo, bolo korenie a myslím tým baby, lebo sa zdá byť až nemožným, že by nenadviazal aspoň kúsok „vrúcneho vzťahu“ s nejakou babou. Čo mi nechýbalo, tak to boli vulgarizmy, niekedy chlapsky pochopiteľné, ale niekedy zbytočné. Nechýbali ani sústavné porovnávania, niektoré veľmi vtipné a vydarené, až som si hovoril : kam ten chlap na to chodí...
Kniha je to vydarená ale voziť Nórov i v trojke, by bola hlúposť. Myslím, že Ondrej má na to, aby vlastným románovým štýlom napísal novelu/román , trebárs z tohto prostredia, veď sám sa vyjadril, že možno horor. Držím mu v tom palce.
Budem sa veľmi snažiť, aby som nebol pri hodnotení vulgárny. Ak sa tak napriek mojej snahe stane, vopred sa ospravedlňujem. Píšete, že autor je salónny teológ, ale je to i veľký KKT a nemyslím tým len tie vety, čo vypotil, stačí sa pozrieť na obálku, kde sa chystá toto indivíduum spasiť svet. Naozaj veľmi slizký a odporný zjav.
Čítať viac
Nevšedný vidiecky román napísaný nevšedným štýlom, na ktorý si treba v priebehu čítania zvyknúť a prijať ho. Autor je prísne dokumentaristický, podrobne popisuje a opisuje všetky postavy, postavičky a figúry, pričom sa javí ako nedostupný, s nadhľadom, takmer bez emócií. V priebehu písania sa k postavám opakovane vracia a postupne dopĺňa ich životný príbeh. Týmto spôsobom sa čitateľ zoznámi so všetkými zúčastnenými, od bývalého fanatického gardistu až po bývalého komunistického funkcionára. Takmer by sa žiadalo napísať, že všetky postavy sú niečím postihnuté. Hoci si autor zásadne udržuje ku všetkým emocionálny odstup, akousi výnimkou je starostka, s ktorou akoby sympatizoval, minimálne tým spôsobom, že popisuje jej starosti, trápenia rozhodnutia. Až vtedy, keď je úplne jasné kto je kto a akú má pozíciu v dedine, vybuchne tikajúca bomba napätia medzi nepriateľsky naladenými skupinami v dedine. Posledné stránky knihy vyznievajú až absurdne a tragikomicky. Záverečný pocit je taký, že veruže by ste v tejto dedine nechceli bývať. Problém je v tom, že takéto dediny a s takým obsadením sú na Slovensku takmer všetky.
Čítať viac
Prvá kniha, ktorú som od Browna čítal, bola Anjeli a démoni. Prečítal som ju za jedno poobedie a celú noc. Nikdy predtým, ani potom, som to už so žiadnou knihou nedokázal. Cez prizmu tejto knihy hodnotím ďalšie Brownove knihy. Teraz držím v rukách Pôvod, ale žiadne stavy vzrušenia, či dokonca vytrženia nepociťujem.
Úvod bol veľmi rozpačitý, kocky boli vrhnuté a role porozdávané podľa už tradičnej Brownovej schémy. Ten úvod pôsobil ako povinné čítanie a až postupne začala kniha naberať na spáde. Svoju parketu som našiel v kapitolách, ktorú Brown venoval opisom a histórii viacerých významných budov a architektonických skvostov. Súbežne s čítaním knihy som cez Google pozeral množstvo fotografií a textu. Kniha ma teda výrazne obohatila a zaujímavý bol i záver knihy.
Tak toto je riadny bizar a nemyslím to v dehonestujúcej rovine. Naopak, jedná a o kvalitné čítanie, ktoré čitateľa často napĺňa radosťou a uznaním. Dokonca i zoznámenie s knihou bol taký malý bizar. Pozeral som si nové prírastky v krajskej knižnici a narazil som na túto knihu. Keďže mám priateľa z dedinky Lošonec, okr. TT, už som sa tešil na to, ako mu knihu požičiam a on mi na oplátku povie niečo o postavách a dejoch z knihy. Napokon vysvitlo, že sa jedná o Lošonc, maďarské pomenovanie stredoslovenského mesta na juhu – Lučenec.
Štýl je veľmi osobitý, netradičný, takmer novátorský, v každom prípade zaujímavý. Mne osobne trošička pripomínal Marqueza - Sto rokov samoty, teda prvky magického realizmu, slovo magického zdôrazňujem. Ale pripomínal mi i atmosféru nedoceneného filmu : Imaginarium Dr. Parnassa, trošička i knihu Hluchého dom. Dokonca sa domnievam, že časti vybraných textov by boli vhodné i na Stand-up Comedy. Už z tohto výpočtu je zrejmé, že sa jedná o nevšedný čitateľský zážitok. Ja som mal spočiatku trocha problémy s textom, možno 30 strán, nebol som dobre nastavený. Až pri kapitole o starom poľovníckom noži som sa chytil a ďalej som si text už užíval.
Je to výborná kniha, ale nemusí každému sadnúť.
