Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Dôstojné ukončenie trilógie, doriešenie všetkých otvorených myšlienok. Nebola to taká veselá kniha ako prvé dva diely, ale rozhodne jej niet čo vyčítať a ak si bol čitateľ oľúbil niektorú z hlavných postáv tak je určite zvedavý "čo bolo ďalej" a aj sa to dozvie.
Tania opísala nepekné zážitky z policajnej práce v meste Bochum, podľa wikipedie mesto s približne 367 tisícmi obyvateľov. Je Grékyňa narodená v Nemecku, povolaním policajtka, a v knihe zosumarizovala svoj otvorený a nepokrytecký pohľad na Nemecko a integráciu cudzincov - tak to vidí ona.
Hoci niekoľkokrát priznáva, že ľudia s migračným pozadím nie sú jej jedinými klientmi, v knihe sa venuje výhradne tejto skupine ľudí. Čeliť prejavom osočovania, nerešpektovania, mačizmu rozhodne nie je príjemné komukoľvek - či už policajtovi, policajtke alebo bežnému civilovi na chodníku, no kniha má niekoľko vážnych nedostatkov.
Sústredí sa výhradne na negatívne prejavy ľudí s migračným pozadím. Geograficky ich kategorizuje, na jednotlivých príkladoch či zážitkoch vytvára stereotypy o tej ktorej kultúre, náboženstve, národnostnej menšine. Nedá si námahu, aby rovnako kvetnato uviedla príklady fungujúcej integrácie a poskytla čísla - pomer úspechu a neúspechu, prípadne ponúkla štatistiky, ktorým smerom sa (ne)integrácia uberá.
Taktiež mi prekáža absencia oficiálnych štatistík a zdrojov s odkazom priamo v texte. Keďže chýbali zdroje aj štatistiky, kniha ostáva na rovine "jedna pani povedala". Tým chcem povedať, že nespochybňujem autorkine zážitky, ale na základe napísaného si neviem predstaviť ako vážny problém to je - zažíva ho každý druhý policajt alebo je to stotina všetkých problémov, ktoré nemecká polícia rieši? Nevieme, a z tejto knihy sa to ani nedozvieme.
Na knihe mi vadí moralizujúci tón, ktorý sa ťahal od úvodných viet až po samý záver. Tania z nej vychádza ako osvietená osoba s riešením alebo aspoň s nápadom na riešenie. Ani raz jej nenapadne, že to predsa len môže byť trochu komplikovanejšie ako si myslí...
Kúsok moralizovania a protirečenia v priamej reči: "Pocit bezpečia určite nedosiahneme zamestnaním viacerých policajtov. Ale nesmieme dospieť ani k opačnému záveru a ustavične prepúšťať pre znižovanie nákladov. Na zvládnutie problémov skrátka potrebujeme viac zamestnancov." A pokračuje: "Personál je jedna vec, ale musíme držať krok aj s technikou..." (s. 157).
Odbornosťou by som túto knihu prirovnala k lepšiemu bulváru. Jednoduché informácie na potvrdenie, že multikultúra nemôže fungovať.
Mam rada dobre napisanu a zrucne spracovanu popularizacnu literaturu. Vecere diktatorov nebola zla kniha, ale aj napriek tomu je co vycitat. Za hrubu chybu povazujem, ze si autorky nedali namahu a k fotografiam nedali popis s vrocenim, nehovoriac o zdrojoch odkial fotografie cerpaju. V skutocnosti kniha neodkazuje na ziadne zdroje - ani k fotografiam ani k textu. Do tretice, niektore zjednodusenia by si zasluzili poznamku pod ciarou s obsirnejsim vysvetlenim. Inak fajn koncipovane - v uvode kazdeho diktatora zhrnuli rezim a na dalsej dvojstranke sa venovali stravovacim navykom a s nimi suvisiacimi zalezitostami. Kazdy profil bol doplneny niekolkymi fotografiami diktatora, a nechybal ani recept oblubeneho, prip. narodneho jedla.
