Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Recenzie píšem aj na instagrame @patrishatheserpent
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky 
Prečítané 2023 Moje aktivity
Kniha Tieň kostí oplýva všetkými atribútmi typickej young adult fantasy, aké si len viete predstaviť, no na druhej strane v nej objavíte aj fascinujúci temný svet, ktorý vás pohltí od prvej strany. Kniha má trochu pomalší rozbeh, no neprekážalo mi to. Práve naopak, ten zvláštny svet sa vďaka tomu mohol rozvíjať v celej svojej kráse a jedinečnosti priamo pred očami čitateľa. Avšak zatiaľ čo mi tempo v prvých dvoch tretinách knihy nadmieru vyhovovalo, ku koncu sa nejak pokazilo a zdalo sa mi prirýchle. Všeobecne na mňa príbehy od Leigh Bardugo pôsobia tak, akoby neboli dotiahnuté do konca a zanechajú vo mne trpký pocit. Môže to byť aj mojou osobnou preferenciou, nakoľko jej štýl písania vnímam ako až príliš jednoduchý a priamočiary, hoci zas na druhej strane ľahko čitateľný. Pocit nedostatočnej hĺbky som však mala aj pri postavách, ktoré sa občas správali nepochopiteľne a naivne. No prihliadnuc na to, že je to prvá kniha série, sa dal tento nedostatok odpustiť.
Čo sa mi však na knihe veľmi páčilo, bola mytológia inšpirovaná ruskými bájmi a legendami. Mýty sú pre mňa osobne srdcovou záležitosťou a vnímam ich ako niečo, čo aj tomuto príbehu dodalo potrebnú iskru. Celkovo knihu hodnotím ako príjemnú oddychovú fantasy, pri ktorej čitateľ nie je nútený sa nejak namáhať a pamätať si každý detail, no napriek tomu si užije kvalitnú dávku mágie a dobrodružstva.
Okolo Addie LaRue bol hneď po jej vydaní taký obrovský rozruch, že som neodolala a kúpila som si ju hneď, ako to bolo možné. Potom prišla fáza, v ktorej som vytrvalo odmietala prečítať si ju, pretože recenzie boli všelijaké, no najmä teda nadšené. A to býva pre mňa varovným signálom... Nakoniec som jej predsa len dala šancu a dobre som urobila.
Bola to výnimočná kniha napísaná očarujúcim lyrickým jazykom, ktorá vo svojej podstate nesie krásne myšlienky a úvahy o živote. Nečakala som veľa akcie alebo napätia a ak to od tejto knihy očakávate, radšej ju ani nečítajte. Namiesto toho však ponúka niečo iné. Nádhernú atmosféru, ktorá sa dala doslova krájať a mučivé pocity, ktoré mohol čitateľ prežívať spolu s postavami. Tie postavy boli tak uveriteľné, tak ľudské... Až som mala pocit, že sú skutočné a v jednej z nich som sa čiastočne našla. Kniha skáče v dejovej línii z minulosti do prítomnosti, a nakoľko sú kapitoly extrémne krátke, občas ma to trochu vytrhávalo z celistvosti príbehu. Nič to však nemení na tom, že práve vďaka tomu mohol čitateľ nahliadnuť do duše postáv v rôznych časových obdobiach a z rôznych uhlov pohľadu, a dokonale ich tak pochopiť.
Taktiež sa mi páčili historické udalosti, ktoré boli okrajovo zakomponované do deja. Za iných okolností by ma asi štvalo, že isté veci boli len opísané a čitateľ nemal možnosť prežiť ich spolu s postavami na vlastnej koži, no v tomto príbehu to malo svoje opodstatnenie a ukrývalo to svoje jedinečné posolstvo. Dokonca aj opakovanie niektorých pasáží knihy... No už nebudem viac prezrádzať, ak vás zaujala kniha na základe anotácie, určite jej dajte šancu. Mňa sa osobne dotkla a považujem ju za majstrovské dielo.
Mojou najobľúbenejšou vianočnou rozprávkou vždy bola a aj bude rozprávka o Luskáčikovi - a nájdete ju aj v tejto prenádhernej publikácii zimne ladených rozprávok pre deti. Okrem nej som tu však objavila aj rozprávky, ktoré som doteraz nepoznala, čo veľmi oceňujem. Každá z rozprávok pochádza z iného kúta sveta a ich osobité čaro podčiarkujú bohaté ilustrácie.
Knihu odporúčam malým aj veľkým. Je to poklad, ktorý bude mať navždy čestné miesto v mojej knižnici a pravidelne sa k nemu budem počas sviatkov vracať!
„Všetko bolo ligotavé a ostré, akoby bol svet nový, akoby sa len dnes ráno vyliahol z ľadového vajíčka. Vŕby obalila inovať, vodopády boli uväznené v ľade a snežnú krajinu pokrývali stopy divých zvierat.“
Ach, drahá Dcéra snehu. Na knihy, ktoré mi zoberú reč, sa recenzie píšu najťažšie. Pamätám si, že keď som túto knihu čítala prvýkrát, bola som uchvátená. Postavami, dejom a prostredím, v ktorom sa príbeh odohrával. Tiež si pamätám, že som bola sklamaná z konca. Celé dni som uvažovala, prečo to autorka ukončila práve takto a nie inak. Prešiel rok a s vydaním Krajiny ľadu sa mi znovu pripomenula táto nežná kniha. Cez Vianoce som ju odporučila sestre a tak som ju mala stále na očiach. Prenasledovala ma, až kým ju sestra nedočítala a ja som ju napriek iným plánom začala čítať po druhýkrát.
A všetko som pochopila. Znova som sa zamilovala do nespútanej aljašskej prírody, tak nemilosrdnej a zároveň štedrej k tým, ktorí jej krásu uvidia srdcom. Odznova som prežívala známy príbeh, aby sa vo mne ukryl už navždy ako vzácny poklad. Postavy, ktoré som zbožňovala už po prvom čítaní, sú mi teraz ako rodina. Prostredie, také zvláštne iné a magické, ma úplne pohltilo. A na konci príbehu, hoci by ste možno čakali, že mi zo srdca ostane len zmrznutý kus ľadu, sa stal pravý opak. Pochopila som.
Ústredným motívom knihy je prelínanie sa skutočnosti s nadprirodzenom, no okrem toho sú dôležitými témami aj materstvo, vzťah manželov v zrelom veku, či priateľstvo. Na záver pre tých, ktorí knihu čítali, dodám už len toľko, že každý z nás potrebuje neochvejnú vieru, akú mala Mabel, vyrovnanosť, ktorou oplýval Jack a priateľku, akou bola Esther.
Možno túto knihu skutočne pochopia len praví milovníci zimy. A možno jej čaro objaví každý, kto v sebe cíti súznenie s prírodou a túži po kúsku mágie aj v tých najobyčajnejších okamihoch života.
„Môžeme si zvoliť vlastný koniec, radosť namiesto smútku? Alebo krutý svet len dáva a berie, dáva a berie, a my blúdime v divočine?“
Krajčírkin dar je strhujúci príbeh o troch mladých ženách žijúcich v Paríži počas nemeckej okupácie. Spolu s Mireille, Claire a Vivienne, ktoré pracujú ako šičky v prestížnom módnom dome, nahliadne čitateľ priamo do diania počas druhej svetovej vojny. Druhá dejová línia sleduje príbeh Harriet, Clairinej vnučky, ktorá pricestuje do Paríža na stáž presne v tom istom módnom dome, kde kedysi pracovala jej stará mama. Trápia ju nevysvetliteľné udalosti v rodine, a tak sa rozhodne vypátrať o svojom pôvode čo najviac.
Ak by som mala knihu zhodotiť ako celok, nebola zlá. Neoblomné puto medzi Mireille, Claire a Vivienne bolo skutočne obdivuhodné a inšpiratívne. Ich príbeh je síce až pritiahnutý za vlasy a miestami pôsobí neuveriteľne, no je písaný nesmierne pútavo, takže ja som ho zhltla, aj keď som neraz prevracala očami. Kameňom úrazu sa však podľa mňa stala dejová línia zo súčasnosti. Kniha sa snaží byť viacgeneračným románom, no podľa môjho názoru si autorka odhryzla príliš veľké sústo. Snaží sa načrtnúť témy ako dedičná trauma či terorizmus, no toto sú veľmi komplexné témy samy o sebe. Kniha svojím rozsahom neumožnila rozobrať ich viac do hĺbky, a tak to v konečnom dôsledku pôsobilo veľmi povrche a nezanechalo to vo me dobrý dojem. Autorka by podľa mňa urobila lepšie, keby dejovú líniu zo súčasnosti úplne vynechala, alebo naopak dvojnásobne zväčšila rozsah knihy a detailne rozpísala spomenuté témy.
Obrovský potenciál, no za mňa žiaľ spôsob, akým bol príbeh podaný, čiastočne pohorel. V každom prípade túto knihu napriek kritike hodnotím ako solídnu vojnovku. Rozhodne to nebol stratený čas a ak máte takéto knihy radi, určite stojí za prečítanie.
„Život nám môže niekedy pripadať mimoriadne vratký. Ale azda práve pre túto jeho krehkosť si ho tak veľmi ceníme. A práve pre hlbokú lásku k životu sa hádam tak desíme toho, že ho stratíme.“
„Uvažoval, či je naozaj schopný zvládnuť takú úlohu. Potom si pomyslel, aké by bolo vzrušujúce vytvoriť niečo z ničoho; vidieť niekedy v budúcnosti novú katedrálu na mieste, kde nie je dnes nič, len rozvaliny, a povedať: Toto je moje dielo.“
Meno Ken Follett je určite mnohým z vás dobre známe. Hoci knihy od tohto autora pôsobia desivo, ako témami, tak aj rozsahom, odvážlivci, ktorí sa do ich pustia, rýchlo zistia, že prečítať ich netrvá až tak dlho. Ken Follett je totiž majstrom historického románu a so slovami to vie.
Piliere zeme časovo nadväzujú na knihu Večer a ráno, no na to, aby ste si ich mohli prečítať, môžete predošlú knihu pokojne vynechať. V Pilieroch zeme spoznávame úplne nové postavy, ktoré žijú v podobne krutých pomeroch anglického stredoveku v 12. storočí. Tom, majster staviteľ; Aliena, očarujúco krásna šľachtičná; Filip, prior z Kingbridge; Jack, umelecký kamenár; a Ellen, tajomná žena z lesa, o ktorej sa povráva, že je čarodejnica a vrhá desivé kliatby. Táto zaujímavá mozaika postáv presvedčivo ožíva na stránkach príbehu a vťahuje čitateľa priamo do dejiska nekončiacich mocenských bojov.
Ústrednou myšlienkou knihy je stavba najväčšej a najdômyselnejšej gotickej katedrály, akú svet kedy videl. Hlavným aktérom výstavby je ambiciózny prior z Kingbridge, ktorého motiváciu a charakterový vývin je fascinujúce sledovať po ten celý čas. Postavy sa síce rozdeľujú na dobré a zlé, no aj tie dobré majú svoje muchy. Práve vďaka tomu pôsobia veľmi uveriteľným dojmom a čitateľ im drží palce so zatajeným dychom. Alebo naopak odmieta čítať ďalej, pretože prekážky, ktoré im prichádzajú do cesty, sú v istých momentoch až nevýslovne frustrujúce. Neraz som bola vytočená do vývrtky a to až tak, že pokračovať som bola schopná až po pohári vína.
Je tu všetko, čo by ste od Folletta čakali. Nervydrásajúce napätie, intrigy do posledného okamihu a vášnivá romantika, ktorá je do istej miery jedným z hnacích motorov príbehu. Na svoje si prídu aj milovníci architektúry a stavbného umenia, čo som ja ako študentka architektúry dokázala oceniť a naplno si vychutnať. Jediné, čo by som knihe vytkla, boli až príliš časté zvraty, ktoré ku koncu pôsobili ako v nejakej telenovele a autor by urobil lepšie, keby knihu skrátil minimálne o posledných 100 strán. No to je jednoducho Follett. Ak milujete dokonale uzavreté konce a to takým spôsobom, že ani jedna nitka príbehu neostane nerozmotaná, tak v závere budete spokojnejší ako ja. Určite si však prečítam aj ďalšie časti tejto série odohrávajúcej sa v Kingsbridge, pretože asi nepoznám knihu a postavy, ktoré by som milovala a zároveň nenávidela s takým veľkým oduševnením ako v tomto prípade.
Pufi je rozkošný čierny kocúrik, ktorý nikam nezapadá, hoci sa všemožne snaží nájsť si svoje miesto vo svete. Brunhilda je zasa svojrázna mladá čarodejnica, ktorá potrebuje na plnohodnotné zavŕšenie čarodejníckeho štúdia vlastného mačacieho spoločníka. Pufi a Bruhilda netušia, že celý čas túžia nájsť jeden druhého, no osud napokon spojí ich cesty.
Toto je presne ten typ detskej knihy, ktorú by som absolútne zbožňovala ako malé dieťa. Zbožňujem ju samozrejme aj v tomto veku, no obzvlášť si viem predstaviť to svoje nefalšované detské nadšenie. Príbeh sprevádzajú prekrásne ilustrácie, ktoré sú premyslené do najmenšieho detailu a kombinujú rozličné štýly kresby. Okrem toho sú doplnené o malé vtipné popisky, ktoré robia z knihy na pomerne malom rozsahu omnoho komplexnejší príbeh. Každá dvojstrana je taká bohatá, že sa dá skúmať aj niekoľko minút. Najviac ma očarila ilustrácia Brunhildinho domu, zabavila ma asi na pol hodiny a to fakt nepreháňam.
Aj samotný príbeh je veľmi milý a zahreje pri srdci. Najlepšie si ho podľa mňa vychutnáte v období Halloweenu, keďže je plný čarodejníc a kúziel. Ako vravím, moje detské ja by jasalo a moje dospelé ja jasá tiež! Určite vám knihu odporúčam.
Snehová vločka je nesmierne zvláštna kniha v tom najlepšom zmysle slova. Hlavná hrdinka Debbie v nej rieši všedné veci, s korými sa potýka takmer každá tínedžerka, no okrem toho si na pleciach nesie svoj vlastný údel. Strýko alkoholik, matka s prorockými snami a duševným ochorením, otec neznámy... Toto nie je tak celkom typická rodina a neraz bude podrobená ťažkým skúškam, napriek tomu ju však spája čosi viac.
Okrem ťaživých tém, ktoré autorka v knihe rozoberá, tu nájdete aj témy banálne či úsmevné. Prvý sex, ochlpenie, priateľstvá, alkohol, bozkávanie, školský kolektív... Nie však nevyhnutne v tomto poradí. Hoci Debbie nie je ktovieako výnimočnou či nezabudnuteľnou postavou, je veľmi ľakhé sa s ňou stotožniť a držať jej palce. Pri čítaní som sa mohokrát pousmiala nad tým, ako veľmi podobné boli moje myšlienky v puberte tým jej. A je to práve všedná realita popretkávaná ťažkými situáciami, čo knihe dodávalo na uveriteľnosti a sympatickosti. Každý z nás má odlišné životné skúsenosti, no Snehová vločka je napísaná takým spôsobom, že sa v nej podľa mňa nájde úplne každý.
O level vyššie u mňa kniha postúpila vďaka magickým prvkom, ktorých bolo v príbehu tak akurát. Dodali jej to niečo, čo hľadáme mnohí vo svojej vlastnej všednej kažodennosti. Hoci by som si knihu vychutnala o čosi viac v mladšom veku, na nadčasovej kráse jej to neuberá a zapáči sa tak podľa mňa ako tínedžerom, tak aj starším či náročnejším čitateľom.
No a napokon otázka, či sa štýl autorky podobá na Sally Rooney. Za mňa áno aj nie. Sally cieli na staršieho čitateľa a tým pádom rieši iné témy, zameriava sa skôr na kritiku spoločnosti a vzťahov. Louise Nealon sa sústredí viac na dej a tým pádom vyznievajú obe autorky úplne odlišne. V čom som však ja osobne videla podobnosť, boli dialógy, ktoré plynuli v oboch prípadoch bezchybne a boli mojimi najobľúbenejšími pasážami kníh.
Výnimočné knihy ma dokážu výnimočne rozplakať. A presne týmto slovom by som označila knihu Proti vetru. Výnimočná.
Kristin Hannah v nej vyrozprávala príbeh Elsy, nezlomnej mladej ženy, s ktorou sa život nemaznal. Else je už odmalička vštepované, že sa nikdy nevydá, pretože je chorľavá a nepekná, a tak s týmto nastavením mysle vstupuje aj do dospelosti. Bez nádeje na vydaj a šťastný, naplnený život. Sníva o tom, ako opustí rodný domov a zanechá vo svete stopu.
Jej život sa zmení v momente, keď doň vstúpi mladý muž, ktorého sotva pozná, no zažije vďaka nemu dosiaľ nepoznané pocity. Stane sa súčasťou jeho rodiny a z dobre postaveného mestského dievčaťa je odrazu obyčajná farmárka. A vtedy sa v Amerike začína veľká hospodárska kríza a dlhé roky ničivého sucha.
Kniha Proti vetru je oslavou nezlomného ducha ženy. Je ódou na bohatstvo zeme, na zlatisté polia a šíre nebo. Na odvahu a nekonečnú lásku matky k svojim deťom.
Elsa je jedna nezabudnuteľná ženská hrdinka a jej príbeh mnou bude už navždy rezonovať a pripomínať sa mi v ťažkých chvíľach. V takých, ktoré sa mi budú zdať ako bezvýchodiskové. Ak obľubujete historické romány a máte chuť na silný a dojímavý príbeh, ktorý vás doženie až k slzám, kniha Proti vetru by vám určite nemala ujsť.
Autorka Nina LaCour bola pre mňa donedávna len známym a častokrát v superlatívach skloňovaným menom v young adult literatúre. Jej knihy som tak trochu obchádzala v domnení, že už dávno nie som cieľová skupina. Viete si teda predstaviť moje prekvapenie, keď som konečne po jednej z jej kníh siahla a zamilovala som sa do príbehu a spôsobu, akým bol vyrozprávaný.
V knihe Daj na mňa pozor sledujeme dospievajúcu Milu, ktorá je nútená opustiť svoju doterajšiu pestúnsku rodinu. Vyberá si život na farme ďaleko od civilizácie, ktorá je domovom pre mnohé deti s podobným osudom. Pri príchode na farmu netuší, čo ju tu čaká. A už vôbec nemá poňatia o duchoch, ktorí sa tu zjavujú noc čo noc. Mila je nútená postaviť sa tvárou v tvár minulosti a hriechom, ktoré vykonala.
Na štýle písania Niny LaCour je niečo magické, smutné a šarmantné zároveň. Celý príbeh je zahalený tajomstvom, ktoré taží ako hlavnú hrdinku, tak aj čitateľa. Príbeh je rozmotávaný postupne, nitka po nitke, a tak som bola v napätí až do úplného konca. Mila je postava, ktorú sa nedalo neobľúbiť si, rovnako ako aj ostatné deti na farme. Častokrát som sa pristihla pri myšlienke, že mám chuť všetkých objať a povedať im, že to bude v poriadku. Koniec ma dojal a nebyť toho, že som knihu čítala vo vlaku, asi by som si aj poplakala. S vypätím síl som slzy potlačila. Hoci som si priala, aby bola kniha trochu dlhšia a rozvinula aj osudy vedľajších postáv, chápem rozhodnutie autorky, pretože toto bol príbeh Mily. Niekedy je menej viac a možno práve to robí autorku takou výnimočnou. To, čo dokázala LaCour v pomerne krátkom rozsahu vytvoriť, je vskutku obdivuhodné a kniha Daj na mňa pozor si určite zaslúži vašu pozornosť. Na záver chcem ešte pochváliť obálku, ktorá sa naozaj vydarila a perfektne vystihuje atmosféru v knihe.
