Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Recenzie píšem aj na instagrame @patrishatheserpent
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky 
Prečítané 2023 Moje aktivity
„Tí, čo Annu poznali najlepšie, cítili, bez toho, aby si to uvedomovali, že jej najväčšia príťažlivosť spočíva v aure budúcich úspechov, ktorá sa okolo nej vznášala v atmosfére udalostí, čo sa ešte len stanú.“
Ó, Anna! Čítať o tvojich dobrodružstvách je ako jesť čerstvý jablkový koláč. Je taký lahodný, že človek by ho na jedno posedenie najradšej spratal celý, no potom by bol smutný, že ho viac niet.
Druhá kniha bola výrazne dospelejšia, zasnívaná a jednoducho úplne čarovná. Vravela som si, že je škoda, že autorka nechala vyrásť Annu tak strašne rýchlo už v prvej knihe, a že mi bude chýbať to detské čaro. No Montgomery mi to vynahradila dvojčatami, najmä teda nezbedným Davym, ktorého sa jednoducho nedalo nemilovať. Trochu ma však iritovalo, ako bol neustále porovnávaný s Dorou a to bol aj dôvod, prečo som knihe nedokázala udeliť plné hodnotenie. Každý z nás je predsa jedinečný a má iné kvality a v tomto sa autorka podľa mňa morálne dosť sekla, nakoľko je to navyše kniha pre deti. Inak som nemala žiadne výhrady.
Najviac ma za srdce chytil moment, keď si Anna začína uvedomovať svoje city ku Gilbertovi a veľmi sa teším, ako sa ich vzťah ďalej rozvinie v tretej knihe.
„Možno romantika napokon neprichádza človeku do života pompézne a s krikom ako svižný rytier na koni, možno sa k nemu vkradne celkom pokojne ako starý priateľ, ktorého má stále po boku. Možno sa skrýva v zdanlivo prozaickom diele, až kým náhly lúč svetla neprebehne po stránkach a neodhalí v nich rytmus a melódiu, možno…“
Piranesi je vskutku výnimočná kniha, tento rok si u mňa vyslúžila prvenstvo v zvláštnosti. Má neopakovateľnú atmosféru a sympatického hlavného hrdinu a po dočítaní som nad ňou premýšľala ešte veľmi, naozaj veľmi dlho. Nič podobné som totiž ešte v žiadnej knihe nenašla..
Vďaka čomu je teda Piranesi taký jedinečný?
Je to príbeh o mužovi, ktorý žije v dome plnom nekonečných sál, chodieb a sôch, prílivov a odlivov. Dom je Piranesiho vesmírom, jeho počiatkom aj koncom. Poskytuje mu jedlo a útočisko a Piranesi sa z vďaky o dom stará. Pozná každé jeho zákutie, má zmapované všetky jeho spletité chodby a výrazy sôch lemujúcich steny sál. Vie, kedy príde najbližší príliv a ktoré sály v momente zaplaví.
No okrem Piranesiho žije v dome aj Druhý. Jediný mysliaci tvor okrem Piranesiho. Piranesi vníma, že rozdiel medzi ním a Druhým je markantný. Druhý má na sebe zakaždým nejaký iný drahý oblek a kvalitné topánky, narozdiel od Piranesiho, ktorý chodí bosý a do vlasov si vplieta mušle, kamienky a farebné sklíčka. Navyše sa s Druhým stretávajú len raz týždenne, aby si zosumarizovali tajomstvá domu a objavili večné poznanie. Potom Druhý niekam odchádza, nevedno kam. Piranesi postupne začína chápať, že jeho svet možno nie je jediný, ale jestvuje ešte iný…
Piranesi je šarmantný hrdina so srdcom tak krištáľovo čistým a priezračným, ako samotná voda v sálach. Jeho láska a vďačnosť sú inšpiratívne a jeho precitnutie do reality fascinujúce. Strácať sa v jeho myšlienkach a túlať sa s ním po nikdy sa nekončiacich sálach v oblakoch ma napĺňalo radosťou. Nebude to čítanie pre každého, kniha obsahuje aj zdĺhavejšie pasáže, no mne sa autorka jednoducho trafila do vkusu.
„Krása Domu je nezmerateľná, jeho Milosť nekonečná.“
Škoda, že si túto knihu neprečítalo moje mladšie ja. Ušetrila by mi slzy, zlomené srdce a pocity nepochopenia a osamelosti. No každá skúsenosť, aj tá negatívna nás formuje a posúva vpred, takže som koniec koncov za všetko vďačná. Kniha mi nepriniesla nič nové, myslím si však, že by si ju mali prečítať všetky ženy, ktoré ešte stále nepoznajú vlastnú sebahodnotu a chcú za každú cenu randiť a zaplniť tak prázdno vo svojom vnútri.
Na Medveďom ostrove v Nórsku nežijú medvede, aj keď jeho názov svedčí o tom, že tu kedysi žili. Keď sa April dozvie, že jej otec dostal prácu na polárnom kruhu a nejaký čas tam spolu pobudnú, je od radosti celá bez seba. Teší sa, že s otcom konečne strávi viac času a okamžite začne plánovať spoločné aktivity. No po príchode na Medvedí ostrov je všetko inak. Jej otec sa musí venovať výskumu počasia na meteorologickej stanici, má predsa dôležitú prácu. April chýba nebohá mama, zaneprázdnený otec a vlastne ktokoľvek, kto by ju pochopil a venoval jej aspoň kúsok svojho času. Všetko sa zmení, keď sa na horizonte mihne obrovská biela silueta polárneho medveďa.
Táto kniha mala všetky atribúty na to, aby sa stala mojou srdcovou záležitosťou. Nádherný vizuál, nepochopenú hlavnú hrdinku, tému ekológie a krásny vzťah medzi človekom a zvieraťom.
Prvá polovica príbehu ma skutočne očarila a nechávala som sa unášať na ľadových kryhách spolu s April. Nasávala som do pľúc ľadový vzduch a obdivovala drsnú, nórsku prírodu. V druhej polovici, po stretnutí s Macom, však vo mne ostal veľmi nepríjemný pocit, ktorý pretrval až do konca. Možno keby išlo o rozprávkového medveďa, ktorý by vedel rozprávať a lietať, celý príbeh by som čítala a vnímala úplne inak. No toto je príbeh jedenásťročného dievčatka, ktoré má dočinenia so skutočným, dravým zverom. Autorka sa napriek tomu rozhodla z medveďa urobiť psíka, čo je podľa mňa absurdné. Čítať o tom, ako mu April ošetruje zranenie, delí sa s ním o vlastné zásoby jedla, jazdí na jeho chrbte a je ochotná riskovať preňho vlastný život, zatiaľ čo jej otec ani netuší, kde sa jeho dcéra vlastne nachádza, mi bolo vrcholne nekomfortné. Môj zlý dojem bol na konci ešte umocnený stanoviskom otca, ktoré vám nejdem spoilovať, ak by ste si knihu plánovali prečítať. Zvierací život nikdy nemôže byť nadradený nad ľudským. Neviem, či práve toto je posolstvo, ktoré chceme odovzdávať deťom. Ochrana životného prostredia a zvierat je téma, o ktorej rozhodne treba hovoriť, a to najmä s tými najmenšími. No dal sa podľa mňa zvoliť aj vhodnejší, citlivejší spôsob. Hranica medzi pomocou a aktivistickým fanatizmom je totiž v tejto knihe veľmi tenká.
Možno som od knihy čakala niečo iné, akúsi magickú rozprávku o priateľstve s medveďom. Možno mi prekážal tak trochu násilný tón, ktorým autorka odovzdala posolstvo o ochrane zvierat. Možno jedno aj druhé. Ak máte na problematiku podobný názor ako ja, kniha vám asi trochu dvihne tlak. Ak sa však viete povzniesť nad to, že zvierací život je v príbehu dôležitejší, než ľudský, Posledný medveď by vás mohol chytiť za srdce. Svedčia o tom nadšené recenzie ostatných čitateľov. Nad autorkou ešte nelámem palicu, pretože písať rozhodne vie. No túto knihu vám za seba žiaľ odporúčať nemôžem.
Je Štedrý večer a Amelia Wishartová má len štyri maličké priania. No dobre, tri malé a jedno veľké. Ak by jej Vianočný otec splnil len toto jedno, neželala by si až do smrti nič iné. Amelia totiž sedí na smrteľnej posteli svojej matky a nevie si predstaviť život bez nej, keď sa pominie. No presne vtedy, keď Amelia potrebuje zázrak zo všetkého najviac, Vianočný otec nedoručí darčeky a Vianoce sú zrušené. Mágia a nádej sa zo sveta takmer úplne vytratia, ostane len malý kúsoček - práve vďaka dievčatku, ktoré napriek všetkému zlému, čo ju postretne, stále verí na Vianočného otca.
Dievča, ktoré zachránilo Vianoce, je priamym pokračovaním Vianočného chlapca Nikolasa. Z chlapca je v tejto časti už muž v rokoch, s veľkým bruchom a niekedy až príliš optimistickým pohľadom na svet. Okrem postáv, ktoré už poznáme, sa tu stretávame aj s Ameliou, Charlesom Dickensom, či napríklad so samotnou anglickou kráľovnou. Matt Haig opäť raz šikovne a zábavne poňal pôvod Vianoc a vytvoril originálny príbeh s množstvom akcie a napätia - a najmä s krásnou myšlienkou.
Ako dieťa by som knihu absolútne milovala. Je to príbeh o tom, že nie vždy dostaneme to, po čom túžime, to však neznamená, že naša nádej navždy vyhasne. Hoci je to vo svojej podstate smutný príbeh, dotkne sa sŕdc mnohých čitateľov a navodí tú pravú vianočnú atmosféru. Ako dospelý čitateľ pozerám trochu kriticky na prepájanie jednotlivých dejových línií a občasné zbytočné odbiehanie od hlavnej dejovej línie, no to je asi moja jediná kritika. Vianočný chlapec Nikolas sa mi páčil o čosi viac, no ak si prečítate prvú knihu, nebudete si chcieť nechať ujsť ani druhú. Je to naozaj pekný príbeh.
„Takto vyzerá nádej. Ty si pomohla, aby to tak mohlo byť. Aby sa to uskutočnilo. Jednoducho tým, že si verila v magické veci.“
Knihu 24 dní do Vianoc som si kupovala ako ľahkú romantickú oddychovku, ktorú som plánovala čítať do Vianoc ako adventný kalendár. Nakoniec však mala pre mňa omnoho väčšiu hodnotu, než som predpokladala - a tiež som ju nezvládla čítať ako adventný kalendár, pretože som bola strašne zvedavá a niekde pri 6. decembri sa to vo mne zlomilo a stránky sa odrazu otáčali samy od seba.
Nina je hrdinka, na ktorú len tak ľahko nezabudnete. Je trochu šialená, spontánna, emotívna, miluje Vianoce… Ale najmä je odhodlaná zmeniť svoj život k lepšiemu a prežiť ho naplno a práve toto nadšenie a chuť do života sa mi na nej páčili najviac. Adventný plán, ktorým si prešla, bol pre mňa natoľko inšpiratívny, že by som niečo podobné chcela budúci advent vyskúšať tiež. Nina je proste neriadená strela a hoci aj ja mávam občas podobne šialené tendencie, v skutočnosti som len jej slabý odvar.
Romantika medzi hlavnými hrdinami bola jedným slovom dokonalá a zopakujem to, čo už povedali mnohé čitateľky predo mnou - každá z nás si zaslúži svojho Dominika. Takého, ktorý nás bude mať bezpodmienečne rád a budeme pri ňom svojou najlepšou verziou a predovšetkým samy sebou. Možno je táto kniha magická a možno je to len náhoda… Ale! Ja som počas jej čítania svojho Dominika našla. A na náhody neverím.
Toto je kniha, ktorá vás v každej kapitole dojme, rozplače, vzápätí vás strašne rozosmeje, prinúti vás zamyslieť sa nad životom hrdinov aj nad tým vlastným, zase vás rozosmeje, ale až tak, že zároveň plačete. A na úplnom konci vám ostane hrejivý pocit a guča emócii v krku.
Na slovenskom knižnom trhu nevídam často vizuálne príťažlivé publikácie o architektúre - a už vôbec nie o tej našej slovenskej! Preto keď sa mi do pozornosti dostala kniha o Stručných dejinách Slovenska pre mladých čitateľov, neváhala som ani sekundu.
Kniha je bohato ilustrovaná v celom svojom rozsahu a myslím, že práve to je niečo, čo udrží počas čítania pozornosť mladších, ale aj starších čitateľov. Ján Vajsábel si zvolil veľmi jednoduchý, no zato efektný a moderný štýl architektonickej ilustrácie a najvýznamnejšie budovy Slovenska tak naberajú skutočné proporcie a charakter priamo pred očami čitateľa. Matúš Dulla zasa fascinujúcim spôsobom vyrozprával slovenské dejiny, ktoré sa priamo podpísali na vzniku dominant našej malej, no zato kultúrne veľmi bohatej krajiny.
Kniha je rozdelená podľa jednotlivých období, od zakladania miest a stredoveku, cez klasicizmus, romantizmus a secesiu, až po modernú a súčasnú architektúru. Vďaka chronologickému členeniu je kniha veľmi prehľadná a dá sa čítať aj čiastkovo, podľa toho, čo v nej práve potrebujete nájsť. Každá kapitola a teda každé z období obsahuje základnú charakteristiku a znaky daného obdobia, pôdorysy, konštrukčné detaily a pohľady na stavby typické pre dané obdobie, tri najvýznamnejšie budovy opísané detailnejšie a na konci kapitoly zaujímavosť.
Ako študentka architektúry môžem povedať, že ide o hodnotnú publikáciu, či už pre mladých, zvedavých čitateľov, ktorí sa chcú o našej krajine dozvedieť viac, pre študentov architektúry, alebo pre akýchkoľvek nadšencov, ktorých architektúra zaujíma.
Na pozadí všednej každodennosti sa ako dômyslená matematická rovnica odvíja nanajvýš nepravdepodobné priateľstvo medzi profesorom matematiky, pomocnicou v domácnosti a jej desaťročným synom.
Profesorova pamäť neslúži tak, ako by mala. Pri dopravnej nehode utrpel vážne zranenie, ktoré mu trvalo poškodilo mozog, a tak začína každých osemdesiat minút odznova ako páska, ktorá sa vymaže. Aby sa vyrovnal so stratou, najdôležitejšie veci si značí na papieriky obaľujúce jeho telo ako zámotok. Okrem toho má aj iné svojské maniere, ktoré už odplašili mnohé pomocnice v domácnosti. Profesorovi to však vôbec neprekáža. Žiadnu z nich si totiž nepamätá.
Niečo sa však zmení, keď sa na prahu dverí objaví nová pomocnica s aurou výnimočnej číselnej kombinácie. Profesor žijúci vo svete čísel sa stáva pre ňu a jej syna spriaznenou dušou a prostredníctvom riešenia matematických rovníc vzniká krehké, no zároveň jedinečné porozumenie. Každý deň je pre nich novým začiatkom a každá spoločne strávená chvíľa precitnutím v prítomnom okamihu. Profesor ich vďaka inakosti svojej mysle učí zmyslu života.
Profesorova rovnica je výnimočná, citlivo napísaná kniha, ktorá ma naliehavosťou svojho posolstva chytila za srdce. Podobne ako v knihe Ostrov bez pamäti, aj tu sa autorka venuje témam ľudskej mysle a zabúdania. Zatiaľ čo Ostrov má jemne dystopický nádych a prvky magického realizmu, Rovnica odráža každodennú realitu ľudí, ktorí sa potýkajú so stratou pamäti. Príbeh mal magickú, neopakovateľnú atmosféru a napriek tomu, že matematiku vyslovene nemám rada, Profesorovi sa podarilo presvedčiť ma o kráse, ktorú v sebe čísla ukrývajú. A tiež o tom, že výnimočných ľudí si nepamätáme len mysľou, ale najmä srdcom.
Profesorova rovnica je čarokrásna kniha, ku ktorej sa určite ešte niekedy vrátim a veľmi vám ju odporúčam!
„Prebehla som prstami po vinúcich sa pramienkoch čísel a symoblov, ktoré pretekali zo strany na stranu. Všetko okolo mňa zmizlo a ja som sa ocitla na akomsi ponurom a tichom mieste, kdesi v krajine čísel. Necítila som strach. Naopak, mala som v sebe neochvejnú istotu, že ma ňou Profesor prevedie a pomôže mi v nej objaviť večné, nemenné pravdy.“
