Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Práve som po 3 mesiacoch dočítala knihu Policajná chobotnica. Popri nej som prečítala asi 10 iných kníh. Prečo mi to čítanie trvalo tak dlho? Určite to nebolo jej nízkou kvalitou. Práve naopak. Príbeh je zaujímavý, rýchlo odsýpa a nie je núdza o nečakané zvraty, či nahliadnutie do policajne práce. Spojenie s každodennou realitou je však občas také výrazné, že čitateľa zasiahne a musí si nechať čas na to, aby vstrebal nové poznatky. Popri policajnom vyšetrovaní sa totiž dozvedáme, kam až siahali (a zrejme stále siahajú) chápadlá slovenskej mafie. „La piovra“ je tu často odetá do mundúrov s výložkami a tí čestní sa zrazu stávajú čiernymi ovcami.
Ako knižkomil s obmedzenými zdrojmi knihy často vymieňam. Aj k tejto som sa dostala skrz výmenu a veru neľutujem. Ak vás názov naviedol očakávať erotickým román, alebo niečo z „červenej knižnice“, ste na omyle. Obsahuje príbeh vyše deväťdesiatročnej Doris, ktorá chce pred smrťou zaručiť, aby jej spomienky a život nezostali zabudnuté. Život Doris bol plný zvratov, lásky, ale aj utrpenia a nepochopenia. Chvíľu som sa dokonca vžila do kože jej pranetere Jenny a s dojatím čítala Dossiene rozprávanie o osudoch tých, ktorí jej život ovplyvnili.
Hoci veľmi nemusím prelínanie deja v súčasnosti s minulosťou, v tejto knihe mi to vôbec nevadilo. Kapitoly tvoria jeden časový celok, pričom autorka už v nadpise odkazuje na obdobie, kedy sa odohráva. Knižka sa číta dobre a myslím, že málokoho nechá chladným. Čitateľ sa aspoň na chvíľu dokáže vžiť do kože seniorov, ktorí svoj život nechcú skončiť v nečinnosti a osamote.
Ak po tejto knihe siahnete, prajem vám prijemné čítanie a dostatok..... času na oddych a chuti do života. To ostatné vám zaželá Doris na stránkach Červeného zápisníka.
Po knihe som siahla, keď sa stala knihou mesiaca júl. Moje očakávania však nesplnila, čo neznamená, že nie je dobrá alebo zaujímavá. Trevor je v súčasnosti známy ako komik, no okrem asi dvoch-troch pasáží, mne kniha smiešna nepripadala.
Hoci je dielo písané voľným, zaujímavým a ťažko opakovateľným štýlom, v jeho pozadí cítiť smútok z toho, s akými strašnými ideológiami dokáže človek ničiť svoje okolie a iných ľudí. Pri čítaní som mala pocit hanby za vlastnú rasu, hoci podľa môjho presvedčenia sme všetci vnútri rovnakí. Keď pri operácii lekári otvoria černocha, belocha, či aziata, nájdu rovnako sfarbené a bijúce srdce v každom z nich.
V celej knihe tiež cítiť lásku a úctu Trevora k jeho matke Patricii a myslím, že ak by som mala tú možnosť, rada by som ju poznala. Jej sila, inteligencia a najmä materinská láska z nej robia veľmi inšpiratívnu a zaujímavú osobu. Nezdolal ju apartheid, násilnícky manžel, finančný bankrot, ani strela do hlavy.
Trošku mi vadila neexistencia chronológie a časté skákanie medzi ranným detstvom, dospelosťou a tínedžerským obdobím. Každá kapitola má svoju tému, do ktorej nás autor uvedie krátkym faktografickým predslovom. To, čo predslov obsahuje, nájdete na internete alebo v nejakej encyklopédii. Zvyšok kapitoly je však osobnou výpoveďou a zážitkami autora. Zistíte, prečo sa prehrabal podpod babkin plot na ulicu a, že ho mama vyhodila z idúceho autobusu. To dáva tejto knihe veľkú váhu. Rozhodne by som ju odporučila ako čítanie na stredných školách, aby sme naše deti naučili rozmýšľať. Pretože je ľahké podľahnúť ideológii, ak nedokážete samostatne myslieť. Môže byť akákoľvek hlúpa, rovnako ako bol aj apartheid, kde Čínaň bol černoch a Japonec beloch, hoci ich tam nevedeli rozoznať.
Knihu odporúčam všetkým, ktorí sa chcú poučiť a rozšíriť si obzory. Hoci som už veľa faktov z histórie JAR poznala, Trevor Noah mi pomohol pripojiť k nim ľudský rozmer.
Podtitul knihy by v mohol znieť aj „život na pomedzí“. Pomedzie alebo hranica je prítomná vo všetkých častiach života obyvateľov Podlasia. Či je to už reálna hranica medzi štátmi, alebo domnelá hranica medzi skutočnosťou a svetom duchov a čarov, ktorý je hlavnou doménou šeptúch.
Hoci by človek očakával, že šeptuchy budú hlavnými postavami knihy, ich osudy vnímame len okrajovo. Hlavnou témou je opis mentality ľudí žijúcich na pomedzí. Mladí ľudia tam žijú na pomedzí moderného a tradičného sveta, pričom oba spôsoby života ich ovplyvňujú. Niektorí z neho utečú do „veľkého sveta, iní sa prispôsobia a ďalší si nachádzajú vlastný spôsob ako sa vyrovnať so životom, ktorý riadi tradícia, mysticizmus, viera, no aj výdobytky modernej techniky a potreba vzdelania.
Dorota však nezapadá nikam. Tiež žije na hranici, no ju ajviac ovplyvňuje kontrast medzi životom a smrťou. Jej postava je tragická vo svojej zvláštnosti, hoci jej najväčšou túžbou bolo zapadnúť. Byť obyčajným dievčaťom, s obyčajnými problémami, ktoré raz možno nájde alebo nenájde pravú lásku, odíde z Podlasia a úspešne vyštuduje. Autorka jej osud nádherne opisuje z pozície najlepšej a možno aj jedinej priateľky.
Samozrejme, kniha nie je len o Dorote, prepletajú sa v nej osudy mnohých „obyčajných“ obyvateľov Podlasia, šeptúch a ich zákazníkov. Počas čítania neustále narážate na udržovanie starého spôsobu života v tomto zaujímavom regióne, do ktorého len postupne preniká 21. storočie, možno preto, že ani človek súčasnej doby sa nevie odpútať od minulosti a stále ju udržiava živú.
