Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Poľská reportérka a spisovateľka Katarzyna Boni nás vo svojej reportážnej knihe zavedie na miesto, kde je medzi realitou a utópiou len veľmi tenká hranica a záleží na čitateľovi, na ktorú stranu sa prikloní alebo bude na pomyselnej hrane balansovať aj po dočítaní knihy. Čo je vlastne Auroville? Ako funguje a akým problémom musí čeliť? Na tieto i ďalšie otázky sa autorka snaží nájsť odpovede prostredníctvom príbehov obyvateľov Aurovillu, no tiež osobných skúseností, ktoré tam ako dobrovoľníčka zažila.
Na okraji púšte v Tamilnáde, neďaleko bývalej francúzskej kolónie Puduččéri vyrástlo mesto, ktoré malo patriť všetkým a zároveň nikomu. Jeho zakladateľkou bola Mirra Alfassa, zvaná tiež Matka, ktorá sa už v detstve odlišovala od iných svojím veľkým duchovným zanietením. Verila, že je predurčená na veľké veci. Auroville v jej víziách malo byť mesto, kde by rozdielne kultúry mohli vytvoriť novú civilizáciu žijúcu v harmónii a kde základom bude uvedomelosť a duchovno, ktoré sa v dnešnom svete už vytráca. Auroville malo byť miesto pokúšajúce sa naplniť ideály ekologického a duchovného života, miesto kde sa hmota spojí s nehmotným a vznikne nový, lepší, dokonalý svet.
Katarzyna vo svojej knihe však nič neidealizuje. Rozpráva príbehy obyvateľov, staviteľov, prišelcov, ktorí v honbe za lepším životom obetovali všetko. Aj keď zdá sa, oni to za obetu nepovažovali. Kniha, rozdelená do troch častí, prináša čitateľovi komplexný obraz mesta postaveného uprostred ničoho. V úvodnej časti sú to práve príbehy konkrétnych Aurovillanov, ktoré nám ako tak umožnia pochopiť vznik a fungovanie mesta. V tej druhej sa autorka na vlastnej koži ocitá v meste ako dobrovoľníčka a snaží sa hľadať odpovede na nespočetné otázky, ktoré v nej Auroville vyvoláva. Posledná časť je venovaná samotnej zakladateľke Aurovillu - Matke - a obsahuje prierez jej života a pôsobenie v meste, ktorého polohu sama určila na základe svojej vízie. Nebolo tomu tak dávno, kedy Auroville oslavoval 50. výročie vzniku. Idylickosť tohto mesta je však len zdanlivá, pretože o pokoji, duchovne, láske, pokroku, nezávislosti či energickej samostatnosti sa vždy ľahšie hovorí než sa vykonáva.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Dve ženy, ktorých príbehy sa odvíjajú v rôznych časových rámcoch, a ktorých životy spolu nijako nesúvisia. Zdanlivo. Obe sú však silné, nezávislé a rozhodnuté pre svoje rodiny obetovať čokoľvek. Renita D'Silva nám prináša príbeh zasadený do vojnového obdobia (prvej i druhej svetovej vojny) až po relatívnu súčasnosť, v ktorom čitateľovi veľmi citlivo odkrýva neuveriteľne silné spojenie medzi matkou a dieťaťom.
Počas rozsiahleho bombardovania príde Clara o celú svoju rodinu a tak sa presťahuje do Anglicka k tete kde sa musí starať o domácnosť a zarábať peniaze. Pracuje ako zdravotná sestra v nemocnici a keď tam raz privedú zraneného Inda, nikto ho kvôli jeho farbe pleti nechce ošetriť, okrem Clary. Tá si však k nemu vytvorí veľké citové puto a po pár rokoch, keď sa náhodne stretnú a on ju pozve do Indie pracovať ako zdravotnú sestru, neváha. Sklamanie príde v momente keď zistí že je ženatý. V slabej chvíľke podľahnú obaja pokušeniu, z ktorého sa narodí synček. Clara odchádza naspäť do Anglicka kde porodí. Stretáva sa však s opovrhnutím a rasizmom namiereným voči jej synovi a tak ho pošle naspäť k otcovi do Indie.
V súčasnej dejovej línii sa dozvedáme o Indire, ktorá celý život bojovala s predsudkami, že na vedúcej pozícii veľkej firmy v Indii nikdy nemôže byť žena. Tvrdo pracovala, aby prerazila až na úplný vrchol pracovného rebríčka, no jej ambície ju doviedli až k tomu, že ignorovala svoju rodinu. Teraz ju strach o to, že ju stráca vedie k prehodnoteniu svojich priorít. Väčšina knihy sa sústredí na Claru, občas len jednou kapitolou, nás autorka vtiahne do krízy, ktorá sužuje Indiru.
Dieťa vojny bola niekedy surová a bolestivá, inokedy nás vtiahla do krás farbami a vôňami hýriacej Indie. Autorka na pozadí príbehov Clary a Indiry predostiera čitateľovi pálčivé problémy, rezonujúce v spoločnosti nielen v minulosti, no žiaľ i v súčasnosti. Tým nám chce možno naznačiť, že aj keď sa spoločnosť v oblasti rasizmu, šovinizmu či rodovej rovnosti posunula smerom vpred, ešte stále sa máme v čom zlepšovať. Dieťa vojny je krásnou historickou romancou o sile lásky, materinského puta, bolesti z odlúčenia i vytrvalosti, nádeji a boji voči predsudkom.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihy od autorky Agathy Christie nemám až tak dobre načítané ako skôr napozerané ich sfilmované verzie. Keď som bola menšia, tak sa naša nedeľa niesla v znamení obedu, po ktorom sme sa presunuli k televízii a čakali, aký zamotaný prípad bude riešiť pán Hercule Poirot či slečna Marplová, na ktorých sme si zvykli a považovali sme ich za ústredné postavy Agathiných detektívok. Keď som však zistila, že v knihe Muž v hnedom obleku nevystupuje korpulentný a vždy bezchybne upravený gentleman, či húževnatá a energická staršia dáma, bolo to pre mňa príjemné prekvapenie.
Pri energickosti však ešte zostaneme, nakoľko mladá Anne Beddingfeldová, ktorá je ústrednou postavou tejto detektívky, ňou doslova srší. Po smrti svojho otca sa rozhodne cestovať, no keď sa stane svedkom veľmi zvláštnej nehody, ani len netuší, aké nástrahy si pre ňu život pripravil. Polícia celú vec uzavrie ako nehodu, ale Anne videla niečo, čo ostatní nie a vedela, že za tým všetkým sa skrýva niečo záhadné. V momente, keď zahliadla muža blížiaceho sa ku koľajám, uvidela v jeho tvári vystrašený pohľad, akoby uvidel ducha a hneď po tom, ako vošiel na koľajnice a nevyhol sa prichádzajúcemu vlaku, príde k jeho bezvládnemu telu muž, ktorý skonštatuje smrť. Z kabáta mu však vypadne zašifrovaný odkaz, ktorý zobral mŕtvemu a Anne sa rozhodne tohto muža vypátrať.
Najväčšia časť knihy je vyrozprávaná z pohľadu našej hlavnej hrdinky, no do deja zasahujú aj denníkové zápisky istého sira Eustacea Pedlera, ktoré umožňujú čitateľovi vidieť príbeh aj z inej perspektívy. Autorka postavu Anne pojala veľmi svojsky, bola odvážna a vtipná, no niekedy trošku naivná a nezodpovedná. Po jej boku však čitateľ zažíva zábavné dobrodružstvá. Mám pocit, teda aj napriek nie úplnej znalosti Agathiných diel, že toto bola trošku uvoľnenejšia, zábavnejšia a sviežejšia verzia jej kníh. Nechýbala však akcia, dejové zvraty a zaujímavé vyvrcholenie zamotaného príbehu. Osobne si myslím, že Agatha napísala oveľa napínavejšie knihy v štýle pre ňu špecifickom, ale pokiaľ máte radi dobrodružstvá, romantiku, záhadné vraždy a iné tajomstvá, potom je táto kniha pre vás stvorená.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Projekt vlk je výborná reportážna kniha, ktorú dôkladne spracoval švédsky novinár Lars Berge. Na základe štúdií vo vyšetrovacích spisoch, ktoré pojednávajú o tragédii v zoo Kolmrden, výpovedí svedkov na súdnych procesoch a rozhovoroch so zainteresovanými osobami, približuje čitateľovi čo najpravdepodobnejší obraz toho, čo sa v jeden osudný deň stalo zoologičke a vlčej sprievodkyni Karoline.
"Intímny kontakt s vlkom" bol v zoo Kolmrden vyhľadávanou atrakciou. V iných zariadeniach tohto typu totiž nebývalo zvykom, že by mali návštevníci možnosť vstupovať do vlčieho výbehu či dokonca sa vlkov priamo dotýkať. Hrozilo im nejaké nebezpečenstvo? Vedenie tvrdilo, že nie. V osudný deň mala ošetrovateľka Sofie o Karolinu obavy. Mala ísť nakŕmiť vlkov, no dlho sa nevracala. Keď ju Sofie išla hľadať, naskytol sa jej obraz, na ktorý do smrti nezabudne. Karolinu našla mŕtvu vo vlčom výbehu.
Autor na pozadí útoku vlkov v zajatí predostiera však oveľa hlbší problém, ktorý sa dotýka samotnej morálky človeka v súvislosti s jeho pôsobením v prírode. Podrobne skúma nielen samotnú tragédiu, no rozprávanie plynule prepája s históriou vzniku zoo, rozhovorom s jej zakladateľom, a približuje nám prirodzený spôsob života vlkov nachádzajúcich sa vo voľnej prírode. Analyzuje príčiny, kvôli ktorým prišla Karolina o život a prípad prirovnáva k iným, ktoré sa odohrali napríklad v zábavnom komplexe Seaworld, kde kosatka Tilikum napádala a často i usmrtila svojich cvičiteľov. Zameriava sa tiež na tému samotných "hláv" celého biznisu a spôsoby, akým tragédie jednoducho "zmietli pod koberec". Obrovské prúdy ziskov, aké im zvieratá prinášali nesmeli byť za žiadnu cenu ohrozené. Životy cvičiteľov a ošetrovateľov, ktorý vstupovali do výbehov bez akéhokoľvek zabezpečenia boli v ohrození každý jeden deň. V neposlednom rade nám Lars Berge ponúka obe strany názorov. Sú zástancovia toho, že vlk, ale i iné dravce sú v zajatí neškodné, tí druhí sa prikláňajú k tomu, že gény a prirodzené pudy dravca jednoducho nikdy nevymiznú. Projekt vlk prináša svedectvo o tom, že ak sa človek začne povyšovať nad zákonmi prírody, stáva sa z neho hrozba pre spoločnosť i pre seba samého.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha Dům na Riviéře od Natashe Lesterovej bola veľmi silné, smutné no zároveň krásne čítanie. Príbeh sa skladá z dvoch dejových línií, pričom v oboch zohrávajú hlavnú úlohu silné ženské hrdinky.
Píše sa rok 1939 a mladá Éliane sníva o tom, že sa stane maliarkou. Cez deň chodí do umeleckej školy, zároveň pracuje v Louvri a večer ako čašníčka v reštaurácii svojich rodičov. Keď Francúzsko padne do nadvlády nacistov, Éliane zostane pracovať v Louvri a musí pre nich katalogizovať neoceniteľné umelecké diela, ktoré vzali Židom z celej krajiny. Nemci netušia, že Éliene ovláda ich jazyk a tak tajne dešifruje ich poznámky a posúva informácie odboju.
V súčasnej linke sa Remy stále spamätáva zo smrti manžela a malej dcérky, ktorí zahynuli pri dopravnej nehode. Zdedila vilu vo Francúzsku, no netuší ako sa k nej dostala. Vie len toľko, že ako dieťa bola adoptovaná. V čase, keď sa v dome na riviére rozhodne vysporiadať so stratou, sa jej do rúk dostane Göringov katalóg, ktorý mapuje ukradnuté diela počas druhej svetovej vojny. Obraz mileneckej dvojice, ktorý Remy vlastní, je uvedený aj v katalógu. A tak sa rozhodne pátrať v minulosti a zistiť, kto vlastne boli jej predkovia.
Dům na Riviéře ma od prvých kapitol chytil a už nepustil. Príbeh je zameraný na masové kradnutie a ničenie významných umeleckých diel vo Francúzsku a ľudí, ktorí sa ich snažili zachrániť za cenu vlastných životov. Román je síce historickou fikciou, no časť udalostí zostala zachovaná, nakoľko sama autorka v doslove zmienila výskum v histórii a umení, ktorý napísaniu knihy predchádzal. Niektoré postavy sú inšpirované tými skutočnými, iné sú výplodom autorkinej fantázie. Dalo by sa povedať, že Natasha Lester si v tejto knihe vytvorila vlastné umelecké dielo. Bolo zaujímavé počuť, ako žili obe strany - Nemci a Parížania - počas okupácie. Dlhé čakanie v radách na jedlo a veľká chudoba prichádzali do kontrastu s chamtivosťou nacistov a ich prehnaným pôžitkárstvom. Kniha vo vás vyvolá ľútosť, radosť, smiech i zármutok. Natasha Lester v tejto knihe dokazuje, že je tak nesmierne dôležité milovať a odvážne podstúpiť pre to všetko, bez ohľadu na cenu, ktorú za to zaplatíme.
Len ťažko si dokážeme predstaviť, aké hrozné zdesenie a strach prežívali obyvatelia Nových Zámkov v čase, keď bolo ich mesto vystavené masívnemu bombardovaniu. Ich príbehy nám vo svojej stranovo útlej no informačne hutnej knihe Uzol prináša slovenský novinár a spisovateľ Marek Hudec.
Autor na pozadí svedectiev preživších, zachovaných dobových dokumentov a fotografií skladá mozaiku udalostí, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny na území dôležitého strategického uzla z hľadiska železničnej dopravy akým bolo práve mesto Nové Zámky. S najväčšou pravdepodobnosťou práve to bolo príčinou rozsiahlych náletov a bombardovaní, ktoré mali za cieľ túto infraštruktúru úplne zničiť. Na území sa uskutočnili tri masívne bombardovania, ktorých následkom prišlo o život množstvo civilistov a boli zničené mnohé rodinné domy i historické budovy.
Obyvatelia však neboli ohrození len náletmi z neba, ale nebezpečenstvo zúrilo i na zemi, a čo začalo prijatím protižidovského zákona, zoskupovaním židov v getách, a ich násilným odvlečením do táborov, vyeskalovalo v roku 1944. Fašistický režim mal svojich stúpencov aj v Nových Zámkoch a medzi jednotlivými bombardovaniami sa moci chopili nyilašovci, ktorí vo veľkom začali Židov prenasledovať. Autor popisuje ich nehumánne vyčíňanie, ktoré malo na svedomí mnohé ľudské životy. Židia boli nimi bezdôvodne mučení, popravení či odvedení na nútené práce do Nemecka.
Vojnový príbeh o Nových Zámkoch uzatvára - pre autora - asi najosobnejšia kapitola, ktorá je venovaná spomienkam jeho starej mamy, ktorá zažila bombardovanie a napísala o ňom krátky úryvok vo svojom denníku. Mnohé príbehy však zostali nevypovedané. Tí, ktorí hrôzu vojny zažili na vlastnej koži žiaľ už nie sú medzi nami a tak si svoje spomienky navždy odniesli so sebou. Autor odviedol naozaj kus práce, výsledkom ktorej je dielo, ktoré by malo byť ponaučením pre budúcnosť, pretože je smutné a zároveň zarážajúce, že ľudstvo sa stále z histórie nepoučilo, a hrôzy bombardovania, ktoré vtedy zažívalo nielen mesto Nové Zámky, ale i okolitý svet, sa bohužiaľ opakujú aj dnes.
Už po prvých stranách tejto knihy som vedela, že to bude veľmi inšpiratívne a obohacujúce čítanie. A tak aj bolo. Kniha Divoký rok je napísaná formou denníka, ktorý si vedie počas jedného roka mladý štrnásťročný autistický chlapec Dara McAnulty. Jeho vášňou je príroda a všetky živé mikro i makroorganizmy v nej, rastliny, stromy, hmyz, vtáky či cicavce.
V prírode však okrem jej krásy nachádza isté útočisko a bezpečie pred okolitým svetom. Ten k nemu kvôli jeho "inakosti" nebol príliš prívetivý pretože sa často stáva, že tí, ktorí tak trochu "vybočujú z radu" sa stávajú obeťami posmeškov a šikany. No aj keď si Dara v denníku zaspomína na toto veľmi zraňujúce obdobie v jeho živote, snaží sa nám ukázať, ako sa dokázal s ním vyrovnať tak, že nachádzal krásu v malých každodenných okamihoch, ktoré my ostatní možno považujeme za niečo obyčajné, samozrejmé a nevenujeme im veľkú pozornosť. Jeho láska k prírode a jej opisy v knihe boli veľmi živé a čitateľ doslova cítil svieži príval pozitívnej energie a nachádzal pokoj a súznenie s okolím, ktoré ho obklopovalo.
Z denníka sa dozvedáme čo to aj o Darovej rodine. Rovnako ako on, i celá jeho rodina inklinuje k prírode, objavovaniu nepoznaného, k vede či ekologickému aktivizmu. S výnimkou otca majú obaja jeho súrodenci i matka autizmus, no zdá sa, že to pre nich nepredstavuje najmenšiu prekážku, naopak, všetkých členov tejto rodiny spája nesmierne láskavé a silné rodinné puto. Bolo naozaj nádherné a dojemné čítať Darove zápisky o rodinných výletoch, na ktorých si všetci jej členovia vychutnávali slobodu a radosť z prítomných okamihov. Darove myšlienky o kráse prírody, ktoré boli nadšené a pozitívne sa miešali s pocitmi strachu zo sťahovania či prijatím v novom školskom kolektíve. Zmena je výzvou pre každého z nás, o to viac, ak niekto prežíva isté udalosti oveľa intenzívnejšie než "bežní" ľudia.
Pred pár dňami sa Absynt pýtal, ktorá kniha nám zmenila život. Môžem povedať, že ich bolo mnoho, a táto je určite ďalšou z nich. Vďaka Darovi sa po malých krôčikoch dokážem na svet a všetko živé v ňom pozerať inými očami a vážiť si každý živý organizmus, ktorý je či nie je ľudskému oku viditeľný. Ďakujem ti Dara.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
František Zíka, prvorodený syn rodiny Zíkových, sa narodil do gazdovského dvora a od malička prejavoval svoju záľubu k zvieratám a statku. Jeho otec vedel, že práve on preberie gazdovstvo po jeho smrti. Ako František rástol, začal sa rozvíjať aj jeho intelekt a láska k vzdelávaniu. Rád čítal knihy a učil sa nové jazyky. Keď jedného dňa prišiel za otcom s oznámením, že statok prebrať nechce, ale chce študovať, aby neskôr mohol svoje teoretické schopnosti v oblasti hospodárstva využiť v praxi, otec ho spočiatku nepodporoval v jeho rozhodnutí. Keď však videl synove úspechy, jeho apatia voči štúdiu ho prešla a na syna bol patrične hrdý.
Kniha obsahuje prierez Františkovho štúdia, jeho úspechov i pracovných skúseností. Bol to čestný a inteligentný muž, ktorý svojimi nápadmi pomohol mnohým hospodárom a tí mu za to boli nesmierne vďační. Popri pracovných úspechoch a angažovaní sa v politike, sledujeme aj vývoj Františkovho rodinného života. Jeho synovia, rovnako ako on, už od narodenia inklinovali k hospodárstvu a jeho zveľaďovaniu, a stali sa Františkovými nasledovníkmi. No ako to už býva zvykom, sú ľudia, ktorí vedeli, že František nadobudol majetok svojou šikovnosťou a tvrdou prácou, no našli sa aj takí, ktorí mu jeho úspechy závideli a snažili sa rôznymi nečestnými prostriedkami očierniť meno jeho rodiny, ba dokonca obrať ho o pôdu, ktorá mu plným právom patrila.
Autor na pozadí viacgeneračného príbehu rodiny Zíkových poukazuje na spoločensko-politické a ekonomické udalosti odohrávajúce sa od čias rozpadu Rakúsko-Uhorskej ríše, zrodu Československej republiky, prvej a druhej svetovej vojny a nakoniec i vzniku komunistického režimu v roku 1948 až po súčasnosť. Rodina Zíkových bola počas celej doby skúšaná režimom a nezmyselnými nariadeniami, no napriek neustálym prekážkam v podobe závisti, klamstiev, nepravdivých výpovedí a nafingovaných zločinov s cieľom očierniť jej členov, dokázala svoj majetok opätovne zveľadovať alebo získať späť to, čo im bolo ukradnuté. No nešlo tu len o majetok ale najmä o súdržnosť členov rodiny Zíkových a ich nezlomnú vieru, odhodlanie, tvrdú prácu i samotný postoj k ľuďom a životu ako takému. Výborné dielo.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Po udalostiach, ktoré sa odohrali v predchádzajúcej časti, bola vyšetrovateľka Josie Quinn povýšená. Zasnúbila sa so svojím priateľom Lukom, ktorý zdá sa, že z blížiacej sa svadby nie je práve nadšený. Luke je tiež policajt a po tom ako sa stal svedkom vraždy svojich priateľov prechádza posttraumatickou stresovou poruchou, no nechce vyhľadať odbornú pomoc. A tak sa obaja uzatvárajú do seba a ich vzťah chladne.
Keď Josie a Luke spolu trávia voľný čas, každý úplne inak, Josie zazvoní telefón a je privolaná k prípadu ťažkého ublíženia na zdraví a zmiznutia novorodenca. Keď prichádza na miesto činu, prípad ju zasiahne viac ako obvykle. Josie obeť spozná. Je to bývalá striptéra Misty, ktorá mala pomer a neskôr i vážny vzťah s Josiným exmanželom. Tak sa zdá, že čakala jeho dieťa. Misty je hospitalizovaná a dieťa, ktoré porodila zmizlo.
Naproti tomu Josie zisťuje, že jej budúci manžel Luke sa pár dní pred incidentom s Misty stretol. Ale prečo? V tomto momente sa z milovanej osoby stáva hlavný podozrivý. Čo však Josie zarazí je, že keď príde do jeho domu, Luka tam nenájde. Zmizol bez stopy. Dom prehľadá a nenájde nič okrem...neznámej ženy, ktorá sa vydá na útek hneď ako Josie zbadá. Kto je táto žena? A čo robila v Lukovom dome? Tá si na nič nepamätá. Alebo to všetko len predstiera? Je možné, že všetky udalosti, ktoré sa odohrali v posledných hodinách spolu nejako súvisia?
Dievča bez mena je veľmi rýchlym a intenzívnym čítaním. Autorka naozaj majstrovsky prepletá zdanlivo nesúvisiace príbehy do uceleného deja postupným sledovaním stôp a zhromažďovaním informácií. Neustála akcia zvyšuje napätie a tým udržuje neustálu čitateľovu pozornosť. Okrem hlavnej dejovej línie kniha obsahuje kapitoly popretkávané správami o rôznych zdanlivo nesúviciach úmrtiach, ktoré dodávajú celému príbehu trochu tajomnosti a lámeme si hlavu nad tým, ako môžu spolu všetky súvisieť. Dievča bez mena bola ďalším skvelým krimi príbehom obsahujúcim množstvo dejových zvratov, akcie a skvelého vyobrazenia postáv i prostredia. Vďaka autorkiným opisom máte pocit, že prípad riešite po boku Josie a jej tímu a napätie a strach o ich blízkych prežívate spolu s nimi.
Kniha "Z neba spadli tri jablká" nás zavedie na prechádzku naprieč odľahlou dedinkou Maran položenou hlboko v arménskych horách a predstaví nám životy jej obyvateľov, ktorí aj napriek ťažkostiam, ktoré ich za dlhé roky postihli zostávajú verní miestu, kde sa narodili, horko žili a pracovali a napokon, jedného dňa splynuli s jeho pôdou.
Kniha je rozdelená do troch častí a hlavným spojivkom medzi jednotlivými príbehmi je Anatolija, dedinská knihovníčka. Príbeh začína tým, ako sa pripravuje na smrť. Nechce aby susedia mali starosti s jej pohrebom, preto si všetko dôkladne prichystá na posledný odpočinok. No smrť neprichádza. Namiesto toho sa však vynárajú spomienky z minulosti. Anatolija spomína na časy, kedy bola manželkou tyrana, na časy kedy nemohla naplniť poslanie byť matkou a na časy, kedy Anatoliju i celú dedinu skúšal osud so zámerom, koľko toho ešte jej obyvatelia znesú. A veruže zniesli toho dosť.
Príbeh je viacgeneračný a teda popri hlavnom príbehu o Anatoliji sa čitateľ retrospektívne dozvedá o osudoch ostatných obyvateľov dediny. Aké udalosti prežili, ako sa s tým vysporadúvali, kam smerovali ich kroky. Väčšina z nich (tí, ktorí prežili) zostala verná Maranu, kde sa dedinské povery a tradície miešali s každodenným ťažkým životom. Dedina zažívala počas dlhých rokov vzostupy a pády, časy hojnosti a šťastia, ktoré striedali prírodne katastrofy, vojny či hladomor. Aj napriek tomu však ľudia žijúci v Marane boli k sebe dobrí, milujúci i starostliví. Bez ohľadu na to, ako ťažko sa k nim osud zachoval, žili ďalej s nádejou, že zajtrajšok bude lepší a utíši ich bolesť. Nádherné lyrické rozprávanie s nádychom magického realizmu vás chytí za srdce a už vás nepustí. Dokonalá kniha.
"... nech noc čaruje, aby ochránila jej šťastie, nech vo svojich chladných rukách prevracia tri jablká, ktoré potom, ako sa v maranských legendách vždy hovorilo, pustí z neba na zem - jedno tomu kto uvidel, druhé tomu, kto príbeh vyrozprával, a tretie tomu, kto si ho vypočul a veril v dobro."
