Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Kládli ste si niekedy otázku: "Čo najnechutnejšie by človek mohol zjesť?" Ak áno, odpovede sú ukryté práve v knihe Pahltné!
Dedinka obklopená lesmi s obyvateľmi, ako sa na pravú slovenskú dedinu patrí, a veľmi dôležitým jubileom prechádza zmenami vďaka jednej hlbokej chybičke z minulosti. A minulosť má veľkú tendenciu sa opakovať.
Krvavé, lepkavé, nechutné, ale aj vtipné a groteskné scény tejto knižky prinášajú jedinečnú atmosféru, ktorú dokáže vykresliť iba myseľ Lukáša Poláka.
Eufória chutí, záhadné zmiznutia ľudí, tajné spolky, či neopätované lásky - to všetko je tu...a omnoho viac!
Zahryznite sa do knižky s rovnakou vášňou, ako sa postavy tejto knihy zahryzli do...
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha sa čítala pomerne ľahko a rýchlo (odhliadnuc od pomerne zadrhávajúceho začiatku), pointu si v príbehu môže nájsť asi každý z nás vlastnú – od rady vyjsť zo svojej „comfort zone“ a žiť svoj život naplno a bez strachu, až po tému skutočného priateľstva, ako dobre svojich priateľov poznáte, a či ich vôbec skutočne poznáte (a oni vás). Niektorí budú mať o čom rozmýšľať.
Ale ja dávam iba dve hviezdičky (za čo môže najmä začiatok knihy), pretože:
Príbeh ako taký ma na prvých stránkach veľmi nechytil, postavu Pumpkin som nepoznala a nemala som potrebu vedieť, čo sa s ňou stalo, iba kvôli listu, ktorý hneď na začiatku zanechala.
Prvá tretina knihy sa čítala veľmi pomaly. Opakujúca sa štruktúra predstavovania postáv (krátky opis dňa, nájdenie listu a nekonečné monológy o Pumpkin) bola zdĺhavá a neustále zdôrazňovanie charakteristickej črty Pumpkin (jej ryšavé vlasy) bolo veľmi, veľmi odradzujúce – aj keď som knihu dočítala len vďaka tomu, keďže som chcela vedieť, koľkokrát tam budú jej vlasy ešte spomenuté (je to 58-krát, ak som niečo nevynechala, a našťastie sa to po prvých päťdesiatich stranách zmiernilo).
Pozitívne na príbehu je, že od samého začiatku bolo vidieť, že sú postavy Mike, Jim a Linda rozdielne, nepohybovali sa v rovnakých svetoch, čo ukázalo aké „oddelené životy“ Pumpkin žila s každým z nich – a že ju vlastne nepoznali, aj keď aj to tam bolo neustále opakované postavami (čo sme si mohli všimnúť aj bez ich komentárov).
Počas deja boli menej jednoznačné stopy vedúce k rozuzleniu príbehu, ktorý však, keď ste už k nemu konečne prišli, pôsobil pomerne...nedostatočne. Všetky postavy sú pokope, prešli všetky svoje stopy a došli k jednému záveru – a nakoniec to ani nie sú oni, kto túto záhadu vyrieši?!
Viem, že by to asi nebolo príliš realistické, ale po dočítaní som si kládla otázku: „Nezaslúžila som si vyriešiť záhadu sama?“ Pretože stopy, aj keď tam boli, neboli definitívne a na to, aby sme dokázali záhadu skutočne vyriešiť, ich bolo málo. Popri čítaní som čakala, že sa všetky tri postavy dajú dohromady a začnú riešiť spolu, že z nich možno bude tím, alebo že sa aspoň o niečo pokúsia aj spoločne – pretože po celú dobu pátrali sami, presne tak, ako bola po celý život sama Pumkpin (čo mohol byť aj zámer). Ale nestalo sa. A aj keď by záhadu nevyriešili oni, alebo by sa nevyriešila vôbec (pretože aj taký je skutočný život), ostali by oni traja ako skupinka. Ibaže teraz mám pocit, že aj keď v tom boli spolu, boli sami, a po takomto konci môžu mať len výčitky svedomia, nočné mory a depresie. Nepoznali síce svoju kamarátku dobre, ale myslím, že to nebola ich chyba, to ona im hovorila iba starostlivo vyberané čriepky svojho života. Preto mám pocit, že si pátranie s takýmto koncom nezaslúžili, či už Pumpkin vedela, že ju pôjdu hľadať aj napriek jej prosbe alebo nie.
Ale aj napriek všetkému ma táto kniha prinútila rozmýšľať, čo je napokon asi to najdôležitejšie.
