Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Aktuálne recenzujem, "oprašujem" a revidujem po veľmi dlhej dobe svoju knižnicu.
Obľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Daniel Silva aj vo svojom poslednom románe využíva udalosti posledných rokov, nevynímajúc aj tú poslednú, pandemickú. U niekoho to možno vyvolá zmiešané pocity z deja, v mojom prípade to však nie je na škodu. Áno, svet sa opäť rozkýval. Ako sme zvyknutý, kolotoč udalostí sa roztočí veľmi svižne už po niekoľkých stranách. Na jednej strane vražda odporcu jednej z najsilnejšej krajiny východného bloku a na druhej. Silva je aktuálnym témam blízko. Až mrazivo blízko a dotýka sa ich bez škrupúľ a s odhodlaním. Nebojí sa odkrývať aj to čo je nevyslovené a ukazuje, že jeho knižný zámer nie je len jeho fikcia. Pranie peňazí, nadnárodné bohatstvo a ukážka potreby moci na uskutočnenie politických cieľov a osobnej pomsty. To všetko v tomto titule, nevynímajúc napätie, v knižke nájdete.
Kniha sa mi čítala ľahko až oddychovo. ale asi preto , lebo som zvyknutý na Silvov štýl. nemohol som sa však zbaviť dojmu, že budem vedieť čo asi bude nasledovať. Do hry vstupuje opäť starý známy tým Inštitútu, ktorý je pravou rukou Gabriela Allona. Autor dá v knihe pocítiť, že ani Allon nie je nezraniteľný. Podpisujú sa na ňom roky služby a hlavný hrdina je vo svojich činoch pred horizontom udalosti. A to čo bolo naznačené v predchádzajúcich románoch, sa pravdepodobne stane nevyhnuteľným. Autorovi možno nedochádza dych, ale náznak novej hlavnej postavy v budúcich tituloch tu je. Kto to však bude? Necháme sa možno prekvapiť. Postavu Gabriela mám rád, ale vo vzduchu visí otázka, či to ešte zvládne a či zvládne budúce výzvy spravodajskej práce. Aj keby ako postava skončil, bude mi za ním trochu smutno. Možno jeho nástupca (ak nejaký bude), ma milo prekvapí a ja ostanem naďalej verný tomuto žánru z polarizovaného prostredia vzkriesenej studenej vojny.
Viola Stern Fisherová. Zomrela. Bohužiaľ. Každý ľudský život sa raz skončí. Niekomu príliš skoro a niekomu až po vyše deväťdesiatich rokoch s odkazom, ktorý vás núti zamyslieť sa nad zlom. Aj jej svedectvo prispieva do mozaiky hrôz vojny. A núti nás zamyslieť na životom, pudom prežitia ale aj nad láskou a najvyššou obetou.
Táto knižka sa mi nečítala ľahko. Dokonca, keď som si ju kúpil odložil som ju. Ale tak aby som ju videl a mal ju na očiach. Nechcelo sa mi do nej pustiť a ležala v mojej knižnici asi tri roky. Asi to bolo to tým , že som bol presýtený touto témou a trendovú vlnu vydávania týchto knižiek som nedokázal postihnúť. Možno to bolo aj osobnými skúsenosťami staršej generácie mojej rodiny s lágrami a nechceli rozprávať o týchto veciach až do svojej smrti, pričom niektoré svedectvá odišli s nimi, lebo neboli nikdy vypovedané. A to ani pred svojou rodinou. Keď som mal nedávno rozhovor s jedným rovesníkom, oponoval mi, že načo učiť deti o vojne a čo sa tam dialo a že to je v dnešnej dobe pre nich iba strata času. Povedal som mu len jedno, že preto je dôležité sa o týchto veciach učiť a prečítať si podobné knihy, aby sa nič viac niečo podobné neopakovalo. V našom rozhovore to vyznelo ako klišé použité v médiách, ale je to tak. A po prečítaní tejto knihy nebudete chcieť, aby sa to zopakovalo.
Blízkosť vojnového konfliktu v súčasnosti a neurčitosť krehkého mieru, dáva opäť povstať otázkam, či sa niečo podobné nemôže prihodiť. či sa znova neotvorí otázka o nadradenosti jedného národa na d druhým. Málokto si chce niečo také predstaviť avšak iskra lokálneho konfliktu, či vzostup okrajových politických strán by mohol byť predzvesťou niečoho podobného. Keď som si ako mladý chalan na prelome milénia povedal, že je to len päťdesiatpäť rokov od skončenia vojny, len päťdesiatpäť obehov Zeme okolo Slnka zdalo sa mi to tak blízko a tak nedávno. Teraz je to o dvadsať rokov viac. Ale vôbec sa mi to nezdá o nič vzdialenejšie ako vtedy. Je to možno aj tým , že zomierajú poslední účastníci tejto vojny a svedkovia holokaustu. Alebo tým, že od konca vojny sa stále dejú lokálne vojny a genocídy. Naprieč celým svetom od Ázie, Afriky jednej aj druhej Ameriky a v neposlednom rade Európy.
Knihu odporúčam a aj keď je prečítaná s odstupom času od jej vydania, je pre mňa jedna z mnohých v prvej skupine kníh, ktorá bude mať u mňa miesto.
Vedel som, čo mám očakávať a niektoré naturalistické výjavy budú opísané tak verným spôsobom. Príliš optimistická nálada sa v knižke neprelína. Nie je beh s oneskoreným štartom a surovejší tón knihy vás prinúti udržať pozornosť od začiatku aj na ďalších stranách. Hlavný hrdina je rozprávačom svojho života. Spomienkami, sebaľútosťou aj výčitkami a sexuálnymi dobrodružstvami, hodnotí svoj tak trochu spackaný život. Jeho „zmindrákovaný“ svet je nahnutý a hľadať zmysel života na jeho periférii, je už v štádiu rozkladu dosť ťažké a zložité. Odchodom od svojej japonskej priateľky, pre ktorú je aj tak iba obyčajný gajdžin, začína bilancovať svoje bytie na tomto svete. Nájsť sebareflexiu v depresívnych stavoch bez pomoci liekov je takmer neuskutočniteľné. Macho stránka jeho osobnosti zíva prázdnotou a porekadlo „za všetkým hľadaj ženu“, je v prípade tejto knihy presným vyjadrením skutočnosti. Nenaplnené sny o životnom smerovaní a nedosiahnutých métach sú len predzvesťou o výsledku rekapitulácie stavu pána Florent Clauda. Krôčik po krôčiku stúpame po schodoch a čitateľ sa dozvie tušené súvislosti o živote hlavného predstaviteľa.
Aj keď sa javí, že titul je skôr „v tmavých farbách“, určite vás špecifickým a trošku provokatívnym štýlom písania presvedčí, že sa knihu oplatí prečítať.
