Môj wishlist Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Môj wishlist Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Karika v novom románe odbočil od svojej predošlej tvorby hneď v troch rovinách. Dej je prerozprávaný cez optiku troch rôznych postáv, odohráva sa v neslovenskom prostredí a vystupuje aj z jeho univerza, ktoré sa mu tak skvele podarilo vytvoriť v románoch Smäd a Hlad. Asi rozumiem, prečo k tomuto kroku pristúpil, v istom zmysle je to odvážny krok ale obávam sa, že ani v jednej zo spomínaných troch rovín to nesadlo a nepodarilo sa využiť.
Perspektíva a profily hlavných protagonistov sú pomerne ploché a málo výrazné. O ich motívoch a charaktere vieme veľmi málo, žiadnemu z nich sa nedostaneme pod kožu. Nefunguje to ani formálne, nebuduje to žiadne napätie. Človeka napadne, prečo tam vôbec sú tri rôzne pohľady, keď to výsledku nič nepridáva. Vnútorné monológy postáv sú zmätené, ba priam až ploché či nevýrazné.
Zahraničné prostredie a znalosť lokálneho prostredia je uveriteľné, zjavne k má k daným miestam autor nejaký vzťah ale nedotkne sa to čitateľa natoľko ako známe lokálne prostredie. Naviac, prostredie ako také nie je v tomto románe ničím tajomné. Sterilná atmosféra lietadla je rovnako citeľná aj v popise Škótskych miest. Čo je škoda.
Vystúpenie z univerza vnímam ako krok vedľa a nevyužitý potenciál. Prečo v tak skvelom vesmíre a postáv nespraviť ďalší krok k singularite "strachu"? Zbežné narážky pomocou "kľúčových slov" z predošlých kníh sú len veľmi chabou ozvenou. Rovnako nevyužité mi tiež prídu letmé odkazy na známych okultistov a ich diela.
"Veľká myšlienka" je nám odhalená nakoniec a budí dojem, že bola prvotným semienkom k celému dielu. Bohužiaľ, nefunguje to a stačilo by to maximálne na poviedku. Nepochopiteľné zasadenie románu do obdobia pandémie je len ďalším dielom skladačky, ktorá ale ako aj tie ostatné spomenuté tentokrát do seba vôbec nezapadajú.
Mrzí ma to, lebo autorove diela mám rád. Tentokrát ale to bol krok vedľa.
Opus Magnum Kateřiny Tučkové, na ktorom pracovala 10 rokov. A je to vidieť.
Kniha o padlých rehoľníčkach v dobe natvrdšej normalizácie v ČSR, o odpustení, o nádeji, fatalizme, o pretrvávajúcej generačnej zlobe, o postavení ženy v kléru katolíckej cirkvy.
Ústrednou postavou je (ako to už v Tučkovej románoch býva) osobnostne silná žena s ktorou sa život veľmi nemaznal a ktorá spolu s mystickým miestom ako magnet priťahuje ďalšie padlé (a rôznym spôsobom silné) ženy. To všetko podložené magickým archetypom sv. Velemíny, domnelej reformátorky katolíckej cirkvy.
Dej samotný prebieha vo viacerích líniach v niekoľkých časových horizontoch, navzdory tomu sa kniha číta veľmi ľahko a striedavo vzbudzuje silné emócie, hnev, nádej a prádznotu.
Historicky kniha čerpá z reálií skrytej cirkvy v ČSR a udalostiach okolo pútnickeho miesta Maria hilf v Zlatých Horách. Autorka poučená z úspechu (a kritiky) Žítkovských bohýň niekoľko krát zdôrazňuje, že predkladané dielo je románom a udalosti sa stali, stali inak alebo nestali vôbec. Za mňa je to až prehnaná obhajoba vlastného diela ale na druhej strane chápem, že nechce byť okrem Žítkové nevítaná aj na ďalšom mieste.
Za mňa 9/10 a určite kniha roka 2022.
