Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Audioknihu som dopočúvala už začiatkom roka, ale čerešničkou na torte bol knihu verne kopírujúci seriál, ktorý až na pár chýb dokázal predĺžiť moje nadšenie z dobre vystavaného príbehu temnej fantasy prelínajúcej sa so skutočnými problémami nášho reálneho sveta.
Keby som nevedela, kto je autorom psychologickej akčnej naháňačky, kde sú malé deti lovené zvrhlíkom z ponurej ríše jeho vlastnej duše o počte 365 vianočných dní, ktoré ho svojím tlčúcim srdcom a bohatým krvným riečiskom udržiavajú pri živote, tipovala by som Stephena Kinga a nebola by som ďaleko. Aj v tomto prípade platí, že jablko nepadá ďaleko od stromu a synáčik sa potatil. :D
Hillovi sa podarilo napísať knihu, ktorá akoby otcovi z pera vypadla. Nemám až tak naštudovaného Stephena, aby som videla rozdiely. Všetko, čo mi už King ponúkol, počnúc napätím, neotrepaným nápadom, vzrušujúcim pocitom plným nepohodlia až strachu, psychológiou postáv a ich detailným vývojom až po nudnejšie a zbytočne rozťahané pasáže som našla aj v knihe jeho syna. Aj tu by som čo to ofrflala, lebo nuda je nechcená a nepríjemná vec, ale bolo toho pomenej a sledovaním seriálu som zabudla. :)
Dokonalý pár vo forme počúvania audioknihy a následného vizuálneho spracovania si neviem vynachváliť a aj keď sa k obom už asi nevrátim, zážitok bol v skutku parádny. Excelentnú Vianočnú ríšu hodnotím pozitívne, za čo budú jej obyvatelia, deti so 4 radmi ihličiek namiesto zúbkov, aby sa lepšie trhalo surové ľudské mäsko, určite veľmi radi. :D Oboznámenie sa s hrou „Nůžky pro tuláka“ stálo za to, ale reálne by som nechcela byť jej účastníkom. Prečo? Čítajte/počúvajte knihu! :D
Miestami vyčerpávajúce, ale dobre prepojené a všetko pekne zapadalo. Trošku som mrzutá z nedostatku priestoru pre čarovno-strašidelnú Vianočnú ríšu a života v nej, ale to by bola potom väčšia nechuťárna úchyliek nesmrteľného pána Charlesa Manxa. Vlastne neviem, či by som to vôbec rozdýchala, keďže ide o malé deti. :D
NOS4A2 mi občas pripomenulo tohtoročné vyvrcholenie Stranger Things, keď si Vecna zostavil armádu 12 detí, na ktorých parazitoval. Také upírske, len z mentálneho a nie krvavého napojenia. Príjemno-nepríjemné mrazenie sa dostavilo, ako radosť malého chlapčeka s čiernymi žilami na tvári a tele zo smrti nevinných zvierat alebo ľudskej bolesti. Skoro až rozkošné a hodné odpustenia, že deti vo Vianočnej ríši videli zábavu a krásu v tých najohavnejších veciach. Kto by to bol povedal, že to začne už nasadnutím do nablýskaného Prízraku (zn. Rolls-Royce ) z 1936-teho plným darčekov s obrovskými mašľami. Pán Manx chcel predsa deti zachrániť a skoro som mu uverila, keby nebol taký hajzel.
Menšie sklamanie bolo iba v tom, že väčšia časť deja sa diala v normálnom svete, kde ani náhodou nebola zima, či dokonca Vianoce, a tak bola moja túžba predĺžiť si čas sviatočný prudko potlačená. :D Pre fanúšikov Stephena Kinga bude toto ale veľká lahôdka a možno jeho synovi prepáčia drobné chybičky a málo zasnežených strán. Ja na záporáka pána Manxa určite nezabudnem. Takúto postavičku som ešte v knižnom, ani kinematografickom svete nestretla a pripútal si ma rovnako, ako tie osamelé deti, ktoré chcel v kútiku duše naozaj zachrániť.
„Rolničky, rolničky, ký zmetek vám dal hlas..“
Celý december som strávila v spoločnosti poviedok troch zborníkov. Vzhľadom na to, že ma netrhalo k čítaniu a skôr som čumela do bedne, boli poviedky najlepšou voľbou. Netlačili na mňa a mne bolo jedno, ak som nejakú nedočítala, lebo ma nezaujala. Pri neznámych autoroch s tým radšej počítam.
Ako prvý som zdolala túto krásnu buchlu, ktorej vianočná nálada na vás čaká na každej strane už len tým, že je orámovaná snehovými vločkami. Celkovo vyzerá na prvý pohľad naložene a čitateľ je plný očakávania. Strašne sa mi páčilo predstavenie každého autora pred jeho textom - čo aktuálne robí, čo má na Vianociach rád, aké ceny za knihy dostal a čo vlastne už vydal. Všetky ich ocenenia som brala s rezervou, lebo mi bolo jasné, že nie všetko sa mi bude páčiť, ale 50% je pre mňa nečakaná výhra. Myslím, že dve poviedky som nedočítala, ani nedopočúvala, proste ma nebavili, ale našli sa aj také, pri ktorých som sa z chuti zasmiala a je tu tiež pár, ku ktorým sa budem pravidelne vracať.
Nikdy mi nenapadlo, že vianočný stromček je vlastne chlpatý boží falus a my si ho každý rok staviame ako vďaku Bohu. Toto poznanie mám už navždy vryté do mojej najhlbšej pamäti. :D Ani na Jozefa som nikdy nepozerala ako na paroháča, či na Máriu, ako ľahkú ženu a čím že to je Ježíšek? „malá mimozemská pííí..čo“. :D Nie len mňa, ale aj môjho veriaceho priateľa skoro roztrhalo do smiechu. :D
Morbídnosti, nechutnosti, podivnosti aj divnosti, netradičnosť, absurdnosť, béčková bubulačina, kozmické a vesmírne záležitosti, kde téma Vianoc skôr zavadzala - ako jedny z mála tém, ktoré sa spomínajú a že ich je požehnane (to garantuje hrúbka zborníku), tak sa máte na čo tešiť. Pre mňa je to síce iba slušný priemer, ale iní chvália na plný počet bodov.
Ako z názvu vyplýva nejde o chrumkavé príbehy, ale o poriadnu dávku všetkého, čo pripomína krampusov fantasy svet aj reálne bojisko. Radovať sa budete z vecí a bytostí strašidelných, šialených, pomstychtivých, bažiacich po krvi, akcii a hlavne!!! žiadna vianočná sladká pohodička a pokoj. :D
Uvedomujem si, že ako nečitateľ fantasy literatúry a neznalec autorov, ktorí majú na českom trhu už pár vysoko ocenených kníh tohto žánru, ku mne táto zbierka až tak nepriľnula, ale som si istá, že zdobí knižnicu každému, kto už s nimi mal tú česť.
Aj keď nie som po dočítaní/dopočúvaní okúzlená, čaro knihy je v tom, že sa k nej môžete stále vracať a za každým v nej nájdete alebo si všimnete niečo iné. Čerešničkou na torte je pár receptov na cukroví, ktorých suroviny zoženiem asi iba na darkwebe (lyofilizované rty, 200g podkožního tuku a taaak). Veľmi vydarené a škoda, že tak mááálo. :D
Je to v skutku krásny kúsok a jeho audioverzii chýba už iba predslov, doslov a tých pár receptov na zvrátené, ale že vraj chutné x-mas koláče. Škoda, že nie sú aj jej súčasťou. Boli by dokonalým audio vianočno-krvavo-sladkým doťukom. :D
S Vianočným prasiatkom sme si v roku 2021, keď vyšlo na našom trhu, nesadli. Nie preto, že by ho Rowlingová napísala zle, ale preto, že bolo na môj vkus vtedajšej sviatočnej veselice príliš smutné. Vravela som si, že ma predsa nemôže ovplyvniť natoľko, že mi pokazí radostnú náladu, ale pamätám si, že som s ním veeeľmi „bojovala“ a po prvej tretine ho nadobro zatvorila. Nešlo to ani o rok, ani o dva, nuž, netlačila som na pílu (nevypláca sa to). :D Síce ma podvedome ničili výčitky môjho priateľa, že žiadnu knihu, ktorú mi kúpil som ešte nečítala, ale všetko chce ten správny čas. Pre plyšové ružové bruško plné šuštiacich guličiek to bol tohtoročný vianočný december. :)
Môj aktuálny podivný knižný stav som využila v prospech nedočítaných restov a Vianočné prasiatko je tak po 4 rokoch konečne zdolané. S čistým svedomím dodám, že som tie roky o nič neprichádzala. :D
Nápad na oživenie sveta hračiek počas jediného dňa v roku (Štedrého dňa) je fakt super. Rowligovej fantázia nepozná dno studne a vždy sa na ňu dá spoľahnúť, ale prvýkrát som natrafila na rozprávku, ktorá ma ako dospelú osobu nechytila za srdce. :( Ako keby jej niečo chýbalo. Koniec som zbúchala takým rýchlym behom, že keby bol reálny a týkal sa mojich nôh, tak ma asi zabije. :D Mrzí ma to, fakt, že jooo, ale bola to z časti pekná nuda.
Chcelo to byť milené a ňuňuňu, ale viac ma zaujímalo všetko ostatné, než chlapec Jack, ktorý sa rozhodol, že musí nájsť svoju milovanú hračku, ušmudlané a už dávno nie ružové prasiatko, bez ktorého nemôže a nechce žiť. Pointa, posolstvo a dôležitá myšlienka celého príbehu sú výborné, ale necítila som príťažlivosť, ktorú inak Rowlingovej písmená majú. Je pravda, že pri jednej scéne, mi trošku stislo srdco, ale to je asi tak všetko. Ak by sa toho niekto chopil a vytvoril scenár pre ďalšiu farebnú nádheru na plátne, mohlo by to byť pútavejšie, ako samotná kniha, ale ubehlo viac, ako 5 rokov od anglického vydania a nenašla som žiadnu info, že by sa tak malo stať. Škoda.
Ilustrácie sú inak dokonalé, tie som si veľmi užila, ale aj napriek tomu sa moja knižnica s knihou rozlúči. Majte krásny deň, Šťastné a veselé prajem všetkým, aj našim (zabudnutým a niekde zapatrošeným) hračkám. :)
Už vyše mesiaca rozmýšľam, či sa mám vyjadriť k ďalšej nedočítanej knihe. Nebudem frflať, lebo je jasné, že kniha, ktorá ma zo začiatku nadchla a bavila, nie je pre mňa. Za posledný polrok je to už tretia, ktorá takto dopadla. :( Buď nemám šťastnú ruku alebo by som si mala dať dlhšiu pauzu. Čítal ju inak niekto, že by mi povedal svoj názor na ňu? Má skôr pozitívne reakcie, nie je tuctovkou a aj preto som sa dosť tešila. Obálka zaujala „na prvú“, ale od obsahu som čakala niečo iné.
Upútala ma témou predrevolučného obdobia v nálade totalitného režimu očami dospievajúcich - obmedzené vydávanie kníh, počúvanie zakázanej hudby, málo zahraničných filmov a nuda pubertiakov v pochmúrnej Prahe. Pofľakovanie, prvé vlhké zážitky, veľa piva, výplach žalúdka a skvelý punk, čierne oblečenie a zima až do morku kostí, lebo keď ste rebelujúca mládež, nie je dôležité nezamrznúť, ale dobre vyzerať! Poznáme poznáme. :D
Všetko spĺňalo podmienky mojej nostalgie a osobných zážitkov, až kým sa to nezgrclo do rozhádzanej retrospektívy, spomienok, či myšlienok a akýchsi útržkov z autorovho skutočného života. Neboli zlé, niektoré aj pobavili a pripomínali mi moju vlastnú mladosť, ale netvorili celok, ktorým to krásne začalo. Škoda, že z toho nebol klasický román s hlbším príbehom, ale skôr poviedky v rôznych rokoch života hlavnej postavy. Čo bolo ale viac, než skvelé boli opisy pocitov a autentickosť doby, z čoho občas mrazilo a som rada, že v osemdesiatkach som bola iba malá bambulka v plienkach.
Narastajúcu znudenosť a nezáujem sa mi nedarilo prekonať aj napriek tomu, že ide o rýchle a nenáročné čítanie. Možno, keby som sa ku knihe nepostavila, ako k plynulému príbehu o neposlušných deckách v ťažkej dobe rútiaceho sa socializmu, možno by som dokázala oceniť autorov talent, ktorým cez lovenie v pamäti staršieho pána (seba samého) nevynechal svoje poetické skúsenosti (píše aj poéziu).
Ide o prvú časť z voľnej trilógie (2019), ale k druhej sa už neviem dopátrať. Zrejme ešte neexistuje.
Jop, aby som nezabudla, kniha obsahuje zaujímavé minimalistické ilustrácie. Nie je ich síce veľa, ale dokonalejšie nahé ženské lono som v inej knihe ešte nevidela. :P
Teraz mám už iba menšiu dilemu, či si knihu ponechať a vrátiť sa k nej v inom čase, v inom veku alebo kašlať na to, lebo jej existencia mi nie je až tak jedno, ako tomu bolo pri iných nedočítaných, ale ak si niečim nie som istá, posúvam to ďalej a nesyslím.. :)
Uff, škoda, že som nevedela o autorkinej inšpirácii Stephenom Kingom. Veľmi rýchlo by som si totiž rozmyslela, či si vybrať túto knihu na počúvanie (čítanie by som určite nezvládla).:D Vy sa ale nenechajte odradiť, obzvlášť keď ľúúúbite naťahovanie ala sopeľ na rukáve. :D
Aj v prípade audia mi kniha dala zabrať a v polovici som si dala na týždeň pauzu. Nevedela som sa sústrediť a všetko ma začalo nudiť. Zvažovala som, či sa k nej vôbec vrátiť, či ma vlastne zaujíma, ako to celé dopadne a či si ešte budem pamätať kto je kto, ale.. upútala ma myšlienka zla v nečlovečej podobe, miznúce deti a bože môj ten rozkošný pesooo, ako spoločník hlavnej postavy, ktorý si ho osvojil, ma bavil hádam najviac. :D Pomohla mi víkendová kreatívna chvíľa v oprašovaní cestovateľského denníka, počas ktorej sa mi vždy najlepšie počúva audiokniha.
Užívajúc si samotu, pokoj a realizáciu papierových zážitkov som dorazila druhú polovicu a musím uznať, že nápad príbehu vôbec nebol zlý, len mi v ňom nesedelo pár vecí a zmenených charakterov. Opäť teda chvááála audioknihám, vďaka ktorým spoznávam viac autorov, viac knižných žánrov uvedomujúc si, že napináky fakt nie sú pre mňa (filmové naopak áno!), ale z času načas ma ich záhadné tiene opäť prevalcujú. :D Nepoučiteľná nafurt. :D
Šepot z lesa je podľa mňa povinnou jazdou pre všetkých fanúšikov Kinga, lebo triller akoby mu z pera vypadol. Klasicky som hromžila, aké je to zdĺhavé, rozťahané a vláčne, pritom autorka ma krásnu zásobu slov svojho rodného jazyka a opisy všetkého jej idú na výbornú (všetko cítite, všetkých poznáte, viete ako chutí to, či ono..). To, že ma časom opustí sústredenie a začnem rozmýšľať, aký lak na nechty si zvolím tento týždeň, je môj boj, ale tak, ako v prípade Kinga, aj tu nás čaká koniec, ktorý sa zbúcha na posledných stranách a v tej nečakanej rýchlosti vám ešte napláca na zadek. :D
Priznám sa k jednej veci, ktorú som nikdy nebrala vážne, a o ktorej budem vždy pochybovať a skúsenosť s ňou mi to iba potvrdila keď som to v polovici knihy vzdala, napadlo mi, že sa ChatGPT spýtam, či pozná koniec a nech mi ho prezradí. AI bola, ako vždy, milá a nápomocná, stále žasnem nad jej úprimnou vtieravosťou a ochotou opísať všetko do najväčších detailov, ale.. jej koniec knihy bol zhodný iba na 50%, čo je dosť málo na to, aby som mohla tvrdiť, že viem, ako to celé dopadlo. Ako neveriaci Tomáš som teda rada, že som „Šepot“ dopočúvala, poznám skutočný koniec a AI nech sa strčí do prdele s tou svojou chrumkavosťou a zradnou studňou plnou poloprávd. :D
ChatGPT nie je súčasťou môjho života, ale chápem nadšenie ľudí, ktorým pomáha v inej sfére. Ja si ešte stále rada potrápim svoje mozgové bunky, ale obavy, že v najbližších rokoch bude záhubou pre viacere umelecké aj neumelecké oblasti sú za rohom. :/
Ešte jedno veľké plus dávam za slovanskú mytológiu, ktorá prehĺbila význam zla a dodala mu tak skutočný nádych tajomna, vďaka ktorému môžeme knihu považovať za skutočný mystický triller a verím, že niektorí si ho užili alebo ešte len užijú na plný počet bobov.
Kalibr, 2022 - miesto: Orlické podhorie
Vždy sa nájdu čitatelia, ktorí sú touto nesmrteľnou gotickou klasikou nepobozkaní. Ja sa k nej vraciam po vyše 20-tich rokoch a nemohla som si vybrať dokonalejšie obdobie, ako tohtoročnú žltým lístím zaliatu nádhernú jeseň.
S kompletným nekráteným vydaním som sa neponáhľala. V knižnici mu to náramne pristalo a asi to tak malo byť, lebo nakoniec mi ho predčítal charizmatický Robo Roth. Vďaka svojej bezchybnej intonácii zahodil všetky moje obavy z afektu, ktorý občas nezvládam. Mala som teda menšie obavy, ako to dopadne, ale žiadne teátro sa nedostavilo, iba ohúrenie jeho hlasovým prednesom.
Namotal sa aj môj priateľ, román je fakt dobre napísaný, ale spoločne sme si pofrflali nad rýchlo zbúchaným koncom. :D
Do pekla s nami, ale viete ako - v dnešnej dobe a po toľkých rozťahaných aj psychologických záveroch už automaticky očakávate, že predĺžené konce budú hádam všade, aj v 128 rokov starej knihe. :D
Aby som ale k pánovi Stokerovi nebola neúctivá a nemyslela na to, že Kingov záver v Prokletí Salemu neprekoná už asi žiadna vampírovina, Draculu stále považujem za jednu z najlepších kníh anglickej literatúry.
Ak by som si ale teraz zvolila čítanie namiesto audia, asi by ma porazilo. Nebudem klamať, že ma to miestami nudilo a krása starého jazyka ma zrejme nadobro opustila. Svoje historické románové obdobie mám už dávno za sebou, ale aspoň viem, že ak ma chytí rapel na opakovačku, zoženiem si skrátenú verziu, nech nezívam (odpusť Bram).
V téme ostávam celý týždeň a oprašujem niektoré filmové adaptácie, doplnené najnovším filmom, ktorý nie je až taký waw, ako poniektorí tvrdia, konečne som si tiež pozrela britský 3-dielny seriál z r. 2020, ktorý prevýšil moje očakávania a následne sa nechcene dorážam 10-dielnou americkou hovadinou, ktorej nepomáha ani mladý Tudor (Jonathan Rhys Meyers). :D
Ak by ste si chceli dať drákulovské repete, ako ja, odporúčam vyskúšať audioknihu s atmosférickou hudobnou vložkou. Je to úplne iný zážitok.
Aj ja si na tento formát zvykám už viac ako dva roky a stále sa neviem sústrediť na 100%, ale vďaka audiu môžeme „čítať“ naozaj všade a „takmer“ celý deň (obzvlášť je to veľká výhoda pre pomalších čitateľov).
Nech sa už rozhodnete akokoľvek, ani filmová voľba s Gary Oldmanom, krásnou Winonou Ryder a ešte viac rozkošným mladým Keanu Reevesom nie je zlé riešenie (úplne som zabudla, že jednou z Drakulových neviest je Monica Bellucci a ukáže svoje dokonalé poprsie).
Spomenieš „bizár“ a v tej chvíli si najlepší kamoš. :P
Nie je teda prekvapením, že môj jesenný prieskum vyhrala práve táto knižná novinka (v češtine vyšla už v r. 2020, Host).
S pani Tokarczuk som ešte nemala tú česť a chvály na jej vypísané umenie čítam kade tade. Uverila som, že teraz je ten správny čas a po týždni točím hlavou, ako som sa opäť sekla. :D :D
Kniha poviedok asi nebude najlepšou voľbou, ak autora ešte nepoznáme. Zvedavosť na Olgin talent ocenený Nobelovou cenou za literatúru ešte neopadla, nech už to s bizarnými poviedkami s eňo ňuňo obálkou dopadlo ako rande na slepo, siahnem ešte po niečom ucelenom a uvidíme, ako vypáli schôdzka na druhý pokus. Možno nevypáli nikam a nijak. Som v napätí. :D
Z celej zbierky, ktorá je opísaná tak pútavo, že som očakávala druhú Angelu Carter sa mi páčili až dve poviedky a ostatné, ktoré si už len matne pamätám ma vôbec neoslovili. Dokonca mi ani neprišli ničím výnimočné a spomínaný bizár sa fakt nekonal.
Na môj vkus boli rozťahané, viedli dostratena až nudili, ničím neprekvapili a aj keď bol nápad dobrý, štýl akým boli napísané neohúril a záujem rapídne klesol. :/
Celkom ma to štvalo bola som pripravená chváliť a odporúčať. Trpkosť sklamania našťastie odznieva a ja sa utešujem tým, že som ju kúpila za poukážku, ktorá ma stála iba 20 starých a nepotrebných kníh. :D Menila by som tak, či tak.
Jediné prekvapenie, ktorého sila sa tiahne celou knihou, bolo narábanie s textom. Dala by som ruku do ohňa, že autorov je viac, a už len za to chválim jednu a tú istú osobu.
Aj preto si od Olgi prečítam niečo ďalšie, aby som si overila, či jej čaro, ktorým viacerých opantala, bude mať dosah aj na môj vkus. Snáď sa dostavia motýle do môjho často hladného knižného priestoru.
Na záver už iba zhrnutie - Bizarné poviedky rozhodne nie sú také waw, ako vás o nich presviedča anotácia na obale/prebale knihy.
Áno, istá originalita tam je, ale mňa, žiaľ, nepresvedčila a nemôžu za to ani otvorené konce, ani pachuť, že je to súhrn nápadov počas celého autorkinho života. Podľa mňa proste nestačia na plný počet bodov a horko ťažko ich označím za priemer alebo obľúbené a veľmi výstižné „meh“.
Minulý rok som čítala ZIMNÍ LIDÉ a bola som milo prekvapená. Na zahmlené a konečne aj mrazom poláskané obdobie to bol perfektný doťuk, ktorý mi dal to, čo sľuboval. Boli zimomriavky, bol nepríjemný pocit, výborná atmosféra, aj zaujímavý príbeh a občas aj pretočenie očami, lebo pri americkej komercii sa inak nedá. :D
Anotácia a hodnotenie Tajemnství pramenů ma zaujali natoľko, že predsudky, aj skúsenosti s bestsellermi išli bokom. Veď keby to bola blbina, tak aspoň nebude „blato na hžišti“ (od strachu, nie z piva). :D
Opäť som zvolila audioknihu, pri ktorej sa mi ale občas stane, že nechcene vypnem. Z časti za to môže príjemný a priam terapeutický hlas Jitky Ježkové. Potom nastane menšia panika, kto komu čo urobil, povedal, ukázala, proste stratená v jednom kole. :D
Dvojkombo audio + fyzická kniha našťastie vždy pomôže, kocúrkovo sa utrasie a ja konečne pochopím, ktoré postavy sú z r. 2019, a ktoré z r. 1929. História miestnej vody je totiž bohatá a všetky generácie si nesú jej prekliatie so sebou.
Máme tu teda prírodné pramene s tajomnou liečivou silou a povráva sa, že plnia priania. Čo z toho ale, keď si v rovnakej váhe berú daň? :/
Ako tomu zabrániť, keď zo začiatku povedačkám nikto neverí, až kým sa neutopí ďalšia osoba? Kde sa vzalo, tu sa vzalo, vždy tu bolo a vždy bolo hladné. Koniec plný nádeje mi ešte na poslednej strane capol facku a ja sa pýtam „prečo toto už dávno niekto nenatočil?“. Bol by to taký fajn light hororček plný hmly a vody a v kine by som si na ňom fajnovo pošušňala (na tých načoskách určite). :P
Sranda inak, že som autorku čítala iba raz, aj to pred rokom a pri čítaní prameňov som už po pár kapitolách rozpoznala jej rovnaké zostavenie deja, vyrozprávanie príbehu, prelínanie udalostí z minulosti do prítomnosti a naopak, rozbaľovanie informácii a tiež rovnaké gradovanie napätia a tajomna. Trochu mi to prekážalo a za presnou polovicou som si musela dať na pár dní oddych.
Tiež chápem, že sa všetko muselo vysvetliť, odokryť a došlo tak k akémusi naťahovaniu v tesnom závese „leto na saniach“ a prológu som sa zrazu nevedela dočkať. :D
Na druhú stranu, radšej takto, ako by som po zatvorení knihy/dopočúvaní audia kukala do steny na veľký otáznik a ostala vytočená, lebo „gde odpovede?“
Ak máte obavy, že sa budete báť, nou stresss. Nebude vás mykať, ako pri „pravých“ hororoch, kde chcete zomrieť skôr, než vás to dolapí. :D
Vyhovovalo mi jemno-nepríjemné mravčenie, postavené chlpy a dvihnuté obočie zo scén, ktoré nečakáte a síce som mala tušáka, čo a ako bude, nevadilo mi to. Užívala som si atmosféru, kvôli ktorej som si knihu vybrala a hodnotím ju, ako slušný priemer. Do konca novembra ostáva ešte pár dni, tak možno stíham ešte jednu zlovestnú. :P
Vianočné ešte počkajú.
Anotácia je veľmi dobre napísaná a neprezradí nič, čo by nemala. Ak vás teda zaujme, choďte do toho. Nebolo to síce lepšie, ako Zimní lidé, myslím, že prvotné waw s nimi pominulo, ale ostanem pri tradícii výberu cukrovinky z vitríny Jennifer McMAHONovej a uvidíme, ako povedala jedna veľmi zle rozprávajúca moderátorka Telerána, ktorá nepozná spisovnú slovenčinu, ale je peknučká, a to zjavne stačí - „ako to dopadne ponabudúcu rok“ (zabite ma!). :D :/ :D
Hmm, nechcem tejto krásnej knihe ublížiť, ani ju ohovoriť a už vôbec ju nebudem škatuľkovať, to ani nejde. Prvýkrát sa ale tesne pred koncom vzdávam dočítania kvôli pocitu, že takto je to v poriadku, že končím v tom najlepšom, čo moja nálada a trpezlivosť unesú (snáď sa niekde dočítam, ako to skončilo).
Pravda je taká, že sa mi „Chuť jablečných jadýrek“ veľmi páčila, ale.. bolo toho zbytočne veľa opisov a detailov (ako tá jedna kamoška, čo nejde k veci, lebo vám musí porozprávať všetko nepodstatné, kedy sa zobudila, čo kde bolo, ako a prečo a vy radšej vypnete).
Začala som byť mrzutá. Nádherný opar horúceho leta s vôňou šťavnatých jabĺk všade, kam sa človek pozrel, rozkvitnutej záhrady plnej bzučiaceho hmyzu, zarastených plotov a stien podedeného starého domu s vŕzgajúcou podlahou, suchého tepla a prívalového dažďa z neho a stále to isté dokola, až sa hlava točí v mdlobách. Netušila som, že je možné napísať knihu, ktorá hľadí poéziou a zároveň uspáva.
Stále hľadám slová pre svoje dojmy a emócie. Bije sa vo mne úžas z intímnej lyriky, ktorá hreje, ako posledné lúče zapadajúceho slnka, so zlosťou zrodenou z množstva všetkého, na čo oko padne.
Nostalgická zasnenosť sa tak vo mne menila na nepohodlie a hromženie, či čitateľ naozaj musí vedieť koľko dverí má dom, kam vedú a ktoré sa v skutočnosti nepoužívali, kde všade visia kľúče, čo všetko je ukryté v šuplíkoch, v starých skriniach a čo všetko Iris kúpila v miestnom obchode. Síce vďaka tomu splynieme s okolím a jeho životom, ale.. už to bolo otravné a nadšenie opadalo.
O tom potom, že som sa strácala v menách , lebo tri generácie žien a veľa sestier, tiet, sesterníc a kamošiek. V mori spomienok a tráum som nedostala viac z reality, ktorá ma zaujala, no dostala menej priestoru.
Chápem, že nebola autorkinou prioritou.
Možno potrebujem viac zostarnúť a možno na „jadierka“ nikdy nedozrejem. Ťažko povedať, či sa ku mne knižné jabĺčka dokotúľajú tak, ako si prajem.
Trpezlivosti mám na rozdávanie, ale v poslednej dobe sa rada schováva. Možno je to len ďalšia z kníh, ku ktorým neviem nájsť cestu. Mrzí ma to, ale keď sa vyspím, tak už nebude.
Najkrajšie na románe je prelínanie životov všetkých postáv, v ktorých som síce mala guláš, ale išlo o akési kúzlo, ktoré vírilo nad ich spoločnou krvou a magično, ktoré navodzovalo atmosféru vidieckej povedačky. Nevadilo mi, že jablone na tomto mieste kvitli 2x do roka, že ríbezle počas noci zbeleli a že dotyk jednej zo sestier bolel, lebo iskrila a kopala, ako kovová kľučka dverí. Bolo to čarovné a predsa prirodzené, no postupne sila knihy slabla. Akoby sa aj sama autorka stratila vo víre spomienok na detstvo a čas strávený na prázdninách u babky.
Ani neviem, ako to celé ukončiť.
Vyskúšajte sami alebo aj nie.
Práve som zistila, že bol podľa románu natočený film, ale nikde ho neviem najsť..
Na Ghúla som sa strašne tešila.
Očakávala som niečo v štýle Kingovho TO šmrncnuté deckami zo Stranger Things a z podobných TV programov, v ktorých sú deti hlavnými postavami. So svojimi typickými a predsa jedinečnými povahami vás vždy chytia za srdce a ešte k tomu 80-te roky? Dajte to sem, fofrem. :D
Jeden je bucľatý a stále špinavý od čokolády, druhý múdrejší a zažratý do komiksov a televízneho programu tej doby a tretí statočnejší a mocnejší, lebo namiesto letných prázdnin si povinne a na rozkaz ožratého tatka, správcu cintorína, užíva zakopávanie čerstvých nebožtíkov. Stále to znie fajn, že? :D
Lenže vy očakávate, že hl. postavou je slizké páchnuce zlo v podobe znetvoreného človeka so žltými očami, ktoré sa po dlhých rokoch prebudí a je pripravené opäť požierať. Postupne zisťujete, že je iba vedľajšou, aj keď dôležitou postavou, od ktorej sa odvíja celá akčnosť príbehu a nepoznaný strach z neznámeho. Ghúl si počas dňa v tichosti tuneluje a rozširuje svoju ríšu pod cintorínom, ale v noci nastáva jeho čas. Hoduje na správne prehnitých mŕtvolách a nad ránom si užíva dezert v húževnatej snahe rozmnožiť svoj nechutný druh s uväznenou ľudskou plodnosťou. :(
Znie to hrozne, aj to bolo hrozné, ale stále som čakala na niečo, čo ma ohúri z fantasy-horor sveta a nie krutosťou, ktorá je príliš reálna na to, aby som mohla zabudnúť. :(
To najväčšie zlo totiž čakalo niektorých chlapcov doma, a na to som fakt nebola pripravená. Ak chcel byť autor nechutný a chcel ryť pod kožu, tak sa mu to podarilo. Na konci som sa neubránila zaslzeným očiam a zúfalstvu, že sa veci nemenia tak, ako si dieťa povie „ja nebudem, ako môj tatko“. Realita je však často kópiou zaužívaných vzorcov výchovy a tráum, ktoré sú tak mocné, že im človek nedokáže uniknúť. Prečo je to tak ťažké? :(
Neviem, či som sklamaná alebo čo sa stalo. Bola som pripravená na horor v nadprirodzenom svete, že ma z neho bude triasť pri nočnej návšteve toalety, očakávala som aj nejaký ten humor z detských čias, ale ľudia moji, dostala som mega smutnú a bolestivú drámu s príšerou v tesnom závese, s čím som nepočítala. Či to bola super kombinácia? Asi áno, ale na plný počet bodov to u mňa nie je. V jednom sa ma ale kniha dotkla, no nemôžem/nechcem prezrádzať. Aj po pár dňoch po dočítaní mi je stále smutno.
Ku Ghúlovi sa už nevrátim, ale snažím sa nájsť filmovú verziu z r. 2012 aspoň s titulkami (tvárim sa, že to mizerné hodnotenie som nevidela). :D
Ak by ste niekto rozmýšľali, či to môže čítať dospievajúci pubertiak, tak skôr nie. Nie pre zrúdu menom Ghúl, ktorý rád rozpadajúce sa smradľavé ľudské mäsko a mazľavý podkožný tučik, ale pre zločiny, ktoré vie napáchať sám človek, a z ktorých mi je doteraz nahovno. :(
