2020

"Najstarším pocitom na svete je možno pocit, že na človeka niečo zapôsobilo; no keď ho chcel opísať alebo aspoň pomenovať, musel si pripadať, ako keby sa snažil chytiť niečo neviditeľné." Ako pomenovať všetko, čo som cítila pri čítaní tohto skvostu? Pocitov bolo tak veľa. Úžas nad tým, že niekto píše TAKTO. Že dokáže nájsť toľko krásnych myšlienok, bez pátosu písať o láske, vojne, smútku, hľadaní, bolesti... Že vie napísať knihu, v ktorej je skutočného šťastia ako šafranu, ale napriek tomu, že ma rozplakala, nie je smutná; je tou najkrajšou knihou, akú som kedy čítala. Dojatie, smútok, radosť, očarenie, zamilovanosť - a na záver pocit šťastia, že som si ju mohla prečítať. Ďakujem, Nicole Krauss.

Elena Richardsonová má všetko. Krásny dom v dobrej štvrti, štyri zdravé deti, úspešného manžela, kariéru, postavenie. Má to preto, že si to kedysi dôkladne naplánovala. Plánovanie je správne. Rovnako, ako konanie drobných dobrých skutkov. Elena Richardsonová sa vďaka tomu cíti byť dobrým človekom... Až na to, že stačí príchod jednej iskry a ukáže sa, že to tak vôbec nie je. Hoci je príbeh plný postáv, zaujímavých a dôkladne vykreslených, hoci im v ňom slušne vidíme do hlavy, dominantné sú práve Elena a Mia, ktorá je tou stelesnenou iskrou a dá veci do pohybu v mestečku, kde je všetko také krásne, upratané, dokonalé a nóbl. A Elena nemá rada iskry. Sú nepredvídateľné. Kedysi v sebe všetky uhasila a teraz žiada to isté aj od svojho najmladšieho dieťaťa. Práve to priľne k Mii, ktorej dcéra sa zase zamiluje do Richardsonovcov. Keď sa tieto dve absolútne odlišné rodiny prepletú, postupne vyplávajú emócie, tajomstvá a kruté pravdy. A potom už len stačí škrtnúť tou zápalkou. Môže to znieť ako nejaký ľahko konzumovateľná predmestská dráma, ale nie je to tak. Celeste Ng sa síce číta ľahko, pretože vás jej príbeh pohltí, ale čím ďalej sa v knihe dostávate, tým hlbšie jej myšlienky sú - a aj tie vaše. Sledujete, ako sa dokonalá fasáda všetkých postáv postupne rozpadá a situácie, do ktorých sa dostávajú a na ktoré možno máte spočiatku úplne jasný názor, sa zrazu menia - a vy zistíte, že zrazu v sebe máte akési pochopenie aj tam, kde ste predtým vyniesli rázny súd. V knihe Celeste Ng totiž nič - a nikto - nie je čierno-biely.

"Myslíte si, že kultúra, pretkaná náznakmi apokalypsy bude vedieť, ako prijímať správy o enviromentálnom poplachu. Namiesto toho sme na vedcov odovzdávajúcich nám volanie planéty o milosť reagovali, akoby zbytočne bili na poplach. Dnešné filmy sú možno apokalyptické, ale keď máme uvažovať o hrozbách otepľovania v skutočnom svete, trpíme neuveriteľným zlyhaním predstavivovsti. Toto je klimatický kaleidoskop: dokážeme byť fascinovaní hrozbou, ktorú máme priamo pred sebou, bez toho, aby sme ju jasne vnímali." Ako asi bude vyzerať naša planéta na konci 21. storočia? Budú naše deti a vnúčence o niektorých krajinách a mestách už iba čítať v historických knihách? Budú všetci ľudia žiť iba v určitých častiach planéty, lebo zvyšok bude neobývateľný? Budú naše deti mať dostatok jedla, vody? Budú sa viesť vojny, alebo už bude po nich a na hodinách dejepisu sa bude hovoriť o ére takmer úplného zničenia planéty, bojoch o zdroje, veľkých sťahovaniach národov, návratoch nebezpečných epidémií - a hlavne o desivých počtoch ľudí, ktorí toto všetko neprežili? Budú mať naše vnúčatá deti? Bude ich svet vyprahnutý, chudobný, plný násilia a chorôb....? My, ktorí sme dostali planétu do stavu, v ktorom sú všetky tieto otázky relevantné, sa to už nedozvieme. Vlastne možno budeme aj šťastní, keď sa naše životy budú chýliť ku koncu, pretože nám už vtedy konečne bude zrejmé, aké hrôzy Zem ešte čakajú. David Wallace-Wells môže byť pre niekoho strašiacim pesimistom, ale zozbieral pôsobivé množstvo faktov, štúdií a štatistík, o ktoré oprel svoje pôsobivé "bububu". A buďme mu za to vďační. Ak máte prístup iba k bežným informáciám a špeciálne si ich nevyhľadávate nad rámec spravodajstva a zdieľaných článkov od kamarátov, čaká vás zrejme viacero nových "aha, dokelu, to fakt?" zistení. A budete mať pociť, že je to naozaj dosť... veľmi zlé. Možno sa vďaka tomu opäť širšia skupina ľudí prestane tváriť skepticky pri varovaniach odborníkov a akciách ekoaktivistov a zamyslí sa nad tým, čo viem ja tu a teraz urobiť pre to, aby sa katastrofické scenáre nenaplnili. Lenže tu sa dostávame k slabšej časti knihy. Chcelo by to viac praktických rád, čo vie spraviť jednotlivec, najmä ak autor burcuje ľudí, aby naozaj len pasívne nečakali na zásadnú zmenu zo strany niekoho iného, veľkého hráča. Našla som tam iba pár nejasných náznakov a odporúčanie, že rašdšej ako hystericky bojovať proti plastom, mám ísť voliť... Zrejme sa to týkalo hlavne Američanov, pretože v celej knihe je výrazmne cítiť, že bola písaná Američanom pre Američanov. Prevažná väčšina faktov a informácií sa týka Spojených štátov. Škoda trošku tohto, keďže vďaka téme bolo od začiatku jasné, že kniha má potenciál osloviť čitateľov na celom svete. Miestami je tam aj trošku viac vaty, ako by mohlo byť neamerickému čitateľovi milé. Priznám sa, že ku konci ma to už mierne otravovalo. Kniha pre mňa nesmerovala do úderného finále, ale skôr ma spomaľovala v čítaní, miestami som mala pocit, že David Wallace-Wells už písal len preto, aby ešte písal... Aj napriek týmto nedostatkom ale Neobývateľnú zem považujem za knihu, ktorú by sme si mali všetci prečítať a mali by sme ponaučenie z nej aplikovať vo svojom živote. Učme tieto veci aj naše deti, nehovorme si, že sú ešte malé, že akákoľvek snaha viesť ich k zodpovednosti a ochrane planéty je iba póza. Vystríhajme ich pred ďalšímí chybami.

Po prečítaní Príbehu včiel musím povedať, že celkom rozumiem aj sklamaným a nenadšeným recenziám. Tejto knihe podľa mňa vôbec neprospieva glorifikácia, pretože prináša veľké očakávania. A nemyslím si, že je to ten typ, ktorý ich u každého aj naplní. Keby som ju napríklad dostala do ruky so slovami: "je to fajn kniha s posolstvom, prečítaj si ju, mohla by ťa zaujať", hodnotila by som ju asi inak, ako po oslavných ódach a sľuboch, aký to bude úžasný zážitok. Wau efekt sa totiž v mojom prípade nedostavil. Je to ako keby som išla do vychytenej reštaurácie, kde som dlho čakala na rezerváciu a následne dostala jedlo, ktoré bolo skvelé, zasýtilo ma, ale neprinieslo ten pocit absolútne výnimočného zážitku, na ktorý som sa tak tešila. Čítala som a stále som čakala, kedy príde "to", ale napriek zaujímavým príbehom a dobrému vypointovaniu som nič také nedostala. Okrem toho ma dve z troch postáv väčšinu deja neskutočne iritovali a mala som pocit, že keby sa celý príbeh odohrával iba v dejovej línii Tao a dve zvyšné postavy by sa spomenuli v rámci spomienky - dokumentov, kníh - mala by som z toho viac. Ale možno je to tým, že ako matka som sa najviac vedela stotožniť práve s Tao. Od istého bodu to ale celé tak nejako začalo pripomínať Vrkoč (možno by som to opäť celé vnímala inak, keby som ho nečítala pred Príbehom včiel), a teda to pre mňa bolo trošku predvídateľné, ale ani to by mi nevadilo - len v tom celom kontexete to bolo pre mňa ďalšie malé mínus. Príbeh včiel je dobrá kniha. Je pútavá, neodložíte ju, číta sa rýchlo a ľahko. Má príbeh a posolstvo, pár silných momentov, je to užitočná kniha a určite by som ju odporučila. Budem to ale robiť bez kvetnatých slov a sľubov, pretože si myslím, že som čítala a ešte prečítam silnejšie knihy. Som zvedavá, ako na mňa zapôsobí Modrá. Veľká pochvala jej patrí za formu, vyhrali sa s ňou a je to naozaj taký malý skvost na poličke.

Tri ženy, ktoré si zdanlivo azda ani nemôžu bytm vzdialenejšie, až kým sa nevzoprú všetkým okolnostiam a neobjavia v sebe netušenú silu a rozhodnosť. Najsilnejší a najťažší bol pre mňa príbeh Smity, ale ani ďalšie dve dejové línie veľmi nezaostávali. Kniha, ktorá asi viac osloví ženy, ale rozhodne to nie je žiadny lacný ženský román.

Dievča stretne chlapca. Obaja sú plachí a uzavretí, ale ťahá ich k sebe neskutočná neviditeľná sila. Dvaja cudzinci, ktorých dlane do seba dokonalo zapadnú. Patria k sebe, len jeden môže druhého absolútne pochopiť a doplniť. To, čo by mohlo znieť ako banálny ľúbostný príbeh s pár zápletkami a epizódami nepochopenia a čo by sa mohlo skončiť happyendom a obojstranným vyliečením, má ale zásadný háčik. Dievča i chlapec nie sú klasickí “len občas depresívni” pubertiaci. Obaja zažili niečo, čo ich navždy zmenilo, pokrivilo a pokrútilo a čo im bude navždy brániť v tom, aby sa naozaj mohli navzájom vyliečiť. Prvočísla, medzi ktorými zostáva stále priestor, hoci obaja až bolestne cítia, že sa chcú priblížiť na dotyk. Paolo Giordano je brilantný rozprávač. Naplno využíva silu slov a obrazov, jeho vety som čítala jedným dychom a spôsobovali mi nesmierne potešenie. Žasla som nad jeho vyjadrovaním, myšlienkami. Hnevala som sa na jeho hrdinov, riešila som v hlave, nakoľko sú “pokazení” a nakoľko len egoistickí, cítila som nesmierny súcit a ako som sa blížila k záveru, pochopila som, že happyend sa tu ani nežiada, pretože by vyznel lacno. Táto kniha sa skončila presne tak, ako sa skončiť mala, pretože inak by to pri vykreslení ústredných postáv nebolo uveriteľné. Som zvedavá na ďalšie autorove diela, ale už celkom rozumiem tomu, prečo je taký oslavovaný.

Čo dodať, čo sa ešte v chválospevoch na túto knihu nenapísalo a nepovedalo? Je tam všetko. Humor, irónia, zamyslenie, láskavé odhalenie ľudskej podstaty a celé je to zabalené v podobe farebnej, bláznivej a nádhernej jazdy na krídlach fantázie. Toto celé mohol vytvoriť len niekto nesmierne vnútorne bohatý. Neviem, či niekedy niekto v tomto smere pána Bulgakova prekoná.