Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Hoci sú právnické postupy opisované verne a realisticky - napokon, sám autor si čo to podupkal po súdnych sieňach (je advokát, nie kriminálnik) - na rozdiel od Grishama sa nesnaží pretlačiť k čitateľovi každý detail mravčej roboty, ktorú obnáša súdny prípad, a dokonca sa nebojí miestami odľahčiť tempo humorom. Adam môže pracovať len s informáciami, takže nedokáže určiť vraha zo zvyškov prdu v povetrí, ale postupné spájanie jednotlivých faktov do uceleného obrazu je zaujímavé sledovať.
Ak si predstavujete sebavedomého, ambiciózneho muža, tvrdo idúceho za svojím cieľom a nehľadiacim na dôsledky...tak si ho pokojne predstavujte ďalej, len v inej knihe. Adam mi bol tým svojím introvertským fluidom trpiaceho intelektuála intenzívne sympatický, ale aj tak som ho už miestami chcela potriasť, nech si nenechá od každého v okolí srať do polievky. Je takým levíčaťom medzi hyenami - má šancu ich preskočiť v potravinovom reťazci, ale najprv si na ňom každá z nich pohoní svoje všežravé ego. Okrem Adama dostaneme zaujímavú zbierku zapamätateľných postavičiek. Jeho mamu spoznáme len ako hlas na druhom konci telefónnej linky, ale je to sympatická všetečnica. Alebo baristka Divina (akože Di-vaj-na, nie to čo si zoškriabete z chladiča keď ste ignorovali značku pozor, jeleň!), čo vám na kapučíno mrdne lentilky, lebo jej došla škorica. Rinder má talent vytvárať osoby, ktoré síce neprispievajú významnou úlohou do zápletky, ale rozhodne jej pridávajú na pôvabe.
Rozuzlenie celého prípadu bolo trošku preexponované, nemohla som ho autorovi zožrať bez omrviniek, ale musím uznať, že dáva takú nepravdepodobnú logiku.
Ak sa vyhýbate slovenským klasickým dielam, lebo ich považujete za také stráviteľné ako kus žulového náhrobku, v tomto prípade nie sú obavy na mieste. Sirota Podhradských je svižné, nežné a prudko čitateľné (pardon, už mi nenapadlo prídavné meno končiace na -žné) dielko, ktoré prekvapí svojou prístupnosťou a nadčasovosťou. Pani Vansová volila ľahší, priamy rozprávačský štýl. Prvé strany vás môžu zmiasť, keď sledujete chlapa, ktorého sledujú ďalší dvaja chlapi a niečo si pri tom žbrdlú pod fúzaté nosy, ale vzápätí sa už dej rozbehne a číta sa jedna radosť. Autorka sa nesnažila o nemilosrdné stvárnenie ťažkého života pospolitého ľudu, v podstate písala dievčenský román, ale aj tak jej z toho nevyšla tupá romantika, kde deva odpadne pri prvom pohľade do iskrivého oka svojho vyvoleného (no dobre, odpadne. Ale z vyčerpania a nervového vypätia!). Navyše Viola je výborne napísanou hrdinkou - niečo medzi Malou princeznou a Janou Eyrovou. Za celý čas ani raz nerepce na svoj ťažký údel, ale ani popoluškovsky neskloní šiju, aby ju po nej mohli pretiahnuť trstenicou - je hrdá a odvážna, ale pritom citlivá a dobrosrdečná, žiadna pomstychtivá arogantná mrochta.
Viola po celý čas bojuje s predsudkami a odmietaním, no vypracuje sa na sebavedomú mladú ženu, napriek tomu, že jej korzet nezaväzuje oddaná tetuška s venom v truhlici. Príbehom sa mihnú aj temné témy - nielen nespravodlivé obvinenie, ktoré poznačilo celú Violinu existenciu, ale aj choroba, intrigy, dokonca násilný čin. Na každú sviňu sa niekde voda varí, len niektoré predtým stihnú rozryť celú záhradu.
Procesy sú opisované prežívaním aktérov, čo vo výsledku predstavuje výnimočne emotívnu knihu. Na mňa miestami až príliš emotívnu, začínala som sa obávať, že aj rozbitý tanier mi bude chcieť zdeliť svoju frustráciu. Na druhej strane takýto prístup umožňuje dokonalé pochopenie jednotlivých charakterov - nemusíte si ako manžel vo víre tichej domácnosti domýšľať, kde sa stala chyba, bude vám umožnené sledovať to z prvého radu.
Veľmi oceňujem, že sa autorka pri modelovaní príbehu držala pri zemi. Tým samozrejme nechcem povedať, že by bol príbeh prízemný, ale že sa kľudne mohol stať. Peter je realistický ne-hrdina, ktorého najväčšou životnou tragédiou je, že nič neurobil, a potom sa už len snaží plachtiť s roztrhaným sáčikom nad vulkánom. Nie je klasickým young adult archetypom nasratého mladého muža, čo si razí cestu pomsty ako ľadoborec zmrzlinárňou, on je naozaj taký ježko, ktorého jediným útokom je tichá obrana. Jeho mama Martina je trochu rozporuplnou postavou - na jednej strane ochotná bojovať za svojich mladých do posledného dychu a potom až kým ju nevypne mozgová smrť, na druhej strane zúfalo bojujúca o vlastný kúsok šťastia. A mimochodom, chcela som namietať, že uprednostnila verziu Nessun Dorma od Pavarottiho, ale na Vianoce už počúvala Bocelliho. Aspoň že tak.
Záver mi priklincoval sánku ku kolenám a už som chcela vyhlásiť, že ma dávno kniha nerozdupala tak ako sa to podarilo jednému ježkovi...no potom prišiel epilóg a za mňa prísť nemusel. Rozumiem, prečo sa autorka takto rozhodla, no z pohľadu čitateľa niekde radšej prekusnem zlomené srdce, ako by sa mi mala na zuby lepiť náplasť.
Je to príbeh, ktorý sa pravdepodobnosťou rovná Housovej diagnóze, keby ten človek ešte spadol do jadrového reaktora spolu s pavúkom, netopierom a koreňom mandragory za splnu mesiaca. Je to prehnané? Ako po hektolitri šaratice. Je to zvrátené? Ako outfit nebohého Dana Nekonečného. Ale je to Fitzek a ono to tak nejak funguje.
Dievča z kalendára môže budiť dojem, že tu pôjde o zúfalú silu rodičovskej lásky, fungujúcu ako hnací motor aj v najšialenejších situáciách. Áno, je to jedna z tém. A potom tu máme ešte dopady traumatických zážitkov na vývoj osobnosti, týranie mladistvých, zneužívanie moci, krízu stredného veku, pomstu a kontrast mentálnej predispozície so sociálnou indispozíciou. Ako fakt, Sebi si naložil, že by sa z toho Pankreolan psychicky zrútil ešte niekde za mandľami. Mám rada pridanú hodnotu v trileroch, ale tu nebol priestor ísť pri niečom do hĺbky.
Olivii som celkom drukovala, nepatrí k tým melodramatickým zúfalkám, čo sa zoči voči smrti menia na nasratú Fionu schopnú zlomiť zápasníka MMA na štyri umrnačné fraktúry. Ona je proste nešťastnica, čo ide na doraz, potom zatlačí dakde na pumpe balenie pozáručnej salámy, poserie sa a ide na doraz ďalej.
Možno to tak nevyzerá, ale ja mám Fitzeka rada. Nie je to láska, on je ten kamoš, ktorý si vždy dá o dva poldecáky navyše a potom sa strašne smejete, keď sa skydne z baru. A ak chcete knihu, pri ktorej koniec neuhádnete ani z pätnástich dávok Earl Grey, tak tu ste na správnej adrese.
Dupkosaurus vstal riťou hore. Teda, ani nevstal, najprv si povedal, že bude fajn deň. Ale hovoriť si to môžete, keď sa na vás valí jedna skaza za druhou. Najprv ho naserie mladší brácho, čo nerešpektuje intímnu zónu. Potom si cestou za pomstou ukopne palec (nebudeme sa pristavovať pri tom, že dinosaury žiadne palce nemali, okej?). A posledný meteorit do rakvy (haha) je mama, ktorá ho núti raňajkovať šalát (to by nasralo aj mňa)! Čo teda s tým? Dupkosaurus sa to rozhodne vyriešiť po svojom, deklaruje, že život nie je fér, všetkých zhučí ako Matovič na schôdzi parlamentu a potom sa odíde durdiť. Lenže k čomu vedie takýto postup? Akurát si zarábate na infarkt myokardu, to vám ale náladu tiež nezlepší.
Nalejme si čistého vína, Dupkosaurus nie je knižkou, ktorá by vám oznámila nejakú prevratnú a do dnešného dňa neobjavenú metódu zvládania stresu. Je to presne o starom dobrom "spomaľ, uber paru a odlož tú sekeru, vražda je stále trestný čin". Ale veď je to knižka pre deti, a ako im lepšie ukázať, že emócie sú normálne a občas nás premôžu, než na roztomilom dinovi? Ako všetky knižky Rachel Brightovej, aj Dupkosaura sprevádza pôvabná básnička, a tu si dovolím zložiť klobouček aj pred prekladateľkou Janou Kantorovou Bálikovou, ako majstrovsky text prebásnila do slovenčiny. Samozrejmosťou sú roztomilé ilustrácie, tentokrát nie od Jima Fielda, ale Chris Chatterton odviedol rovnako skvelú prácu - stránky hýria farbami, dinosauríkmi, chrobáčikmi a celé je to také chutné a podarené, že aj my staré brachiosaury s vyhodeným krkom si prídeme na svoje.
Takže ak nepatríte k tej šťastnej generácii z Modrého koníka, ktorej sa podarilo porodiť ďalšiu Dalajlámovu inkarnáciu, čo si každý konflikt vydiskutuje meditačným dialógom s Buddhom skôr, než vôbec vznikne, Dupkosaura rozhodne potrebujete vo svojej knižnici! Je to milé, je to podarené, je to zábavné, a keď sa nabudúce vaše ratolesť bude chystať hodiť o zem, možno pomôže heslo "Dupkosaurus", a susedia tentokrát zavolajú sociálku pre zmenu na niekoho iného.
