Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
To je také fascinujúce, aká je ľudská rasa vo všetkej svojej vyspelosti tragicky ignorantská. Nemá to CTčkom merateľný mozog, tak to nie je hodné našej požehnanej pozornosti. Musím sa priznať, že som sa tiež nikdy extra nezamýšľala nad tým, ako je možné, že mäsožravka mucholapka zavrie papuľku, keď jej v nej niečo pristane (no jo, ako pornoherečka by sa týpka neuživila). A ešte fascinujúcejšie je, že pokiaľ sa to niečo nehýbe, dokáže si zrátať, že sa jej na daný predmet neoplatí plytvať tráviacimi enzýmami, a zase papuľku otvorí, nech to ide do faka (toto nevravte muchám, lebo začnú s mucholapkami vyjebávať ako Fico s dôchodcami). Ako je to možné, keď nemá lebeňu plnú sivého rôsolu?
Autorka sa nepokúša vyvolávať v niekom výčitky a neodporúča vám prejsť na syntetickú stravu pre kozmonautov, aby zostal aj vlk sýty, aj ovca celá, aj hriadka neporušená. Pointa tkvie v tom, že pestovanie a šľachtenie a chemická ochrana rastlín nemusí predstavovať najlepšiu cestu - zeleň sa o seba dokáže dosť efektívne postarať aj sama, len ju treba nechať.
Zoë sa snaží písať prístupne, zrozumiteľne a pre širšiu nezainteresovanú obec, ale aj tak som mala občas pocit, že nie som obec, ale neobývaný ostrov v riti Tichomoria. Ak sa však nedáte odradiť nejakými tými chromozómami a priebehom fotosyntézy, určite vás čaká fascinujúce a veľmi poučné čítanie.
Príroda je všade okolo nás, aj keď sa ju vehementne snažíme zastavať betónom, a knihy ako Požierači svetla nám môžu pomôcť lepšie ju pochopiť a prestať ju systematicky likvidovať v mylnej predstave vlastnej neohrozenosti. V mnohom mi táto kniha otvorila oči, poučila ma a inšpirovala. Môžem len a len odporúčať.
Liz rozpráva svoj príbeh bez výhovoriek, vysvetľovania či stavania hovna do lepšieho nasvietenia, nech pôsobí aspoň ako neopracovaná žula. Prejavuje sa ako talentovaná rozprávačka, hoci sa drží faktov a je vecná, zároveň som jej slová čítala so zatajeným dychom. Pripravte sa, že z knihy vám bude fyzicky zle, hlavne keď si pospájate všetky súvislosti. Že pre ženy, ktoré Liz presviedčali, že ju milujú viac, než by kedy boli schopní jej bezbožní rodičia, neznamenala viac než otrockú pracovnú silu. Že duchovné pozdvihnutie a spása, ktoré jej sľubovali, mali v konečnom dôsledku vyústiť do obetovania sa starému nadržanému úchylákovi, čo si zdobil steny cely jej fotkami. Keď vám anorexia zachráni život, už ste museli byť v riadne hlbokej chlpatej prdeli.
Nevesta sekty je okrem silného a strašidelného príbehu aj instantným vytriezvením. Lebo ani Liz nebola naivné dievčatko, čo púšťa dovnútra plynárov bez preukazu a posiela svoje úspory na letenku pre Brada Pitta. Argumenty cirkvi Sarang jej spočiatku zneli logicky, cítila sa obklopená láskou a že konečne našla miesto, kam patrí. V skutočnosti však išlo len o rokmi a zničenými životmi overený postup, ktorý na verbovanie používajú sekty po celom svete. Liz v úvodoch kapitol stručne objasní psychologické fakty, na ktorých sekty stavajú, vysvetľuje, prečo to funguje a prečo nie je nikto v bezpečí, a potom pokračuje v rozprávaní vlastného nepekného príbehu.
Fakt nemám čo tejto knihe vytknúť. Autorka nič neprikrášľuje ani neospravedlňuje, z jej prejavu je cítiť obrovskú vďačnosť, a napriek náročnej skúške neskĺzava do sebaľútosti, aj keď by si zaslúžila poľutovať, pomojkať a uvariť bylinkový čajík.
Sme vhodení do miestnosti, ktorú práve opúšťa náš hrdina s myšlienkou na smrť, tentokrát svoju vlastnú. Ale pozor, nejde spáchať samovraždu v klasickom ponímaní, že si uviaže makramé o luster a veci podobné, on sa skrátka rozhodol zomrieť. Na to, že mu prakticky vidíme do hlavy, sme žalostne málo informovaní. Ale to vôbec nevadí, pretože jeho ponuré, depresívne a znepokojivé rozprávanie vás zaujme, aj keď ste zainteresovaní ako Danko v autoškole. A nou vorís bejbís, ono to čoskoro začne dávať zmysel, keď Nico skočí na chronológii deja o pár dní čelom vzad a začne vysvetľovať, čo k jeho momentálnemu rozpoloženiu viedlo.
Autorka majstrovsky vytvorila postavy, ktoré sú tragicky ľudské. Nico, trpiaci utkvelou predstavou, že je nový Magneto, akurát namiesto vidličiek priťahuje zubatú. Nicova matka sa ťažko vyrovnáva so subjektívne ubúdajúcou atraktivitou a všetci vieme, že takto pošramotená sebaúcta nevedie k milionárovi so záľubou v BDSM. Nevedie, pardon, fakt nie. No a Nicov tato, to je vrcholne melancholická postava muža, ktorý za agresiu skrýva vlastnú neistotu a frustráciu zo zdravotného stavu. Naozaj, prepáčte mi ten výraz, nikto nie je prvoplánovo jebnutý, všetci sú viacvrstvové, nešťastné a utrápené bytosti.
Frandino zadelila záver, nad ktorým čitateľ podumá nejednu chvíľu. Nie je to nič, čo by vás nejak vyšokovalo, nie je to, že vrahom bolo identické dvojča ktoré bolo vlastne trojča opačného pohlavia, ale autorka to na vás len tak šplechne a zrazu vám to celé klikne v hlave a bude to dávať zmysel, ktorý ste tam predtým nevideli. Skrátka, mám rada, keď kniha dokáže prekvapiť aj úplne logickým a racionálnym rozuzlením.
Varovanie ministerstva zdravotníctva: toto hodnotenie bude pochádzať od osoby trpiacej akútnou inFitzekáciou - rozumej predávkovaním Fitzekom. Holt, nemala som sa do neho hrnúť tak skoro po Dievčati z kalendára, lebo takto mi ponožky rolovali aj veci, ktoré by ich inak nechali na mieste. V prvom rade - opäť vás čaká nadupané a akčné čítanie, kde nikdy neviete, na čom ste, okolnosti sa menia štyrikrát za stranu, veriť môžete iba daňovému úradu a pre istotou sa na nikoho príliš neviažte. Fitzi si opäť vzal na paškál intezívne náročnú tému - tentokrát nič príjemnejšie než zneužívanie a obchodovanie s deťmi - ale nie aby ju rozobral do hĺbky alebo aby apeloval na medzery v zákone. On ju použije ako podložie pre svoju akčnú jazdu.
Aj keď pindám, na Fitzekovi mám rada, že svoje za vlasy a iné ochlpenie pritiahnuté príbehy stavia na vedeckom základe. Tentokrát sa zaoberá teóriami o možnej reinkarnácii, v ktorej strede je práve Simon.Rozuzlenie mi však v celej tej akcii napokon prišlo uponáhľané. Dáva síce zmysel, ale nie taký ten uspokojivý ako keď sa vám podarí rovnako predierkovať 200 papierov. A odhalenie páchateľa je na môj vkus alibistické - nemám rada, keď autor postavy naschvál drží na okraji, aby ich vo finále mohol triumfálne vytiahnuť ako zabudnú fľašu domácej počas silvestrovskej noci.
Pokiaľ patríte k Fitzekovým skalným, asi ste už dávno prestali čítať, takže sa vám nemusím ospravedlňovať a iba skonštatujem, že zrejme budete opäť spokojní, lebo čo sa týka svižnosti, prekvapivosti a originality, zostáva verný sám sebe aj svojím čitateľom.
Sagerove hrdinky sú kompetentné ako hraboš v sklade Kauflandu. Rada by som povedala, že Anna je svetlou výnimkou, ale najrýchlejšie torpédo to veru nie je. Človek by povedal, že keď plánujete pomstu desať rokov, budete mať na každú situáciu osem rôznych variácií a dokážete zareagovať, aj keby sa zrazu otvorili nebesia a na vlak dosadla mimozemská posádka tvorená ružovými modlivkami hrajúcimi na bendžo. Annu však vykoľají (vlakový humor) hneď prvá zákruta a potom to skôr vyzerá ako akútny prípad Parkinsonovej choroby, než že by mala situáciu pevne v rukách.
Aby som však nekrivdila, už od prvých strán si ma získala atmosféra Orient Expresu. Sager si síce požičal prostredie a motív pomsty, ale zvyšok príbehu už rozohral po svojom. Dá vám pocítiť klaustrofobické pocity, ktoré sa zmocnia prítomných, keď si uvedomia, že môžu byť ďalší na rade, a Anna napriek všetkému tvrdohlavo odmieta ukončiť svoju morbídnu krasojazdu - aspoň v jednom bode sa pevne drží svojho plánu. Napätie, na rozdiel od predchádzajúcich kníh, nie je stavané na nadprirodzenom prvku, ak nerátam občasné Annine haluze z vyčerpania, ale na tiesnivej nálade a strachu o život. Každých dvadsať strán som mala novú teóriu a chechtala som sa pod fúzy, aká som len šikovná, že som na to prišla, kým ma Riley nevyviedol z omylu, že som prišla akurát tak na konský ko...pyto.
Antagonisti sa na prvých stránkach javia ako klasické, prospechárske, oportunistické svine, čo si dajú za dolár vyraziť všetky zuby a potom si ich nechajú nastrkať do zadnice. Sager však postupne odhaľuje ich motívy a hĺbku sprisahania a väčšina obrazu zrazu nie je čiernobiela.
