


Prečítate na zariadeniach:
Nie je možné meniť veľkosť písma, formát je preto vhodný skôr pre väčšie obrazovky.
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na zariadeniach:
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na:
Neprečítate na:
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilNadšená knihomoľka, ktorá píše o knihách aj na Instagrame → @citam_citas.
Musím povedať, že druhá časť Slzotvorcu mi sadla omnoho viac, než prvý diel. Pri čítaní som nemala pocit, že márnim čas, dej plynul pohodlne a prestojov nebolo nepríjemne veľa. Dlho som si pri oboch knihách zvykala na to, že sa bude primárne riešiť vnútro postáv a akčné prostredie nebude až tak akčné. Príbeh, ktorý autorka v prvej časti rozpracovala, sa pomaly dotiahol do konca. Ak však spomínam koniec, práve v ňom ma autorka trochu sklamala, keďže nadhodila témy, ktoré by si, aspoň podľa mňa, zaslúžili ešte pár strán na rozpracovanie či vysvetlenie, toho som sa však nedočkala.
Ak hľadáte nenáročnú oddychovku, ktorou si chcete vyplniť zimné večery pri ohni a dobrom nápoji, myslím, že príbeh o Slzotvorcovi by mohol byť tým správnym pre vás.
Kafkov štýl je niečo, na čo si podľa mňa proste musíte zvyknúť. V jeho dielach môžeme hľadať významy, spôsoby a možnosti, ktoré musíme objaviť vo svojom vnútri. A keďže viem, ako veľmi nerád by bol, ak by videl, že skoro všetky premeny majú na obálkach chrobákov, som veľmi rada, že je táto zbierka trochu odlišná.
Veľmi ma vo vnútri knižky zaujali aj informácie o Kafkovom živote a chronológia, v ktorej môžeme sledovať jeho kroky.
A veľmi preciťujem prvú vetu textu, ktorú si Franz Kafka zapísal do denníka - Príšerný svet, ktorý nosím v hlave.
A hoci chápem jeho rozpoltenosť, ani si neviem predstaviť, ako by vyzeral svet, ak by sme o jeho veľkolepé diela prišli...
Mám pocit, že aj Kafka patrí k autorom, o ktorých všetci tvrdíme, že sme ich prečítali, ale ešte sa nám možno ani nedostali pod ruky. Ak aj ty chceš vystúpiť z tohto začarovaného kruhu, pokojne sa ku mne pridaj - napríklad aj touto knižkou
Brahno ma upútalo už na prvý (a dosť nechutný) pohľad. Vtipné situácie, zaujímavé prostredie, fanatická cirkev, slušná prostitútka a zlo, ktoré sa šíri nocou ako nejasný tieň hrozivej budúcnosti - to všetko nám autor predstavuje v Pliage. Musím povedať, že knižka ma skutočne bavila. Humor mi veľmi sadol a postavy som si obľúbila natoľko, že mi nebolo jedno, či ich dostane Pliaga (alebo oheň na hranici v strede mesta). Rozmanitosť postáv nebola vôbec nudná a bavila ma až do konca, rovnako, ako politické pozadie, ktoré nakoniec dopadlo tak, ako by každý poriadny čitateľ očakával.
Ak máte vo svojom okolí niekoho, kto nevyzerá dobre, kašle, má sivú pokožku a vrčí na všetkých naokolo (a ste si istí, že to nie je stredoveká postava, ktorá roznáša mor), určite mu/ jej posuňte túto knižku. Po nej príde úľava a túžba objaviť viac takejto zábavnej literatúry.
„Cheirón raz povedal, že národy patria k najhlúpejším ľudským výmyslom. „Každý človek má rovnakú hodnotu, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza.“
Mýtov o Achillovi nájdete na internete a v knihách plno. A možno práve preto nám Madeline Miller poskytla pohľad, ktorý sa môže trochu líšiť od iných. A je len na vás, čomu uveríte a čomu nie…
Madeline Miller ma o svojom dobrom rozprávačskom talente presvedčila už pri Kirké. Aj preto som sa do Spevu o Achillovi púšťala bez obáv. Musím sa priznať, že som na túto verziu nebola ani trochu pripravená, a tak sa autorke podarilo ma prekvapiť. Spočiatku to bolo rozprávanie, aké si autorka zvolila, potom nenápadné náznaky a odkazy, ktoré je ľahko prehliadnuť a nakoniec aj celkový záver knihy, ktorý priniesol veľa premýšľania…
Spev o Achillovi je rozprávaním, ktoré možno neulahodí každému. Adekvátne však ukazuje verziu, na ktorú možno naši predkovia zabudli, možno si ju upravili, alebo ju jednoducho vymysleli inak. Stále však ide o skvelé čítanie, ktoré vám naplní minimálne jeden večer láskou, obetou a rozprávaním o bohoch, mýtoch a legendách, ktoré kedysi unášali mysle našich predkov.
Za mňa zaujímavé čítanie, ktoré si určite v budúcnosti ešte zopakujem.
Myslím, že Michaela Hajduková vytvorila svet, ktorý je snom všetkých knihomoľov. Pôsobivá knižnica a osobnosti, z tých najrôznejších dôb a časov, ktoré stretnúť - verím, že mnohí z nás by za to upísali dušu.
Alissa je knihovníčka v krásnej Kráľovskej knižnici v Londýne. Vo svojej práci je skvelá, a preto ju neprekvapí ponuka pracovať úplne inde. Keď ju však budúci zamestnávateľ a hlavný knihovník vezme do úplne iného sveta, objavuje niečo, čomu sa iba ťažko verí. Jej nudný život je zjavne plný záhad, o ktorých ani sama doteraz netušila.
Musím sa priznať, že kniha ma chytila od úplného začiatku. Autorka vie, ako pracovať s atmosférou a udržať si čitateľa v príbehu. Libris a vlastne aj celá Enthymerea sú plné pocitov, vôní a spomienok, ktoré si vás pripútajú tak veľmi, že tento jediný príbeh vám stačiť nebude. Čo sa týka postáv, autorka sa vyhrala nielen s rozmanitosťou, ale aj dobami, ktoré sme mali možnosť zacítiť prostredníctvom spomienok a identít. Celkovo bola kniha príjemným dobrodružstvom, a hoci som na konci čakala trochu viac akcie a napätia, ani tento pokojnejší variant ukončenia príbehu mi nevadí. Vychutnala som si ho s horúcim čajom a tým najknihomoľskejším pocitom z čítania...
Láska ku knihám - to je to, čo nás knihomoľov spája najviac. A práve z tohto diela tá láska priam sála. Môžete si ju vychutnať, prežiť a premýšľať, čo všetko, alebo koho, by ste dokázali a chceli práve vy v Enthymerei stretnúť.
Neustále sa hýbeme namiesto toho, aby si na chvíľu sadli, započúvali sa do zvuku dažďa, vypili kávu, zohriali niekomu prsia. A nikdy nepíšeme nikomu listy.