K studeným večerom...

Hoci sa život na kolesách môže zdať ako zaujímavé dobrodružstvo, táto kniha v sebe nesie oveľa hlbšie posolstvo. Nie je len o bývaní uprostred púšte a spevoch pri večernom ohni. Je o bolesti, strate, neschopnosti štátu postarať sa o svojich občanov. Áno, o tomto asi najviac. Autorka nám svojím priblížením sa tejto komunite ukazuje, akou strastiplnou cestou musia prejsť ľudia, ktorým príjem nepostačuje na to, aby si zabezpečili základné potreby pre život. A tak vyhlasujú osobné bankroty, sťahujú sa do priestorov 2x6 metrov a striedajú sezónne práce na repových poliach či v skladoch Amazonu... Jessica Bruder si naozaj dala záležať na pochopení tematiky tak veľmi, že sa sama na istý čas presťahovala do karavanu. Jej pocity a zistenia pridávajú knihe iný rozmer, ktorý ja osobne vnímam veľmi pozitívne.

„V Dánsku prebieha všetko hladko. Teda takmer všetko. Pred štyrmi rokmi mal istý vlak päťminútové meškanie. Všetci cestujúci dostali od premiéra list s ospravedlnením a dizajnové kreslo podľa vlastného výberu ako náhradu škody.” . Ako je možné, že sa Dánsko dlhodobo umiestňuje na popredných priečkach výskumov o šťastí obyvateľov? Naozaj môžu byť ľudia šťastní ak odvedú na daniach približne polovicu svojho platu? Závisí vôbec naše šťastie od výšky príjmu? A môžeme sa od Dánov naučiť, ako byť šťastnejšími? Odpovede na takéto (a podobné) otázky nás čakajú v jednej malej a krásnej knižke... . Meik Wiking je riaditeľom Inštitútu pre výskum šťastia v Kodani a odborníkom, ktorý sa šťastiu venuje na profesionálnej úrovni. Ak ste si doteraz mysleli, že šťastie sa nedá odmerať, jeho výskumy a štatistiky vás presvedčia o opaku. V niekoľkých kapitolách vám totiž ukáže, ako so šťastím pracovať a čo urobiť preto, aby ste ho mali v živote trochu viac. . Veľmi sa mi páči koncept knihy. Je totiž zostavená tak, že sa nemáte možnosť nudiť. Vo chvíli, keď vaše oči pohladia obálku, je rozhodnuté. I ja som sa takto nechala nalákať - rozhodli malé zlaté detaily. Kniha obsahuje plno vizuálne príťažlivých miest: farebných štatistík, grafík, fotiek a obrázkov, ktoré vás potešia. V jednotlivých kapitolách autor pracuje nielen s faktami, ale aj s príbehmi ľudí. Ukazuje nám, čo funguje v ktorej krajine, pridáva nápady, cvičenia a tipy na šťastie. Čitateľa teda na každej strane čaká niečo nové a zaujímavé. Za mňa je táto kniha skvelým prínosom do života každého, kto sa snaží zistiť, ako by sa mohol cítiť lepšie a usmievať viac.

Už si ani poriadne nespomínam, kde som sa dostala k odporúčaniu na túto knihu, ale muselo byť naozaj silné, pretože väčšinou, ak si tip na knihu nezapíšem alebo neuložím, veľmi rýchlo mi vyfučí z hlavy. Aj napriek tomu som však mala šťastie hneď v dvoch veciach: ako prvé som si ju zapamätala a ako druhé ju mali práve dostupnú v našej skvelej mestskej knižnici. Čo vám príde na um ako prvé, keď sa povie Julo Satinský? Mne určite relácia Ktosi je za dverami. A aj napriek tomu, že nepochádzam z generácie, ktorá si mohla dvojicu Lasica & Satinský vychutnať v televízii naživo, ich humor mi odmalička veľmi imponoval. Ani neviem prečo, ale vždy som považovala za hlavného komika práve pána Lasicu. Po tejto knihe však svoje zmýšľanie určite prehodnotím. Vo vnútri tvrdých dosiek sa ukrývajú mapy, ručne písané poznámky, fľaky od kávy a všetko, čo by mal obsahovať správny cestovný denník. A presne tým Expedície sú - výberom z cestovných denníkov, ktoré si Július Satinský písal pri svojich cestách. Aj vďaka tomu máme možnosť nahliadnuť pod povrch expedícií, na ktoré sa vydával s rôznymi kamarátmi a známymi. A ak ste si doteraz mysleli, že turistika je len o chodení po kopcoch a spaní pod holým nebom - síce ste sa nemýlili, ale určite ste ešte neobjavili všetko. Ako všetky expedície, aj tieto v denníku majú svoju štruktúru. Satinský si zapisuje dĺžky trás, prepočítava nachodené kilometre do denného priemeru a vymýšľa prezývky, ktoré vás iste pobavia. Okrem čísel však denník ukrýva príhody, stretnutia a situácie, ktoré vás prinútia usmievať sa na jeho stránky. Spolu s členmi expedícií spoznávame obyvateľov dediniek a chalúp ukrytých v lese, v ktorých žijú obyčajne neobyčajní ľudia. Tí, s úsmevom na tvári a srdcom na dlani (alebo štamperlíkom v ruke), vítajú pustovníkov v núdzi a ponúkajú im aj z toho mála, ktoré majú pre seba... Satinského expedície boli výnimočným čítaním, ktoré by ste si iste nemali nechať ujsť.

Mágia tohto príbehu vás opantá. Pomaly sa usadí vo vašej duši, kde bude postupom času dozrievať - ako tie najlepšie francúzske vína. Príbeh o vínnej čarodejnici ma zaujal hneď na začiatku - hlavne preto, lebo táto téma mi prišla originálna a neopozeraná. Horká pachuť zrady a pomsty, ktorá ostane čitateľovi v ústach už po pár stranách, sa pomaly vytráca a nahrádza ju príjemná chuť vína z údolia Chanceaux, kde sa o tie najlepšie plody starajú už stáročia vínne čarodejnice. A hoci sa zdá, že spoznávame príbeh iba jednej z nich, pozornému čitateľovi by nemali ujsť náznaky niečoho väčšieho… Prostredie knihy ma uchvátilo. Spojenie mágie a romantických viníc sa dokonalo hodí do tohto ročného obdobia. Počas čítania som nemala pocit, že sa začínam nudiť a dej ma na mnohých miestach prekvapil. Ak premýšľate nad knihami, ktoré vašu myseľ unesie preč od všetkého doma, určite si na zoznam pripíšte Víno a čary.

„Mžourala na drobounké kartuše, vyryté zespodu, ake nedokázala je rozeznat. Naštěstí tam Porchy nechal ležet brýle na čtení, a tak si je nasadila, aby si nádoby mohla prohlédnout důkladněji, a brzy zahlédla hieroglyfické znaky pro Tutanchamonovo jméno. Byla si jistá, že z nádoby cítí nádech přesládle pižmového pachu schránky s balzámem. Arthur Conan Doyle jí říkal, že staří Egypťané používali balzámy a oleje prodchnuté duchem živlů, nebo tak si to alespoň pamatovala.” Gill Paulová vytvorila historický román, ktorý nás prenáša do dvadsiatych rokov k čerstvo objavenému hrobu faraóna Tutanchamóna. Okrem Howarda Cartera, ktorého nález celosvetovo preslávil, boli pri otvorení hrobu aj lord Carnarvon a jeho mladá dcéra Evelyn. Tá sa o päťdesiat rokov neskôr vracia do svojej mladosti, ktorú si po poslednej mozgovej príhode pamätá oveľa lepšie, než súčasnosť. Ako posledná žijúca osoba, ktorá bola pri otvorení hrobu, má v rukách rozhodnutie ukryť tajomstvá všetkých už naveky. Sama však nedokáže povedať, či nejaké tajomstvá vôbec existujú. Navyše, vo vzduchu visí možnosť kliatby dodávajúca úmrtiam podivnú pachuť už päť desaťročí... Táto kniha sa dokonalo hodí k novembrovým večerom - teplé lúče egyptského slnka, mokré brehy Nílu a príbeh, ktorý neustále drží v napätí. Autorke sa podarilo vyvážiť časti prítomnosti s tými, kde sa čitateľ vracia do dvadsiatych rokov. Okrem objavenia hrobky si s Evelyn spomíname aj na dôležité momenty jej života a cestu, počas ktorej sa z dievčaťa zmenila na mladú ženu plnú odhodlania žiť svoj život tak, ako si sama určí. . Prokletí hrobky je skvelým darčekom nielen pre milovníkov historických románov, ale aj pre nadšencov egyptskej histórie a archeológie.