


Prečítate na zariadeniach:
Nie je možné meniť veľkosť písma, formát je preto vhodný skôr pre väčšie obrazovky.
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na zariadeniach:
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na:
Neprečítate na:
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilinstagram - @writtenbydickinson
veľmi pekný & zaujímavý memoár o dospievaní v čase, keď sa Albánsko menilo zo socialistického & prvého ateistického štátu na demokratický. lea ypi v ňom zrozumiteľne, vtipne a trefne ukazuje, že ani prechod na demokraciu nie je čiernobiely & tiež, čo všetko so sebou doniesol.
pri knihách, ktoré zobrazujú socialistické štáty sa často stretávame s dosť čiernobielym pohľadom - socializmus bol len zlý, všetko bolo zle & demokratizácia bola len dobrá a priniesla všetkým slobodu. ak vyhľadávate tento pohľad - memoár lei ypi vás neosloví. ona nám totiž zobrazuje komplikovanú cestu od socialistického režimu k demokracii, na ktorú však krajina nebola pripravená.
v prvej časti knihy nám ukazuje svoje detstvo, ešte pred rokom 1990, čiže pred pádom albánskeho režimu. ukazuje nám to, ako žili, čo jedli, akú hodnotu mala prázdna plechovka od coca-coly či aká silná bola propaganda na základných školách. a tiež to, že ani najbližším susedom sa nehovorí, že rodičia nechcú v obývačke vystaviť fotku envera hodžu. väčšina vecí, ktoré lea opisuje zo svojho detstva je nám, ako bývalému štátu východného bloku, dobre známa.
druhá časť knihy, teda autorkine “teen years” už sa odohrávajú v čase, keď sa Albánsko snažilo začleniť do demokratickej Európy. otvorili sa hranice, všetci odsudzovali komunizmus & továrne/podniky v ktorých pracovali stovky ľudí sa zrazu zatvorili. stovky ľudí zostalo bez práce a tí čo mohli, okamžite po otvorení hraníc utieklo do zahraničia. lenže pár rokov po prvých slobodných voľbách prišiel rok 1997 & albánska občianska vojna.
prečítajte si, sk máte radi:
- memoáre, ktoré vás niečo naučia nie len o človeku, ale aj o spoločnosti
- totalitné režimy, ktoré však nie sú podané čiernobielo
- chcete sa dozvedieť o tom, ako sa žilo v albánsku bežným ľudom & aké bolo maturovať počas občianskej vojny
,,staval labyrint, žil v čase, keď ľudia zaútočili na nebo a bohov zhodili na zem, v dobe, keď sa diali najneobyčajnejšie veci, aké sa zrejme ďalších tisíc rokov určite nebudú opakovať. “
drago jančar je jedným z najvýraznejších súčasných slovinských autorov & som veľmi rada, že mi jeho príbeh inšpirovaný Daidalom sadol.
v tejto tenkej knihe, nám autor predstavuje Pavla, architekta a sochára, ktorý stál pri založení komunistickej strany v Slovinsku & ešte pred nastúpim režimu si veľa odsedel v “buržoáznych väzeniach”. preto ho, po rokoch, kontaktuje jeho priateľ, ktorý to medzitým v strane dotiahol vysoko, s požiadavkou aby postavil väzenie. ale také, ktoré nebude mať páru & z ktorého sa nikto a nič nedostane.
čo je na celom príbehu, podľa mňa, zaujímavé je paradox. pretože človek, ktorý strávil roky v zajatí a na nútených prácach pre svoje politické názory, teraz stavia väzenie pre politických väzňov režimu, ktorý pomáhal budovať. no ktorý sa mu posmieva, pretože ani jeho kamarát marek, teraz “veľké zviera” v strane, mu nevie zabudnúť, že nepomáhal doma, ale “sedel v Nemecku (vo väzení) a škrabal zemiaky”. ale po rokoch čo sa nevideli za nim zrazu príde s požiadavkou (príkazom), aby pomohol režimu postavením väzenia/labyrintu. v ktorom aj sám skončí.
veľmi zaujímavé zasadenie mýtu do prostredia socialistického režimu, ktorý (ako každá revolúcia) požiera vlastné deti. veľmi sa mi páčilo, ako sa autorovi
v knihe cestujeme od roku 1989, kedy zmizla silva velová až po súčasnosť, keď sa jej zmiznutie čistou náhodou vysvetlí. viac ako silvu & celý prípad sa však venujeme jej rodine, známym & ľudom, ktorých jej zmiznutie nejakým spôsobom ovplyvnilo. a toto celé sledujeme na pozadí rozpadu juhoslávie, ktoré malo, samozrejme, taktiež výrazný vplyv na osudy postáv.
čo sa týka práve toho his. zasadenia, tak autor ho zvládol veľmi pekne. “nezaťažuje” čitateľa zbytočnými historickými faktami, ale tak nejak sa predpokladá, že čitateľ má taký základný prehľad. čo vám podľa mňa až tak nechýba, ale je strašne super si o rozpade juhoslávie
čo-to prečítať, lebo tie súvislosti potom sú
samotný príbeh bol, z môjho laického pohľadu nekrimi čitateľa, strašne super. tým že sa tak až tak neomieľa vyšetrovanie, ale skôr emócie & život postáv po silvinom zmiznutí, tak mi to sadlo viac ako klasické krimi/detektívky. čiže ak hľadáte knihu plnú akcie - “krvavá voda” nie je úplne pre vás. autor sa tu oveľa viac hrá so sujetom, akciou-reakciou & psychológiou postáv.
prečítajte si, ak vás baví:
- historická fikcia, resp. 20. storočie
- prepracovaná psychológia postáv
- pomalé krimi romány, ale bez gore detailov
- vzťahy v malom meste
Svet, v ktorom sa číta, je tým najlepším možným. Čítanie kníh a debaty o nich sú tou najpríjemnejšou formou cibrenia mysle, na akú som vo svojom doterajšom živote natrafila. A jedným z najúčinnejších spôsobov, ako meniť svoj svet k lepšiemu.