Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram: @kniznatulacka
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Útok obrov patrí medzi najlepšie knihy, ktoré som tento rok čítala. Je to príbeh, ktorý rozdeľuje čitateľov, nie preto, že by bol kontroverzný, ale preto, že autor vytvoril svet, ktorý buď milujete, alebo mu neviete prísť na meno. Ja s radosťou priznávam, že patrím do tej prvej skupiny.
Dôvodom je autorov štýl rozprávania, ktorý nie je jednoduchý. Príbeh sprostredkúva Fintan, bard z národa Rael, a robí to formou prerozprávania denníkov postáv z rôznych krajín. Každá má svoju jedinečnú identitu, odlišný jazyk, kultúru, spôsob vnímania sveta. Vďaka výbornému prekladu viete hneď rozoznať, kto sa práve prihovára a z akej spoločnosti pochádza.
Krajiny Teldwenu žili dlho v mieri, až kým na ne bez varovania nezaútočili obrovia. V priebehu chvíle sa svet zmení. Chaos, improvizácia, panika. Táto neistota, zmätenosť a ľudská snaha zachovať si nádej pôsobila na mňa až mrazivo realisticky, ako odraz toho, čo vidíme aj v našej dobe.
No to, čo ma úplne očarilo, bola mágia, konkrétne kenningy. Nepredstavujte si však žiadne neobmedzené sily. Mágia v tomto svete nie je perfektná. Nie je zadarmo. Každý jej dotyk niečo stojí. A práve to robí túto mágiu a príbeh tak silný. Pretože ľudia sú ochotní obetovať niečo zo seba, aby ochránili druhých. No nejde tu o hrdinov v lesklých brneniach. Nečakajte jedného výnimočného vyvoleného so super schopnosťami, ktorému budete držať palce až do konca. Tento príbeh ukazuje, že svet nemusí zmeniť jeden človek, ale stovky drobných krokov, cielených či náhodných, ktoré robia obyčajní ľudia. Sú to matky, pisári, akademici, obchodníci, synovia, dcéry, vojaci, ale aj panovníci. Ocitli sa uprostred vojny, ktorú si nevybrali. A predsa práve oni menia osudy sveta. Niekto cez vlastný strach, iný cez premyslenú stratégiu, ďalší cez osobnú stratu. Spolu skladajú veľkolepú a hlbokú mozaiku udalostí, ktorá vás vtiahne a nepustí.
No a potom sú tu tie drobnosti, ktoré som milovala: oranžová farba, darčekové koše, záľuba v písaní denníkov, kamene... jednoducho maličkosti, ktoré dotvárali skvelý celok. Lebo práve tie drobnosti v spojení s veľkým príbehom robia z Útoku obrov nezabudnuteľný príbeh, ktorý vo vás zanechá ešte dlho stopu.
Stopa blesku je kniha, ktorá zaujme predovšetkým netradičným zasadením do postapokalyptického sveta, silne inšpirovaného mytológiou indiánskeho kmeňa Navahov. Práve táto mytologicko-magická časť sa mi páčila najviac. Fascinovalo ma zobrazenie klanov a ich prepojenie so zvieratami. Oceňujem aj to, že v preklade ostali zachované pôvodné navahské výrazy, pôsobilo to autenticky. Na druhej strane, tieto pojmy boli niekedy mätúce. Uvítala by som krátky slovník na konci knihy, kde by boli vysvetlené.
Zaujímavý bol aj ekologický podtext príbehu. Veľká potopa ako dôsledok klimatických zmien slúži ako jasné varovanie. Kniha pripomína, čo sa môže stať, ak ľudstvo nezmení svoj postoj k prírode. Osobne by ma napríklad zaujímal príbeh priamo z obdobia, keď potopa začínala.
Maggie ako hlavná postava má obrovský potenciál. Je tvrdá, zranená, silná aj zlomená zároveň. O to viac ma mrzelo, že jej vývoj sa často strácal v jej trápení kvôli mužom v jej živote. Preto mi aj vzťah medzi Maggie a Kaiom veľmi nesadol. Kai pôsobil miestami až príliš ideálne, a Maggiino ignorovanie jeho schopností bolo pre mňa neuveriteľne frustrujúce.
Naopak, postava Kojota bola pre mňa najvýraznejšia a najlepšia. Bol záhadný, ironický a vždy o krok vpred. Mala som pocit, že celý príbeh drží v rukách.Pozor, spoiler: Jeho smrť ma šokovala a úprimne, nedávala mi zmysel. Ako mohla taká takmer božská bytosť padnúť tak jednoducho?
Spôsob, akým je celý príbeh rozprávaný pôsobil na mňa miestami neusporiadane a chaoticky. Kniha sa tvári ako temná hrdinská fantasy, inokedy ako urban fantasy a občas až ako young adult s množstvom klišé prvkov. Mala som pocit, že autorka sama nevie, ktorým smerom chce príbeh viesť. Výsledok je v mnohých momentoch rozpačitý.
Napriek tomu ide o odvážny a originálny príspevok do fantasy žánru. Stopa blesku má veľký potenciál, aj keď nie úplne využitý. Som však rada, že som si ju prečítala, už len kvôli tomu, ako netradične pracuje s mytológiou a kultúrnym dedičstvom indiánov.
Prekliaty spoločník nás zavedie do historického Španielska za čias Filipa II., do obdobia, kde sa prelínajú mágia, náboženský útlak a osobné ambície. V centre príbehu stojí Luzia, mladá židovka, ktorá sa nečakane ocitne v srdci magického turnaja a ešte nebezpečnejších politických intríg.
Priznám sa, začiatok príbehu na mňa pôsobil trochu nepresvedčivo. Odhalenie Luzinej schopnosti sa mi zdalo trochu pritiahnuté za vlasy. Rovnako samotná Luzia nepatrí medzi tie postavy, ktoré si zamilujete na prvý pohľad. Je tvrdohlavá, pyšná, túži po sláve a bohatstve, často sa rozhoduje proti zdravému rozumu. No čím viac som čítala, tým viac som si uvedomovala, že práve v jej nedokonalosti, je niečo nesmierne pravdivé.
Dej plynie pomalým tempom. Často sa zastavuje pri vnútorných monológoch, ktoré možno niekoho spomalia, no mne časom začali dávať zmysel. Ponúkajú priestor na premýšľanie, na spoznanie postáv. Luzia sa mi pred očami menila, z márnomyseľného dievčaťa na ženu, ktorá bojuje nielen s okolitým svetom, ale aj so sebou.
Romantická linka nie je v príbehu dominantná. Vyvíja sa pomaly, jemne, prirodzene. A to sa mi na nej páčilo najviac, nič tu nie je nasilu.
Autorkin štýl rozprávania ma tiež prekvapil. Občas sa ako keby rozprávač prihovorí čitateľovi, akoby nám medzi riadkami niečo okomentoval. Niečo dôležité. Niečo, čo zrazu mení uhol pohľadu. A hoci týchto momentov nie je veľa, o to viac vyniknú.
Za mňa silným prvkom príbehu je aj symbolika, granátové jablko ako obraz túžby po moci, pomarančovníky ako symbol lásky a vášne. A do toho všetkého tichá, no silná téma náboženskej neslobody. Luzia ako židovka čelí útlaku zo strany inkvizície a autorka tým otvára otázky, ktoré sú, žiaľ, aktuálne aj dnes: predsudky, netolerancia, spoločenské triedenie.
Táto kniha nie je klasické fantasy plné zvratov a rýchlej akcie. Skôr ide o historickú drámu s jemným magickým pozadím, kde nejde ani tak o to, čo sa stane, ale prečo sa to stane a čo to urobí s tými, ktorí v príbehu žijú. Nie je to kniha pre každého, ale ak máte radi historické príbehy s nádychom mágie, tak je pre vás tou pravou.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je to, čo vás drží pri knihe?
Čo rozhoduje o tom, že sa mi kniha páči? Túto otázku som si kládla posledné týždne vždy, keď som prechádzala okolo Štvrtého krídla položeného na stole. Čo je to, čo ma núti obracať stranu za stranou, čítať so zatajeným dychom a užívať si každý moment? Keď mi vôbec neprekáža, že podobné scény som už čítala v iných príbehoch. Keď viem, kam to celé smeruje a predsa sa od toho neviem odtrhnúť.
Lebo áno, zápletky sa opakujú. Niekedy viem už po pár stranách, kto s kým skončí, kto koho zradí, kto vyhrá a kto prehrá, kde príde zlom. Viem, že hlavný hrdina objaví schopnosť, o ktorej netušil. Že dostane šancu zmeniť osud sveta, často proti svojej vôli. Viem, že sa objaví mentor, ktorý mu povie „nie ty nie si ako ostatní“. A tiež viem, že medzi dvoma postavami, ktoré sa zo začiatku neznášajú, začne rásť napätie, ktoré prerastie v lásku. Že po zblížení príde niečo (ne)čakané, čo naruší ich vzťah.
Viem, že sa opakujú tie isté typy scén: výcvik, boj, rozhodujúci moment na bojisku. Nepriateľ, ktorý nie je až taký zlý, ako sa zdalo. Zrada, ktorá príde v najhoršej chvíli. Legendy, ktoré sa ukážu byť pravdivé. Tajomstvá, ktoré odrazu zmenia pohľad na svet. Áno, poznám to všetko. Už som to čítala. Viackrát.
Ale ak je kniha napísaná štýlom, ktorý mi sadne, ak má autor hlas, ktorému verím, tak mi to vôbec neprekáža. Práve naopak. Uverím postavám, uverím ich svetu, cítim s nimi, aj keď viem, čo príde. Lebo to nie je o tom, že čítam niečo úplne nové. Je to o tom, že čítam niečo, čo poznám napísané spôsobom, ktorý ma znova zasiahne. Je to ako s obľúbenou pesničkou, poznám každé slovo, a predsa si ju púšťam stále dokola.
Možno je to o tej iskre, o hlase ktorým sa mi kniha prihovára a ktorý každý počujeme inak. O niečom, čo sa nedá opísať, ale len cítiť. A keď tam tento pocit nie je, môžem čítať najviac obľúbený a odporúčaný titul posledných rokov a necítim nič, len frustráciu.
A práve nič z tohto mi Štvrté krídlo nedalo. A preto sa symbolicky stáva mojou štvrtou DNF knihou.
Archerov hlas je príbeh o traume, samote a nádeji. Rozpráva o Archerovi, chlapcovi, ktorého mesto zavrhlo, a ktorý vyrastal v úplnej izolácii. Je to aj príbeh o Bree, dievčati, ktoré si nesie vlastné jazvy, túži po pokoj a šťastí. Kniha sa dotýka silných tém, no nie všetko vo mne zanechalo taký dojem, ako som dúfala.
Príbeh nesie silné posolstvo, že aj v tichu môžeme nájsť svoj vlastný hlas. Pripomína, že nemáme byť ľahostajní k trápeniu druhých, a že je dôležité otvoriť sa pomoci a nádeji. Veľmi si cením, že sa autorka rozhodla spracovať náročné témy ako je postihnutie a spoločenská izolácia. Archerova „tichosť“, jeho inteligencia, jemnosť, niekedy až detská naivita a zraniteľnosť boli vykreslené naozaj skvele. Bol pre mňa ako taký veľký plyšový medvedík, niekto, koho chcete objať a nikdy nepustiť.
Vzťah medzi Archerom a Bree ukázal, aké dôležité je hovoriť veci priamo. Oceňujem, že namiesto zbytočných hádok či nedorozumení, postavy medzi sebou otvorene komunikovali a to aj napriek Archerovmu hendikepu. Škoda len, že samotnú chémiu medzi nimi som nedokázala precítiť. Ich láske som jednoducho neverila.
Čo mi ešte prekážalo, bol štýl písania. Najmä v prvej polovici som mala pocit, akoby som čítala denník alebo nejaký manuál. Emócie sa ku mne dostávali veľmi pomaly, zlepšilo sa to až v druhej polovici knihy. Možno za to mohol preklad, možno samotné spracovanie. Neviem.
Zvláštne na mňa pôsobila aj reakcia komunity, v ktorej Archer žil. Vyrastal tam a predsa sa z neho po nehode stal vyvrheľ, o ktorého nik nejaví záujem? Ak by sa autorka rozhodla, že sa presťahoval do iného mesta, pôsobilo by to na mňa uveriteľnejšie. Takto to vyznelo skôr ako pokus o dramatický efekt na úkor realistickosti.
Archerov hlas nie je len romantický príbeh. Je to pripomienka, že každý má právo byť vypočutý. Nie je to dokonalá kniha. Miestami pôsobí nerealisticky, nelogicky, inokedy je dej trochu pritiahnutý za vlasy. No tie myšlienky, ktoré so sebou nesie, za to stoja.
Bezčasí. Obdobie, ktoré sa objaví raz za sto rokov. Svet sa na dvanásť hodín „zastaví“, bohovia zostúpia na Zem, stanú sa smrteľnými a ktokoľvek môže zaujať ich miesto, ak ich zabije. Začína sa lov… alebo možno nie?
Príbeh sa odohráva v alternatívnej realite, kde bohovia nie sú len súčasťou dávnych legiend, ale sú dôležitou súčasťou sveta. Kniha je rozdelená na tri časti a odohráva sa v Brne, v roku 1932 a potom o sto rokov neskôr, v roku 2032.
Čo ma zaujalo hneď na začiatku, bola originalita námetu. Koncept Bezčasí je nápaditý, dobre premyslený a výborne vystavaný. Najmä prvá polovica knihy má skvelé tempo, atmosféra je pohlcujúca a držala ma v neustálom napätí. Postáv nie je veľa, čo umožňuje každému charakteru naplno vyniknúť a zároveň skrývať vlastné tajomstvá. V druhej časti pribudnú nové postavy, no okrem Medy si ma už žiadna nezískala tak ako tie pôvodné.
Celý dej sa odohráva v priebehu dvanástich hodín, čo knihe dodáva dynamiku. Nič nie je navyše, všetko má svoje miesto, a pritom sa text číta ľahko a plynulo. Oceňujem, ako autorka pracuje s mytológiou, každý boh má svoj príbeh, svoje miesto vo svete. Vďaka tomu pôsobí všetko živo a prirodzene. Zároveň sa v príbehu nenásilne otvárajú témy ako smrť, dôsledky našich činov, či otázka, čo vlastne znamená stať sa bohom… alebo človekom. Nie je to len príbeh o bohoch a ľuďoch je to aj o nás. Prinúti vás zamyslieť sa, čo by ste v takej situácii spravili vy.
Ak by som mala niečo vytknúť, tak je to záver. Pôsobil na mňa trochu uponáhľane a miestami prekombinovane, niektoré časti by si zaslúžili viac priestoru. Pár strán navyše by knihe určite neuškodilo. Aj keď je príbeh uzavretý, cítiť v ňom jemne otvorené dvierka a ak by prišlo pokračovanie, určite by som po ňom siahla.
A ešte niečo, úplne na konci som si uvedomila jeden detail, ktorý som vo fantasy knihách zatiaľ veľmi nevidela. Niečo, čo ma príjemne prekvapilo. Ale nebudem prezrádzať,aj tak je veľa vecí, ktoré by som rada spomenula, ale bol by to spoiler. Skrátka, treba si to prečítať.
Denné hlásenie:
Vzťah medzi Inydym a Ryanom je postavený na silnom kontraste. Ryan, puntičkár, introvert, ktorý potrebuje mať všetko pod kontrolou a neznáša publicitu (kto by ju ale miloval však?) Indy, neriadená strela, ktorá miluje spoločnosť a pre druhých by sa aj rozkrájala. Proste presný opak Ryana. Keď sa ich svety začnú prelínať, vnesie Indy do Ryanovho života poriadny chaos… ale aj farby.
Ale práve táto ich rozdielnosť je to, čo sa mi na tomto príbehu páči a zároveň dôvod prečo ho nemám rada. Niektoré interakcie medzi nimi mi prišli až príliš silené. Moja náklonnosť preskakovala od jedného k druhému a nejak som si až do polovice knihy k nim nevedela nájsť poriadne cestu. Zároveň som mala z ich správania pocit, istej šablónovitosti, chýbala mi tam prirodzenosť...neviem proste som im to nejak neverila.Od polovice sa ale všetko zmenilo a ja som si ich príbeh konečne začala užívať.
Táto kniha však nie je len o romantike. Je aj o sebaláske, dôvere, traumách z minulosti a o tom, ako ťažké je nechať niekoho vstúpiť do svojho sveta, ak sme sa predtým spálili a aké je ťažké opäť niekomu dôverovať.
Čo sa mi veľmi páčilo, boli také tie malé nenápadné momenty, ktoré možno väčšina ľudí len prebehne, ale mne sa veľmi páčili. A vedľajšie postavy? Stevie, Zanders a Rio celý príbeh krásne dopĺňali. Priznávam, občas ma bavili ešte viac než hlavná dvojica.
Záver bol pre mňa utrpením. Ak existuje niečo ako knižná cukrovka, tak som ju podľa mňa dostala. Extrémne presladený koniec. Ale priznávam, že toto je čisto môj problém. Mnohým sa práve tento záver určite bude páčiť.
Napriek výhradám musím uznať, že kniha sa číta ľahko, Je oddychová, vtipná, má silné momenty a dobré posolstvá. Len som možno čakala viac prirodzenosti a niečo, čo by ma naozaj nadchlo. Ale séria ma baví a na ďalšiu časť sa teším, najmä keď viem, že tam bude Kai, slobodný otecko a profesionálny hráč baseballu.
Koniec denného hlásenia.
Venom...jed...osud...strata...bolesť. Bolesť si v sebe niesol aj Kellan. Tak veľkú, že smrť sa mu zdala ako jediné správne východisko. A práve tu sa začína príbeh Darling Venom. Nie, nie je to spoiler. Je to rana hneď na úvod. Ale táto kniha nie je o ňom. Je o tom, čo zostalo po ňom, o dvoch zlomených dušiach, Charlie a Tateovi.
Autorka sa nebojí rozprávať o samovražde otvorene. Nie však gýčovo, nie prehnane. Ukazuje ju v jej následkoch. A to je práve to, čo podľa mňa robí túto knihu tak silnou. Nerieši len samotný čin, ale to, čo sa stane s ľuďmi, ktorých tu človek zanechá. Ako sa zlomia. Ako sa menia. A či sa dokážu znovu nájsť. Ukazuje, ako veľmi rozhodnutie jedného človeka ovplyvní životy tých, ktorí zostanú. Darling Venom je pripomienkou, že nech sa v našich životoch deje čokoľvek temné, samovražda nie je riešením. Vždy existuje cesta. Vždy sú tu ľudia, ktorí nás milujú, aj vtedy, keď to sami nevidíme.
Je to aj príbeh o láske medzi Charlie a Tateom. Nie je to láska dramatická a výbušná, vyvíja sa postupne, pomaly. Pretože najskôr musia obaja uzdraviť sami seba, odpustiť si a až potom si môžu dovoliť milovať.
Príbeh je predvídateľný, je plný klišé, ale vôbec mi to neprekážalo. Pretože tie témy a myšlienky, ktoré kniha prináša, sú skutočné. A sú dôležité. Autorka nepíše komplikovane. Jej jazyk je jednoduchý, prístupný s množstvom nádherných myšlienok, miestami vtipný. Práve preto sa číta ľahko a rýchlo, aj keď hovorí o ťažkých veciach.
Čo mi trochu prekážalo, boli „spicy“ scény. Niektoré pôsobili zbytočne a mala som pocit, že tam boli skôr preto, že sú jednoducho v dnešných knihách vyžadované. Príbeh by podľa mňa fungoval rovnako dobre aj bez nich.
Vedľajšie postavy boli rovnako silné ako hlavné. Leah, Jonah a postupne dokonca aj Terry si ma okamžite získali. Ich príbehy skvelo dotvárali celý dej.
Darling Venom nie je dokonalá kniha. Dokáže Vás však zasiahnuť, ale zároveň si pri nej viete aj oddýchnuť. Ak hľadáte príbeh, ktorý spája tému straty, uzdravovania a pomaly sa vyvíjajúcej lásky, a zároveň sa nebojí dotknúť ťažkých tém, môže byť práve táto kniha pre vás.
Drak jenž čeká je kniha, ktorá v sebe ukrýva omnoho viac než len klasické fantasy. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o príbeh plný drakov a mágie, no pod povrchom sa odohráva spletitý dej štyroch postáv, popretkávaný politickými intrigami, upírmi, detektívnymi prvkami, bojom o moc, špiónmi a alternatívnou históriou, ktorá čerpá z našej vlastnej minulosti.
Autor si jednoducho vybral kúsok dejín alternatívnej histórie a zakomponoval do príbehu reálne historické postavy, hoci v trochu inom kontexte, než sme zvyknutí. Vďaka tomu svet pôsobí povedome, ale zároveň odlišne. Pri čítaní som si často priala, aby som túto knihu objavila hneď po maturite, keď som mala ešte v čerstvej pamäti všetky historické súvislosti. O to viac by som si užila porovnávanie reality s knižným spracovaním. No ak históriu nepoznáte, vôbec to nevadí, príbeh je písaný tak, že nejde až tak o jednotlivé postavy, ale skôr o samotné dianie, o jeden veľký celok.Z postáv som si neobľúbila asi ani jednu, každá totiž svojím dielikom dopĺňa celý príbeh.
Veľmi ma bavilo, ako autor pracuje so štýlom rozprávania. Nevysvetľuje všetko priamo, ale necháva vás čítať medzi riadkami, premýšľať a spájať si súvislosti. Hoci to môže byť náročnejšie čítanie, ja práve v tom vidím silnú stránku knihy. Každý si z nej môže odniesť vlastný zážitok, vytvoriť si svoj vlastný príbeh.
Jediné, čo mi trochu prekážalo, boli dlhé kapitoly. Niekedy, keď som sa konečne začítala do jednej dejovej línie, zabudla som, že nejaká iná tam vôbec bola, a keď došlo k zmene, nechcelo sa mi od tej pôvodnej odpútať. Práve preto mi v prvej polovici knihy chýbala väčšia dynamika.Druhá polovica sa však výrazne zlepšila a posledných 150 strán bolo pre mňa úplne výborných. Plných zvratov, intríg, politiky, mágie a akcie.
Celkovo túto knihu určite odporúčam, najmä tým, ktorí hľadajú niečo viac než len štandardné fantasy. Je to príbeh, ktorý vás prinúti premýšľať. Pohlcuje vás pomaly, no o to silnejšie.
Neil Gaiman poznamenal, že keby sa k tejto knihe pridalo pár dielov, mohli by sme mať Georgea R. R. Martina. Úplne s tým súhlasím. Príbeh má totiž podobnú hĺbku, komplexnosť a politické intrigy, ktoré poznáme z Martinovej Hry o tróny.
Zákony zločinu sú siedmou knihou v sérii Páchateľ neznámy a tentokrát sledujeme vyšetrovanie vraždy známeho podnikateľa. Prípad naberá na intenzite, objavuje sa korupcia v policajných radoch, ale aj na najvyšších miestach, a jeden z vyšetrovateľov sa sám stáva terčom pokusu o vraždu.
Aj keď ide už o siedmy diel, príbeh výborne funguje aj samostatne. Je ucelený, zrozumiteľný a veľmi dobre odhaľuje zákulisie policajnej práce. Je zrejmé, že autor čerpá z vlastných skúseností. Vyšetrovacie postupy, odborné výrazy aj opisy každodennej rutiny pôsobia autenticky a realisticky (čakala som, už len kedy sa objavia registratúrne značky ).
Jedno z najväčších pozitív tejto knihy sú krátke kapitoly, častokrát len s pár stranami. Skvelo ma držali v napätí a to povestné „ešte jedna kapitola“, tu fungovalo výborne. Ani som sa nenazdala a z jednej kapitoly bolo zrazu sto strán.
Trochu som však zo začiatku bojovala s postavami. Ich mená sa mi plietli a nevedela som si hneď zaradiť, kto je kto. Meder, Michel, Čarly, Dlhý, Tvrdý… chvíľu mi trvalo, kým som sa v nich zorientovala. Možno aj preto, že som predchádzajúce knihy nečítala.
Veľmi sa mi páčilo striedanie perspektív, autor „prepína“ medzi pohľadmi vyšetrovateľov, páchateľov aj vedľajších postáv. Niekedy som mala pocit, že k tejtozmene dôjde aj v priebehu samotnej kapitoly. Príbehu to prosieva a pomáha budovať napätie.
Dej sa odohráva v blízkej budúcnosti, no tie jemné narážky na aktuálne dianie sú neprehliadnuteľné. Často som sa pristihla pri otázke: „Kde končí fikcia a kde už možno začína realita?“ Práve táto podobnosť so súčasnosťou vo mne vyvolala množstvo emócií, najmä frustráciu a hnev. Veľmi som túžila po jasnom, čistom happy ende, kde všetci dostanú, to čo si zaslúžia. Ale rovnako ako v reálnom živote, ani tu nič nie je bielo čierne.
Zákony zločinu sú napínavou, realistickou detektívkou, ktorá ponúka nielen dobrý príbeh, ale aj pohľad pod povrch systému, ktorý všetci poznáme....možno až príliš dobre.
