Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram: @kniznatulacka
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ja a romantasy mám veľmi zvláštny vzťah. Neustále sa snažím nájsť knihu, ktorá by ma v tomto žánri skutočne bavila, a práve od Metal Slinger som si sľubovala veľa.
Lenže… knihu som začala čítať hneď po Vôli väčšiny a už po prvých stranách som mala pocit, akoby som presadla z Ferrari do trabantu. Nechápte ma zle, aj trabant vás dovezie do cieľa, len ten zážitok z jazdy je jednoducho iný. A tu ten rozdiel cítiť veľmi výrazne. Najmä začiatok bol pre mňa zvláštny, nevedel ma vtiahnuť do deja a jedinú emóciu, ktorú vo mne vyvolával, bol hnev, keď som na knihu kričala, že mi nemusí neustále opakovať tie isté informácie. Moja hlavná myšlienka bola, či ju autorka pred vydaním vôbec dala prečítať editorovi.
Ako to však už býva, aj na jazdu trabantom sa dá časom zvyknúť a dokonca si ju aj užiť. Postupne ma príbeh začal baviť viac. Mágia ako taká pôsobí zaujímavo a svet má potenciál, škoda len, že nebol podrobnejšie opísaný. Rovnako by ma bavilo aj viac politiky. V knihe sa striedali pasáže, ktoré ma bavili, s takými, na ktoré si dnes už ani nespomeniem. Chémia medzi Brynn a Ackerom je nemastná a neslaná. Začalo to pritom celkom dobre, cesta na loďke sa mi páčila, no neskôr sa to niekam vytratilo. Ich doťahovanie bolo miestami milé, ale inak boli skôr nudní.
Napriek všetkým výhradám však musím uznať, že ako oddychové čítanie kniha funguje, ak máte chuť na nenáročný príbeh s romantickou linkou, zaujímavou mágiou a trochou akcie.Pretože sú tu scény, ktoré maju výbornú atmosféru.
A teraz k tomu všetkými ospevovanému záveru. Za mňa je to najväčšie fiasko celej knihy. Moja jediná reakcia bola. Prečo takto? Prečo?! V podstate to podľa mňa zabilo celý príbeh aj vývoj postáv len kvôli pár šokujúcim stranám. Na takýto typ záveru musí byť dej budovaný úplne iným spôsobom a tu mám silný pocit, že si autorka na konci jednoducho povedala a teraz tam dám niečo šokujúce.
Práve tento záver pre mňa robí z celej série niečo, po čom už pravdepodobne siahať nebudem. Pretože šanca, že sa autorka vydá tou jedinou cestou, ktorú by som ja osobne ešte vedela akceptovať, je podľa mňa minimálna... Aj keď dúfam, že sa mýlim, lebo potenciál ten príbeh až do záveru mal.
Stačilo však pár strán a vedela som, že toto bude výnimočné čítanie. A v momente, keď Vis bojoval nahý v aréne, mi bolo jasné, že v rukách držím jednu z mojich top kníh roka 2026.
Vis je sirota, ktorá pred svetom skrýva svoju pravú identitu Nesie na sebe rany osudu aj váhu celého príbehu. Popritom rieši minulosť, zradu, lásku a odhaľuje tajomstvá ostrova. A hoci je jeho dokonalosť miestami až zarážajúca, k Visovi jednoducho patrí. A úprimne, chvalabohu, že hlavná postava nie je žena.
Hoci by sa mohlo zdať, že na sedemnásťročného chlapca je to priveľa, on to zvláda ľahko. Jeho cesta od opusteného dieťaťa až po postup akadémiou nie je vždy jednoduchá na čítanie. No príbeh je taký silný, že ťa núti obracať stránku za stránkou. Dej je miestami pomalší a vypäté situácie často strieda Visov vnútorný boj, jeho strach a nedôvera voči ostatným. Práve tieto pasáže ťa však nútia zamyslieť sa nad tým, koľko by si bol ochotný obetovať ty sám, keby celý svet fungoval na princípe „silnejší berie.“
Pretože svet, v ktorom sa Vis pohybuje dýcha mocou, strachom a nespravodlivosťou. Je to miesto, kde sila jedných existuje len preto, že bola ukradnutá iným. Je to nemilosrdný svet, v ktorom prežijú len tí, čo sa v honbe za mocou neboja ničoho. Veď v krajine, ktorá funguje vďaka odovzdávaniu ľudskej vôle, to ani nemôže byť inak.
Ak mám spomenúť jediné slabšie miesto, je to záver. Je prekvapivý a odvážny, no mám pocit, že autor si odkrojil poriadne veľké sústo. Napriek tomu som neuveriteľne zvedavá ako sa s tým popasuje a na pokračovanie sa extrémne teším. Pretože Vôľa väčšiny je príbeh, ktorý si ma získal svetom, postavami aj myšlienkami. Je temný, inteligentný a miestami nepríjemne pravdivý. Je to presne ten typ knihy, na ktorú sa nezabúda ani dlho po dočítaní poslednej stránky.
Musím sa priznať, že som ku knihe pristupovala s veľkými obavami. Predsa len „násť“ som mala už pred desaťročiami a vôbec som netušila, čo od nej môžem čakať. Nakoniec sa však ukázalo, že lepší začiatok roka som si ani nemohla priať.
V mojom momentálne dosť hektickom období bolo neuveriteľne príjemné siahnuť po niečom takom milom a upokojujúcom. Keď si na túto knihu spomeniem, okamžite sa mi vybavia v hlave slová rozkošná, milá a ňuňu. Je to presne ten typ príbehu, pri ktorom sa vám na tvári objaví prihlúply úsmev a myšlienky vás zavedú k prvým láskam, zamilovaniam a objatiam. K časom, keď bolo všetko jednoduchšie, ale zároveň tak zložité. Z celého príbehu vyžarovala zvláštna pohoda, ktorá vo mne zachovala príjemný, hrejivý pocit.
Nájdete tu aj viacero vtipných momentov a samozrejme aj povinné klišé, ale od YA romantiky som už prestala očakávať hlboké filozofické myšlienky. Príbeh však ponúka viac než len zamilovanie. Riešia sa rodinné vzťahy, Riley bojuje za záchranu školských muzikálov, snaží sa znovu nájsť cestu k otcovi, pribudne predstieraný vzťah s Nathanom, kopa nedorozumení a dokonca aj objavovanie sveta D&D. A keďže som knihu čítala práve v čase, keď bežalo finále Stranger Things, každá zmienka o D&D ma bavila ešte o niečo viac.
Čo viac k nej dodať? Je presne tým, čím má byť, teda ľahkou, milou a miestami veľmi zábavnou YA romantikou. Napriek tomu má obrovské čaro a áno, aj teraz mám pri písaní ten istý prihlúply úsmev na tvári . Mne sa veľmi páčila a lepšiu oddychovku by som si na dlhé zimné večery ani nevedela predstaviť.
Tento rok sa u mňa nesie v znamení objavovania skvelých fantasy kníh a Úplněk rudého boha medzi ne rozhodne patrí. Príbeh si ma už od začiatku získal svojou surovosťou a temným svetom, ktorý sa s postavami vôbec nemaže.
Autor vytvoril príbeh, ktorý svojou koncepciou miestami pripomína počítačovú hru. Mne osobne to však vôbec neprekážalo, práve naopak. Nájdeme tu putovanie, mágiu, démonov aj zloduchov, no najviac ma zaujal samotný postapokalyptický svet, v ktorom zrážka s inou planétou umožnila démonom vstúpiť do sveta ľudí. Svet ako taký nie je úplne do detailov vysvetlený. Všetko podstatné, čo som potrebovala vedieť, som sa ale, z príbehu dozvedela.
Dej sa vo veľkej miere sústreďuje na akciu a je to cítiť prakticky na každej strane. Bitky sú krvavé a dynamické a práve tu som najviac vnímala inšpiráciu PC hrami. Príbeh je rýchly, temný a neustále tlačí dopredu, takže som sa pri čítaní ani chvíľu nenudila. Hluché miesta tu budete hľadať len veľmi ťažko.
Ak by som mala spomenúť jednu drobnú výtku, je to pocit, že som postavám nie vždy úplne verila, že sú v skutočnom ohrození. Často som mala dojem, že sa vždy niečo stane alebo im niekto príde v poslednej chvíli na pomoc. Neznamená to však, že by bol príbeh mäkký. Smrti je tu viac než dosť, len ten pocit strachu a napätia som nedokázala až tak dobre vnímať.
Postavy sú silným prvkom knihy. Sú zaujímavé a charakterovo rôznorodé. Mňa si jednoznačne získal nemilosrdný lovec Thaddeus, ktorý patril medzi moje najobľúbenejšie. Na taký malý rozsah ich tam však možno vystupuje príliš veľa a tie vedľajšie často splývajú do jednej.
Veľmi oceňujem, že ide o standalone. Fantasy série síce milujem, ale niekedy mám chuť na uzavretý príbeh so začiatkom aj koncom.
Úplněk rudého boha je podľa mňa ideálnou voľbou pre fanúšikov akčnej fantasy. Je temný, miestami brutálny, no zároveň dejovo dobre vystavaný. Ak po tejto knihe siahnete, určite neoľutujete. Ja osobne by som sa do tohto sveta pokojne ešte niekedy vrátila.
Poznáte ten pocit, keď netušíte, do čoho sa pri čítaní púšťate? Na jednej strane máte obavy, pretože ide o autorovu prvotinu, no na druhej prichádzajú samé pozitívne ohlasy od ľudí, ktorým ohľadom kníh bezvýhradne dôverujete? Presne takto som sa cítila, predtým ako sa mi do rúk dostala kniha Když padaly hvězdy. No stačilo ju otvoriť a už som ju nepustila, pretože som v nej našla všetko, akciu, politiku, intrigy, mágiu aj pirátov.
Čítanie som si neuveriteľne užívala, každú jednu stranu, každú jednu postavu. A tých je v príbehu naozaj veľa. Vybrať si jednu obľúbenú je takmer nemožné, pretože chcem viac Bertonovcov, viac Lily, viac pirátov…vlastne viac všetkých. Možno charakterovo nepatria medzi najoriginálnejšie, ale vôbec mi to neprekážalo. Páčila sa mi každá jedna minúta, ktorú som s nimi strávila.
Mágia sa do sveta vracia pomaly, ale zároveň prirýchlo. Jej postupné odhaľovanie je veľmi zaujímavé a som zvedavá, kam to celé povedie.
V jednej recenzii som čítala, že záver je slabý a „nič sa v ňom nedeje“. Pre mňa to však bol naopak jeden z najlepších aspektov knihy, niečo čo sa tak často nevidí. Nie je tu to typické gradovanie až k veľkolepému finále, to sa odohrá už na konci druhej tretiny príbehu. Záver je pokojnejší, viac rozprávací a viac sústredený na postavy. Mala som z toho silný pocit, že autor si ich premyslene „presúva po mape“, aby si pripravil pôdu pre druhý diel. A priznávam, zhltla som mu to celé „aj s navijakom“.
Nemyslím si však, že by bol tento pomalší koniec zbytočný. Ak ma fantasy niečo naučilo, tak to, že treba čítať medzi riadkami. A tu som si to nesmierne užívala. Hľadanie náznakov, premýšľanie, čo bude dôležité neskôr, aký význam môžu mať drobnosti, ktoré možno na prvý pohľad uniknú. Vymýšľanie prepojení a šialených teórií bolo pre mňa radosťou samo o sebe.
Ďalšou silnou stránkou boli akčné scény. Považujem ich za absolútny vrchol knihy. Boli neskutočne pútavo napísané. Často som mala pocit, že sú krátke, aby som si vzápätí uvedomila, že som práve preletela päťdesiat strán a ani neviem ako.
Na záver len dodám: ak čo i len trochu čítate fantasy, určite siahnite po tejto knihe. Za mňa je to jeden z TOP 5 titulov tohto roka.
Mesto Tiran je chránené magickou kupolou pred Skazou, ktorá číha vonku. Sciona je mladá ambiciózna žena, ktorá sa túži stať prvou ženou - veľmágyňou. Keď sa jej toto želanie splní, netuší, akú lavínu udalostí tým spustí.
Krv nad oázou svetla bola jedna z tých kníh, pri ktorých som netrpezlivo počítala dni do vydania. A moje očakávania sa rozhodne naplnili, veď týchto úžasných štyristo strán som zvládla prečítať za jediný deň. Najmä prvá polovica knihy bola výborná, mala skvelé tempo a plynulo sa v nej striedali dramatické okamihy s tými pokojnejšími.
Sciona ako hlavná postava je egoistická, sebavedomá a hlavne tvrdohlavá. A aj keď boli chvíle, keď mi jej správanie liezlo na nervy, na konci som si uvedomila, že iná postava by v tomto svete ani nemohla existovať. Pretože svet, ktorý autorka vytvorila, by ju zničil. S Thomilom vytvorila skvelú dvojicu. Ich vzťah sa vyvíjal pomaly, nenáhlivo a s citom.
Kniha sa venuje aj množstvu spoločenských tém, ktoré sú stále aktuálne. Hovorí o nerovnosti medzi mužmi a ženami, o diskriminácii na základe rasy aj o sociálnych rozdieloch. Autorka ich nerozoberá do hĺbky, no ponúka dostatok priestoru na zamyslenie a zároveň nimi zrkadlí problémy dnešnej spoločnosti.
Je to príbeh o tom, že rovnako ako Sciona, si často ani my neuvedomujeme, aké následky môže mať naše konanie. Dopĺňajú ho filozofické úvahy, debaty a vnútorné monológy. Na prvý pohľad sa môže zdať, že spomaľujú dej, ale v skutočnosti dávajú priestor vstrebať všetky myšlienky, aby sa vzápätí príbeh opäť rozbehol do akčnejších a dramatickejších scén.
Mágia je jednoducho skvelá. Spôsob, akým funguje, ma nesmierne bavil, pretože mi istým spôsobom pripomínal počítačové kódovanie, alebo toľko „milované a nenávidené“ vytváranie promptov v AI.
Krv nad oázou svetla je výborné fantasy s netradičným magickým systémom, silnou ženskou hrdinkou a originálnym svetom. Odporúčam ju všetkým, ktorí okrem akcie majú radi aj hĺbavejšie príbehy, filozofické témy a postavy s vnútorným konfliktom. Ak však s fantasy len začínate, podľa mňa to nie je ideálna prvá kniha, pretože štýl, akým je napísaná, je síce skvelý, ale náročný a na začiatok nie práve jednoduchý.
Jeseň je vonku v plnom prúde a kde inde nasať jej atmosféru než v príbehu, ktorý v sebe nesie ducha gilmorovského Stars Hollow a zároveň ukrýva zblúdilé duše ako v Stratených dušiach? Ideálne čítanie, pomyslela som si, a s nadšením som sa zapojila do spoločného čítania.
Flo je ghostwriterka, ktorá píše pod menom slávnej autorky. Benji je jej nový šéfredaktor, ktorý od nej očakáva konečne odovzdaný posledný rukopis. Po smrti otca je však Flo nútená vrátiť sa do svojho rodného mesta. A práve tam sa začína príbeh, v ktorom sa minulosť stretáva so súčasnosťou.
Príbeh ma nesklamal. Je to milá, pohodová cozy romantika so zápletkou, ktorá síce nie je náročná, no na dlhé jesenné večery je ako stvorená. Páčilo sa mi pomalšie tempo aj to, že konečne nejde o román, kde sa v každej kapitole objavujú scény. (Aj keď, možno to malo aj iný dôvod... ) A ja som si jej čítanie naozaj užila.
A teraz prichádzajú tie pomyselné „ale“…
Toto je azda kniha s najviac premrhaným potenciálom, aký som kedy videla.
Samotná zápletka, prostredie, všetko sľubovalo, že to bude jazda. Lenže príbeh akoby len kĺzal po povrchu. Miestami som mala pocit, že niektoré situácie boli vytvorené nasilu, len ako skratka k vážnejším témam. A práve preto to na mňa nedokázalo úplne zafungovať.
Romantická linka mala výborný základ, no chýbala jej iskra, niečo, čo by vo mne zostalo aj po dočítaní. Malé mestečko, ktoré mohlo byť čarovnou kulisou, nakoniec pôsobilo skôr ako niečo „do počtu“. Rovnako aj samotní duchovia mali obrovský potenciál, ktorý však zostal nevyužitý. Rodina je síce príjemným doplnkom, no aj tá by si zaslúžila väčšiu hĺbku a prepracovanosť.
Aj keď ma kniha nenadchla tak, ako som dúfala, stále má svoje čaro. Ak hľadáte pohodové čítanie s jemnou dávkou romantiky, melanchólie a prítomnosťou duchov, určite po nej siahnite. Možno vás úplne neohromí, ale zahreje na duši a navodí tú pravú jesennú atmosféru.
Nathaniel Darnsworn nezostáva svojej povesti nič dlžný ani vo svojom druhom príbehu. Tentoraz sa rozhodol odhaliť tajnú divadelnú spoločnosť, ktorej predstavenia sú pre mnohých "hercov" premiérou aj derniérou zároveň.
Aj napriek tomu, že sa mi začiatok zdal trochu pomalší a len ťažko som sa do príbehu vedela začítať, keď som prekonala približne sedemdesiat strán, naplno som sa do neho ponorila a nasledovala jazda, akú som si presne želala a na akú som bola zvyknutá už z knihy Jako sama smrt.
Príbeh je surový, temný a krvavý. Lietajú odťaté hlavy, trhajú sa bruchá, črevá sa váľajú po zemi. Jednoducho brutalita, ktorú dark fantasy fanúšikovia ocenia. Nathaniel ako hlavná postava ťahá dej dopredu, no výborne mu sekundujú Darius, Avery či Brodecký. Každý z nich je veľmi výraznou postavou aj na tak malom rozsahu, aký kniha má. Pri čítaní ich dejových liniek som mala len jedno želanie, aby každý dostal vlastnú knihu (mrk mrk a smutné oči na autora). Veľmi sa mi páčilo aj nazretie do minulosti postáv, vďaka čomu som mohla vidieť, čo ich formovalo a motivovalo stať sa tým, čím sú. Rovnako ako v prvom diele, aj tu je opäť skvelo zvolená hranica medzi drsnou brutalitou a humorom.
A musím spomenúť ešte jednu vec a to romantickú linku. Úprimne, v tomto type príbehu som ju vôbec nečakala. O to viac ma prekvapila a musím povedať, že veľmi príjemne. Dodala celej krvavej jazde ďalší rozmer a ukázala inú, ľudskejšiu tvár postáv.
Divadlo mŕtvych je teda nielen brutálne dark fantasy s výborne vybalansovaným humorom, ale aj príbeh, ktorý vie prekvapiť a posunúť hranice toho, čo od žánru čakáme. Druhý diel ma nesklamal, práve naopak, utvrdil ma, že táto séria má obrovský potenciál
Predstavte si, že sa ráno zobudíte a svet je úplne hore nohami. Cesta, po ktorej ste včera kráčali, zmizla, ruiny neďalekého hradu zázračne ožili, len kúsok od vás sa pokojne pasú mamuty, na druhej strane pochodujú rímske légie a niekde v diaľke vás sledujú stroje z budúcnosti.
Presne toto sa stalo Antónii. Tým sa začína príbeh, ktorý vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť.
Nepamätám si, kedy som naposledy prečítala knihu tak rýchlo, ale za jeden deň som zvládla približne 400 strán. Je plná akcie, dejín, ale aj lásky. Je napínavá, zaujímavá a úplne iná. Číta sa neuveriteľne dobre a bavilo ma sledovať, ako autor dokázal vybrať rôzne časové obdobia a spojiť ich tak, že príbeh pôsobil logicky a vyvážene. Každé obdobie je vybrané s citom a presne zapadá do veľkolepej mozaiky, ktorá nakoniec vytvára nový a nesmierne zaujímavý svet.
Dej sledujeme z viacerých uhlov, od pravekého človeka cez rímskeho legionára a vojaka druhej svetovej vojny až po postavy z ďalekej budúcnosti. Každý z nich sa snaží prispôsobiť úplne novej realite. Ak by som mala spomenúť jediný nedostatok, postavy podľa mňa prijali ten náhly zvrat až príliš rýchlo. Ich vnútorný boj a pocity by mohli byť vykreslené o čosi viac. Ale je to len detail, ktorý v záplave neustálej akcie ani nestihnete postrehnúť.
Páčilo sa mi, že hoci technológie a sila majú navrch, príbeh krásne ukazuje, že premyslená stratégia a rozum môžu byť často dôležitejšie než surová moc. Celý koncept, spájanie rôznych časových období a vytvorenie úplne nového sveta, je proste fascinujúci.
Túto knihu by som bez váhania zaradila medzi vrcholy môjho čitateľského roka. Odporúčam ju všetkým fanúšikom fantasy, sci-fi aj cestovania v čase. A už teraz sa neviem dočkať ďalšieho dielu.
PS: Chcem tam dinosaurov
V tajomnom hrade na okraji mesta sa odohráva temný príbeh plný tajomstiev, záhad a nečakaných odhalení. Toto sľubovala anotácia Gothikany. A keby to tak naozaj bolo, mali by sme tu skvelú dark academia jazdu. Lenže…
Čítanie Gothikany bol pre mňa zážitok, ale rozhodne nie ten, ktorý autorka zamýšľala. Už od začiatku bolo jasné, že sa snaží navodiť dramatickú atmosféru. Popritom sa však rozvíjala romantická linka, ktorá mala byť vášnivá, no pôsobila skôr ako paródia sama na seba. Namiesto zimomriavok som tak nad Corvinou a Vadom prevracala očami.
Aby som bola úprimná, samotná záhada hradu ma vlastne bavila. Temné chodby, vraždy, historka "každých päť rokov", to všetko malo obrovský potenciál. Dokonca som prehliadala všetky očividné klišé, aj Vadovu zvláštnu povahu. Odpúšťala som mu čudné správanie, odpúšťala som autorke zbytočné sexuálne scény, pretože som dúfala, že príbeh zachráni samotná záhada a jednoducho som si ho užívala.
A potom prišiel ples. Perfektné miesto, kde sa mohol dej rozbehnúť a smerovať ku skvelému finále. Čakala som intrigy, odhalenia, záhady. Namiesto toho som dostala niečo, na čo chcem okamžite zabudnúť. Tam, zomrel akýkoľvek dobrý pocit, ktorý som z tejto knihy mala, a ja som už len neveriacky krútila hlavou.
Ak mám byť férová, kniha sa číta ľahko. Nie je to žiadny zložitý sloh. A ak niekto hľadá nenáročné čítanie, kde sa mieša sex, temná univerzita a trocha záhady, Gothikana je tá pravá. Len prosím, nečakajte prevratnú gothic mystery. Skôr sa z nej stane vaša guilty pleasure, ktorá sa berie až príliš vážne.
