Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje aktivity
V prvom rade musím autorku neskutočne pochváliť za originálny svet a spôsob fungovania mágie v ňom. Bolo to niečo nové, a aj keď si doteraz nepamätám, aká schopnosť patrí pod ktorú lunárnu fázu, vôbec mi to nevadí.
Dostaneme tu mierne ponurú, jemne temnú atmosféru, trochu akademického prostredia, tajné spolky, záhadné udalosti, legendy, odkrývanie tajomstiev, nejakú tú zradu (presne od osoby, od ktorej som to od začiatku čakala), trochu romantiky.
Čo ma celej knihe rozčuľovalo najviac, boli postavy. Teda jedna, hlavná hrdinka Emory. Ak by to bolo na mne, tak by sa na ňu mal Baz konečne vybodnúť (keďže sa k nemu správala, tak ako sa správala) a byť radšej s Kaiom ("shadow boy"). Vôbec to nebola typická správna hrdinka. Nemala som ju príliš v láske, ani jej správanie, no na druhej strane, nebolo to práve to, ako by sa v skutočnosti veľa ľudí zachovalo? Ak by ste sa vždy, aj pri najlepšej kamoške, cítili menejcenný a v tieni, nestúpli by vám zrazu nové schopnosti a jedinečnosť do hlavy, najmä keď to vyzerá, že sa o vás zaujíma niekto obľúbený, na kom môžete oči nechať? A koľkí využili, ak mal niekto druhý pre nich slabosť, keď potrebovali s niečím pomôcť? Jej správanie neschvaľujem, no nemôžem povedať, že by bolo prekvapujúce a nevedela by som ho aspoň trochu pochopiť.
Záver nám niektoré veci objasnil, no zároveň otvoril dvere k novým udalostiam, a to aj doslovne. Ja som zvedavá, kam to celé povedie.
V prvom rade, ktorý normálny rodič dá svojmu dieťaťu meno Misery? A vlastne, čomu sa čudujem, keď je jej otec schopný ju najskôr dať ako dieťa ako zábezpeku inej rase a keď konečne toto obdobie skončí a ona môže začať nový život, tak ju vlastne dotlačí do dohodnutého sobáša so zase inou rasou. No otec roka. A to ešte ani netušíme... Ešte že má Misery aj vlastné dôvody, prečo s týmto sobášom súhlasí.
Ocitáme sa v modernom svete ľudí, upírov a vlkodlakov, ktorý má vlastné zákony a pravidlá. A v tomto svete žije Misery, ktorú chúďa ešte ako dieťa "obetujú" ako zábezpeku mieru medzi ľuďmi a upírmi. A keď toto obdobie skončí, nie aby jej jej vlastní boli vďační, ešte na ňu pozerajú cez prsty, lebo vyrastala medzi cudzími. No a potom od nej ešte chcú, aby sa ako dospelá v podstate znova stala zábezpekou, no tentoraz vo forme sobáša s alfom vlkodlakov. Všetci upíri mi tu prídu ako necitliví blbci, okrem jej brata, ktorý do nej síce "kúše", ale mne sa aspoň zdalo, že o jej blaho má reálny záujem. Ich konverzácie boli často zábavné.
Aj keď sa teda Misery ocitá vo zväzku a v dome alfu Loweho (opäť, prečo má vlkodlak meno čo znie ako lev po nemecky?) nemôžeme povedať, že by to pre ňu nakoniec nebolo to, čo potrebovala. Nielen pre to, že tu hľadá vodítka k záhadnému zmiznutiu jej najlepšej kamošky, no aj pre to, že si tu vybuduje celkom príjemné vzťahy a nakoniec aj puto so svojím manželom. Vadilo mi, že on sa na môj vkus objavoval na scéne a prejavoval málo a pritom Misery bola fakt inteligentná a vtipná osôbka, ich spoločných chvíľ (nie len tých nabitých vzrušením) mohlo byť pokojne aj viac.
Celkovo to bola taká príjemná jednohubka, ktorá ma síce neohúrila, ale ani som sa nenudila. A ako to nakoniec s jej kamoškou bolo a kto ich v jednom okamihu zradí, som nečakala. O jej kamoške by mala byť aj kniha a na tú sa budem tešiť .
Knižka je plná krátkych, niekoľkostranových bizarných viac či menej vtipných poviedok. Práve pre ich dĺžku sa to čítalo pomerne dobre, no nemôžem povedať, že by to bol pre mňa nejaký čitateľský zážitok. Knižku možno ocenia naozaj veľký fanúšikovia Pratchetta ako doplnok do zbierky.
Po udalostiach z prvej knihy bol vzťah medzi Orayou a Raihnom, no povedzme, komplikovaný. Akože dobre, Raihn sa k nej (vždy keď mohol) správal ako zlatíčko a chcel, aby sa dala dokopy, ale ja nechápem, ako mu mohla tak skoro (a vlastne vôbec) "odpustiť" to, čo jej na konci jednotky urobil. Možno nepopulárny názor, ale ja by som skôr chápala, keby to nedokáže a medzi nimi to stroskotá. Ale možno má Oraya viac upírie srdce, ako si aj ona sama myslela, a svet plný násilia, v ktorom vyrastala, mal na ňu príliš veľký vplyv.
Veľa vecí tu bolo zaujímavých. Napríklad príbeh Oraynej matky a Orayne "rozhovory" s Vincentom. Jej schopnosti. Raihnova minulosť. Nejaké tie intrigy. Ako na konci konala ich bohyňa. A iná bohyňa. No celkovo ma kniha až tak nepohltila, ako som dúfala. Rovnako ako od jednotky som po nadšených ohlasoch čakala viac, takže som bola znova trošku sklamaná. Nebol to zlý príbeh, len nároky boli vyššie. Rozhodne si ale od autorky prečítam aj ďalšie knihy z tohto sveta.
Do tejto knihy som mala naozaj veľký problém sa začítať. Neviem, či to bolo autorkiným štýlom písania alebo tou odlišnou kultúrou a prostredím. Podobne ako v prvej knihe, som si niektoré opisy musela prečítať aj viackrát, a aj napriek tomu som si toho veľa nedokázala úplne predstaviť. Veľmi by mi tu pomohli nejaké obrázky.
Zmýšľanie postáv bolo veľkou mierou ovplyvnené východnou kultúrou a mne to prišlo veľakrát úplne cudzie.
Príbeh bol v podstate dobrý. Nový záporák, starí aj noví nepriatelia a priatelia, staré krivdy, nové zrady, neočakávané spojenectvá. Všetko to malo veľký potenciál, no ja som sa chvíľami nudila. Čo ma však zaujímalo bolo, ako nakoniec dopadne trojuholník Liwej-Singjin-Wenči. Ja som mala svojho favorita už od jednotky, ale celý čas som rozmýšľala, s kým napokon Singjin skončí. Moje presvedčenie, že tento rozkol v pocitoch Singjin vyrieši len niekoho smrť, vôbec nebolo ďaleko od pravdy. Aj keď som nečakala, že to dopadne spôsobom, akým to skončilo. Za toto má autorka odo mňa palec hore.
Musím ale povedať, že milujem vizuál knihy, tá obálka je podľa mňa jednoducho nádherná.
Tretí diel ma bavil rovnako ako predchádzajúci, takže som si príbeh užila. Čo som si ale až po nejakom čase uvedomila bolo, že hlavný záporák ma vlastne vôbec nezaujal. Oveľa väčšie emócie vo mne vyvolali vedľajšie záporné postavy, ich skutky a obete, ktoré mali na svedomí. Niektoré ma fakt že mrzeli. Takže si myslím, že Osaron nevyužil svoj potenciál. Akože áno, bol to najväčšie zlo a cieľom celej knihy bolo nájsť spôsob, ako ho poraziť, ale z jeho smrti som nemala takú "radosť", ako keď sme sa zbavili tých druhých.
Páčilo sa mi, že dej sa odohrával v Červenom Londýne aj na iných miestach a že sme sa opäť pozerali nielen na osudy a správanie Lily a Kella, na pohľady Rhysa, Alucarda, ale sme dostali perspektívu aj iných postáv. Osobitne sa treba povenovať Hollandovi. Ten bol podľa mňa výborná komplexná postava. Osud ho nešetril a vytvoril z neho niečo jedinečné. Vo svojom vnútri nebol zlý, no dostal fakt nanič karty a napáchal veľa zlého. K niečomu bol donútený, no niečo vykonal aj pre to, že to tak bolo "jednoduchšie". Od začiatku bolo ale jeho cieľom zachrániť svoj umierajúci svet a účel svätil prostriedky.
Koniec knihy bol taký trpkosladký, ale za mňa nemusí byť všetko happyend, aby to bolo dobré.
Napriek tomu, že toto bola zatiaľ najslabšia knižka, ktorú som od autora čítala, tak musím povedať, že sa mi stále veľmi páčila. Nechápem, ako to Klune robí, ale vždy vo mne dokáže vyvolať nejaké pocity, aj keď čítam o niečom tak chladnom, ako sú stroje a roboty.
Môže sa zdať, že začiatok príbehu bol idylický, ak si odmyslíme, ako sa podľa rozprávania androida Gia dostal Victor ako bábätko k nemu do rúk. Victor vyrástol pod láskavým dohľadom vynálezcu Gia, robota s unikátnym srdcom, ktorý ho učil nielen opravovať ale v určitej miere aj tvoriť. Ak si neviete predstaviť, ako by mohli byť stroje schopné lásky, tak toto bol krásny príklad. A nielen Gio bol schopný lásky, ale aj vysávač Rambo a robotická sestra Ratched, ktorí s nimi žili a vytvorili rodinu. Práve vtipné konverzácie medzi týmito dvoma protikladmi, precitlivelým vysávačom a nesmierne sarkasrickou sestrou, mi najčastejšie vylúdili úsmev na tvári.
Všetko sa zmení, keď Victor na smetisku nájde ďalšieho androida Hapa a opraví ho poza Giov chrbát. Pokojný život sa zmení na nebezpečnú cestu. Victor sa musí vydať na záchrannú misiu, kde sa dozvedá nepríjemnú pravdu o sebe, Giovi a svete okolo, o ktorom nič nevedel. Miestami to nebolo úplne príjemné čítanie. Ani nie tak príbehom, skôr témami ukrytými v pozadí.
Koniec bol trpkosladký, k príbehu mi ale sedel a bol viac uveriteľný, než keby sa všetko skončilo ružovo.
Ako vždy bola kniha plná krásnych myšlienok. Niektoré prinútili sa zamyslieť, niektoré len pohladili dušu. A záver priniesol určité svetielko nádeje, v ktorú som ako čitateľ (spolu s Viktorom) dúfala. Emóciám som sa ani pri tejto knihe nevyhla. Láska môže vzniknúť aj na nečakaných miestach.
Príbeh o životoch troch ľudí, ktoré sa preťali vďaka kníhkupectvu, ktoré zmizlo. Podľa mňa to ale nebolo ani tak to kníhkupectvo, ale jedna konkrétna kniha, ktorú dvaja z troch hľadali, čo zviedla ich cesty dokopy.
Viac ako ľahké fantasy alebo nejaký magický realizmus mi to prišlo ako historický román o mladej žene menom Opaline zo začiatku 20teho storočia, ktorá sa vzoprela dobe a svojej rodine a chcela pre seba viac. Jej osud nebol jednoduchý, chvíľami tragický, no rozhodne zaujímavý. A potom sme tu mali pohľady dvoch ľudí zo súčasnosti, ktorí si tiež niesli svoje traumy a bolesti a tým či oným spôsobom mali s Opaline niečo spoločné. Ich dejové linky a pretínanie minosti a súčasnosti mali príbeh spestriť, no ja som ich čítala len z povinnosti a nevedela som sa dočkať, kedy sa opäť vrátime k Opaline. Jediné emócie som pociťovala práve pri jej dejovej linke a zväčša to neboli veľmi pozitívne pocity.
Romantike som tu veľmi neverila. Mala som pocit, že Opaline sa každú chvíľu zahľadí do niekoho, čo je k nej trochu viac milý. A Martha s Henrym, čo ja viem...
Čo mi ale na tejto knihe prekáža, je veľmi veľa nezodpovedných otázok. Najviac ich bolo práve v dejových linkách zo súčasnosti. Nevadí mi, ak si kniha nechá jedno či dve tajomstvá pre seba, no tu ich bolo akosi veľa. A ja som teda napriek relatívnemu happyendu nebola na konci moc happy.
Dej knihy by som zasadila tak do polovice 20teho storočia vo fiktívnej krajine. Ženy v tejto spoločnosti sú brané ako také skôr jednoduchšie bytosti neschopné väčších myšlienok, a preto im nie je povolené napríklad študovať na najprestížnejšej fakulte literatúry. Ani hlavná hrdinka sa tam nedostane, napriek tomu, že ak by bola muž, tak by na základe jej výsledkov miesto mala zaručené. A potom dostane príležitosť nejaký čas pobudnúť a navrhnúť rekonštrukciu sídla jej obľúbeného spisovateľa, ktorého najslávnejšie dielo vie naspamäť odpredu-dozadu. Na tomto rozpadajúcom sa sídle sa spojí so študentom literatúry a postupne odhaľujú, ako to s národným spisovateľom a jeho veľdielom v skutočnosti bolo. Výsledok ma neprekvapil, vlastne som niečo také očakávala. Medzi pátraním dostávame trochu záhad, ožívajúcich legiend a jemnú romantiku, no ale aj zopár ťažších tém.
Kniha ako celok ma moc neoslovila. Viac-menej som pokračovala v čítaní, lebo som sa chcela dozvedieť, či naozaj existuje Kráľ víl a hlavná hrdinka s ním má niečo spoločné alebo sa to všetko odohráva len v jej hlave a naozaj potrebuje brať svoje lieky. Pravdupovediac, mňa teda ten záver priveľmi nepresvedčil.
Atmosféra nebola zlá, taká temná a záhadná, no stále som rozmýšľala, čo je naozaj a čo je len výplod fantázie jednej možno trochu pomotanej mysle.
Keby som jej meno nevidela na obálke, tak by som asi neuhádla, že to napísala Bardugo. Prečítala som od nej (okrem Brány pekla) všetko, čo je v SK vydané, a táto kniha mne osobne nesadla. Neviem, či to bolo prostredím, do ktorého bol dej zasadený, alebo čím. Celý čas mi tam chýbalo niečo viac.
Uznávam, že mágia bola v tomto svete podaná veľmi realisticky. Nič priveľmi dychberúce (až na pár výnimiek), tu a tam nejaký zázrak. No aj magický realizmus, ak to tak môžem nazvať, sa dá napísať pútavo. Ja som sa chvíľami až nudila. Čakala som, kedy to prepukne a príde niečo veľkolepé. Neprišlo. A myslím si, že tam boli momenty, kde to bolo možné vygradovať, napríklad jednotlivé skúšky, alebo záverečná scéna tiež mohla byť viac epická. Za mňa nevyužitý potenciál.
Ani postavy mi nesadli, žiadnu som si neobľúbila, čo je škoda. Hlavná hrdinka mala byť prefíkaná, na vonok sa ukazovať ako taká jednoduchá husička no pritom byť skôr prešibaná líštička. Mňa ale nepresvedčila. Ak by to osud nezariadil inak, možno by ešte stále bola pomocníčka v kuchyni. Prečo teda nepoužila svoj um a talent už skôr, aby si v živote aspoň trochu polepšila? Že si sem tam uľahčila ťažkú prácu sa nepočíta.
Ani prekliaty spoločník to nezachránil. Ich vzťah a interakcie boli len také ok. Jeho príbeh bol jedna z mála naozaj zaujímavých vecí, no to na záchranu celého príbehu nestačilo.
Ako som už napísala, asi to nebolo jednoducho pre mňa. Niekomu ale opisy, prostredie a atmosféra sedieť môžu.
