Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Autorka vedeckej fantastiky, vyštudovaná molekulárna biologička, teraz pracovníčka hvezdárne a planetária, ľaváčka s oboma rukami pravými, milovníčka čítania, literárna diabetička (neznášam "sladké" knihy), wikipédistka, príležitostná recenzentka a výtvarníčka.
Mám vydané romány:
•Nula kelvinov (Q111, 2012)
•Večnosť omylov (Artis Omnis, 2014)
•Úvod do teórie chaosu (Artis Omnis, 2016)
•Druhá planéta (Artis Omnis, 2019)
Obľúbené literárne žánre
Moje odznaky
Moje aktivity
Začalo sa to sľubne, čítavo, zaujímavá zápletka, zaujímavé prostredie. Lenže potom to prešlo do monotónneho duchu. Mala som pocit, že scény sa opakujú, rozhovory jeden ako druhý, postavy príliš slabo odlíšené, chýbalo viac napätia, gradácia, zžitie. Často som krátko po otvorení knihy zaspala. A na záver sklamanie - buď je mimoriadne otvorený, alebo bude pokračovanie, ani jedna z týchto možností ma však neteší.
Čítať viac
Dala by som štyri hviezdičky, ak by to posledná tretina knihy, ktorá mi pripadala písaná narýchlo a nedotiahnutá, nezrazila. Až do nej to ale konečne vyzeralo ako kniha, ktorej upútavka neklame. Naozaj mala všetko, čo od duchárskeho príbehu očakávam. Tajomno, pútavé zápletky, dobré postavy, zimná atmosféra... príjemná oddychovka na dlhé zimné večery.
Čítať viac
Nedočítané. Vzdala som to za stranou 500. Už bolo totiž viac než jasné, že obrovský rozsah knihy je absolútne nevyužitý. Ak niekto napíše knihu s rovnakým dejom, ale z pohľadu inej postavy, očakávam, že autor má k tejto téme ešte veľa čo povedať. Ale Meyerová uvažovala inak. Nevyužila tento mamutí počet strán na to, aby svojej sérii dodala čo i len trochu hĺbky, uveriteľnosti a zaujímavosti. Temnota i komplikovanosť hlavného hrdinu, ktorými sa anotácia chvastá, sú jednoducho klamstvom. Edward nie je zložitý. Je plytký a divný. Základným problémom je, že nenávidí to, čím je. Nemal by radšej cítiť nenávisť ku Carlislovi, ktorý ho premenil na upíra? Áno, chápe jeho dôvody, ale aj tak trochu zlosti na neho by sa dalo čakať. No kdeže, tej nemá voči svojmu nevlastnému otcovi ani kvapôčku. Edward nenávidí len seba. Absolútne bezdôvodne. Po prvé, nemôže predsa za to, že je netvor a po druhé... nie je netvor. Na každej stránke síce omieľa, že je netvor a aký je strašne nebezpečný, lenže klame. A rovnako klame aj o tom, ako veľmi trpí. V celej tejto zúfalo dlhej knihe je opísaný iba jediný prípad chvíľkovej straty sebaovládania a malé muky na začiatku, inak nič. Len veľmi únavná sebanenávisť a neprirodzené, nezdôvodnené kladenie Belly na piedestál.
Sústavne som si pritom hovorila, prečo sa ten chlap nemôže mať ani kúsoček rád? Prečo nevidí žiadny klad na tom, že je upír? A prečo nemôže byť trochu odlišnejší od Belly, ktorá má tiež nízke sebavedomie? Edward, ako zistíme v tejto knihe, je vlastne Bella v nohaviciach. A celá séria Súmrak je absurdný príbeh dvoch milencov, ktorí nezmyselne nenávidia sami seba, ale paradoxne, ľúbia sa ako kone.
Tiež ma pobavilo naivné, striktne young adultové asexuálne, nenásilné a nevulgárne podanie. Kniha k príbehu nič nové nepridá, s výnimkou pár nudných, emočne plochých historiek Edwardovej rodiny.
Ono je to chvíľami dobré, veľmi dobré. Veľké zvraty, napätie, ukončenie v najnapínavejších bodoch, ktoré veštia smrť hlavných postáv. Ale bohužiaľ na úkor posúvania osudov hlavných a mnou obľúbených či aspoň pozornosti hodných postáv je tam priveľa príbehov nových hrdinov, ktorých som si až tak neobľúbila a ktorí ma úprimne nezaujímajú. Nech sa za mňa autor nehnevá, že som si najprv nalistovala osudy tých dôležitých, lebo prehrýzať sa hlušinou, keď čitateľ netrpezlivo čaká na to významné - sorry, ale toto po mne nemôže chcieť. Ono ani tá "hlušina" by sama osebe nebola zlá, klobúk dolu pred detailnosťou a surovou realistickosťou autora. No v porovnaní so zvedavosťou na hrdinov, ktorých poznáme od začiatku série, skrátka neobstojí. Dočkali sme sa aj niekoľkých veľkých zvratov, ale kým sme stihli zistiť, čo sa z nich vyvrbí. kniha surovo skončila. Skončila asi najnapínavejšie zo všetkých, ale pokračovanie stále nikde! Zostáva mi len pridať sa k tým, ktorí prechovávajú z roka na rok čoraz slabšiu nádej, že autor dopíše ďalší diel. Alebo aspoň vyzradí, ako to malo dopadnúť. Dúfam, že v mnohom inak, ako v seriáli, ktorý, mimochodom, neznášam.
Čítať viac
Dobrý, čítavý štýl, vťahujúci príbeh a prostredie, príjemné tempo, primerane krvavé – ani nie prislabo, ani nie príliš. Hlavnému hrdinovi, i keď začínal ako záporák, sa dajú držať palce a úpenlivo si priať, aby sa z Výhne dostal.
Prekážal mi však surrealistický podtón celého diela. Nie ani tak príšery s dýchacími maskami a iné vyslovené nadprirodzeno, ktoré sa po výhni potulovali. Ale to, prečo Výheň vlastne vznikla a dospelí ju tolerujú. Výheň vraj bola postavená z dôvodu, že spoločnosti pretiekla trpezlivosť s vraždiacimi bandami pubertiakov a rozhodla sa, že treba s mladistvými delikventami naozaj poriadne zatočiť. Ani to mi však nepripadá ako dostatočné zdôvodnenie toho, že dokonca aj rodičia zakaždým úplne zavrhnú vlastné zločinecké deti a je im šumafuk, že Výheň má pekelne vysokú úmrtnosť väzňov. A k tej úmrtnosti – deti živiace sa dlhú dobu len plesnivejúcimi zvyškami by padali ako muchy, otravy by boli na dennom poriadku u väčšiny väzňov. Spomínam to preto, lebo na rozdiel od dozorcov a inej čudesnej chamrade sa obávam, že toto nebude mať ani v ďalších dieloch vysvetlenie. Ibaže by nadprirodzeno preliezlo skrz-naskrz aj celou „normálnou“ spoločnosťou.
Napriek nezodpovedaným otázkam ohľadom nadprirodzena som však, popravde, sklamaná, že to má aj pokračovanie. Bod, v ktorom príbeh končí, je dobrý. Nesie v sebe omrvinku nádeje, ale dobre vieme, ako to s drvivou pravdepodobnosťou dopadne. Čokoľvek prinesú pokračovania, veľmi pravdepodobne to zrazí reálnosť príbehu ešte o stupeň nižšie. Napriek tomu do ich čítania idem.
V prvom rade sa mi páčil námet. Konečne teenagerský román, kde teenager nerieši hlúposti, ale vážne veci. Kde má poriadny dôvod na to, aby bol nešťastný. Kde sa dá s jeho žiaľom stotožniť. A je to aj celkom fajn napísané, hoci nejde o nijako akčný príbeh.
Napriek tomu to však nebolo ktovieako silné. Asi preto, že je to pre teenagerov, autor neukázal skutočnú hĺbku smútku a zúfalstva, ktorá by ma bytostne zasiahla. Áno, opisuje žiaľ i vinu veľmi pestro, farbisto, názov Farby smútku tomu pekne sedí. Sú tam niektoré naozaj výstižné slovné spojenia a prirovnania. Cez to všetko to akosi nejde do hĺbky, lebo je to skrátka román pre pubertiakov a všetko musí byť len light a happy a prikrášlené a vylepšené, všetci musia reagovať strašne zrelo alebo v priebehu deja rýchlo dozrieť. Som úprimne rada, že autor nechal aspoň jednu výnimku z idylického konca, aspoň jedno nezmierenú osobu, inak by to bolo neuveriteľne umelé. Nepozdávalo sa mi ani to, koľko ľudí bolo na hrdinovej strane, pred koľkými si mohol vylievať srdce... oveľa tragickejšie (a realistickejšie) by bolo, keby možno neprežíval až takú tragédiu, ale nemal by nijakú blízku dušu. Aj keď na druhej strane musím kvitovať, že toto je asi iba druhá kniha z tých, čo som čítala, v ktorej psychiater nie je záporná postava.
Ale aby som nezabudla, keďže to román pre teenagerov, pripravte sa tiež na dávku správnej výchovy. Pre zdôraznenie rovnoprávnosti v ňom musia byť zástupcovia všetkých ľudských rás a mnohých národov a, samozrejme, nijaká z postáv nesmie byť homofóbna.
Táto knižka stojí za prečítanie len preto, aby ste videli, ako sa dá taká drastická téma ako masaker na strednej škole dá napísať preružovelo, jemne a naivne. Preživší účastníci streľby spomínajú na deň, v ktorom ich spolužiak zranil a zabil niekoľkých ďalších študentov a potom spáchal samovraždu. Všetky obete streľby padli jedinou čistou ranou, krvi je tam len čo by sa za necht vošlo, a čo je najtrápnejšie, všetky preživšie postavy sú neuveriteľne vyzreté, empatické a nesebecké. Áno, ten bol bitkár, tá pije, iná jednala trošku arogantne, ale všetci si to uvedomujú a do hĺbky najhlbšej ľutujú. Nikto sa ani len nepokúša ospravedlniť svoje minulé zlé správanie. Všetci si sypú vrecia popola na hlavu a ja len ostávam v nemom úžase. Hlavná hrdinka sa neustále pranieruje za to, aká je sebecká, pričom je však ten najnesebeckejší človek pod slnkom. Toto nie sú skutoční teenageri, ani skutoční dospelí ľudia. Tak prezretí anjelici existujú len v románoch. Dokonca necítia nenávisť ani len k vrahovi ich kamarátov, ktorého osobnosť tam ako jediného rozobraná nie je, ba ani jeho meno, čo mi dosť prekážalo. Možno by narušilo tento absurdne naivný obraz?
Nechápme sa zle – ak by bol lepšie opísaný osobnostný vývoj postáv a hlavne sa im ponechal sem-tam nejaký chlp zápornej vlastnosti, tak by som to prehltla. Ale toto, bez ohľadu na to, akú hlbokú tému to rozoberá, je len plytké, plytké, ešte raz plytké. Zápletka vyzerala zaujímavo, ale ku koncu knihy som mala pocit, že to bolo veľa kriku pre nič. Totiž, temné tajomstvo, na ktoré odkazuje aj názov, tajomstvo, ako vyzerali posledné okamihy teenagerov naozaj – v skutočnosti nie až také temné – sme sa dozvedeli už v strede knihy. Čakala som ďalšie prekvapivé odhalenia, ale ono nič. Teda, jedno ešte prišlo, ale zo stoličky ma vôbec nezodvihlo. A preto hoci som spočiatku stránky obracala dychtivo, knihu som dočítala len s veľkým sebazaprením. Štýl bol čítavý, no tie postavy sa skrátka nedali vydržať.
Dosť ma pobavilo, že hlavná hrdinka sama seba v štrnástich označila za asexuálku len preto, že sa síce už viackrát zamilovala, ale vo svojich zrelých štrnástich rokoch ešte nevidela nikoho, s kým by sa túžila vyspať. Opäť, ak by na to bolo lepšie odôvodnenie, napríklad tlupa promiskuitných kamarátok, ktoré by jej do hlavy natlačili kaleráby o tom, že panenstvo treba stratiť pred pätnástkou, dalo by sa to pochopiť.
Nebola to zlá kniha, no podľa nadpisu aj jej začiatku som očakávala niečo iného. Čakala som – kto by to bol povedal, že? – že bude celá venovaná sociálne úspešným psychopatom, analýze ich správania, spôsobu ich fungovania. Napríklad by ma bolo veľmi zaujímalo, odkiaľ psychopati – keďže nemajú empatiu – presne vedia, čo na ľudí platí, čo v nich vyvoláva tie správne pocity, akým spôsobom sa nimi učia manipulovať. Veď žiadna vysoká škola manipulatívna, ktorú by mohli navštevovať, neexistuje. No odpovede som sa nedozvedela. Namiesto toho sa so psychopatmi, aj to v širších súvislostiach, stretávame iba na začiatku. Stred je skôr taký povzdych, kam ten náš svet speje, kritika ľudskej hlúposti, vyjadrenie názorov na rozličné spoločenské a filozofické témy. Niežeby som sa s autorom nestotožňovala, s jeho závermi som skoro vždy súhlasila a bolo to užitočné, aj keď nie práve najjednoduchšie čítanie. Len nespĺňa očakávania, ktoré dáva svojím názvom. Ani posledná časť knihy, prílohy, nie je priamo o nich, popisuje však techniky, ktoré títo narušení ľudia používajú na ovládanie davov.
Čítať viac
Mnoho kníh je napísaných školácky, prosto, bez zaujímavých detailov a vlastného štýlu. To však nie je problém Podivného Thomasa. Ak má táto kniha nejaký problém, tak skôr opačný extrém. Predstavuje azda najbizarnejší svet najbizarnejších ľudí, medzi ktorými je hlavný hrdina vídajúci duchov ešte ten relatívne nudný suchár. Pri čítaní sa rozhodne nenudíte a na nedostatok akcie sa v tomto príbehu zahŕňajúceho z drvivej väčšiny len dianie počas dvoch dní sťažovať nemôžete. Na mňa to však bolo priveľa. Tom že autor nie je schopný ani najbanálnejšiu informáciu, ako napríklad počasie, podať bez nejakej šialenosti, aj to, že nenechá svojho hrdinu oddýchnuť, mi čoraz viac prekážalo. Aj to, aký je Odd otrlý a tým pádom nestotožniteľný. Malé dievčatko bolo brutálne zavraždené a vrahom je môj kamarát? V pohode, idem hádzať palacinky... Chápem, že to pre neho nebolo prvý raz, ale aj tak by takéto šok mohol vnútorne trochu viac riešiť, inak začínam mať pochybnosti o tom, či je klaďas. Naopak, veľmi pekne - aj keď, ako vždy, bizarne - bol opísaný jeho vzťah so životnou láskou. A hoci po prvom prečítaní tejto knihy som si hovorila, že tohto sveta mi akurát stačilo, po druhom dávam ďalšiemu dielu šancu. Hoci iba maličkú.
Čítať viac
Nie, toto nie. Nie námetom, ale spôsobom spracovania. Suchý strohý text v štýle "z mosta doprosta" bez akýchkoľvek umeleckých jazykových prostriedkov, umeleckých okľúk a teda aj bez atmosféry. Možno si autorka myslela, že teenageri sú jednoduchší ľudia, ktorých by metafora zabila. Takisto by ich asi zabila nejaká originalita vývoja vzťahov medzi postavami. Hoci na konci sa jej predsa len trošku objavilo. Každopádne - nenávidela som všetky postavy v knihe vrátane hlavnej hrdinky, v žiadnej mi autorka nedala jediný znak, s ktorým by sa dalo stotožniť, chápať ich, súcitiť s nimi. Alebo im aspoň veriť. Postavy sú buď absolútne čierne alebo absolútne biele a to, že niektoré medzi týmito stavmi prepínajú, z nich farbisté postavy rozhodne nerobí. Všetky boli ploché ako dosky. Snové pasáže ma zo začiatku tiež ničili. Druhá polovica knihy bola mierne lepšia. Ale úprimne ak by som vtedy mala na čítanie niečo lepšie, tak túto knihu nedočítanú odložím.
Čítať viac
