Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Autorka vedeckej fantastiky, vyštudovaná molekulárna biologička, teraz pracovníčka hvezdárne a planetária, ľaváčka s oboma rukami pravými, milovníčka čítania, literárna diabetička (neznášam "sladké" knihy), wikipédistka, príležitostná recenzentka a výtvarníčka.
Mám vydané romány:
•Nula kelvinov (Q111, 2012)
•Večnosť omylov (Artis Omnis, 2014)
•Úvod do teórie chaosu (Artis Omnis, 2016)
•Druhá planéta (Artis Omnis, 2019)
Obľúbené literárne žánre
Moje odznaky
Moje aktivity
Dobrý, čítavý štýl, vťahujúci príbeh a prostredie, príjemné tempo, primerane krvavé – ani nie prislabo, ani nie príliš. Hlavnému hrdinovi, i keď začínal ako záporák, sa dajú držať palce a úpenlivo si priať, aby sa z Výhne dostal.
Prekážal mi však surrealistický podtón celého diela. Nie ani tak príšery s dýchacími maskami a iné vyslovené nadprirodzeno, ako to, prečo Výheň vlastne vznikla a dospelí ju tolerujú. Nejaké vraždiace bandy pubertiakov mi nepripadajú ako dostatočné zdôvodnenie toho, že rodičia zakaždým úplne zavrhnú vlastné deti a je im šumafuk, že Výheň má pekelne vysokú úmrtnosť väzňov. A k tej úmrtnosti – deti živiace sa dlhú dobu len plesnivejúcimi zvyškami by padali ako muchy, otravy by boli na dennom poriadku u väčšiny väzňov. Spomínam to preto, lebo na rozdiel od dozorcov a inej čudesnej chamrade sa obávam, že toto nebude mať ani v ďalších dieloch vysvetlenie. Ibaže by nadprirodzeno preliezlo skrz-naskrz aj celou „normálnou“ spoločnosťou. Napriek nezodpovedaným otázkam ohľadom nadprirodzena som však, popravde, sklamaná, že to má aj pokračovanie. Bod, v ktorom príbeh končí, je dobrý. Nesie v sebe omrvinku nádeje, ale dobre vieme, ako to s drvivou pravdepodobnosťou dopadne. Čokoľvek prinesú pokračovania, veľmi pravdepodobne to zrazí reálnosť príbehu ešte o stupeň nižšie. Napriek tomu do ich čítania idem.
Jednoduchšie, i keď stále čítavo napísaná oddychovka. Mala byť postavená na hustnúcej atmosfére, ale rozprávačský štýl nezvládol tú atmosféru vybudovať, a tak ju rozprávač trošku nešikovne doslovne otrepáva o hlavu. Postavy neboli spracované úplne špičkovo, Miranda nešikovne a nepresvedčivo kolíše medzi mrchou a fajn ženskou, Emmu a Katie som si sústavne plietla. Ale dalo sa to zvládnuť, nebolo to nič, z čoho by sa mi nožík vo vrecku otváral - no ani nič, čo by sa dalo označiť za pravé rozprávačské umenie.
Kladom samotného deja je, že ponúka tak veľa možností a nielen v otázke, kto je vrah, ale dokonca aj v tom, kto je obeť. Snaží sa zavádzať čitateľa, neustále mu predkladať zvraty, lenže pri takomto zámere som od rozuzlenia čakala viac. Obeťou je tá postava, ktorá sa od začiatku javila ako najpravdepodobnejšia, a z vraha mi sánka tiež nespadla. Trochu nemastný-neslaný záver - aj keď som rada, že sa neuchýlil ku klasickému klišé.
Superchytrý počítač, všadeprítomná kontrola, lieky udržujúce nenormálnu „normalitu“. Dystopické klišé ako vyšité, však? Ale nesúďme za ne autora prísne. Kniha je dosť stará (originál z roku 1970) a motívy, ktoré sú dnes už prevarené, boli vo svojej dobe ešte čerstvé. Začiatok je však vďaka nim pre dnešného čitateľa dosť odpudzujúci. Svet pôsobí priveľmi prostučko a nereálne. Nepomáha tomu ani úplne banálna zápletka – zase jeden chlap, čo je iný ako ostatní, začne proti svojmu svetu rebelovať.
Ale autor je pripravený na rozhorčené čitateľove výčitky voči príliš jednoduchej (anti)utopistickej vízii fungovania. Čím viac z jeho sveta odhalíme, tým menej prostoducho a nereálne pôsobí. (Pravda, až na tie technológie.)
Logicky to celé má ako-tak podkuté a príbeh si nachystal pre čitateľa aj nejaké malé prekvapenia. Najväčšie asi v strede knihy. No hoci záver utína dej v dosť neobyčajnom bode, rozuzlenie bolo presne také, ako som očakávala.
Viac ako príbeh samotný by som ale vytkla psychológiu. Príbeh na nej stojí a padá – práve vnútorné vzopretie hlavného hrdinu Chipa, jeho vnútorné boje a pochybnosti, ho dovedú k čoraz väčšej rebélii. Hoci z tohto aspektu u mňa celkom obstál, aj tak som si Chipa neobľúbila. Kniha je písaná s chladným odstupom bežným pre veľa sci-fi kníh z tej doby. Nešpára sa v detailoch, neponára sa do hĺbky.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Veľmi zaujímavý nápad a príbeh, čiastočne aj preto že som tiež autorka a príbehy o písaní milujem. Spracovanie však bolo zlé. Takéto ťažké psycho by si zaslúžilo oveľa podrobnejšie, poctivejšie, presvedčivejšie a emočnejšie spracovanie. Vo výsledku som nerozumela ani jednej z postáv a so žiadnou som nesympatizovala. Najhoršia bola Lowen, ktorú som nikdy nemala rada a ku koncu som ju úplne znenávidela. Toto má byť akože kladná postava? Bez ohľadu na to, aká je – či skôr aká si myslí, že je – Verity, Lowen súloží so ženatým chlapom, psychicky týra paralyzovanú ženu, a čo je vrchol, chlapcovi, ktorý prišiel o dve sestry, vezme ešte aj matku, ktorú mal rád, a napchá sa na jej miesto. Lowen by si zaslúžila oveľa horší koniec než život s nekonečnou pochybnosťou a výčitkami svedomia. Jeremy bol tiež nepríjemný. Paradoxne som najväčšmi súcitila s Verity, a to dokonca ešte aj pred finálnym odhalením. Isteže je strašné, čo robila nevinným deťom, ale nechcené materstvo, zúfalstvo nad postupnou stratou záujmu jej muža, ktorý jej bol všetkým, do toho som sa ako-tak vedela vcítiť. Aspoň zo začiatku, lebo čím väčšiu mrchu z nej autorka robila, tým menej realistická Verity bola. Čo je o to väčší problém, že Verity mala byť super svetoznáma spisovateľka. Ale s takým štýlom písania ťažko.
A k tomu odhaleniu... bolo by skvelé, keby nemalo hromadu logických dier. Ale tak, ako sa dej až do odhalenia rútil priveľmi rýchlo a povrchne, tak sa mi po odhalení zdalo, že je tam kopa zbytočných rečí na záver. Autorka mala radšej nechať šokujúci zvrat na konci rezonovať a nezabíjať ho omáčkami.
Nepáči sa mi ani to, ako povrchne boli spracované tie spisovateľské záležitosti. Spisovateľka podpíše zmluvu na to, že dokončí knižnú sériu bez toho, aby si ju predtým prečítala? Prosím? Čo ak by zistila, že to absolútne nie je jej štýl? Že nemá žiadny nápad? Veď ak bola taká „kladná“, že pre Verity od začiatku nemala nič iné než odsúdenie, mal by pre ňu byť problém písať z pohľadu záporáčky, nie? A to, čo sa v dome Verity postupne deje, Lowen nijako spisovateľsky nezablokuje a ani nijako inak neovplyvňuje? Možno spisovatelia, čo vidia v písaní iba biznis, to vidia inak, ale pre mňa bola Lowen aj z tejto stránky úplne neuveriteľná. A čo reakcie verejnosti na Lowenino spoluautorstvo? Bolo to naznačené ako ďalšia zápletka, tak rada by som bola, keby sa to bolo ďalej rozvíjalo, ale ono nič...
Z emócii sa dalo vyťažiť omnoho viac a z logiky príbehu tiež.
Výborný nápad napísať niečo o postavách mimo hlavného príbehu a tak trochu si vystreliť (aspoň ja to tak vnímam) z pubertálnych vyvolených, ktorými sú iné knihy preplnené. Aj obálka sa mi páči.
Ale nebolo to dobre spracované. Postavy mi boli nesympatické, ich city plytké, povrchné, pre mňa nepochopiteľné, nestotožniteľné. Nefandila som im a nad ich správaním som iba krútila hlavou. Tiež ma fascinovalo, ako málo sa pozastavovali nad paranormálnymi javmi. Tie uletené popisy kapitol som od istého momentu prestala čítať, dobré sú iba na to, aby doplnili trošku vysvetlenia do tých fantasy vsuviek. Celé to bolo akési rozbité, nefunkčné. Keby bolo prežívanie postáv excelentne spracované a knižka povedzme dvakrát hrubšia, možno by som to zhltla aj s navijakom. Takto ďakujem, neprosím.
Prekvapilo ma, že je to knižka od tej istej autorky, ktorá napísala Štvanicu. Aj keď má rovnakú tému, je o hviezdičku lepšie spracovaná. Mračná sťahujúce sa nad svadobnou oslavou som si užila, aj napriek tomu, že temné tajomstvá postáv sa odkrývali len veľmi pozvoľna. Vzťahy medzi postavami sú prepletené, ich charaktery pekne vykreslené. Opäť veľmi dlho nielenže nepoznáme vraha, ale ani obeť. A vrah naozaj prekvapil. Vytkla by som len pasáže písané z pohľadu Willa, nepôsobili na mňa presvedčivo.
Čítať viac
Váš čitateľský profil je na svete! Odteraz sa môžete každému pochváliť, aký úžasný(á) čitateľ(ka) ste!
Škoda, že sme sa už v strede dozvedeli pointu a v tomto smere nenastal žiadny zvrat. Bývalo by lepšie, keby sa atmosféra nadprirodzena udržala dlhšie. Páčila sa mi však psychológia postáv, ich realistické prežívanie smútku, kopa nebanálnych a zaujímavých detailov, aj to, aké odlišné postavy autor vytvoril – neboli, ako u kopy iných autorov, na jedno či dve kopytá. Príbeh šiel trochu do hĺbky, nie priveľmi náročnej, ale dostatočnej na to, aby ma veľmi zaujal a na jeho čítanie som sa tešila. Postava Melissy mi bola veľmi sympatická a jej dejová línia vo mne vzbudzovala veľmi hlboké emócie, čo je presne to, čo od knihy očakávam. Nádherne vyobrazený príbeh lásky a straty. Ostatné postavy mi síce boli sympatické omnoho menej, ale dalo sa to vydržať, a aj ich osudy boli celkom dojímavé. Krásne doplnili mozaiku jednej dávnej tragédie.
Autor však riadne pokazil záver. Polopatistický, klišéovitý, neuveriteľný. Všetko, čo sa dialo od začiatku pôrodu, bolo z môjho pohľadu absolútne strašné a navyše predvídateľné. Hoci by si kladní hrdinovia zaslúžili happyend, nie takýto, preboha! Stokrát milšie by mi bolo, keby im autor namiesto tej blbosti radšej utrpenie znásobil. Za toto by si román zaslúžil strhnúť minimálne dve hviezdy. Ale strhávam len jednu, lebo až na ten koniec to bolo naozaj pôsobivé.
Dobrý triler. Dejovo síce nijako prevratný, máme klasické zdroje napätia aj rozuzlenie. Na ňom je prekvapivé hlavne to, že nebolo príliš prepojené s tým, čo sme čakali. To ale neznamená, že odhalenia a rozuzlenia v knihe poprepájané nie sú. A aspoň to nie je prvoplánové.
Kniha je najmä veľmi dobre napísaná. Jeden z mála románov, ktorého autor si uvedomuje, že keď rozpráva len o takých obkukaných banalitách ako medziľudské vzťahy, nemá o nich rozprávať obyčajne a klišéovito, ale naopak, čo najviac zaujať. Jazyk je pestrý, detaily zaujímavé a čo viac – prináša nám nefalšovaný pocit hnusu, odporu a telesných tekutín. Nie, nevyžíva sa v opise zohavených mŕtvol, ale prináša z výzoru každej postavy nejaký nechutný detail, prípade nechutné drobné poranenie. V súvislosti s menštruačným cyklom, ktorý postavy skúmajú, a prekvapivými úmrtiami, to prináša ten pravý pocit hnusu. A presne to v knihe tohto typu na takúto tému očakávam. Veľkým pozitívom je aj reakcia hlavnej hrdinky na vraždy a úmrtia – je z nich primerane zdesená, šokovaná, otrasená, šalejúca. Žiadne nepresvedčivé mávnutia rukou nad stretnutím so smrťou. Napriek tomu mi ale hlavná postava nebola sympatická. Okrem iného aj svojím presvedčením, že chlapi rastú na stromoch, stačí natiahnuť ruku a nejakého si odtrhnúť, len na to akurát nemá čas...
Marťan Mark Watney v sukni na Mesiaci – tak by sa dal zhrnúť celkový dojem z tejto knihy. Hlavná hrdinka Jazz je Markovým osobnostným dvojčaťom – technicky zdatná, oplýva (chvíľami trápnym) humorom, je striedavo sympatická a protivná a dostane sa do šlamastiky, z ktorej ju vytiahnu jej dobré odborné znalosti. No obávam sa, že väčšina mojich sympatií k nej vyplynula len z toho, že zhodou náhod som donedávna riešila podobný problém ako ona – chcela som lepšie bývanie a nevedela som, kde naň zohnať peniaze. Práve táto motivácia okolo Jazz roztočí kolotoč problémov, z ktorého sa už nevymotá. Zaujímavé (ale neprekvapivé) je, že hoci Jazz pochádza zo Saudskej Arábie, dušou je to hotová Američanka. Vlastne Američanka z filmov. Je príkladom nepresvedčivejšej osobnosti „čestného zločinca“ a človeka ochotného položiť za svoju vlasť aj život. Až na to, že za svoju vlasť nepovažuje USA, ale Mesiac.
A v tejto súvislosti nachádzam jedinú hlbšiu myšlienku v celej knihe: ukazuje nám, ako by mohlo vyzerať mentálne odpútavanie sa od Zeme. V tejto téme je totiž v sci-fi značná diera. Väčšina sci-fi kníh sa odohráva vo vzdialenej budúcnosti, kde sú domovom ľudí od narodenia iné kozmické telesá a Zem je v ich očiach už len nejaká bizarná rarita. Je to prudký kontrast so súčasnosťou, v ktorej si život bez Zeme nevieme po psychickej stránke ani predstaviť. Jazz je však v podstate prvá Mesačňanka. Narodila sa síce na Zemi, ale už v najmladšom možnom veku, aký je povolený, sa s otcom presťahovala na Mesiac. Zem jej nechýba a o návrate na ňu nechce ani počuť. Zvykla si totiž na slabú mesačnú gravitáciu. Nikoho z vás by asi tiež neblažila predstava, že by ste, hoci s liekmi, mali zrazu žiť v gravitácii 6-krát vyššej. Jazzin postoj je smutný, no (do istej miery) pochopiteľný.
Vedecko-technická stránka je podobne ako v Marťanovi premakaná, aj keď podobne ako v Marťanovi sa mi nadvihlo obočie pri dvoch odborných problémoch – opäť z biológie. A jeden z nich ani nie je nijako zložitý – to je čo za argument, že pod kupolou na Mesiaci nemôžu rásť stromy preto, lebo sa dospelé stromy nedajú dopraviť kozmickou loďou? O semienkach autor ešte nepočul?
Celkovo hodnotím Artemis ako nenáročnú, čítavo napísanú knihu s uveriteľnými kulisami, ktorá však s výnimkou jednej (a to možno ani nechcenej) myšlienky prináša len klasický hollywoodsky scenár.
