Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje odznaky
2023
2022
2018
Moje aktivity
Autorka má celkom zvláštny štýl písania. Vymyslí si pomerne jednoduchú zápletku, ale zakomponuje do nej veľmi veľa postáv a častokrát píše veľmi všeobecne a nejasne, aby vyvolávala zvedavosť a napätie. A tak je dej pomerne jasný a priamočiary, ale Liane Moriarty ho dokáže rozťahať na niekoľko sto strán a pozornosť čitateľa odvádza mnohými, často nepodstatnými, smermi. Jablká sú pomerne hrubá kniha, vzhľadom na to, čo sa v nej za celú dobu vlastne vyrieši.
Kniha je písaná striedaním dvoch časových rovín. Súčasnosť, kedy hľadáme matku rodiny Delaneyovcov a obdobie pred rokom, kedy sa v tejto rodine objavila neznáma mladá žena a veci sa začali komplikovať. V tejto dejovej linke sledujeme striedavo pohľady matky Joy, otca Stana a ich štyroch detí. Autorka sa podrobne venuje ich životným situáciam, analyzuje ich rozhodnuia, spomína na určité okamihy z detstva, ktoré ich formovali, a tak trochu sa zamýšľajú nad tým, čo urobili zle a či sú so svojím životom vlastne spokojní.
Súčasná linka je písaná dosť neurčito, autorka začína kapitoly častokrát bez toho, aby uviedla, kto v nich vystupuje a my tak máme možnosť si veľa vecí domýšľať a tipovať, čo v tejto na prvý pohľad idylickej rodine neklape. A postupne začínate tušiť, že tam toho neklape viac a všetci sú divní. Tieto časti ma bavili viac, boli kratšie a mali lepšie tempo. Záver bol veľmi dobrý. Autorka uzatvorila príbeh každej postavy z rodiny Delaneyovcov a všetko pekne preplietla s vecami, ktoré sa veľmi nenápadne spomínali v priebehu knihy.
Nakoľko autorka do tohto románu nahustila veľmi veľa postáv, venovala sa aj banálnym všedným veciam, zrejme aby tak v nich ukryla temnejšie tajomstvá rodiny, dej sa niekedy zbytočne vliekol. Čítanie ma síce bavilo, na túto pomerne nesympatickú, ale zaujímavú rodinu som bola celkom zvedavá, ale neubránim sa pocitu, že pokojne aspoň sto strán mohla autorka vynechať. Myslím si ale, že toto je jedna z tých kníh, ktoré by boli možno lepšie a zaujímavejšie sfilmované. Presne tak som to mala aj s jej knihou Veľké malé klamstvá. Kniha ma miestami dosť nudila, ale seriál absolútne milujem.
Napriek tomu, že Tom má len 36 rokov, rozhodol sa svoj život fanúšikom priblížiť v autobiografii. Samozrejme, v tomto prípade to je pochopiteľné - Harry Potter, vďaka ktorému sa preslávil, je taký pojem a tvoril takú časť jeho života, že už len samotné zážitky z natáčania by vystačili na niekoľko kníh. Tom nám však vo svojej spovedi približuje svoj život nielen počas natáčania filmov, ktoré v podstate definovali jednu celú generáciu, nielen jeho samotného, ale aj život pred a po nich.
Aj keď, že životopisy až tak často nečítam, pokiaľ sa týkajú osobnosti alebo témy, ktorá ma zaujíma, rada po nich siahnem. V tomto prípade tomu nemohlo byť inak. Tom mi na základe jeho naozaj úprimnej spovede príde ako veľmi príjemný, rozhľadený človek, s ktorým síce sláva trochu zamávala, ale vďaka pomoci a pokore to ustál a mohol nám otvorene priblížiť svoj život. Tom nás prevedie svojím detstvom, najväčšiu časť prirodzene venuje životu počas natáčania Harryho a v posledných kapitolách sa zameriava na svoj život po natáčaní, presťahovanie do LA, na svoje psychické zdravie a knihu uzavrie cenným, pozitívnejším odkazom.
Jeho prirodzený, nenútený štýl písania mi pripadal veľmi autentický (čo pri autobiografiách veľmi oceňujem) a knihu som prečítala raz-dva. Text dopĺňa aj zopár fotiek, vždy sú to zachytené momenty, ku ktorým sa dozvieme aj nejaký príbeh. Napriek tomu, že občas preskočí v čase, v tomto prípade mi prišlo usporiadanie logické a neprekážalo mi.
Mnohé veci ma prekvapili, napr. že Tom bol od detstva vášnivý rybár, ako prebiehal jeho casting na Harryho, vďaka čomu ho na rolu Draca obsadili alebo že za učiteľským stolom v Hlavnej sieni sa ocitol aj jeho vlastný starý otec. Každému z dôležitých postáv venuje vo svojej knihe kapitolu a takisto venuje spomienku aj zosnulým hercom a herečkám.
Pre fanúšikov Harryho je toto určite povinná jazda. Som rada, že som Toma mohla spoznať na základe jeho rozprávania a bola by som veľmi rada, keby svoje knihy vydá kľudne aj každá z postáv a predstaví nám náš milovaný čarodejnícky svet zase zo svojho pohľadu.
Na podobných knihách mám rada najmä to, že pri nich dokážem absolútne vypnúť, pretože dej je pomerne ľahko čitateľný, čo mi v tomto prípade vôbec neprekáža. Musím ale priznať, že mám veľmi rada, keď ma dej dokáže prekvapiť dobrou zápletkou mimo tej romantickej. A tu sa to autorke výborne podarilo.
Okrem tradičnej romantickej linky, ktorá je ale ozvláštnená tým, že hlavná hrdinka Isabel má hneď dvoch veľmi nádejných uchádzačov, tu je rozbehnutá aj dobrodružná zápletka v tajomnom lese. Veľa intríg, manipulácií a klamstiev zamotáva na prvý pohľad jednoznačne sa uberajúci dej, a tak nás autorka v určitých otázkach drží v napätí až do konca, čo u tohto žánru nebýva celkom bežné.
Opäť tu dávam prednosť v sympatiách hlavnému hrdinovi viac ako hlavnej hrdinke. Tá sa nevyznačovala žiadnou špecifickou vlastnosťou, vďaka ktorej by mi nejako utkvela v pamäti. Mám radšej výraznejšie ženské postavy. Určitý vývoj k lepšiemu je u nej ale samozrejme možné sledovať a v závere veľmi oceňujem jej odmietavý postoj k sobášu, s ktorým nebola celkom stotožnená.
Veľmi dobre vymyslené zápletky a obzvlášť oceňujem spletité vzťahy medzi postavami, komplikované rodinné väzby, sústredenie sa na viacero postáv podrobnejšie, vďaka čomu má čitateľ možnosť lepšie si celý príbeh vychutnať. Toto ma bavilo a teším sa na ďalšiu časť.
Pobozkali sme Sharu Wheelerovú je prvá kniha od Casey McQuiston, ktorá u nás vyšla. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch kníh, ktoré boli skôr pre starších čitateľov, ide o YA. Prvotina Red, White and Royal Blue ma nadchla a okamžite sa zaradila k mojím obľúbeným knihám. Jej ďalšia kniha (One Last Stop) bola fajn, ale motív zaseknutia v čase mi úplne nesadol a patrila skôr k priemeru, a tak som bola zvedavá, čo poviem na túto novinku.
Hneď od začiatku knihy som mala pocit, že čítam knihu od Johna Greena. Príbeh veľmi pripomínal Papierové mestá, s tým rozdielom, že postavy a celkovo zápletka mi prišli viac prepracované. Casey už tradične významne pracuje s LGBTQ témami a problémami a určite treba zdôrazniť, že reprezentácia vo všetkých troch knihách je veľmi citlivo napísaná, myslím si, že najmä vďaka tomu, že Casey sa k tejto komunite sama hlási.
Kniha je veľmi čitateľná, ani neviete ako a budete na konci. Sharino tajomstvo - prečo zmizla a prečo spojila troch cudzích, náhodných ľudí, aby po nej pátrali, vás núti pretáčať strany jednu za druhou. Musím však priznať, že už som trochu mimo vekovú kategóriu, pre ktorú je kniha primárne určená a určite by som si ju užila viac, keby som o niečo mladšia.
Celkovo hodnotím knihu príjemne, trošku ma ku koncu zamrzelo, že sa z toho stala klasická romantika. Radšej by som bola, keby to bolo skôr o hľadaní samých seba, o vyrastaní queer komunity v mimoriadne konzervatívnom prostredí Alabamy a kresťanskej strednej školy, o priateľstvách. O tom to síce bolo, ale za mňa to nemuselo skončiť tak idylicky/romanticky.
Ztracená kapitola je v podstate takým klasickým príbehom odohrávajúcim sa v dvoch časových rovinách sledujúc tri generácie žien, a predsa z podobných románov vyčnieva a je spracovaný o niečo lepšie ako iné.
Hlavným dôvodom môžu byť veľmi dobre zvolené ženské postavy, z ktorých každá má výrazný charakter a ten sa, samozrejme, príbehom ďalej vyvíja a mení. Určité typické rysy im však zostávajú a vy tak viete, čo od ktorej môžete očakávať.
Páčilo sa mi tiež prostredie Francúzska, do ktorého je dej vo veľkej miere zasadený. Postavy mi boli natoľko sympatické, že sa neviem rozhodnúť, či sa mi viac páčilo obdobie "pred" alebo "teraz", pretože každé bolo výborne rozprávačsky zvládnuté. "Pred" nám predstavuje dve mladé ženy - jednu rebelku a druhú dobre vychovanú mladú ženu, ktoré napriek rozdielom spája pevné priateľstvo. To ale náhle skončí a my v druhej časovej linke "teraz" odkrývame dôvody.
Táto kniha je o priateľstve, o druhých šanciach a o odvahe púšťať sa do nových vecí, aj keď by to znamenalo vybočiť zo svojich komfortných zón alebo sa postaviť veciam, z ktorých máme obavy. Ale najmä je o prežívaní daného okamihu naplno. Je o rekapitulovaní minulosti a neľutovaní svojich rozhodnutí, pretože práve tie nás posúvali tam, kde sme teraz, a ak sme tam spokojní, potom sme zrejme všetko urobili správne :)
Nie som si celkom istá, prečo nie je Útěk na venkov súčasťou série Romantických útekov, keďže sa presne drží ich typickej šablóny. Hlavnú hrdinku stretne nepekný rozchod, nešťastie v láske alebo iný obdobný problém, z ktorých sa ide "vyliečiť" zmenou prostredia. Je fakt, že v ostatných autorkiných knihách je všade prítomné dobré jedlo a koláče, z ktorých sa vám zbiehajú slinky a v tejto knihe tomu tak, bohužiaľ, nie je. Milovníci jedla si tu teda na svoje neprídu, ale za to milovníci zvierat, a to najmä psíčkari, si tento príbeh zrejme zamilujú.
Táto kniha prináša klasický Caplinovský romantický príbeh s množstvom klišé, množstvom nepravdepodobných náhod, množstvom trapasov a v neposlednom rade s množstvom problémov, ktoré sa akoby vďaka mávnutiu čarovného prútika jednoducho vyriešia. Hlavná hrdinka má povolanie, ktoré jej umožňuje pracovať z domu, kedy sa jej zachce, preto si môže dovoliť opustiť svoj doterajší život a začať hocikde odznova. Hlavný hrdina je taktiež zahrabaný vo svojich problémoch, ale od kedy spozná Ellu, všetko je zrazu lepšie a riešenie kríz na dosah.
Musím priznať, že toto je zrejme zatiaľ najslabšia kniha, ktorú som od autorky čítala. Bol to stále jej typický štýl, ale niečo mi k dokonalosti chýbalo. Jasné, bolo to milé, oddychové a príjemné s celkom fajn zápletkou týkajúcou sa umenia a veterinárstva, kde dôležitú úlohu hrala láska k štvornohým domácim miláčikom, ale aj s prižmúrením očí to bolo prehnane nepravdepodobné a zidealizované. Možno viac ako samotné hlavné postavy mi boli viac sympatické tie vedľajšie, ktoré dotvárali atmosféru vidieka. Do všetkého strkali svoje nosy, nič im nemohlo ujsť a všetko muselo ísť, tak ako si oni predstavujú. Jednoducho typická anglická dedinka :D
Každopádne, aj keď mám k príbehu isté výhrady, kniha sa čítala opäť príjemne, rýchlo a pohodovo. Ak autorku čítate pravidelne, určite viete, čo môžete čakať a to aj skutočne dostanete, a tak nehrozí, aby ste boli sklamaní. Ja už mám pripravené od nej ďalšie knihy, takže keď dostanem chuť na súčasnú romantiku, toto bude stávka na istotu.
Pieseň sirény je retellingom rozprávky Malá morská víla. Napriek tomu, že aj originálne rozprávky, či už Andersenove alebo Grimmovské, sú vo svojej podstate dosť drastické a krvavé, v Piesni sirény to temnotou len srší. Hneď na začiatku sa zoznámime s našimi hlavnými hrdinami princeznou Lirou - sirénou a princom Elianom - lovcom sirén a oboch nám autorka predstaví ako pomerne krvilačných vrahov.
Lira je princezná morí, dcéra mimoriadne krutej kráľovny sirén, ktorá na každé narodeniny zabije jedného princa a ukradne mu srdce, aby si posilnila svoju moc a postavenie. Elian je princ jedného z mnohých pozemských kráľovstiev a napriek svojmu postaveniu uprednostňuje pirátsky spôsob života, ktorý zasvätí lovom krvilačných sirén, obzvlášť tej najkrvilačnejšej - Liry. Liru však matka za trest premení na človeka a prikáže jej doniesť srdce Eliana. A tak sa Lira ocitne na palube Elianovej lodi a začína sa ich vzájomný lov, pričom Elian netuší, kto v skutočnosti Lira je.
Veľmi sa mi páči svet, ktorý autorka vytvorila - sto kráľovstiev obmývaných morským kráľovstvom, pričom každé z území je úplne iné a zaujímavé. Pripravila si tak veľmi dobrú pôdu na prípadné množstvo ďalších dielov, ktoré na jednej strane absolútne nemusia súvisieť s Piesňou sirény, ale zároveň bude čitateľa lákať vrátiť sa do už známeho sveta. Plus je výborné, že sa dá Pieseň sirény považovať za samostatný román a nemusíme netrpezlivo čakať na ďalší diel.
Kniha mala zo začiatku výborné tempo, ktoré, bohužiaľ, postupne trochu ustalo. Autorka akosi stratila svižnosť a napriek tomu, že ma príbeh veľmi bavil, celkom som sa na knihe zasekla. Približne v dvoch tretinách sa však príbeh znova rozbehol a knihu som dočítala na jedno posedenie. Určite Pieseň sirény odporúčam, najmä milovníkom fantasy a originálnych námetov. Bola by som rada, keby autorka pokračuje v tejto voľne nadväzujúcej sérii a priniesla nám ďalšie zaujímavé retellingy, pretože potenciál na to rozhodne má.
Chápem, prečo túto knihu veľa ľudí nemá rado, ale zároveň úplne rozumiem aj tým, ktorí ju milujú. Ja sa prikláňam skôr k druhej skupine, ale nemôžem tvrdiť, že je to moja najobľúbenejšia klasika. Charlotte s jej Janou Eyrovou je jednoducho pre mňa od sestier Brontëových tým TOP dielom. Búrlivé výšiny si ma ale napriek svojej pochmúrnosti a tragickosti získali a mám ich doma hneď v niekoľkých vydaniach. No a toto nové od Ikaru som si, samozrejme, nenechala ujsť a tento nešťastný príbeh som si dopriala po dlhšom čase znova.
Ak by ste si prečítali viac o živote Emily Brontë, zistili by ste, že mala tragický život a pravdepoodbne to sa odzrkadlilo najmä v jej tvorbe. Nehostinné vresoviská, opustená krajina, zima a chlad nielen vonku, ale aj medzi postavami. Tie si zrejme ktovieako neobľúbite, možno zostanú úplne nepochopené a budete nimi opovrhovať. Spoznáte zložité a nepochopené postavy, medzi ktorými panujú choré vzťahy, neprimeraná nenávisť a túžba po pomste.
Emily Brontë v tomto diele dokázala neuveriteľne vystihnúť atmosféru a všetky zlé vlastnosti, ktoré u ľudí môžu vzklíčiť. Tie stále rozvíjala a vytvorila nevšedne zlomyseľné, sebecké a bezohľadné postavy. Jasné, v klasike sme na vážnosť zrejme zvyknutí, ale tu autorka prekračuje bežné hranice a hádže na vás tragičnosť, depresiu a nešťastie na každej stránke.
Pre mňa jediným malým negatívom tohto príbehu je spôsob jeho vyrozprávania a zmätok v postavách. Tých tam síce nebolo veľa, ale ja som dlho nevedela kto je kto, v akom vzťahu a na aké panstvo patrí. Trvalo mi teda trochu dlhšie, kým som sa naplno do príbehu vložila, ale potom to bol štýl, ktorý mám rada a viem si ho vychutnať. Na nadchádzajúce jesenné a chladné dni si neviem predstaviť ideálnejší príbeh. Verím, že aj vy budete patriť do skupiny, ktorá si v ňom nájde to svoje.
Hotel plný tajomstiev ma zaujal na prvý pohľad, nielen veľmi peknou obálkou, ale aj zasadením deja, keďže ide o historickú romancu odohrávajúcu sa vo Viedni ku koncu 19. storočia. Ide o príbeh Márie Wallnerovej, ktorá vedie pomerne zchátraný rodinný hotel a jej jediným cieľom je jeho obnova. Popritom jej cestu skríži americký tajný agent, ktorý práve pricestoval do Viedne, aby odhalil, kto "obchoduje" s tajnými kódmi a po ničom netúži viac, než po návrate domov.
Aj keď sa to nezdá, kniha má viac ako 400 strán, ale vďaka veľmi príjemnému formátovaniu, ktoré je pre Slovenského spisovateľa typické, sa číta veľmi rýchlo a príbeh mi príjemne ubiehal. Ani neviem prečo, ale tou atmosférou a "náladou" celého príbehu sa mi veľmi hodí do jesenného počasia, ktoré konečne naplno začalo.
Hotel plný tajomstiev je zmes historickej romance s prvkami špiónskeho thrilleru, čo v spojení s prostredím Viedne predstavuje originálny príbeh. Najmä zo začiatku som však nabrala pocit, že autorkine tempo ide trochu prirýchlo, jedna dramatická udalosť striedala druhú, ale zároveň nešla vôbec do hĺbky, postavy sa otriasli akoby sa nič nestalo a nikto sa nad ničím poriadne ani nezamyslel. Rovnako na tom bola aj romantická linka, prišlo mi, že medzi postavami vzájomná chémia a príťažlivosť nemala kedy vzniknúť. Práve preto som nemala poriadne čas si k postavám vytvoriť nejaký hlbší vzťah.
Na druhej strane pokiaľ hľadáte niečo fakt nenáročné, oddychové, s trochou napätia a poriadnou dávkou romantiky Hotel plný tajomstiev môžem odporučiť. Autorka využila aj zopár netradičných tém, ktoré ju rozhodne odlišujú od záplavy historických romancí a ak vám sadne jej štýl, určite budete s knihou spokojní. Príjemná kniha, ktorá ma síce úplne nenadchla, ale ani významne nesklamala a na dlhé jesenné večery bola výbornou voľbou.
Údolí snů je román odohrávajúci sa v roku 1935, ale ja by som ho pokojne odporučila predovšetkým milovníčkam romancí z 19-teho storočia, pretože väčšinu čítania som mala naozaj pocit, akoby sme sa ocitli niekoľko desiatok rokov skôr. Samozrejme, odhliadnuc od jazdiacich áut a zavádzaní kúrenia a elektriny. Ale zápletkou, správaním, tempom, jednoduchosťou, možno až naivitou celého príbehu by som ho pokojne zaradila do klasických historických romancí.
Hlavná hrdinka Bella dostáva šancu sa v 36-tich rokoch konečne odpútať od despotického strýka vďaka nečakanému dedičstvu v podobe starého domu. Odsťahuje sa a konečne pre ňu začína život. Rieši veľa problémov, ale z každého posunu vpred sa veľmi teší. Nadväzuje nové priateľstvá a čo je najlepšie, jej nájomníkom je príťažlivý muž, ktorého tri deti Belle robia veľkú radosť.
Zo začiatku som sa do knihy okamžite ponorila. Páčil sa mi autorkin štýl, jemný, slušný, nenáročný, ktorý nás sprevádza celým príbehom. Postupne, ako sa ale Bella začala starať o svoj nový majetok, sa situácie a rozhovory začali dosť opakovať. Každé svoje rozhodnutie Bella prebrala s človekom, ktorého sa to priamo týkalo, zdôvodnila ho sama seba a ešte sa o ňom porozprávala aj s priateľmi. V závere sa objavilo viacero problémov, ku ktorým celý dej vlastne smeroval, kniha mala už lepšie tempo a čítanie bolo zaujímavejšie. Nie na všetko som ale dostala odpovede, tak neviem, či som zbytočne hľadala v príbehu viac, ako mal ponúknuť, alebo sa to dozvieme v ďalších dieloch.
Postavy boli jednoduché, ale sympatické. Buď boli dobré, alebo boli zlé. Bella veľmi rýchlo zapadla do nového prostredia a všetci jej chceli pomáhať. Možno naivné, ale sem tam je príjemné si prečítať aj niečo takéto. Netreba mať od knihy veľké očakávania prepracovanej rodinnej ságy, ale ako oddychové a hlavne nenáročné čítanie k popoludňajšiemu čaju ju odporučiť určite môžem. Ak neviete, čo darovať svojím mamám alebo starým mamám, ktoré majú tento štýl rady, Údolí snů ich určite poteší.
