Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ztracená kapitola je v podstate takým klasickým príbehom odohrávajúcim sa v dvoch časových rovinách sledujúc tri generácie žien, a predsa z podobných románov vyčnieva a je spracovaný o niečo lepšie ako iné.
Hlavným dôvodom môžu byť veľmi dobre zvolené ženské postavy, z ktorých každá má výrazný charakter a ten sa, samozrejme, príbehom ďalej vyvíja a mení. Určité typické rysy im však zostávajú a vy tak viete, čo od ktorej môžete očakávať.
Páčilo sa mi tiež prostredie Francúzska, do ktorého je dej vo veľkej miere zasadený. Postavy mi boli natoľko sympatické, že sa neviem rozhodnúť, či sa mi viac páčilo obdobie "pred" alebo "teraz", pretože každé bolo výborne rozprávačsky zvládnuté. "Pred" nám predstavuje dve mladé ženy - jednu rebelku a druhú dobre vychovanú mladú ženu, ktoré napriek rozdielom spája pevné priateľstvo. To ale náhle skončí a my v druhej časovej linke "teraz" odkrývame dôvody.
Táto kniha je o priateľstve, o druhých šanciach a o odvahe púšťať sa do nových vecí, aj keď by to znamenalo vybočiť zo svojich komfortných zón alebo sa postaviť veciam, z ktorých máme obavy. Ale najmä je o prežívaní daného okamihu naplno. Je o rekapitulovaní minulosti a neľutovaní svojich rozhodnutí, pretože práve tie nás posúvali tam, kde sme teraz, a ak sme tam spokojní, potom sme zrejme všetko urobili správne :)
Nie som si celkom istá, prečo nie je Útěk na venkov súčasťou série Romantických útekov, keďže sa presne drží ich typickej šablóny. Hlavnú hrdinku stretne nepekný rozchod, nešťastie v láske alebo iný obdobný problém, z ktorých sa ide "vyliečiť" zmenou prostredia. Je fakt, že v ostatných autorkiných knihách je všade prítomné dobré jedlo a koláče, z ktorých sa vám zbiehajú slinky a v tejto knihe tomu tak, bohužiaľ, nie je. Milovníci jedla si tu teda na svoje neprídu, ale za to milovníci zvierat, a to najmä psíčkari, si tento príbeh zrejme zamilujú.
Táto kniha prináša klasický Caplinovský romantický príbeh s množstvom klišé, množstvom nepravdepodobných náhod, množstvom trapasov a v neposlednom rade s množstvom problémov, ktoré sa akoby vďaka mávnutiu čarovného prútika jednoducho vyriešia. Hlavná hrdinka má povolanie, ktoré jej umožňuje pracovať z domu, kedy sa jej zachce, preto si môže dovoliť opustiť svoj doterajší život a začať hocikde odznova. Hlavný hrdina je taktiež zahrabaný vo svojich problémoch, ale od kedy spozná Ellu, všetko je zrazu lepšie a riešenie kríz na dosah.
Musím priznať, že toto je zrejme zatiaľ najslabšia kniha, ktorú som od autorky čítala. Bol to stále jej typický štýl, ale niečo mi k dokonalosti chýbalo. Jasné, bolo to milé, oddychové a príjemné s celkom fajn zápletkou týkajúcou sa umenia a veterinárstva, kde dôležitú úlohu hrala láska k štvornohým domácim miláčikom, ale aj s prižmúrením očí to bolo prehnane nepravdepodobné a zidealizované. Možno viac ako samotné hlavné postavy mi boli viac sympatické tie vedľajšie, ktoré dotvárali atmosféru vidieka. Do všetkého strkali svoje nosy, nič im nemohlo ujsť a všetko muselo ísť, tak ako si oni predstavujú. Jednoducho typická anglická dedinka :D
Každopádne, aj keď mám k príbehu isté výhrady, kniha sa čítala opäť príjemne, rýchlo a pohodovo. Ak autorku čítate pravidelne, určite viete, čo môžete čakať a to aj skutočne dostanete, a tak nehrozí, aby ste boli sklamaní. Ja už mám pripravené od nej ďalšie knihy, takže keď dostanem chuť na súčasnú romantiku, toto bude stávka na istotu.
Pieseň sirény je retellingom rozprávky Malá morská víla. Napriek tomu, že aj originálne rozprávky, či už Andersenove alebo Grimmovské, sú vo svojej podstate dosť drastické a krvavé, v Piesni sirény to temnotou len srší. Hneď na začiatku sa zoznámime s našimi hlavnými hrdinami princeznou Lirou - sirénou a princom Elianom - lovcom sirén a oboch nám autorka predstaví ako pomerne krvilačných vrahov.
Lira je princezná morí, dcéra mimoriadne krutej kráľovny sirén, ktorá na každé narodeniny zabije jedného princa a ukradne mu srdce, aby si posilnila svoju moc a postavenie. Elian je princ jedného z mnohých pozemských kráľovstiev a napriek svojmu postaveniu uprednostňuje pirátsky spôsob života, ktorý zasvätí lovom krvilačných sirén, obzvlášť tej najkrvilačnejšej - Liry. Liru však matka za trest premení na človeka a prikáže jej doniesť srdce Eliana. A tak sa Lira ocitne na palube Elianovej lodi a začína sa ich vzájomný lov, pričom Elian netuší, kto v skutočnosti Lira je.
Veľmi sa mi páči svet, ktorý autorka vytvorila - sto kráľovstiev obmývaných morským kráľovstvom, pričom každé z území je úplne iné a zaujímavé. Pripravila si tak veľmi dobrú pôdu na prípadné množstvo ďalších dielov, ktoré na jednej strane absolútne nemusia súvisieť s Piesňou sirény, ale zároveň bude čitateľa lákať vrátiť sa do už známeho sveta. Plus je výborné, že sa dá Pieseň sirény považovať za samostatný román a nemusíme netrpezlivo čakať na ďalší diel.
Kniha mala zo začiatku výborné tempo, ktoré, bohužiaľ, postupne trochu ustalo. Autorka akosi stratila svižnosť a napriek tomu, že ma príbeh veľmi bavil, celkom som sa na knihe zasekla. Približne v dvoch tretinách sa však príbeh znova rozbehol a knihu som dočítala na jedno posedenie. Určite Pieseň sirény odporúčam, najmä milovníkom fantasy a originálnych námetov. Bola by som rada, keby autorka pokračuje v tejto voľne nadväzujúcej sérii a priniesla nám ďalšie zaujímavé retellingy, pretože potenciál na to rozhodne má.
Chápem, prečo túto knihu veľa ľudí nemá rado, ale zároveň úplne rozumiem aj tým, ktorí ju milujú. Ja sa prikláňam skôr k druhej skupine, ale nemôžem tvrdiť, že je to moja najobľúbenejšia klasika. Charlotte s jej Janou Eyrovou je jednoducho pre mňa od sestier Brontëových tým TOP dielom. Búrlivé výšiny si ma ale napriek svojej pochmúrnosti a tragickosti získali a mám ich doma hneď v niekoľkých vydaniach. No a toto nové od Ikaru som si, samozrejme, nenechala ujsť a tento nešťastný príbeh som si dopriala po dlhšom čase znova.
Ak by ste si prečítali viac o živote Emily Brontë, zistili by ste, že mala tragický život a pravdepoodbne to sa odzrkadlilo najmä v jej tvorbe. Nehostinné vresoviská, opustená krajina, zima a chlad nielen vonku, ale aj medzi postavami. Tie si zrejme ktovieako neobľúbite, možno zostanú úplne nepochopené a budete nimi opovrhovať. Spoznáte zložité a nepochopené postavy, medzi ktorými panujú choré vzťahy, neprimeraná nenávisť a túžba po pomste.
Emily Brontë v tomto diele dokázala neuveriteľne vystihnúť atmosféru a všetky zlé vlastnosti, ktoré u ľudí môžu vzklíčiť. Tie stále rozvíjala a vytvorila nevšedne zlomyseľné, sebecké a bezohľadné postavy. Jasné, v klasike sme na vážnosť zrejme zvyknutí, ale tu autorka prekračuje bežné hranice a hádže na vás tragičnosť, depresiu a nešťastie na každej stránke.
Pre mňa jediným malým negatívom tohto príbehu je spôsob jeho vyrozprávania a zmätok v postavách. Tých tam síce nebolo veľa, ale ja som dlho nevedela kto je kto, v akom vzťahu a na aké panstvo patrí. Trvalo mi teda trochu dlhšie, kým som sa naplno do príbehu vložila, ale potom to bol štýl, ktorý mám rada a viem si ho vychutnať. Na nadchádzajúce jesenné a chladné dni si neviem predstaviť ideálnejší príbeh. Verím, že aj vy budete patriť do skupiny, ktorá si v ňom nájde to svoje.
Hotel plný tajomstiev ma zaujal na prvý pohľad, nielen veľmi peknou obálkou, ale aj zasadením deja, keďže ide o historickú romancu odohrávajúcu sa vo Viedni ku koncu 19. storočia. Ide o príbeh Márie Wallnerovej, ktorá vedie pomerne zchátraný rodinný hotel a jej jediným cieľom je jeho obnova. Popritom jej cestu skríži americký tajný agent, ktorý práve pricestoval do Viedne, aby odhalil, kto "obchoduje" s tajnými kódmi a po ničom netúži viac, než po návrate domov.
Aj keď sa to nezdá, kniha má viac ako 400 strán, ale vďaka veľmi príjemnému formátovaniu, ktoré je pre Slovenského spisovateľa typické, sa číta veľmi rýchlo a príbeh mi príjemne ubiehal. Ani neviem prečo, ale tou atmosférou a "náladou" celého príbehu sa mi veľmi hodí do jesenného počasia, ktoré konečne naplno začalo.
Hotel plný tajomstiev je zmes historickej romance s prvkami špiónskeho thrilleru, čo v spojení s prostredím Viedne predstavuje originálny príbeh. Najmä zo začiatku som však nabrala pocit, že autorkine tempo ide trochu prirýchlo, jedna dramatická udalosť striedala druhú, ale zároveň nešla vôbec do hĺbky, postavy sa otriasli akoby sa nič nestalo a nikto sa nad ničím poriadne ani nezamyslel. Rovnako na tom bola aj romantická linka, prišlo mi, že medzi postavami vzájomná chémia a príťažlivosť nemala kedy vzniknúť. Práve preto som nemala poriadne čas si k postavám vytvoriť nejaký hlbší vzťah.
Na druhej strane pokiaľ hľadáte niečo fakt nenáročné, oddychové, s trochou napätia a poriadnou dávkou romantiky Hotel plný tajomstiev môžem odporučiť. Autorka využila aj zopár netradičných tém, ktoré ju rozhodne odlišujú od záplavy historických romancí a ak vám sadne jej štýl, určite budete s knihou spokojní. Príjemná kniha, ktorá ma síce úplne nenadchla, ale ani významne nesklamala a na dlhé jesenné večery bola výbornou voľbou.
Údolí snů je román odohrávajúci sa v roku 1935, ale ja by som ho pokojne odporučila predovšetkým milovníčkam romancí z 19-teho storočia, pretože väčšinu čítania som mala naozaj pocit, akoby sme sa ocitli niekoľko desiatok rokov skôr. Samozrejme, odhliadnuc od jazdiacich áut a zavádzaní kúrenia a elektriny. Ale zápletkou, správaním, tempom, jednoduchosťou, možno až naivitou celého príbehu by som ho pokojne zaradila do klasických historických romancí.
Hlavná hrdinka Bella dostáva šancu sa v 36-tich rokoch konečne odpútať od despotického strýka vďaka nečakanému dedičstvu v podobe starého domu. Odsťahuje sa a konečne pre ňu začína život. Rieši veľa problémov, ale z každého posunu vpred sa veľmi teší. Nadväzuje nové priateľstvá a čo je najlepšie, jej nájomníkom je príťažlivý muž, ktorého tri deti Belle robia veľkú radosť.
Zo začiatku som sa do knihy okamžite ponorila. Páčil sa mi autorkin štýl, jemný, slušný, nenáročný, ktorý nás sprevádza celým príbehom. Postupne, ako sa ale Bella začala starať o svoj nový majetok, sa situácie a rozhovory začali dosť opakovať. Každé svoje rozhodnutie Bella prebrala s človekom, ktorého sa to priamo týkalo, zdôvodnila ho sama seba a ešte sa o ňom porozprávala aj s priateľmi. V závere sa objavilo viacero problémov, ku ktorým celý dej vlastne smeroval, kniha mala už lepšie tempo a čítanie bolo zaujímavejšie. Nie na všetko som ale dostala odpovede, tak neviem, či som zbytočne hľadala v príbehu viac, ako mal ponúknuť, alebo sa to dozvieme v ďalších dieloch.
Postavy boli jednoduché, ale sympatické. Buď boli dobré, alebo boli zlé. Bella veľmi rýchlo zapadla do nového prostredia a všetci jej chceli pomáhať. Možno naivné, ale sem tam je príjemné si prečítať aj niečo takéto. Netreba mať od knihy veľké očakávania prepracovanej rodinnej ságy, ale ako oddychové a hlavne nenáročné čítanie k popoludňajšiemu čaju ju odporučiť určite môžem. Ak neviete, čo darovať svojím mamám alebo starým mamám, ktoré majú tento štýl rady, Údolí snů ich určite poteší.
Táto séria od Lisy Regan bola zatiaľ veľmi zaujímavá najmä v tom, že všetky doterajšie prípady sa priamo týkali rodiny alebo kolegov hlavnej postavy - detektívky Josie Quinnovej. Vďaka tomu som sa s ňou akosi viac zžila hneď od začiatku a všetky jej vyšetrovania som s ňou oveľa viac prežívala. Akoby sa ma viac týkali, viac mi na nich záležalo. Jednoducho, každým dielom bola táto séria osobnejšia. Lenže, keď sa tak človek nad tým zamyslí, toho nešťastia a zločineckých náhod v živote jednej osoby je zrazu akosi príliš a v piatom dieli po sebe sa to zdá už úplne nereálne.
Tentokrát sa obeťou stáva matka Josienho priateľa a zároveň kolegu Noaha. Je to veľké nešťastie a tragédia a Josie je odhodlaná páchateľa čo najrýchlejšie nájsť. Pretože pri smrti jednej osoby to nezostane a mŕtvol začína pribúdať. Rozbieha sa spletité vyšetrovanie, do ktorého vstupuje množstvo postáv, až sa možno miestami začnete strácať.
Toto je zrejme zatiaľ najzamotanejší prípad, aký Josie riešila. Siaha ďaleko do minulosti a nakoniec sa z toho vykľuje "zločin storočia". Veľmi dobre vymyslené, ale možno trochu prekombinované. Väčšinou pri tejto sérii nemám takmer žiadne výhrady, ale tu mi jednoducho nesadlo správanie ani Josie, ani Noaha a už vôbec nie Noahovej sestry, ktorá robila zbytočne zlé ovzdušie a spôsobovala len napätie. Noah je detektív, tak ako aj Josie, napriek tomu po smrti matky zostal absolútne pasívny a skôr maril vyšetrovanie, akoby mu mal pomáhať. Na Josie bol neprimerane útočný a ona pri ňom strašne utiahnutá a zakríknutá.
Čítalo sa to opäť veľmi fajn. Príbeh mal dobré tempo, nenudila som sa, ale to správanie hlavných postáv bolo podľa môjho názoru vzhľadom na vek a ich profesiu neadekvátne. Tiež by som možno bola radšej, ak by autorka striedala tieto "osobné prípady" s tými nezainteresovanými/anonymnými. Pôsobilo by to uveriteľnejšie a reálnejšie. Napriek tomu, že toto bol pre mňa zatiaľ najslabší diel série, na ďalšie prípady s Josie sa teším. Som zvedavá na vývoj jej postavy, čo sa týka vzťahov a po tejto časti dúfam, že sa objaví niekto nový alebo Noah radikálne zmení správanie :D
Mám veľmi rada príbehy, ktoré sa odohrávajú v krajinách mimo Európy. Najmä také, v ktorých som nebola a veľmi ma láka ich navštíviť. A Argentína k nim rozhodne patrí. Obzvlášť obľubujem, ak dej prinesie aj veľa zaujímavostí z histórie a ja sa okrem dobrého príbehu dozviem niečo viac aj o samotnej krajine. Okrem romantickej linky ponúka kniha náhľad na politickú situáciu a diktatúru v Argentíne, sledujeme aktivistické skupiny, demonštrácie a štrajky.
Príbeh sa odohráva v dvoch časových líniách. Prvá v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v už spomínanom období diktatúry, ktorej hlavní hrdinovia boli Santiago, Máximo, Valentina a Lily. Druhá sa odohráva v roku 1998 a je zameraná na príbeh Palomy, Santiagovej a Lilinej dcéry, ktorá pátra po minulosti svojho otca. Obe dejové linky sú pekne prepletené a kapitoly "súčasnosti" a "minulosti" sa striedajú a informácie v nich sa dopĺňajú. Väčšinou sa mi pri takto zvolenom rozprávaní vždy páči viac tá z minulosti, ale tu musím povedať, že veľmi zaujímavé boli obe a páčili sa mi rovnako.
Romantické linky boli, samozrejme, ústredný motív, ale autorka veľmi veľa priestoru venuje aj samotnej politickej situácii. Nakoľko o týchto udalostiach neviem veľa, zo začiatku som nie všetkému rozumela, ale po menšom prieskume v historických faktoch mi udalosti dávali zmysel a som rada, že som sa aj pri romantickej beletrii opäť niečo nové a zaujímavé dozvedela. Príbeh je veľmi dobre vyrozprávaný a aj keď je miestami opisný, stále si udržuje dobré tempo a neustále sa v ňom niečo deje. Mierne napätie a zvedavosť udržuje Palomino postupné pátranie a odhaľovanie minulosti.
V neposlednom rade je tu náhľad a poukázanie na spoločenské rozdiely medzi smotánkou a obyčajnými ľuďmi. Najmä kvôli tomu príbeh nabral trochu smutnejší ráz a skončil tak, ako skončil. Knihu veľmi odporúčam všetkým milovníkom generačných románov, romantiky a tiež tým, ktorí si radi prečítajú vojnové príbehy. Pretože miestami tento príbeh naozaj pripomína nám známe vojnové roky.
Ako sa píše už v anotácii, toto je kniha určená naozaj celej rodine a pre každého, kto miluje zvieratá. Nádherná zvonka, poučná znútra. Či už si v nej idete len tak zalistovať, alebo si aj niečo prečítate, strávite s ňou určite pekné chvíle.
Knihu by som odporučila malým čitateľom, ktorí o zvieratách už niečo vedia a radi by spoznali ríšu zvierat obšírnejšie. Nájdeme tu veľmi známe a obľúbené zvieratá, ale aj také, o ktorých sa bežne nerozpráva a nie je možnosť ich vidieť ani v zoologických záhradách. Nie sú tu radené podľa nejakého vzorca, sú zoradené a vyberané náhodne, preto je každá stránka prekvapením.
Každá dvojstrana je venovaná jednému zvieraťu, pri ktorom je fotografia, ilustrácia, jeho výskyt a krátky text s tým najzaujímavejším, čo dané zviera vystihuje, alebo čim sa od iného odlišuje. Preto sa veľmi ľahkou a hravou formou môžeme dozvedieť veľa zaujímavého a touto zvieracou odlišnosťou si dané zviera aj dobre a trvalo zapamätať.
Túto knihu by som určite odporučila ako krásny darček pre malých milovníkov zvierat. Každý deň si prečítať niečo zaujímavé o 1 zvierati a nech vás váš malý čitateľ potom vyskúša z toho, čo sa naučil. Možno aj vás prekvapí nejakou novou informáciou
Už dlho som nečítala knihu, po ktorej by som nevedela, čo povedať. V podstate ani neviem, či sa mi páčila alebo nie. Slepá nenávisť je jedna z tých kníh, o ktorých by som sa potrebovala porozprávať s inými čitateľmi a vymeniť si všetky tie názory a postrehy, ktoré ku nej mám bez toho, aby som musela dávať pozor, či prezradím niečo podstatné z deja. Keď tak nad tým dlhšie uvažujem, musím priznať, že som s ňou spokojná, ale mám aj určité výhrady.
Najväčším plusom knihy je to, ako dobre sa číta. Stránky naozaj otáčate jednu za druhou a pokojne aj na jedno posedenie máte hotovo. Pretože verím, že tak ako ja, aj vy budete veľmi zvedaví, o čom to celé vlastne bude a kto je tá najviac psycho postava. Lebo, ak mám byť úprimná, šialení mi prišli všetci štyria :D Takže skvelé tempo, žiadne zbytočné zdržiavanie a naozaj výborný nápad, najmä s ohľadom na to, že kniha vyšla už pred desiatimi rokmi a v tom čase psychothrillery neboli ktovieako obľúbené a moderné.
Naopak, najväčším mínusom knihy bolo zvláštne až nepochopiteľné správanie postáv, trochu neprirodzené rozhovory a reakcie. Preto v určitom zmysle pôsobil príbeh neuveriteľne a nepravdepodobne. Tiež spôsob rozprávania bol pre mňa nezvyčajný, miestami akoby som sledovala nejakého uvádzača (ako napr. v divadle), ktorý ma do celej situácie uvádza.
Slepá nenávisť určite nie je dokonalá, ale ako také nepredvídavé dovolenkové čítanie môže predstavovať skvelý relax. Mňa veľmi bavila a napriek výhradám som si ju skvele užila a koniec ma svojím spôsobom dosť prekvapil. Viac ale nemôžem prezradiť, aby som niekomu nepokazila rozuzlenie.
