Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Študent filozofie, milovník Star Wars, Zaklínača, Nietzscheho, mačiek a cestovín :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Dielo "Vôľa k moci ako poznanie" je súhrnom poznámok, ktoré si Nietzsche chystal k vypracovaniu ďalšej publikácie, ktorú už však kvôli chorobe nestihol dokončiť. Text preto pôsobí nedokončeným a necelistvým dojmom a po prečítaní zanechá množstvo otázok. Aj tak sa ale jedná o veľmi dôležitý súbor poznámok, ktorý načrtáva Nietzscheho špecifikáciu ľudského poznania. Tento text je už na prvý pohľad iný ako autorove ostatné texty - je písaný skôr "Heideggerovsky zložitou" cestou (práve preto som ubral jednu hviezdičku, pre mnohých práve to môže byť radikálny problém, aj ja som s tým mal zopár prvých strán problém). Ponad celý text sa ale nesie známa línia vôle k moci, prehodnotenia hodnôt a večného návratu, tieto pojmy pre čitateľa vystúpia razom do celkom nového svetla. Nietzsche sa vysporiada s Kantom, Platónom i Spencerom a kladie jednu z najdôležitejších otázok filozofie: Čo je to poznanie? Spolu s tým tiež: Je vôbec možné poznať pravdivo? Je náš svet skutočný alebo ide len o fikciu vytvorenú človekom?
O trochu slabšie než prvá časť, ale stále vynikajúce. Viac se tu prediera do popredia Zannah a práve jej si užijete viac než Banea, ktorý je trochu v úzadí. Ako pokračovanie ale skvelé, záver rovnako veľmi dobrý. Jedinou viditeľnou vadou je snáď len obálka - je očividné že ju má na svedomí iný človek než minule a úprimne, veľmi sa mu tá ilustrácia nepodarila. Ale to je len kozmetická chybička, ktorá s príbehom a celkovým dojmom z knihy nemá nič spoločné. S prihliadnutím k tomu, že Drew Karpyshyn Pravidlo Dvoch napísal za úctyhodných 5 mesiacov a aj napriek tomu dokonale využil svoje znalosti z univerza, si zaslúžil plné hodnotenie.
Epické, skvelé, úžasné, fantastické, monumentálne, mimoriadne, vynikajúce... ani neviem akými ďalšími superlatívami mám toto veľdielo ešte opísať. Viete čo? Jednoducho si to prečítajte a uvidíte. Pokiaľ teda nie ste z tých ľudí, ktorým navýsosť záleží na politickej korektnosti, že hlavnou postavou musí byť žena, kladná hrdinka, najlepšie černoška, ktorá bude milým slovom obracať zloduchov k dobru - v tom prípade to ani nechytajte, nebavilo by vás to. Ale ak nemáte strach z násilia, skutočne tvrdého sveta, chcete ako hlavnú postavu záporáka, ktorý búra chrámy a usekáva hlavy, ak se chcete dozvedieť viac o histórii Sithského rádu a Pravidla Dvoch - potom po tejto knihe okamžite skočte. Vlastne po nej skočte v každom prípade, garantujem vám, že po prečítaní si začnete hľadať vlastného učeníka :)
Sadám si do kresla pri krbe, v ruke držiac Meč osudu, vypínam telefón a odhodlane prekonávam moje hranice možností - áno, som pripravený prečítať celú knihu bez dlhšieho prerušenia. Ale k recenzii.
Meč osudu je v poradí druhou knihou o Geraltovi z Rivie, ktorý je zaklínačom - profesionálnym zabijakom príšer. Dalo by sa povedať, že sa jedná o dvojičku Posledního přání, teda aspoň čo sa týka formy. Opäť sa jedná o zbierku poviedok, opäť sú jednotlivé poviedky zábavné, epické, drsné a napínavé. Kniha obsahuje celkovo 6 poviedok a epilóg, ktorý je vážne skvelý.
Geralt znovu seká svojim strieborným mečom ako divý, nechýba veľké množstvo krvi, alkoholu a žien. Stretávame sa so zástupom bytostí, z mnohých spomeniem napríklad zeugla, morskú pannu, dryády a tak ďalej. Pri mnohých postavách a bytostiach si zo začiatku nemôžete byť istí, či chcú Gwynbleiddovi pomôcť alebo mu uškodiť. Moment prekvapenia z prvej knihy teda tiež nechýba. Okrem iného, dôjde aj na vzťahové problémy a myslím, že pre mnohých čitateľov je práve toto kameňom úrazu. Geralt trocha vymäkkol. No bodaj by nie, vzhľadom, na to, čo sa stalo na konci prvej knihy. Preto miestami pripomína poslušného psíka žobrajúceho pri stole. Nedajte sa však oklamať. Každý z nás má niekoľko stránok osobnosti. Práve preto v konečnom dôsledku pôsobí Bilely Vlk ľudskejšie. Andrzej Sapkowski nemal v pláne vytvoriť nového Supermana, ale obyčajného človeka, ktorý sa stal zaklínačom. Preto na mňa séria o Geraltovi pôsobí dostupnejšie ako iné fantasy - postavy majú normálne problémy, s ktorými sa bežne stretávame.
Ako príbeh plynie Geralt stretáva starých priateľov, nepriateľov, náhodných okoloidúcich, ženy svojho života a najmä svoj osud - Ciri. Levíča z Cintry, princeznú, Zirael, dieťa Staršej krvi, dcéru Pavetty a vnučku Calanthé. A v tomto bode musí byť každému čitateľovi jasné, že Meč osudu je predjedlom k epickej pentalógii, v ktorej sa naplno rozvinú dobrodružstvá Lastovičky a Bieleho Vlka.
Druhá kniha sa nesie v temnejšej atmosfére, poviedky sú košatejšie a podrobnejšie, ale kniha ako taká nestráca tempo. Neoplatí sa kritizovať knihu okamžite po prvom prečítaní, potrebuje totiž čas, jednu noc, aby sa uležala v hlave, možno aj opätovné prečítanie. Proste stačí Trochu sa obetovať.
S touto knihou som veľmi spokojný, iste možno by som našiel nejaké chybičky krásy, ale určite ich nebolo toľko aby som uberal hodnotenie.
Pre mňa teda 394 strán vysoko kvalitnej literatúry.
