Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody (G. Futová, R. Brat) sa prezentuje ako moderná literatúra pre deti a mladších tínedžerov, ktorá chce čitateľovi ponúknuť „pravdivý obraz reality“ prostredníctvom slangového jazyka, drsnejšieho humoru a dynamického deja. Práve tento prístup však otvára zásadnú otázku: či mal takto koncipovaný text určený deťom vôbec vzniknúť.
Literatúra má právo pomenúvať aj nepríjemné javy spoločnosti. Rozhodujúcim kritériom však nie je len to, čo je zobrazené, ale ako a pre koho. V tomto prípade kniha opakovane pracuje s témami, ktoré sú z hľadiska detského čitateľa eticky, emocionálne aj vývinovo mimoriadne náročné a predkladá ich spôsobom, ktorý ich neanalyzuje, nehodnotí ani nekoriguje, ale skôr normalizuje.
V texte sa stretávame so závažnými javmi ako krádež, ohrozovanie zdravia, výsmech zo zdravotného postihnutia, šikana, manipulácia, zneužívanie návykových látok či nevhodné správanie dospelých voči deťom. Tieto situácie sú často podané ako „bežná realita“, niekedy dokonca ako zdroj humoru alebo dobrodružstva. Postavy si svoje správanie ospravedlňujú, zľahčujú jeho následky a kniha im len výnimočne kladie zreteľné morálne hranice.
Mimoriadne problematické sú pasáže, v ktorých sa kumulujú extrémne motívy: výrazné násilie páchané na zvierati, znevažovanie náboženských symbolov, náznaky sexuálneho a incestného správania, zľahčovanie fetovania, ako aj implicitné zovšeobecňujúce posolstvá voči určitým skupinám ľudí. Takéto témy nie sú len „náročné“ sú neakceptovateľné vtedy, keď sú deťom predkladané bez vysvetlenia, bez dôsledkov a bez hodnotovej korekcie.
Znepokojujúce je, že kniha nepristupuje k týmto javom ako k problémom, ktoré si vyžadujú jasné pomenovanie a odstup. Naopak, často pôsobia ako prirodzená súčasť sveta, s ktorou sa má čitateľ jednoducho zmieriť. Práve tu nastáva zásadný etický problém: ak detská literatúra rezignuje na rozlišovanie medzi tým, čo je možné zobraziť, a tým, čo je správne normalizovať, prestáva plniť svoju základnú funkciu.
Na mieste je preto nevyhnutná otázka autorskej sebareflexie. Uvedomovali si autori, že ich príbeh je určený deťom? Zvažovali, aký dopad môže mať takto podaný obsah na čitateľa, ktorý ešte len formuje svoje hodnoty, hranice a empatiu? A v akej miere považujú zobrazované správanie za natoľko „normálne“, že ho deťom možno ponúknuť bez jasného morálneho rámca?
Kniha nepochybne dokáže zaujať rýchlym dejom, drsným humorom a pocitom „zakázaného ovocia“. Otázkou však zostáva, či by mal byť takýto efekt cieľom literatúry určenej deťom. Ak text systematicky rozmazáva hranice medzi prijateľným a neprijateľným správaním a ponecháva hodnotové posúdenie výlučne na nezrelého čitateľa, potom nejde len o nešťastnú voľbu tém ale o zlyhanie v autorskej zodpovednosti.
Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody je problematickou knihou nie preto, že „otvára ťažké témy“, ale preto, že ich normalizuje v priestore, kde by mali byť skôr chránené, vysvetľované a jasne ohraničené. Práve preto vzniká legitímna otázka, či takto koncipované dielo nemalo zostať nenapísané alebo aspoň neponúkané deťom ako primeraná literatúra.
