Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď som si pustila Na ledě ako audioknihu, čakala som len ľahkú športovú romancu, niečo, čo mi spríjemní cestu do/z práce či upratovanie. A potom ma príbeh úplne pohltil - svojou energiou, humorom, vášňou aj jemnými, občas bolestivými momentmi. Mala som pocit, akoby som sedela na tribúne a sledovala, ako sa predo mnou odohráva niečo presne podľa môjho gusta.
Anastasia vo mne najprv vyvolala rozporuplné pocity. Občas bola tvrdá, občas nečitateľná, inokedy som mala chuť ju jemne prefackať ale potom sa začala odhaľovať. Kúsok po kúsku. A keď som pochopila, koľko tlaku, disciplíny a bolesti v sebe nosí, všetko mi začalo dávať zmysel. Jej príbeh je o tom, ako sa vyrovnať s vlastnou minulosťou, s očakávaniami druhých a s tým, že byť silná neznamená byť neomylná. Ku koncu som ju už mala úprimne rada - a bola som na ňu hrdá.
A potom je tu Nate. Ten chlap mi za pár kapitol prevrátil srdce hore nohami. Navonok sebavedomý hokejista, ktorý sa tvári, že má všetko pod kontrolou, ale keď sa odhalí jeho skutočný charakter… okamžite som bola stratená. Je starostlivý, lojálny, vtipný a má obrovské srdce. Milovala som jeho tichú podporu a to, ako počúval aj to, čo nebolo vyslovené.
A medzi nimi dvoma? To bolo čisté iskrenie. Nebola to len vášeň, ale hlavne dôvera, podpora a postupné zbližovanie. Nič nebolo unáhlené, všetko rástlo prirodzene - a práve to z toho robilo niečo skutočné a presvedčivé.
Celé prostredie hokeja a krasokorčuľovania dodávalo príbehu šmrnc. Hokejový tím je banda šialencov, ktorých by som brala okamžite domov. Každá postava mala svoj charakter, humor a iskru, hlavne Henry, ktorý ma vždy dostal. Aj temnejšie témy boli spracované citlivo, bez zbytočného pátosu, a do príbehu zapadli prirodzene.
Záver ma úplne dostal. Bolo v ňom všetko, čo som potrebovala emócie, humor, kúsok bolesti, veľa iskier a taký ten pocit, že toto bolo správne. A úprimne? Teším sa na ďalší diel.
Po Mäsiarovi a Havranke som sa na Kožiara a Škovránku neskutočne tešila. Mala som od nej veľké očakávania, no zároveň aj malý strach, či sa mi podarí znovu zažiť ten istý mix napätia, šialenstva a nebezpečnej príťažlivosti. A hoci je atmosféra tejto časti iná, prekvapila ma v tom najlepšom slova zmysle - tichšie, hlbšie a ešte viac zameraná na emócie, ktoré sa nedajú jednoducho pomenovať.
Tentoraz sledujeme Lark - slobodomyseľnú, usmiatu dušu, ktorá navonok pôsobí trochu výstredne, a Lachlana brata Rowana, muža s tvrdou škrupinou a nečakane mäkkým vnútrom. Lark ma úplne dostala svojou ľudskosťou, nevyspytateľnosťou a jemnou krehkosťou, pričom stále prežíva chaos a bojuje so svojimi vnútornými démonmi, čo ju robí ešte zaujímavejšou a reálnejšou. Lachlan pôsobí chladne a tvrdo, no postupne si uvedomíš, že je to len jeho spôsob, ako sa chrániť. A ak som si pri prvej knihe myslela, že chémia sa už nedá prekonať, tu som dostala úplne iný druh napätia - jemný, nebezpečný, ktorý ti lezie pod kožu nenápadne.
Tróp dohodnutého manželstva som si tu užila oveľa viac, než som čakala. Ich dynamika bola plná podpichovania, sarkazmu, tichého napätia a momentov, keď som sa smiala nahlas a o pár strán neskôr mala úplne stiahnuté hrdlo. Miestami som si priala, aby medzi nimi bolo viac šialenstva a temnoty - toho napätia, nebezpečnej iskry, ktorá by im ešte viac zamotala hlavy a nútila by ma zadržať dych pri každej ich scéne.
Nie je to nonstop krvavá jazda ako prvá časť - tentoraz ide viac o emócie, o vnútorné boje a o dynamiku medzi postavami. A práve to mi v niektorých momentoch chýbalo, v iných som si to zas nesmierne užila. Boli momenty, keď som si nebola istá, čo postavy naozaj vedia, a práve to ma nútilo listovať ďalej, premýšľať nad každým detailom a hádať, čo sa stane.
Záver ma opäť navnadil a knihu som zatvorila s rovnakým pocitom ako pri jednotke chcem viac. Táto séria ma baví tým, ako spája brutalitu s emóciami, humorom a zvláštne krásnymi vzťahmi. A ja sa už neviem dočkať poslednej časti.
Od prvej kapitoly som mala pocit, že som vkročila do domu, kde to vonia bylinkovým čajom, živým ohňom v kozube a čarami, ktoré sú síce nenápadné, ale menia všetko, čoho sa dotknú. Mika Mesačná ma úplne dostala nie je to klasická premúdrelá čarodejnica, ale žena, ktorá sa rokmi naučila žiť sama, chrániť si srdce a robiť to najlepšie, čo vie… aj keď o tom občas sama pochybuje.
Keď príde do Nikdedomu a stretne tri malé čarodejnice, všetko sa zlomí. Bolo nádherné sledovať, ako sa postupne učia veriť si navzájom, ako bojujú s vlastnou mágiou, so strachmi aj s minulosťou, ktorá ich neprestáva dobiehať. Tento motív rodiny tu funguje dokonale láskavo, úprimne a dojímavo bez toho, aby bol gýčový.
Magický svet je zároveň postavený tak realisticky, až máte pocit, že by sa čarodejnice pokojne mohli prechádzať popri vás. Moderné prostredie, YouTube videá, tajné spolky, dar aj bremeno mágie… všetko tu krásne zapadá do seba. A romantická linka ma príjemne prekvapila. Neprebíjala príbeh, skôr ho citlivo dopĺňala a dodávala mu tú správnu iskru, ktorá mi vyčarila úsmev aj v tých najnapätejších momentoch.
Najsilnejšie však na mňa pôsobila téma domova. Nie toho, ktorý nájdete na mape, ale toho, ktorý si vytvoríte s ľuďmi, čo vás vidia takých, akí ste. A Mika presne taký domov nájde aj keď to vôbec nečakala.
Je to čarovné, hrejivé a veľmi útulné čítanie. Presne ten typ knihy, ktorý si necháte na poličke, aby ste sa k nemu mohli vrátiť, keď budete potrebovať trochu svetla.
Do tejto knihy som vstupovala so zvedavosťou - nielen kvôli samotnej značke Lindt, ale aj kvôli predstave, že za ňou stojí obyčajná rodina so svojimi malými radosťami, sklamaniami a veľkou túžbou po niečom výnimočnom. A presne to som tu našla.
Hlavnú pozornosť tu dostáva Rudolf Sprüngli - chlapec, ktorý už od detstva pôsobil dojmom, že presne vie, čo chce. Bavilo ma sledovať, ako sa mení, rastie a ako sa v ňom mieša túžba po remesle s obrovskou trpezlivosťou. Občas som sa pristihla, že mu držím palce úplne rovnako, akoby šlo o niekoho, koho poznám.
Kniha je pokojná, plynie pomalšie, najmä na začiatku, kým sa človek zorientuje v postavách a v rytme doby. Potom však začne všetko zapadať na svoje miesto - a ja som si čoraz viac užívala atmosféru mesta, rodinné vzťahy a spôsob, akým autorka ukazuje generácie, ktoré si síce nerozumejú vo všetkom, ale stále stoja pri sebe.
Nie je to dramatická, prehnane akčná sága. Skôr taký typ príbehu, ktorý vás nechá na chvíľu spomaliť, nadýchnuť sa a sledovať, ako sa z drobných rozhodnutí stávajú veľké kroky. Rudiho povaha, jeho vytrvalosť aj jemné detaily z jeho života ma naozaj bavili.
A hoci tu čokoláda nie je vždy úplne v popredí, jej prítomnosť som cítila v tom odhodlaní, remesle a túžbe vytvoriť niečo, čo prežije roky.
Ak máte radi historické romány, rodinné príbehy a knihy, ktoré sú skôr o ceste než o veľkých zvratoch, myslím, že vás táto bude baviť. Ja sa na pokračovanie určite teším.
Polapenú som tentoraz nečítala, ale počúvala ako audioknihu - a úplne ma pohltila. Je to presne ten typ príbehu, ktorý vás zabalí do emócií, smiechu aj dojatia tak nenápadne, že si to uvedomíte až vtedy, keď sa pristihnete, že sa usmievate do prázdna.
Kai bol jednoducho poklad. Áno, je bejzbalová hviezda ihriska, ale najviac žiari ako otec. Má v sebe ten krásny druh nehy, ktorý nevidno na prvý pohľad, ale cítite ho v každom jeho rozhodnutí. Občas o sebe pochybuje, no práve tie malé momenty - keď sa skloní k Maxovi, keď ho objíme, keď sa snaží nájsť správne slová - prezrádzajú, aké veľké má srdce. Je to ten muž, ktorý by pre svojho syna urobil čokoľvek, aj keď má pocit, že zlyháva. A práve to z neho robí výnimočného rodiča… takého, ktorý vás pri počúvaní (či čítaní) donúti na chvíľu zastaviť a jednoducho cítiť.
A potom je tu Miller. Víchor v ľudskej podobe. Žena, ktorá do Kaiovho usporiadaného sveta vpadne s takou prirodzenou ľahkosťou, až máte pocit, že tam patrila odjakživa. Je nespútaná, spontánna, občas trochu chaotická - ale práve v tom je jej krása. Prináša so sebou iskru, ktorú Kai už dávno prestal hľadať, a keď sa objaví pri ňom a Maxovi, všetko zrazu pôsobí o kúsok živšie, teplejšie. Láska medzi nimi neprichádza ako blesk, skôr v malých nenápadných krokoch … v tých pohľadoch, v úsmevoch, ktoré si obaja nechávajú pre seba, v myšlienkach, ktoré by nemali mať, ale napriek tomu sa im vkrádajú pod kožu. Je to ten druh pomalého zbližovania, pri ktorom cítite každý jeden krok a každý z nich stojí za to.
A Max? Ten ich oboch prepojil spôsobom, ktorý pôsobí úplne prirodzene. Bol taký rozkošný, že zakaždým, keď sa objavil na scéne, som mala pocit, že sa mi topí srdce.
Liz Tomforde tu opäť ukázala, čo vie najlepšie dostať do romantiky život. Humor, ktorý nepôsobí umelo. Emócie, ktoré nie sú prehnané. Postavy, ktoré nie sú dokonalé, ale presne preto vám tak ľahko prirastú k srdcu. A celé to dopĺňa skvelá atmosféra tímu, priateľstva a rodiny, ktorá nie je o krvi, ale o tom, kto pri vás naozaj stojí.
Audiokniha ma sprevádzala niekoľko dní a priznávam, že som si často hovorila „ešte chvíľku“. Je to príbeh, ktorý vás rozosmeje, dojme, prinúti veriť na lásku, ktorá prichádza nenápadne… a zmení všetko.
Ak milujete romantiku, ktorá vie rozosmiať, pohladiť aj pripomenúť silu rodiny, Polapená je kniha, ktorá vás dostane.
Už od prvých strán som mala pocit, že sa mi doslova otvára vesmír priamo pred očami. Clarke pôsobí ako vizionár, ktorý desaťročia vopred dokázal pomenovať možnosti, o ktorých dnes bežne uvažujeme od cestovania na Mesiac až po prácu s umelou inteligenciou. A pritom si pritiahne čitateľa nie akčnosťou, ale tichou veľkoleposťou.
Dej začína naozaj nenápadne. Objav zvláštneho monolitu na Mesiaci rozbehne sériu otázok, na ktoré jednoducho musíte poznať odpovede. A od tohto momentu sledujete posádku, ktorá sa vydáva na mimoriadne tajnú misiu. Najviac ma bavilo to pozvoľné odhaľovanie nič nie je vysvetlené okamžite, všetko má svoje tempo. Práve táto pomalosť a postupné odkrývanie vytvára napätie, ktoré sa vás drží, aj keď sa navonok nič dramatické nedeje.
Clarke venuje pozornosť každému detailu technickým drobnostiam, fungovaniu posádky aj tomu, ako sa človek učí žiť uprostred nekonečného ticha vesmíru. Celou knihou sa nesie pocit veľkosti a osamelosti vesmíru, no zároveň je to príbeh o zvedavosti, o posúvaní hraníc a o tom, čo sa stane, keď ľudstvo narazí na niečo… väčšie než seba.
A priznám sa najmä druhá polovica ma úplne pohltila. Čím bližšie sú hrdinovia k pravde, tým intenzívnejší je pocit tajomna. A aj keď Clarke neodpovie na všetko, o to viac pri čítaní premýšľate. O tom, čo by sme urobili my. O tom, či sme vo vesmíre sami. O tom, čo je pokrok a kam nás môže posunúť.
Vesmírna odysea je kniha, ktorá sa nehrá na akčné scény, no aj tak vás drží ako pribitých. Je to mix dobrodružstva, vedeckej predstavivosti a krásneho filozofického podtónu. A ten záver? Ten vo mne ešte chvíľu bude doznievať.
Za mňa jednoznačne silný zážitok, ktorý stojí za to. A áno, potrebujem pokračovanie. Hneď.
Tie vytúžené slová je presne ten typ romantiky, ktorý vás rozosmeje, dojme a ešte dlho po dočítaní nechá príjemné teplo na duši. Meghan Quinn tu opäť ukazuje, prečo patrí medzi moje istoty - jej humor, dialógy a schopnosť miešať ľahkosť s emóciami sú jednoducho nenapodobiteľné. Od prvých strán som sa pristihla, že sa usmievam, a ten úsmev ma neopustil takmer celé čítanie.
Penny je ďalšia z tých hrdiniek, ktoré človek miluje práve pre ich nedokonalosti. Rozkošná, chaotická, nervózna a úplne bez filtra - také hlášky, aké z nej občas padali, mi spôsobovali záchvat smiechu. Jej energia bola nákazlivá, aj keď ku koncu už bola trochu „veľa“, stále to bola Penny, ktorú chcete objať.
Eli - hokejista, playboy, muž bez záväzkov… ktorý sa však po jednej jedinej noci ocitne pred tým najväčším záväzkom zo všetkých. Jeho premena bola nádherne prirodzená. Zo sebavedomého a nezávislého muža sa zrazu stal ochranársky, nesmierne starostlivý chlap, ktorý sa snaží nepokaziť ani jednu jedinú vec. Pod jeho drsným imidžom je skryté obrovské citlivé srdce a keď rozprával o svojom detstve, mala som chuť ho objať.
Ich spoločná cesta bola zábavná, trápna, kostrbatá, krásne reálna a plná výmen, pri ktorých som sa nevedela prestať smiať. Slow burn napätie medzi nimi fungovalo až prekvapivo dobre - vidíte, ako sa k sebe posúvajú po malých krokoch, ako bojujú s novou situáciou, ako sa snažia nezblázniť… a keď konečne prestanú odolávať, je to presne také sladké a intenzívne, ako dúfate.
Zároveň však kniha nie je len romantická komédia. Sú tu aj citlivé momenty, témy rodiny, strachu, neistoty. A predovšetkým Eliho minulosť, ktorá príbehu pridáva kúsoček bolesti a hĺbky. Tieto pasáže ma zasiahli oveľa viac, než som čakala, a krásne vyvážili humor.
Je to príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí sa do niečoho vrhnú nepripravení - a napriek strachu a chybám v tom nájdu niečo, čo obaja potrebovali. Ja som si čítanie užila úplne naplno a už teraz sa teším na ďalší diel zo sveta Agitators, pretože ak bude aspoň spolovice tak dobrý, mám sa na čo tešiť.
Niekedy sa pri čítaní prichytím, že nedýcham. Nie preto, že by bol príbeh adrenalínový, ale preto, že sa mi zdá príliš skutočný. Presne to sa mi stalo pri knihe Keď kvitne nádej. Začala som ju čítať s tým, že si prečítam len pár strán - a zrazu som sedela uprostred oceánu emócií, ktoré ma úplne pohltili.
Príbeh Márie mi okamžite vliezol pod kožu. Jej bolesť, straty, neistoty… a zároveň tá tichá, tvrdohlavá túžba nevzdať sa - to všetko vo mne rezonovalo s každou ďalšou kapitolou. Mária zotrvávala vo vzťahu, ktorý ju zväzoval, len aby sa mohla postarať o brata, a ja som s ňou prežívala každú chvíľu napätia a neistoty, netušiac, kam ju osud zavedie.
A potom prišiel Peter. Tajomný, láskavý, s vlastnými jazvami a démonmi. Dvaja ľudia, ktorí stratili viac, než by malo byť vôbec únosné, no predsa si v sebe našli kúsok svetla. Ich pomalé zbližovanie bolo nežné, citlivé a mimoriadne ľudské. Nie dokonalé, nie presladené - skôr také to surové, úprimné láskyplné iskrenie, ktoré vás chytí presne tam, kde to najviac bolí.
Prekvapila ma aj forma rozprávania z viacerých pohľadov. Pohľad Lukáša ma miestami nútil zastaviť sa a rozmýšľať - raz ma iritoval, inokedy som ho ľutovala. Jeho posadnutosť bola nepríjemná, no zároveň ukazovala, aké temné a zložité môžu byť ľudské city. Autorka krásne ukázala, že nič nie je čierno-biele.
Najviac ma však dostalo to nenápadné, no stále prítomné jadro - nádej. Aj keď bol príbeh často bolestivý, temný a ťažký, stále som cítila, že niekde na konci toho tunela čaká svetlo. Nie lacné, nie prvoplánové, ale vybojované. Také, ktoré si človek musí zaslúžiť a prijať.
Laura Fechová má dar rozprávať príbehy, ktoré nejde len prečítať - tie príbehy prežijete. Bolelo to, hnevalo ma to, dojímalo, ale zároveň mi to pripomínalo, že aj po najtemnejších chvíľach sa v srdci môže zrodiť nové svetlo.
Ak máte radi emotívne, hlboké príbehy, ktoré vo vás doznievajú ešte dlho po dočítaní, Keď kvitne nádej je presne tá kniha, po ktorej siahnuť. Ja som si ju užila od začiatku do konca - a ešte stále na ňu myslím.
Na Ranhojičku som sa tešila už dlhšie a musím povedať, že nesklamala. Hneď od začiatku ma vtiahla do sveta, ktorý sa skrýva pod povrchom obyčajného mesta niečo temné, neviditeľné a predsa tak reálne, že z toho miestami až mrazí.
Šárka je dievča, ktoré od malička cíti a počuje veci, ktoré ostatní ignorujú. Jej cesta ma fascinovala nadprirodzené tu pôsobí ako odraz toho, čo v sebe nosíme, aj toho, čo už je pre nás priveľa. A keď sa začnú strácať deti, napätie sa zrazu zlomí do skutočného strachu, ktorý čitateľa drží až po poslednú stranu.
Postavy sú živé a neprehľadné ich slabosti, vnútorné tiene aj malé prejavy nežnosti tvoria silný, autentický celok. Vzťah Šárky so Sandrou som si neuveriteľne užila tá krehká, ale pevná nitka medzi nimi dodáva príbehu neuveriteľnú hĺbku. Doktor Pé? Je mementom toho, čo sa stane, keď rozum vládne bez ohľadu na srdce.
Priznávam, že úvod bol pomalší a chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na viacero perspektív, ale potom som už sledovala dej so zatajeným dychom. Trochu mi chýbalo viac priestoru pre rozvoj schopností Šárky, no práve to vo mne otvorilo zvedavosť čo ešte príde v pokračovaní?
Ak máte radi nadprirodzené príbehy zasadené do reality, silné postavy a postupne odhaľované tajomstvá, Ranhojička je kniha, po ktorej určite siahnite. A české prostredie jej dodáva krásne mrazivú autenticitu.
Keď som sa púšťala do tejto knihy, ešte som netušila, že sa nechám až takto uniesť. Už po prvých stranách bolo jasné, že autorky vedeli presne, čo robia. Dej sa rozbieha nenápadne, no postupne vás pohltí atmosféra, postavy aj malé detaily, ktoré postupne vtiahnu čitateľa priamo do deja.
Melánia ako hlavná hrdinka ma okamžite dostala svojou energiou, spontánnosťou a humorom. Je to postava, ktorá rozhýbe každú scénu a naplní ju životom. Nie je dokonalá robí chyby, rozhoduje sa zbrklo a občas sa zamotá do vlastných slov a práve v tom je jej autenticita. Patrik je jej úplný protiklad chladný, rezervovaný, so životom pevne naplánovaným. Postupne sa však odhaľuje jeho vnútorný svet a človek si uvedomí, že pod kontrolovaným povrchom sa skrýva veľa citov, strachov a tajomstiev. Dynamika medzi nimi je prirodzená a mimoriadne návyková napätie, humor a iskry sa miešajú presne tak, aby vás udržali pri čítaní.
Romantická linka má krásny, pomalý nástup. Slow burn funguje dokonale chémia je citeľná, ale nie prehnaná, a každý moment, keď sa medzi nimi začína niečo diať, vyvolá jemné motýle v žalúdku. Okrem romantiky autorky do príbehu vnášajú aj vážnejšie témy psychickú poruchu, traumy, neistoty, vnútorné konflikty ktoré robia postavy realistickými a dodávajú príbehu hĺbku. Niektoré scény boli tak emotívne, že som sa pri nich pristihla, ako som si musela na chvíľu vydýchnuť.
Vedľajšie postavy príbeh krásne dopĺňajú a dodávajú mu iskru a humor. Napriek tomu, že nie všetko je tu ružové, konflikty a tajomstvá pridávajú príbehu napätie a autentickosť. Štýl písania je prekvapivo vyzretý plynulý, dynamický, bez zbytočných omáčok či predlžovania, s precízne premyslenými scénami, ktoré vás držia v napätí až do poslednej strany.
A koniec? Ten ma nechal s otvorenými ústami a túžbou po pokračovaní. Úprimne dúfam, že pokračovanie príde čoskoro, pretože túto dvojicu si človek jednoducho obľúbi a chce vidieť, ako sa ich príbeh ďalej vyvinie.
Ak hľadáte romantický príbeh, pri ktorom sa zasmejete, zamyslíte a občas trochu poplačete, rozhodne po tejto knihe siahnite. Je svieža, autentická, plná emócií a mimoriadne návyková. A obálka? Presne ten typ, na ktorý sa človek pozrie a okamžite sa zamiluje.
