Wishlist Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Wishlist Moje aktivity
Má význam čítať staršie knihy? A prečo sa o tejto už takmer nehovorí?
Chci jenom dítě / Iba moje dieťa od Susan Elizabeth Phillips som dočítala už po tretíkrát. A stále ju považujem za skvelý čitateľský zážitok. Po dočítaní som mala na tvári priblblý spokojný úsmev, pretože toto je jednoducho poklad. Presne ako tie klasické romantické komédie z prelomu tisícročí - sentimentálne, zábavné a neskutočne pohodové.
Jane a Cal majú neuveriteľnú chémiu. Začínajú ako totálni nepriatelia, ktorí si navzájom vymýšľajú jednu absurdnejšiu pomstu za druhou. Ich neustále doťahovanie, vzájomné odvrávanie, špičkovanie a hádky, ktoré si obaja očividne užívajú... to je fakt top zábava.
Veľmi ma bavil aj trope nájdenej rodiny. Jane si celý život niesla traumu z detstva, pretože mala pocit, že je jednoducho príliš. Príliš na to, aby ju niekto mohol úprimne milovať. A potom, v tej najneočakávanejšej chvíli a za tých najnepravdepodobnejších okolností, nájde ľudí, ktorí ju prijmú medzi seba bez výhrad a podmienok. To ma naozaj hrialo pri srdci.
Veľmi sa mi páčila aj samotná Jane. Je sebavedomá, odhodlaná, inteligentná, pozná svoju hodnotu a nenechá si po sebe skákať. A Cal? Ten sa do nej zamiluje práve pre všetky tieto vlastnosti... alebo možno aj napriek nim. Pretože keď človek chce, dokáže prekonať naozaj veľa.
Takže ak hľadáte oddychovú, nadčasovú romantiku (kniha vyšla už v roku 1997, ale úprimne? Ani o deň nezostarala), ktorá má atmosféru starých romantických komédií a ten správny feel-good vibe, toto je jasná voľba.
Možno nemá takú pútavú obálku ako dnešné knihy s oriezkami a nádhernými predsádkami. Možno na ňu už veľa ľudí zabudlo. Ale stojí za to. Možno dokonca viac než niektoré nové, prehypované romantiky.
Jasných 5/5 a som si istá, že som ju nečítala naposledy.
Fun fact: túto knihu by som si asi sama nikdy nevybrala podľa obálky ani anotácie. Pred rokmi som po nej siahla len preto, že som mala krízu z nedostatku kníh v knižnici… a nakoniec sa z nej stala jedna z mojich obľúbených romantík. Takže ďakujem, knižničná núdza, za tento objav.
Čo sa stane s vaším „ja“, keď opustíte domov? A aké „ja“ na vás čaká na novom mieste?
Biela moruša je nádherný a silný príbeh mladej ženy, ktorá je donútená opustiť svoju vlasť a začať nový život v krajine, kde ju od prvého dňa považujú za menejcennú.
Už som čítala niekoľko kníh s tematikou japonskej okupácie Kórey a zakaždým ma silno zasiahli. Pohŕdanie, útlak, vykorisťovanie, rasizmus... a k tomu ešte postavenie žien zväzované tradíciami a očakávaniami spoločnosti. Je až desivé, ako sa história dokáže opakovať znova a znova. Rôzne kúty sveta, rôzne obdobia, no neprávosť zostáva rovnaká. Nekonečný príbeh bolesti, ktorý si ako ľudstvo spôsobujeme navzájom, bez ohľadu na to, koľko príbehov už bolo na túto tému vyrozprávaných.
O to radšej však čítam príbehy silných žien. Takých, ktoré sa odmietli podvoliť, postavili sa systému, ktorý ich chcel umlčať, a vybojovali si svoje miesto podľa vlastných pravidiel. A zároveň v duchu oplakávam všetky ženy, ktoré takú možnosť nikdy nedostali - či už zo strachu, z lojality, alebo jednoducho preto, že nemali kam utiecť.
Od knihy som sa naozaj nedokázala odtrhnúť. Príbeh ma úplne pohltil a s malou dušičkou som čakala, kam Mijong život zavedie. Či sa jej podarí prežiť všetko, čo ju stretlo, a či napokon nájde slobodu a šťastie, ktoré si tak veľmi zaslúžila.
5/5
Taliansko. Úchvatné výhľady, krištáľovo čisté more a lahodné jedlo. Očividne som sa v mojom letnom čítaní zamerala práve na túto krajinu - aj keď úplnou náhodou. Najskôr príbeh odohrávajúci sa na Sicílii, teraz na Capri. A oboje som si veľmi užila.
Čo ma na tejto knihe dostalo úplne najviac? Opisy jedla. Jasné, že dovolenkári si v Taliansku budú užívať všetky tie dobroty, ale takéto detailné opisy som naozaj nečakala. Snáď po každej kapitole som dostala chuť na nejakú taliansku špecialitu a mala som sto chutí kúpiť si letenku len kvôli jedlu. Po celý čas čítania som prakticky prežívala na caprese a stále sa ho neviem dojesť. A dala by som si focacciu. A gelato. A poriadny Aperol. Ach.
Autori skvele zvládli aj opisy atmosféry a jednotlivých lokalít. Miesta, ktoré výletníci z Belmont Group navštívili, boli vykreslené tak živo, že som si ich všetky poctivo googlila. Celé to ešte viac umocnilo môj „cestovateľský“ zážitok. Proste paráda. Capri si práve pripísalo miesto na mojom zozname destinácií, ktoré raz chcem navštíviť.
Veľmi oceňujem aj štýl, akým bola detektívka napísaná. Pripomínala mi klasické detektívky v štýle Poirota. Na začiatku sa nájde telo, potom postupne spoznávaš všetkých účastníkov zájazdu, ich vzťahy, tajomstvá a dôvody, prečo by práve oni mohli byť vrahmi. A zrazu zistíš, že každý jeden z nich má motív aj príležitosť. Ostáva už len rozlúsknuť, kto za tým naozaj je.
Popravde, vraha som neuhádla. Mala som svoje tipy, ale záhada bola napísaná natoľko šikovne, že som až do poslednej chvíle netušila, kto za tým stojí. Páčilo sa mi aj finálne odhalenie. Nebol to žiadny prehnaný zvrat len preto, aby bol čitateľ šokovaný. Všetko dávalo zmysel a malo svoju logiku.
Takže za mňa veľmi príjemné letné čítanie, ktoré vo mne vyvolalo dovolenkovú náladu a zároveň ponúklo presne takú tú klasickú old-school detektívku, aké mám rada. A aby som z Talianska ešte neodišla, už teraz sa teším na druhé kolo záhad v Amalfi.
**4/5**
Na Nocticadiu som sa tešila tak dlho. A veľmi.
Dala som jej šancu. Naozaj som sa snažila. Ale asi som mala priveľké očakávania, pretože... v polovici knihy som ju takmer odložila. Nebolo to vyslovene zlé ani nečitateľné, len som bola sklamaná z toho, že ju nemilujem. Že vo mne vlastne nevyvoláva takmer žiadne emócie.
Možno problém nie je v knihe, ale vo mne. Možno som už na tento typ príbehu pristará. Možno keby som mala dvadsať ako Lilia, naivne si užívam celý príbeh a priveľa nad tým nerozmýšľam.
Lilia bola ďalší problém. Nebola vyslovene neznesiteľná, ale nedokázala som si k nej vytvoriť žiadny vzťah. Nebola som emocionálne zaangažovaná a to je pre mňa pri čítaní veľký problém. Potrebujem sa vcítiť do postáv, aby som do príbehu úplne spadla.
A potom tá chémia medzi hlavnými postavami. Za mňa jednoducho nefungovala. Asi by som si mala začať dávať pozor na anotácie typu „pozor, žhavé“, pretože toto bolo maximálne vlažné. Žiadne napätie, žiadne motýle v bruchu, žiadne netrpezlivé očakávanie ďalšej spoločnej scény. Nič. Pokojne sa za mňa mohli celú knihu len držať za ruky, aspoň by som sa vyhla ďalším opisom vlhkej „skulinky“ a „lastúrky“.
Dark academia mám rada, ale dej mi prišiel nečakane plytký. Mala som pocit, že autorka venovala viac priestoru opisom Devryckovej hrude a zvyšku jeho tela než budovaniu samotného príbehu. A to je škoda, pretože záhada mala potenciál byť naozaj zaujímavá a posunúť knihu o úroveň vyššie. Námet s toxínom a záhadnými parazitmi ma bavil, len mi prišiel nedostatočne rozpracovaný.
Najviac ma kniha bavila asi posledných sto strán, keď sa konečne začalo niečo diať. Až na ten príliš sladký a naivný happy end. Nuž čo, nebolo to horšie ako koniec v Nevracej se pro mě. (Áno, stále som traumatizovaná.)
Takže na záver mám veľmi zmiešané pocity. Nebola to úplne zlá kniha, ale zároveň ani taká, ktorá by si podľa mňa zaslúžila všetok ten hype okolo seba. Pôvodne som uvažovala nad hodnotením 3 až 3,5 hviezdičky, ale čím viac o nej premýšľam, tým viac sa prikláňam skôr k 2,5.
Nakoniec teda zaokrúhlim na 3 hviezdičky pre veľmi priemernú knihu.
Práve som dočítala Sicilské dědictví od Jo Piazza.
Šla som do toho s tým, že dostanem oddychovku s dovolenkovou atmosférou Sicília, malé mestečko, rodinné tajomstvá, príjemné čítanie.
A dostala som niečo úplne iné (v dobrom).
Popri pátraní po tom, prečo prababička Serafina nikdy neodcestovala za svojím manželom a deťmi do Ameriky, sa rozvíja veľmi silný príbeh o ženách na Sicílii a ich živote v čase, keď muži hromadne odchádzali za prácou do Ameriky. Mnoho dedín zostalo takmer úplne bez mužov v produktívnom veku. A úprimne? Takéto príbehy ma vždy úplne zasiahnu. Ten moment, keď ženy musia zrazu niesť celý svet na vlastných pleciach a postupne zistia, že to vlastne dokážu. Že to, čo im bránilo vykonávať mnohé činnosti, nebola neschopnosť ich robiť, ale nedostatok príležitostí a neochota ich manželov ich k tomu pustiť.
A ženské priateľstvá v knihách milujem. Tá tichá silná solidarita, keď ženy žijú rozdielne životy, ale v jadre prežívajú podobné veci. Keď jeden pohľad povie viac ako tisíc slov a spustí vlnu podpory, pretože vedia, že ak si nepomôžu navzájom, nepomôže im nikto. Sesterské puto naprieč rôznymi rodinami.
Serafinin príbeh ma úplne pohltil. Súčasná dejová línia ma bavila o niečo menej, ale celkovo som mala z knihy veľmi príjemný čitateľský zážitok, okorenený čarovnou atmosférou Sicílie. A úprimne, hneď by som ju šla precestovať a preskúmať.
Koniec mi ale úplne nesadol. Pôsobil uponáhľane a epilóg bol až príliš „dokonalý“. Taký ten uhladený happy end, aby boli všetci spokojní, ktorý mi tam trochu nesedel.
Celkovo som si knihu užila. Bola presne tým typom čítania, pri ktorom na chvíľu vypneš hlavu a necháš sa unášať príbehom.
4/5
Po upírskej Neveste prichádza príbeh o vlkolačej kríženke.
Družka ma príjemne prekvapila a nečakane pobavila. Dlho som sa odhodlávala prečítať si túto knihu, pretože som sa bála, že už to nebude také zábavné ako Nevesta. Ale viete čo? Bolo to dobré.
Aj keď knihy na seba priamo nadväzujú, POV sa presúva z Misery na jej najlepšiu kamoškou Serenu. Našťastie, Serena je rovnako pošahaná a sarkastická, takže humor nechýbal ani v tejto knihe. Navyše sa autorka pustila do odhaľovania ďalších tajomstiev vlkolačej anatómie a iných zvláštností.
Romantika v štýle „fated mates“ nie je môjmu srdcu až tak blízka, takže som z puta medzi Serenou a Koenom úplne neodpadávala. Bavili ma, verila som im a fandila som im, ale chýbalo mi tam nejaké hlbšie spojenie. Ich vzťah na mňa pôsobil viac ako sexuálna príťažlivosť ovládaná živočíšnymi pudmi... čo je vlastne v poriadku, pretože pohľad na vlčiu podstatu, dynamiku svorky a ich fungovanie zohrával v knihe podstatnú úlohu.
Veľmi som ocenila interakcie medzi Serenou a Misery. Musím povedať, že práve tie časti (žiaľ, príliš krátke a bolo ich málo) som si užila asi najviac, pretože ich sesterské puto je možno ešte lepšie než ich romantické vzťahy. Fakt zbožňujem ich čierny humor a komentáre ku každej blbej situácii. Také to, keď viete, že by ste sa nemali smiať, ale jednoducho si nemôžete pomôcť. Proste najlepšie kamarátky. Až som dostala chuť prečítať si Nevestu znova.
Takže za mňa veľmi príjemná kniha. Čítala sa rýchlo a ľahko, bolo tam dosť vtipných, ale aj správne trápnych momentov, paranormálna romantika a celkovo príbeh, pri ktorom netreba riešiť veľké životné drámy. Za mňa určite lepšia než niektoré iné novinky od Ali Hazelwood.
P.S.: Som definitívne tím upíri. Vlkolaci sú síce sranda, ale od čias Edwarda Cullena si aj tak vždy vyberiem upírov.
4/5
Gallant je nádherný, poetický príbeh.
S každou novou knihou som stále viac a viac zamilovaná do spôsobu, akým V. E. Schwab píše. Spôsob, akým dokáže rozprávať príbehy, sa dotýka mojej duše. Jej štýl, opisy a schopnosť zachytiť podstatu príbehu... toho sa jednoducho neviem nabažiť.
Kniha Gallant sa nesie v pochmúrnej atmosfére a pôsobí na mňa ako dokonalé jesenné čítanie. Gotický a desivý príbeh plný duchov a prízrakov, záhad, tajomného domu a rodinných tajomstiev. Príbeh som zhltla veľmi rýchlo, nemohla som sa od neho odtrhnúť. Mala som pocit, akoby som sa stala súčasťou jeho stránok a realita sa zdala byť až priveľmi vzdialená.
Olivia Priorová sa narodila bez hlasu, ale rozhodne nebola tichá. Jej myseľ bola hlučná, živá a neutíšiteľná. Všetko, čo nedokázala vyjadriť slovami, sa snažila svetu ukázať iným spôsobom. Chcela, aby ju svet videl, počul a vnímal. Nechcela zostať prehliadnutá.
Tajomstvo Oliviiných rodičov sa rozprestiera naprieč celou knihou. Ich vzťah je zachytený slovami aj kresbami a s každou ďalšou stranou naberajú na hĺbke a sile. Nepravdepodobné stretnutie dvoch duší z rozdielnych svetov, ktoré by k sebe nemali patriť, no napriek tomu ich spojila tragická láska.
V. E. Schwab dokázala na niekoľkých riadkoch vytvoriť puto, ktoré pôsobilo skutočne a silno. Jej slová miestami viac pripomínali poéziu než prózu.
„Zůstaň se mnou. Zůstaň se mnou. Zůstaň se mnou.
Napsala bych ta slova klidně tisíckrát, kdyby byla dost silná, aby tě tu udržela.“
Čarovný príbeh. A ja sa už teraz teším, po ktorej knihe od V. E. Schwab siahnem nabudúce.
**5/5 **
Je Julie Soto moja nová obľúbená autorka?
Ruža v okovách mala všetky predpoklady na to, aby sa mi páčila. Nakoniec sa jej však podarilo prekonať všetky moje očakávania.
Začnem asi tým najpovrchnejším a zároveň najzrejmejším: Toven Hearst si práve zaistil miesto medzi mojimi top knižnými crushmi. Vlastne mu vôbec nerozumiem. Neviem, prečo robí veci, ktoré robí, neviem, na ktorej strane stojí, a je mi jasné, že to nie je hrdina hodný oslavovania... ale aj tak som jeho čaru podľahla viac než Briony.
A to napätie medzi hlavnými postavami? Julie Soto sa podarilo namiešať dokonalú dávku túžby, hnevu, očakávania a zakázaných sympatií. Občas som mala pocit, že to už jednoducho nevydržím. Poznáte ten moment, keď musíte na chvíľu odložiť knihu a zajačať od nadšenia do vankúša? Tak presne to sa mi stávalo.
A áno, bol to poriadne pomalý slow burn. Na jednej strane som dychtivo čakala, kedy sa konečne niečo udeje, na druhej ma práve táto postupná gradácia neskutočne bavila. Autorka nám dala len malú ochutnávku - presne toľko, aby čitateľ chcel viac.
A teraz trochu vážnejšie.
Spočiatku mi kniha pripomínala Alchemised, čo asi nie je úplne prekvapivé. Napriek niekoľkým povrchovým podobnostiam však oba príbehy zanechávajú úplne odlišný dojem. Ruža v okovách je rýchlejšia, akčnejšia a udalosti sa valia dopredu od prvých strán. Veľmi ma bavila aj Briony ako hlavná hrdinka. Páčilo sa mi, že si napriek okolnostiam zachovala silu vzdorovať, bojovať a nevzdávať sa. Mala potrebu aktívne ovplyvňovať vlastný osud, namiesto toho, aby sa len nechala unášať udalosťami.
Knihu som mala problém odložiť a po dlhej dobe som kvôli čítaniu ponocovala. Stále som si hovorila: ešte jednu kapitolu. A potom ďalšiu. A ešte jednu.
Jediné, čo mi trochu kazí čitateľský zážitok, je fakt, že ide len o prvý diel trilógie a druhá časť zatiaľ ani nevyšla. Úprimne, veľmi rada by som sa hneď pustila do pokračovania. Takto mi neostáva nič iné, len trpezlivo čakať a dúfať, že pokračovanie bude stáť za to.
Celkovo hodnotím knihu ako výbornú. Bola tam akcia, mágia, romantika, frustrácia, napätie aj množstvo otázok bez odpovedí. Skrátka všetko, čo od dobrého fantasy príbehu očakávam.
Takže teraz mi už zostáva len nájsť niečo, čím si vyplním čas, kým sa k nám dostane druhý diel.
5/5
Ach, ach, ach! To bola ale jazda. Trochu som sa bála pustiť do posledného dielu tejto série, pretože tie predchádzajúce boli dobré a čo ak to autori na konci pokazia? Čo ak koniec série bude príliš ideálny alebo sladký, alebo naopak až príliš krutý a neuspokojivý?
Našťastie autori zas a znova nesklamali a priniesli napínavý a skvelý príbeh, od ktorého som sa nemohla odtrhnúť. Elena Blanco pokračuje vo vyšetrovaní poslednej kauzy, ktorá sa skrýva pod záhadným názvom Klan, a bolo radosť ju na tejto ceste sprevádzať.
Bolo tam napätie, bolo to pútavé, boli tam klasické nechutnosti, ale aj množstvo filozofických otázok a úplne nových skúseností pre postavy. Už som si viackrát hovorila, či ešte dokážu vymyslieť niečo nové, čo bude mať na mňa znova taký efekt ako predchádzajúce knihy (Rok prasaťa, ehm), ale nejako sa im to opäť podarilo. Očividne množstvo fantázie, ktorou táto autorská trojica ovplýva, je takmer nekonečné.
Zápletka bola dobrá, posledný zvrat som fakt nečakala, a aj keď to bola dráma, bola to pútavá a zaujímavá dráma.
Trochu mi je ľúto, že je séria ukončená, na druhej strane som rada, že autori nabrali odvahu ukončiť takúto úspešnú sériu, a dá sa povedať, že v tom najlepšom. Samozrejme, že by som si ďalšiu knihu hneď prečítala (hneď ako sa spamätám z konca tejto haha), ale nemám rada nekonečné príbehy.
Takže vo mne zostáva príjemný pocit z dobre prežitej knižnej série a jednoznačne ju budem odporúčať ďalej milovníkom thrillerov. 4,5/5
Čo ak všetko, čomu ste zasvätili svoj život, je vlastne zlé? Čo ak všetky skutky, aj keď vykonané s dobrým úmyslom, majú negatívny vplyv na okolitý svet?
Začnem tým, že Krv nad oázou svetla je proste veľdielo. Fakt neviem nájsť lepšie slová, ktoré by vyjadrili moje pocity. Poskytuje neobyčajný náhľad do duše ľudstva - nezáleží na tom, aký fiktívny svet autor vytvorí, literatúra vždy dokáže nastaviť zrkadlo.
Postavy, príbeh, fungovanie celého sveta… všetko v tejto knihe je dôkladne premyslené a spracované. Vývoj hlavnej postavy Sciony zo samoľúbej, egocentrickej akademičky na ľudskú bytosť schopnú empatie a vnímania okolitého sveta bol nádherný. Popravde, ani sa veľmi nečudujem, že bola taká tvrdá a bezohľadná. Vo svete, v ktorom žila a chcela sa presadiť, nemala inú šancu.
Mesto a celý systém boli vybudované tak, aby z nich profitovali muži - mágovia. Tí, ktorí sa už narodili do bohatých rodín, postavenie sa dedilo z otca na syna a bez akýchkoľvek zásluh získavali úspech a uznanie, bez ohľadu na svoje skutočné schopnosti. Sciona musela v sebe pochovať každý kúsok ženskosti a jemnosti, aby sa mohla odlíšiť. Aby bola tá „iná žena“, povýšila sa nad celé svoje pohlavie a dokázala, že si zaslúži uspieť v mužskom svete. A aj to bolo málo. Nikdy by ju nepovažovali za seberovnú.
Nebudem klamať - toľko zlosti, čo vo mne vrelo pri čítaní týchto stránok, som už dlho necítila. Toľko emócií, pocitov neférovosti a frustrácie. Ale boj za ženské práva nebol jedinou silnou témou knihy. Vždy, keď som si myslela, že už odhalila všetku krutosť a bezcitnosť systému, prišlo niečo ďalšie. Niečo, čo Sciona dovtedy prehliadala - pretože ak mala aj ona ako privilegovaná žena tak málo práv, čo potom ľudia, na ktorých sa spoločnosť pozerala ako na odpad?
Rasizmus, xenofóbia, dehumanizácia, vykorisťovanie slabších, ktorí sa nemajú ako brániť… hŕstka mocných mužov manipulujúcich verejnosť strachom a náboženstvom tak, aby zostali na vrchole potravinového reťazca.
Počas čítania som nebola len nahnevaná. Bolo mi smutno, cítila som znechutenie a miestami som chcela kričať od všetkej tej nespravodlivosti. Nútilo ma to zamyslieť sa nad tým, koľko ľudí s podobným zmýšľaním denne chodí okolo nás. Koľkí sú ochotní profitovať z utrpenia a útlaku znevýhodnených ľudí. A koľkí z nás sú ochotní tieto veci prehliadať len preto, aby naše vlastné pohodlie ostalo nenarušené…
Krv nad oázou svetla je vrchol fantasy literatúry. Fascinujúci magický systém, bolestivý komentár stavu našej spoločnosti, silné postavy, pútavý príbeh, hnev, beznádej z bezvýchodiskovej situácie… a nakoniec predsa len záblesk nádeje.
Nádeje, že niekde hlboko sa v ľuďoch stále skrýva štipka dobra. Nádeje, že zmena je možná, aj keď sa systém zdá byť nedotknuteľný. Nádeje veriť, že raz môže byť lepšie.
