Valčík stromov a oblohy

Na lete mám najradšej, keď si len tak beztrestne môžem ľahnúť do trávy, pozerať sa na oblaky a počúvať šumenie stromov. Tá sloboda, ktorú nám dáva letné počasie a ten pocit voľnosti, keď sa pozerám na lúku plnú kvetov. Vezmem do ruky fotoaparát a snažím sa zachytiť ten okamih, ten moment či chvíľu, keď veje vánok a steblá trávy sa ohýbajú ako pri synchronizovanom tanci. Svetlo sa láme a na hladine rieky sa trbliece ako rozsypané diamanty, ako tisíce malých svetlušiek za bieleho dňa. Neviem, kedy a ako stlačiť spúšť, aby som mala tento dokonalý obraz nie len v mojej pamäti, ale aj zavesený na stene... Nejde to, nedá sa to zachytiť...



Impresionisti sa pokúšali presne o to isté ako ja, len nemali zrkadlovku, lež štetec a plátno. Snažím sa predstaviť si to... Akonáhle začne maliar maľovať vo voľnej prírode, už nikdy neuvidí pred sebou to, čo videl hneď na začiatku, takže podľa čoho akože maľuje? Nikdy mi to nešlo do hlavy... Ak máte podobné myšlienky, rozhodne si prečítajte túto knižku, pretože to, ako vraj jediná láska slávneho maliara Vincenta van Gogha popisuje jeho prácu, vám odpovie na mnohé otázky.

Knihu som začala čítať z jedného prostého dôvodu: je na nej napísané Román o tajnej láske Vincenta van Gogha. Takže jasné, že klebeta mi stačila ???? Ako sa neskôr ukázalo, Marguerite nakoniec tohto umelca ohúrila natoľko, až sa stala rukou, ktorá ho oberie o to jediné, čo skutočne vlastnil.



Ale poďme pekne poporiadku. Myslím si, že van Gogha nemusím veľmi predstavovať... Keď si vezmete do ruky túto knihu, hneď podľa obalu zistíte, čomu sa asi bude hlavná téma venovať. Teda, ak ste v škole aspoň trošku dávali pozor. Napriek tomu však kniha hovorí o žene, ktorá bola údajne jeho veľkou láskou. Rozprávač je priamy, teda v 1.os. Sg, a preto sa do jej duše čitateľ dostane oveľa jednoduchšie, ako pri vševediacom rozprávačovi. Autor odkrýva nie len Margueritine zážitky a pocity, ale aj najtajnejšie myšlienky a postrehy vo vzťahu k Vincentovi. Zaujímavosťou je fakt, že slečna umelcovi vyká, zatiaľ čo on sa k nej správa oveľa priateľskejšie, ako by ste predpokladali. Osobne si myslím, že ide o vekový rozdiel, ktorý medzi týmito dvoma postavami je. Ona má pocit, že ako umelcovi a staršiemu mužovi musí vyjadriť úctu a on ju vníma ako dievčatko.


Ak čakáte klasické označené kapitoly, budete sklamaní alebo príjemne prekvapení. Nič také tam totiž nie je. Rozprávanie teda pre mňa osobne nabralo kontúru súvislého monológu, ako keď vám starý človek hovorí o svojom detstve a mladosti. Táto skutočnosť bola pre mňa zaujímavá. Jednotlivé časti príbehu boli popretkávané úryvkami z listov a novinových článkov, z ktorých sme sa mohli dozvedieť pohľad jednotlivých postáv a spoločnosti na obdobie, v ktorom sa dej odohráva.




Nerada by som prezrádzala niečo z deja, preto len načrtnem vzťah medzi Marguerite a jej otcom, ktorý bol na ňu neuveriteľne prísny. Predstavte si vojenský režim u vás doma a strasie vás. Presne tak sa musela táto mladá žena cítiť. Napriek tomu, že ide o koniec 19.stor., stále cítiť veľký vplyv rodičov na budúcnosť detí. V tomto prípade šlo aj o potláčanie talentu a modeláciu osobnosti dcéry nesprávnou cestou. A to ani nehovorím o dohodnutom sobáši...

V každom prípade môžem vyhlásiť, že je to jedna z najlepších kníh, aké sa mi dostali do ruky. Nebyť svadobného frmolu a mať viac času, prečítala by som ju na jeden dych. Som rada, že som práve touto knihou odštartovala moju letnú knižnú výzvu.

Po prečítaní Klubu nenapraviteľných optimistov bola pre mňa táto kniha sklamaním. Takmer sa zdá, že ju ani nepísal ten istý autor. Klub nenapraviteľných optimistov mal spád, postavy boli pestré a zaujímavé, multidimenzionálne, dokázali u čitateľa vzbudiť sympatie. V prípade Valčíka stromov a oblohy je to však presne naopak. Postavy boli ploché, hlavná postava - devätnásťročná Marguerite - pôsobila nesypmaticky a v niektorých situáciách sa mi jej správanie zdalo naivné a nepochopiteľné. Tento autor jednoznačne dokáže písať oveľa lepšie a dúfam, že jeho ďalší román sa opäť ponesie v štýle Klubu nenapraviteľných optimistov, ktorý sa mi tak veľmi páčil.

Veľmi odlišná kniha od toho, na čo sme boli u tohto autora zvyknutí, asi to bolo dobou (koniec 19. storočia) aj rozprávačkou, ktorou je mladá a ešte trochu naivná žena. Viac ako o Van Goghovi je to práve kniha o nej a živote žien pred vyše storočím. Ale príde aj na samotného majstra, záver bol pre mňa veľmi prekvapivý

Neľutujem, že som čítala túto knihu, ale ešte raz by som sa do nej asi nepustila. Bolo to prvý krát kedy som sa nechala zlákať obalom. Aj keď ma zaujímal príbeh, keby kniha nemala tak pekný obal, nemala by som nutkanie ju vlastniť. :-) K príbehu...nemastné-neslané...myslela som si, že sa dozviem viac o Vincentovi, ale v podstate sa v celej knihe dokopy nič poriadne nedialo. Keď sa pustím do čítania takejto knihy, je mi jasné, že to bude viac menej fikcia o reálne existujúcich ľudí, ale tu absentoval rovnako dej, ako "pikošky" z jeho života. Pozitívum Valčíku sú umelecké opisy. Bola som z toho prekvapená, v poslednej dobe bolo autorovo meno často skloňované, ale mňa si touto knihou nezískal. Dúfam, že Klub nenapraviteľných optimistov bude lepší, dostal ju priateľ odo mňa na narodeniny. O.o