More. Love. Čajky

Ďoďi Molek sa totálne zbláznil, odkedy sa mu to dostalo do uší. V Japonsku sa vraj kvôli piesni na koncertoch strieľajú ľudia. Ďoďi počul. U kamaráta na kotúčaku. Prekotúčakovali dve noci. Fungel nová nahrávka. Dieťa času sa to volá.
„Zomreš aj ty, jaká pésnička!“ povie Ďoďi. Malá Žuži sa rozplače, chytí sa za veľké červené uši a utečie preč. Nechce zomrieť. Nesmie počuť ani tón z takej pesničky.
„Pukne ti život!“
Ďoďi sa na mňa zacerí svojím štrbavým úsmevom. Spoza jeho chrbta mi rovnako hnusne do očí pichá vyškerené slnko. Drží v ruke fľaškové pivo a spokojne vykračuje uličkou okolo Minicukrárne. Vo vydratých a na prasknutie zúžených rifliach škrtajú o zem nožičky ako zápalky. Pred vchodom do Luxoru sa zastaví. Pritlačí si hrdlo zelenej fľaše na oko, zamračí sa, zavrčí a – pivo je otvorené. Zubatý vrchnák prilepený na Ďoďiho viečku žiari ako to slnko a Ďoďi žiari s ním. Podám mu na otvorenie svoje pivo. Ďoďi zavrčí ešte raz. Namiesto jeho lesklých očí pozerajú teraz na mňa dva obrátené vrchnáky. Napijeme sa.