Náš Boh nosí zásteru

Niekedy mám pocit, že praktizujúci katolík chodí do kostola ako do ZOO pozrieť obľúbené zvieratko, nakŕmiť ho, potešiť sa s ním, urobiť fotografiu na pamiatku. Svojho miláčika potom zavrieme späť do klietky, zamávame na rozlúčku a povieme:” Dovidenia o týždeň.“ Veľa katolíkov sa nevzdáva utkvelej predstavy pretvárať Boha podľa vlastných prianí, na svoj obraz. Zabúdame, že meniť sa máme my. Ježiš je naša mustra a hodinová návšteva kostola raz za týždeň dôkaz, ako sme od nej vzdialení.

Boh nie je šelma v zoologickej záhrade, zatvorená v klietke, od ktorej máme kľúčik, aby sme ju v nedeľu dali na obojok a vyvenčili. Veriaci človek tuší, že spolu s Kristom môže zachraňovať. Vyhradil si na to jeden deň. Jednu hodinu v týždni. Stvoriteľ šesť dní pracoval a siedmy odpočíval. Človek robí presne naopak a čuduje sa ako svet vyzerá. A svet sa zatiaľ vytrvalo pýta, aký osoh mu prinášajú veriaci ľudia. Čo má z ich chodenia do kostola. Čo majú z neho oni sami. Ani sa nenazdáme a za pár rokov nás budú vystavovať v jednej klietke s Bohom. Informačná tabuľa objasní: “Tí, čo uverili.”
.
Brat Šavol