Táto kniha predstavuje autorovu prvotinu, ale na samotnom texte sa to v mojich očiach nijako neprejavilo. Príbeh je vyrozprávaný síce pomaly a s veľkým citom pre detail, ale tým sa len prehĺbila celková atmosféra. Peter S. Beagle totiž disponuje štýlom, ktorý ma zakaždým dokáže pohladiť po duši a to bez ohľadu na to, o čom píše.

Aj tentoraz je text plný emócií a tiež obraznosti. Nemôžem síce tvrdiť, že by si ma rovnako získali všetky postavy, ale baví ma ten zámer, s ktorým ich autor vytváral. Ako rôznorodé kamienky, ktoré však dokopy dokážu vytvoriť krásnu mozaiku. Zvláštne je, že hoci sa dej odohráva na cintoríne za stálej prítomnosti mŕtvych, ide o príbeh silno ukotvený v živote. Dokonca by som povedala, že je v mnohých ohľadoch jeho oslavou. O tom, ako ho žijeme, prečo tak žijeme, alebo prečo pred ním utekáme. No nakoniec zo samotného textu vyplýva jedno – bez ohľadu na to, ako veľmi sa nám nedarí, ako veľmi chceme utiecť, je to vlastne zbytočné. Pretože život nás dobehne. Preto, lebo máme len jeden.

Šťastim bolo, že excelentneho Posledneho jednoroźca som čital ako prveho, pretože ak by to bolo na opak, určite by som po ňom nesiahol. Poklidné a tiché místo síce zo začiatku pôsobí nesmierne pútavo, čitateľ má dojem, že si užije riadnu duchárčinu, no čoskoro zistí že nie. Príbehu chýba progres, postavy celý čas dumajú zdĺhavo, filozoficky, nevidieť v ich myslení rozdieli. Autor si nedal záležať na rôznorodosti a čitateľa začína bezduchá duchárska konverzácia nudiť. Nudiť až tak, že máte nutkanie knihu zabuchnúť a odložiť do police, pričom jediná motivácia prečítať to sú peniaze, mtoré ste za ňu dali. Príbeh má potenciál, no ako jednoduchá poviedka by bol údernejší. U mňa sklamanie...