Reign of a King

Dala som tejto autorke ešte šancu a hoci to stále nie je moja šálka kávy, dalo sa to vypiť do dna. Čítalo sa to rýchlo, bolo to pútavé a ak máte rady temnú romantiku, vzťah s drsným zaobchádzaním a tak trochu triler tak túto knihu odporúčam. Dali sa tam nájsť aj vtipné kúsky v podobe Kingovcov mladších a ich partneriek. No a záver? Šokoval. Takže hor sa na to temné čitateľky.

Dve hviezdy dávam za vtipné myšlienkové pochody, tie boli fakt výborné a za relatívne dobre premyslenú zápletku. Síce minimálnu, ale v porovnaní s inými erotickými románmi je to lepší priemer. Za nič iné by som z mojich dojmov nevyžmýkala ani vesmírny prach, nieto ešte hviezdu. Narcistický sociopat s nulovým rešpektom voči komukoľvek a čomukoľvek a mladá žena prenasledovaná minulosťou, ktorá neustále opakuje:
1. že sa ho nebojí – no poslúcha ho na slovo (jej rebélia sa obmedzuje zásadne na to, že jeho želania plní s desaťminútovým oneskorením),
2. že ho zvláda – no nechá sa ním absolútne ovládať,
3. že to robí, aby získala späť svoju firmu – no nebyť prvých dvoch kapitol, po zvyšok knihy ani neviete, čo za firmu vlastne má (veľmi sa jej teda nevenuje).
Po celý čas ju sociopat terorizuje, vnucuje jej svoju vôľu, zatiaľ čo jej vôľu nazýva vzdorom a trestá ju za ňu. A čo je úplne fascinujúce (aby som použila jeho obľúbené slovo) - jej to psychopatické správanie príde sexy a vlastne jej imponuje. Autorka z nej asi chcela vytrieskať prototyp charizmatickej ženy, ktorá si nenechá skákať po hlave a vie, čo chce a ide si po kráľovskú korunu, ale podarilo sa jej vytvoriť akurát tak prototyp hlúpej a slabej dievčinky v psychickom polorozklade, poslušne nasledujúcej príkazy psychopata.
Fakt, že sa jej fyzické tresty páčia, nepovažujem za problém (proti gustu...), dokonca ani to, že ide o povrchný príbeh, kde je vrcholom zamyslenia „prečo sa mi páči, keď mi ON ubližuje?“. Od čias 50 odtieňov nejakej farby sa to stalo už trópom alebo folklórom v erotickej literatúre a pomaly už je problém „vzrušiť“ ženské publikum bez toho, aby nebolo hlavnej hrdinke naložené na zadok. Opakujem, toto mi neprekáža.
Problém vidím v tom, že podrobenie si ženy vydieraním a vyhrážaním tu niekto považuje nielenže za prijateľné, ale dokonca za príťažlivé!!! V dobe, kedy sa spoločnosť brodí okrem iného tým, ako sa správne a definitívne vysporiadať s násilím páchanom na ženách a ženy sa snažia vymaniť zo svojho postavenia „hračky bez relevantného úsudku“ alebo vnímania ako primárne „sexuálneho objektu“ v mužskom pohľade, mi takýto obraz vzťahu muž-žena príde ako výsmech všetkému, o čo sa ženy v reálnom živote snažia (povedzme si úprimne, chceme byť milované, zbožňované, ale myslím, že bez toho, aby tým, kto nás miluje bol preukázaný psychopat).
Ženy, to fakt sa nám toto páči? Pretože, úprimne, ak by bol Jonathan nepríťažlivý chlap bez majetku, žrali by sme ho? Určite nie. Takéto jeho správanie by sme, hoc aj vo fikcii, zrazu nemali problém označiť ako choré a neprijateľné. Zrazu by sme to vedeli správne pomenovať a odsúdiť. V každom prípade, neviem ako Vy, ale ja budem takúto literatúru tak nejak čo najdlhšie držať z dosahu svojej dcéry, aby jej nebodaj nenapadlo, že toto je model „sexy“ chlapa.