Gejzír bolesti a hnevu z nešťastnej lásky, zatrpknutého srdca a pridružené zlo, ako verný sluha emócie, ktoré mi Búrlivé výšiny opäť dožičili, a na ktoré ani po 15-tich rokoch neviem zabudnúť. Už dlhšie ma mátala myšlienka overiť si, čo so mnou urobí surová klasika vo vyzretejšom veku a či budem zase taká vytočená a zároveň zúbožená ako počas mojej jarnej dospelosti s horúcou hlavou. :D

Román v sebe ukrýva neskutočnú silu, ale nie každého bavia „staré príbehy“ o láske neláske. Okrem vkusu je to aj o prispôsobení sa dobe, v ktorej bola kniha napísaná a v ktorej sa dej odohráva. Ani ja si nejdem klasickú literatúru (zväčša ma nebavila). Záľubu v historických románoch mám tiež dávno za sebou a nechýbajú mi ani rodinné a ľúbostné tragédie tohto druhu, nech sú konce akokoľvek šťastné a prajú novej mladej láske, ale to nie na šťastné, lež na zotročené srdcia sa nezabúda a Búrlivé výšiny sú toho bezchybným príkladom.
Doslova z nich srší úzkosť a chlad. Smútku je tu tiež na rozdávanie a podkuruje ho citeľne drsná, no svojsky krásna krajina, ktorú nemožno nemilovať. Miestami mi to pripomínalo „Juh proti severu“, keď si Scarlett O'hara Batlerová odbehla do rodnej zeme iba kvôli hrsti írskej pôdy, lebo domov je domov. :)

Spoločnosť tej doby (r. 1847) neprijala román pozitívne. Vymykal sa štandardu a pravidlám, podľa ktorých sa vtedy písalo. Populárna bola sladká romanca, nie surové divoké príbehy a ešte k tomu napísané ženskou rukou, ale nedá mi inak, než označiť „BV“ za nadčasové dielo, ktoré predbehlo desiatky rokov, ktoré ľudstvo ešte len čakali. Autorka ho prvýkrát vydala pod mužským pseudonymom Ellis Bell a, žiaľ, 2 roky na to zomrela. Strašne ma mrzí, že sa nikdy nedozvedela, aký nádherný a nezabudnuteľný kúsok odovzdala svetu a všetkým milovníkom klasickej romantickej literatúry. Začiatkom 20 str. zožal román slávu, ktorá dodnes neutíchla. Ktorá spisovateľka by si VIAC zaslúžila potlesk a chválu v rokoch svojho života, ako Emily B.? Škoda, že jej osud nenadelil dlhší a šťastnejší život.

Dnes nemám potrebu rozoberať dielo do špiku kostí, ani jednotlivé postavy. Stojí za prečítanie už len preto, že ukazuje ľudí takých, akí naozaj sú alebo vedia byť, ak im osud nedožičí viac lásky a blahobytu, než majú. Aj keď ma niektoré povahy spomienkovo aj teraz hnevali jak frasss a facky by som vrátila aj za cenu zlomenej ruky, také už boli drsné yorkshirské vresoviská a krutý život na nich. Inak si to ani neviem predstaviť.

Je málo kníh, ktoré si pamätáme celý život. Niekoho ohúril Dostojevskij, niekoho Lucy Maud Montgomeryová, Austenová.. ja kopem za Brontëovú. Vlastne som práve dočítala/dopočúvala maximálne depresívne dielo, ktoré velebí pomstu, posadnutosť vášňou, odpadávačky z nepokoja a nešťastia, ktoré dnes porieši terapeut „za pajdu“, neprajnosť, závisť a tak zlé povahy, až som miestami mala pocit, že je to pravá nefalšovaná skutočnosť. Rozumiem čitateľom, ktorých sa kniha nedotkla, prípadne ju ani nedočítali naozaj v sebe nemá ani štipku pozitívnej energie a krásy, vďaka ktorým by ste spláchli tú guču, ktorú zanechá, ale aj to je pre mňa obdivuhodné. Napísať niečo tak nešťastne zúfalé, až je to, sakra, dobré a vy máte čo robiť, aby ste našli svoj stratený smiech a pri dopozeraní filmu s Ralphom Fiennesom z 1992-hého nezabudli potláčať sympatie a zapálené lýtka voči nemu, prekliatemu sexy Heathcliffovi. :D

Audiokniha je zas raz výborne nahovorená a prináša zážitok, ktorému nemám čo vytknúť. Behom chvíle som sa ocitla ako snoriaci pozorovateľ na Drozdove a vzápätí na Vichrném návrší (Větrné hůrce) a „sledovala“ rodiacu sa lásku medzi mladou Katkou a sirotou Heathcliffom. Skákanie v čase a množstvo mien mi nerobili problém, ale to zrejme preto, že sa mi nedokázali vymazať z pamäte.

Neodpustím si ešte čerešničku, ktorú som spomenula aj pri životopise Heatha Ledgera - so svojou sestrou dostali krstné mená práve podľa hlavných postáv nenaplnenej lásky nezabudnuteľných Búrlivých výšin.

Och, Búrlivé výšiny! Nebudem klamať, dočítať bol celkom boj. Viem, že sa mnohým čitateľom páčila a na základe rôznych pozitívnych recenzií som sa na ňu veľmi tešila. Ale takto po dočítaní viem nájsť iba málo aspektov, ktoré by sa mi páčili. Čo musím vyzdvihnúť je rozhodne poschmúrna atmosféra celého prostredia. Na mňa to celé pôsobilo ako pravé novembrové počasie - nedostatok slnečných lúčov, večne zamračené, daždivo a pretrvávajúci pocit zimy. Myslím, že dosť veľký vplyv to malo aj na náladu a správanie postáv, ktoré sa akurát stále hádali, chorľaveli a prepadali čoraz väčšej psychickej nepohode. Aspoň zdanlivo šťastné momenty by ste zrátali na prstoch jednej ruky.

Neberte ma zle, veľmi rada sa vraciam ku klasickým dielam, ktoré vedia poskytnúť úplne iný čitateľský zážitok ako súčasná literatúra. Už len použitý jazyk je často nesmierne zaujímavý a správanie postáv sa odlišuje. Pri Búrlivých výšinách mi chýbal nejaký pútavejší dej. Kniha je viac zameraná na vzťahy medzi postavami, ktoré však pre mňa boli často nepochopiteľné. Lebo z väčšiny som bola svedkom hysterických záchvatov, manipulácie a hádok. Heathcliff bol surovec, despota a násilník, ktorý sa neštítil násilia a Catherine zase hysterka, ktorá si od ostatných od malička vynucovala poslušnosť. Mnohí spomínajú osudovú lásku medzi nimi, mne však ich vzťah prišiel nezdravý. Nenašla som postavu, ktorá by ma oslovila a sledovať vývoj vzťahov som si neužila.

Aj keď knihu nemôžem odporúčať ďalej, prosím, nenechajte sa odradiť mojim názorom. Viete ako, sto ľudí, sto chutí a pri podobných knihách to patrí viacnásobne.