Moje knižné poklady Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
V mojej ♿ hrudi človečie ♥️ tlčie.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Japonsko po všetkých jeho stránkach ma odjakživa fascinovalo. Či už svojou eleganciou, umným prepojením starodávnej histórie s tou novodobou alebo zmyslom pre hrdosť. Inak tomu nie je ani pri čítaní Šóguna. Oddanosť s vernosťou v tejto knihe tiež nepoznajú prekážky. Čím viac sa síce blíži deň, keď sa každá z postáv bude musieť rozhodnúť, na koho stranu sa postaví, tým viac sú meče napité krvou, no počas sledovania vývoja toho tŕňa na váhach moci o nestratenie tváre som sa cítila ako pri otváraní darčeka. Napäto i vzrušujúco. V spôsobe, akým sa silou vlastnej vôle držia toho, čo milujú je niečo éterické. Vôbec som však nevedela, že aj opis priebehu čajovej ceremónie môže byť natoľko dychberúci. Stopercentne istá som si iba jedným. Šancou dozvedieť sa novinky o tom, ako kedysi fungovali gejše nikdy nepohrdnem. V tomto dieli sa o nich pochopiteľne, píše veľmi skromne, ale byť pri zárodku formovania hierarchie ich začlenenia do spoločnosti je pre mňa o to väčší zážitok. Dospieť do štádia vnímania času, pružnosti a osobitých gest tak, aby vznikla choreografia ako ju stránky Ázijskej ságy prezentujú mi ešte chvíľku potrvá, avšak vďaka pánovi menom James Clavell mám nielen ohľadom vyššie uvedených aspektov daného národa skutočne kvalitný základ.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Zlodej hviezdneho prachu dokáže aj z ticha vytvoriť zbraň. Priam omamne rozpráva príbeh o tom, akú cenu má duša. Čo všetko vám stojí za obeť i aká ťažká je hlava, ktorá nosí korunu, keď jej na pleciach leží ťarcha celého kráľovstva. Nejedno tajomstvo či prelud rafinovane odieva pekne do jagava. Nechať duny zasypať ma bojom za ich neodhalenie v arénach života a smrti má svoje čaro, pre mňa snové, miestami až skľúčujúce zároveň. Váha viny však vo mne úplne nepochovala nádej, nech milióny malých gest možno časom porazia silu bômb. Práveže normálne mám teraz chuť ísť si postaviť na vnútroblokové ihrisko hrad z piesku. Hotová som z tejto knihy.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Druhá časť série Anarchorance je presne ten príbeh, aký mi chýbal ku šťastiu. Lepšie povedané Riján som potrebovala k životu, tak je úchvatný. Bez váhania radí Ivetku Pernišovú medzi autorky, ktoré sa ma už nezbavia. Zaujala ma natoľko, že som sama spriadala teórie, ako vôbec prišla na tie pomenovania planét, rastlín či prístrojov. A netrúfam si odhadnúť, ako sa cítila, keď zabíjala sebou vytvorenú postavu, ale mne bolo úzko už pri skone Sky. No, nebudem chodiť okolo horúcej kaše, nečakaný je pre mňa raz a navždy jeho druhé meno. Nebezpečenstvo vám v ňom dýcha na krk tak často, že máte pocit, že vás snáď udusí vlastný tieň. Srdce mi tĺklo ako na poplach tak nahlas, až považujem za zázrak, že ho nepočul nik iný. Zároveň mi z tých dialógov oči iskrili pobavením. Načisto som z tejto knihy stratila reč.
Ešteže Martinus ponúka vyhľadávanie s filtrom, lebo inak by som asi nikdy nenatrafila na túto čiernu nádheru so smaragdovými odleskami, ktorej názov isto iste nevyslovujem správne. Odvtedy mi nescháza z mysle. Už po zhliadnutí počtu strán spoločne s anotáciou mi bolo viac než jasné, že bude príbehom, kde sa toho zomelie celkom dosť. Ibaže to má malý háčik. Je knihou, v ktorej atmosféra hustne, keď vlastne ešte ani nemala z čoho zhustnúť. Miestami tá akčnosť bola až psycho. Pritom postavy sa hlavne snažia zoceliť svoju vlastnú identitu, pekne každý sám za seba. A napriek tomu som si srdce počula búšiť až v hlave, a to tak hlasno, že som sa nebola schopná sústrediť na nič iné. Musela som si pripomínať, že predsa (pre pána kráľa!) čítam len knihu. Navyše fakt by som sa nečudovala, ak by Ivetka Pernišová vlastnila nejaký magnet na skvelé, relevantné postrehy ohľadom politiky fungovania štátu, umelej inteligencie, zachovania fauny i flóry či výskumu vykonávaného na ľuďoch. Stala sa mojím hlasom, keď na ne sama neviem nájsť slová. Nespomínam si, že by som v science-fiction žánri za tridsať rokov, čo žijem od našej krajanky / krajana prečítala niečo podobne unikátne vystavané. Netuším, ako je možné, že som sa k sérii Anarchorance dostala až po toľkom čase od vydania jej pilotného dielu, no už ju za ten svet nepustím.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Pre Henrika Groena je vek naozaj iba číslo. S ním vám úsmev z tváre nezmizne ani vtedy, keď si spoločne, pekne od srdca pofrflete. Nič mu totiž nestihne ujsť. I keď tentokrát s vyšším vekom viac pritvrdí, žmýka z neho, čo to dá. Zdieľa s nami vyjadrenia k veškerému svetovému aj osobnému spoločenskému dianiu, k inklúzii imobilných a ľudí s vekovým priemerom nad sedem krížikov na chrbte, politike, súťažiam či vareniu. Nikomu to nepovedzte, ale podozrievam ho najmä zo zaľúbenia sa do monarchie. Fakt má prehľad. A váži si maličkostí. Škoda, že ho nepoznám osobne.
