Moje knižné poklady Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
V mojej ♿ hrudi človečie ♥️ tlčie.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Dnes mám svoj šťastný deň. Nádej v časoch hrôzy prichádza! Keď činy hovoria oveľa hlasnejšie než slová, nedá sa to zastaviť, čo je Posol tak neuveriteľný. A i napriek diaľke k sebe mať tak blízko. Ach, srdce mi plesá radosťou.
Môže byť druhý diel lepší ako prvý? Tomu verte, že áno! Stačí poškrabať povrchový lak a celý sa vám odovzdá. Tá spriaznenosť, tá moc. Už dávno som sa tak netešila na pokračovanie.
Aby vzniklo niečo tak nápadité ako séria Žatva smrti bola potrebná naozaj nadaná myseľ i ruky. Obracať stránky v Koscovi o tom, ako zlo bolo porazené, ale už nikdy neodišlo bolo ako ovlaženie sa ľadovou vodou počas týchto horúčav. Z toľkej sily čeliť smrti, ktorá sa vo vás zrazu ako zázrakom naberie vždy, keď to potrebujete najviac a zároveň z toľkej túžby zlyhať mi totiž permanentne naskakovala husia koža. Nimbus, už idem!
Po knižke Pod šepkajúcimi dverami som túžila od prvého žmurknutia na obálku. Ale, že som ju aj potrebovala, to som zistila, až po tom, čo som prečítala jej posledné slovo. Odhalila všetky moje nervové zakončenia. Prekračuje ego, sústreďuje sa poriadne bez ponáhľania, teší sa aj z toho, čo sa urobiť musí, nie iba z toho, čo urobiť chceme či dáva priestor na robenie vlastných chýb a ich priznanie si s takou neskutočnou ľahkosťou a taktom, že nabudúce vôňu záhonu ruží pravdepodobne rovno prirovnám k výhre v lotérii. Bezpochyby má, čo hodnotné odkázať. No neočakáva za to od vás protislužbu na oplátku. Uspokojí sa s tým, že ju čítate. Veď, ktovie, možno vám náhle začne chýbať práve tento príbeh, i keď ste dovtedy čo i len pomyslenie na knihu z duše nenávideli.
Ja neviem, čo si mám vlastne o tomto titule myslieť. Klamala by som, keby som tvrdila, že ma z neho nebolelo hlava. Avšak. Či chcem, alebo nie, tak Čo okom nevidíš ma núti k reakcii. Aj keď to jediné, čo som z titulu často dokázala vnímať naplno bola tá neuveriteľná eufória z hry svetla v listoch jabloní či niečo tak prosté ako je tikot budíka, lebo práve to mi vpustilo do života trochu viac svetla, sledovať ako sa obyvatelia Westerwaldu navzájom strachujú i rastú mi vydláždilo cestu k bezodkladne získanému priestoru na lásku. Až som si na čas (síce iba krátky) strávený po boku tejto knihy pripadala nesmrteľná. Predsa len, čo je v rodine, to sa počíta.
