Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Keď sa naskytla príležitosť stať sa knižným ambasádorom pre túto knižku, neváhala som ani minútu a rozhodla sa prihlásiť. A som rada, že som tak spravila.
Nicolette je jedno veľmi inšpiratívne mladé dievča plné odvahy, ktoré čitateľa v tejto knižke vezme na svoje dlhé, 104 dni trvajúce pešie putovanie až do Istanbulu, najväčšieho mesta Turecka.
Bez servítky pred ústami, avšak veľmi malebne, popisuje celú svoju pút, každodenné zážitky, radosti, starosti, neočakávané životné udalosti, povahy ľudí, …
Celé toto jej rozprávanie sa mi veľmi páčilo a to nielen kvôli vyššie uvedenému, ale aj skrz to, že nám Nicolette dovolila nahliadnuť do svojho súkromia skrz útržky z minulosti - a to nie len tie radostné.
Veľmi cením množstvo priložených fotografii i s popismi, vďaka ktorým si čitateľ nemusí rôzne miesta či ľudí iba predstavovať i keď ocenila by som, keby dané fotografie reálne boli priamo pri tých častiach, kde sa o tom danom mieste či človeku hovorí. Veľakrát som si totiž všimla, že bola fotka a text s ňou súvisiaci až o stranu či dve ďalej alebo opačne. Pôsobilo to na mňa vcelku rušivým dojmom.
Taktiež by som pri zahraničných mestách a miestach uvítala nejaké vysvetlivky výslovnosti ich názvov, pretože takto som mohla iba hádať a priznám sa, gúgliť sa mi to nechcelo, keďže by ma to zdržiavalo od čítania.
Každopádne, obdivujem Nicolette, že šla takto “s kožou na trh”, že sa rozhodla s čitateľmi podeliť od túto púť a aj o čriepky svojej minulosti. A dúfam, že sa v budúcnosti dočkáme ďalšej knižky z inej púťe.
Och, a knižku samozrejme odporúčam!
Toto bolo čosi perfektné a bez rozmýšľania tomu dávam plný počet leňochodov!
Ako som si myslela, že už ma Lisa ničím novým neprekvapí a ako som premýšľala, či nemám zmeniť hodnotenie predchádzajúcej časti na plný počet hviezd, tak ma týmto počinom vyviedla zo všetkých pochybností.
Už začiatok si ma získal takým spôsobom, že bolo len veľmi náročné odtrhnúť sa od čítania. Ani som sa nenazdala, bola som na konci prípadu, záporák bol polapený a ja som zostala zanechaná s neprítomným pohľadom a jednoduchým “WAU!” na perách.
Opäť raz autorka skombinovala minulosť (pri ktorej čítaní mnou prebiehali dosť nepríjemné pocity) so súčasnosťou bravúrnym spôsobom. Časti skladačky naservírovala postupne a keď už si čitateľ myslí, že záhradu rozlúštil, prišiel ďalší nečakaný zvrat.
Jednoducho vás prosím, ak máte radi detektívky, siahnite aj po tejto. Nutne potrebujem, aby vyšli ďalšie časti. Ďakujem!
Na túto knižku v mojej knižnici sadal prach už dobrých pár rokov a ja som si stále nedokázala nájsť čas na to, aby som si ju prečítala.
Ľutujem to?
Trošku aj áno.
Príbeh ma do svojho deja vtiahol okamžite svojou prvou stránkou a ja som si čítanie neskutočne užívala. Autorka celé prostredie, postavy, ich pocity a myšlienky, vykreslila bravúrne a ja som reálne mala pocit, že sa nachádzam v Anglicku v 19. storočí.
Veľmi ma bavila chémia medzi Viktóriou a lordom Melbournom a naozaj ma vážne mrzelo, že nešlo o fikciu, keďže by ma najviac potešilo, keby práve oni dvaja zostali spolu a taktiež by ma zaujímalo, ako by to celé dopadlo.
No i keď to teda podľa historických reálií dopadlo tak, ako to dopadlo, koniec knižky mi prišiel taký ako keby useknutý. Skrátka sa niečo dialo, napätie stúpalo, žiadosť o ruku prebehla, koniec. Ja by som však uvítala ešte aspoň stručný epilóg, kde by som sa dozvedela ako dlho trvalo manželstvo Viktórie a Alberta, koľko mali detí, akého veku sa dožili, čo sa stalo s lordom Melbournom, … Jednoducho som po dočítaní mala až príliš veľa otázok, na ktoré som však už svoju odpoveď nezískala.
Taktiež ma veľmi ale veľmi sklamalo to neskutočné kvantum prekladových chýb a preklepov. Áno, vždy, keď sa o tomto zmienim, nezabudnem poznamenať, že človek je tvor omylný a stane sa, že nejakú tú chybičku-dve prehliadne. Ale prehliadnuť 15-20 chýb?! Ale no tak! Pri takom vydavateľstve ako je Ikar, by som nič také nečakala a veru ma to celkom zamrzelo.
Na základe vyššie spomenutého je vám iste jasné, že knižke plný počet dať nemôžem. I tak som si ju ale užila a bola skvelá, takže vám ju rozhodne odporúčam. Ale obrňte sa trpezlivosťou, tie chyby sú do očí bijúce.
Hneď, ako som sa do príbehu pustila, mala som nostalgický pocit, ako keď sa človek vráti na základnú školu a číta o hrdinoch v rovnakom či minimálne podobnom veku, a tak som si povedala, že by to vôbec nebolo zlé čítanie aj pre mladších čitateľov. Bolo to magické, bolo to snové. Tento názor som však zmenila v momente, keď sa začali objavovať prvé hlboké myšlienky, troška zložitejšie metafory i nutnosť sem-tam čítať medzi riadkami, aby človek pochopil posolstvo napísaných viet.
Naša hlavná hrdinka Ida sa zo začiatku správala ako typické jedenásťročné dieťa - nevinné s vierou v dobro ľudstva. Ako však príbeh napredoval, mala som stále silnejší pocit, že sa autor občas pozabudol a spravil z Idy už dospelú ženu, ktorá má čo-to odžité. Rozumiem síce, že na svojej púti toho zažila mnoho, nejedenkrát príliš krutého, no myslím si, že by to z malého dieťaťa nedokázalo urobiť človeka s názormi dospelej osoby. Nech už by dané udalosti boli akékoľvek.
Postavy všeobecne mi prišli také akési nijaké, uvítala by som viac hlbších informácii, aby som sa do nich dokázala vcítiť a pochopiť ich správanie. A taktiež aby lepšie vynikla magickosť celého príbehu.
Na základe vyššie uvedených skutočností musím priznať, že som sa miestami troška strácala a hovorila si, že sa možno pri písaní stratil aj samotný autor.
V závere sa knižka vôbec nečítala zle, avšak mohla sa čítať ešte omnoho lepšie a dokonca vo mne na konci mohla vyvolať aj silnejšie emócie ako len prosté: “hm, pekné”. Také to síce bolo, no ako vravím, mohlo to byť krajšie.
Príbeh teda hodnotím ako taký priemer, ktorý nikoho neurazí, avšak ani nenadchne.
Na túto knižku som sa vyslovene tešila už odo dňa, kedy mi moje ľúbené vydavateľstvo napísalo, že mi ju pošle na recenziu. Poviedky zo života na ďalekom Východe som si obľúbila vďaka knižkám Dominiky Sakmárovej a tak som dúfala, že by sa ku nim mohli pridať aj Richardove zážitky.
Žiaľ, knižka ma príliš nezaujala a ja som sa počas jej čítania nevedela dočkať konca.
Najprv by som však chcela vyzdvihnúť to, čo sa mi na knižke páčilo: za prvé - potvrdili sa mi niektoré skutočnosti, ktoré vo svojich knižkách spomínala i Dominika a zároveň sa ku nim pridali aj nejaké nové, a za druhé - priložené fotografie z Richardovich ciest sú veľmi príjemným bonusom a zároveň spôsobom, ako si čitateľ môže lepšie predstaviť popísané udalosti, miesta, ľudí, … Pri nich by som však uvítala, keby sa nachádzajú priamo v texte pri poviedkach ku ktorým patria.
A teraz z toho negatívnejšieho súdka.
Veľmi mi v texte prekážali dlhé opisy historických udalostí vytiahnuté z roznych zdrojov spolu s odkazmi na tieto zdroje. Myslím si, že by sa dali popísať aj bez ich použitia, poprípade by tam vôbec nemuseli byť zahrnuté. A nielen opisy historických udalostí ale opisy všeobecne mi prišli príšerne zdĺhavé a miestami i zbytočné, a to i napriek tomu, že Richard nepíše zle. Skrátka už som bola tak presýtená informáciami, že už mi prekážali akékoľvek dlhé opisy.
Ďalším rušivým elementom boli v texte vpísané smajlíky, ktoré ako keby čitateľovi hlásali: tu je vtip, tu sa zasmej. Za mňa však boli na úplne nesprávnych miestach, keďže z 90% som sa minimálne zachichotala pri úplne iných momentoch, kde sa práve smajlík nenachádzal.
Toto teda nebola moja šálka výborného ryžového čaju (slová autora, nie moje) a ja musím s ľútosťou konštatovať, že ju nemôžem odporučiť ďalej.
Miška Ries je jednou z tých autoriek, ktorej všetky knihy som maniacky nakúpila, no nemala prečítanú ani jednu. Konečne sa to však zmenilo a ja musím s potešením konštatovať, že peniaze utratené za jej knižky boli vskutku dobrá investícia.
Keď vyšiel tento príbeh, vedela som, že ho musím čo najskôr vlastniť a keďže práve bolo obdobie adventu a celá knižka dýcha vianočnou atmosférou, zaradila som ju okamžite a bez dlhšieho rozjímania na svoj predvianočný i predpôrodný TBR list.
No, knihu som nestihla prečítať ani pred pôrodom a už vôbec nie pred Vianocami (i keď som si príbeh chcela dávkovať ako adventný kalendár, pretože je tak stavaný), avšak i napriek tomu som si ju náramne užila.
Je to skrátka a jednoducho jedna veľká emocionálna jazda plná smiechu, radosti, lásky, smútku, sĺz, trápenia, starých krívd, rodinných i medziľudských vzťahov ale najmä Vianoc. A práve vďaka Vianociam je to celé ešte magickejšie, emócie ešte silnejšie.
Čo sa postáv týka, Nina je tak správne trafená žena a Dominik trošku komzervatívny muž, ktorý sa žiadnej špatnosti brániť nebude. Spolu tvoria dokonalý pár. Úžasne sa doťahujú, vášeň medzi nimi len tak iskrí.
Milujem Miškin humor, ktorý mi riadne sadol do vkusu a neraz som sa nahlas a s veľkou chuťou zasmiala.
Viac vám nepoviem, aby ste mali dôvod po príbehu siahnuť a prečítať si ho. Nebudete ľutovať, naozaj nie.
Od tohto príbehu som tak akosi očakávala niečo celkom iné, než čo som dostala.
Čakala som romantický príbeh dávno stratenej lásky, ktorá však i po rokoch odlúčenia pretrváva a napokon všetko skončí happy endom, ako keby sa ani žiadne odlúčenie ani nekonalo.
A čo som dostala?
Odľahčenú detektívku plnú psychicky labilných postáv a koncom, ktorý ma zanechal s otvorenými ústami pozerať na poslednú stránku knihy nechapajúcu, čo som to vlastne práve prečítala.
Nesmiem opomenúť fakt, že sa to vôbec nečítalo zle, páčilo sa mi použitie perspektívy viacerých postáv, prelínanie minulosti a súčasnosti, no nebolo to nič, čo by mi vyslovene odvarilo mozog a donútilo ma povedať si: “wau, tak toto bolo niečo úžasné!”
Za mňa taký priemer, ktorý neurazí, ale ani nenadchne, no pokiaľ hľadáte niečo jednoduchšie na čítanie, nemuseli by ste byť práve sklamaní.
Moje srdiečko radosťou poskočilo, keď dostalo informáciu, že bude mať opäť možnosť stretnúť sa s Mrkvom a odtatnými Stíhačmi pri ich dalsom dobrodružstve z hokejového prostredia.
Postavám, či už ide o Stíhačov alebo ostatných, rozhodne nemám čo vytknúť a rovnako ani humoru, ktorý mi krásne sadol do nôty, takže som sa pri čítaní neraz aj schuti zasmiala. Avšak celková zápletka mi akosi nepasovala.
Nech som sa snažila akokoľvek a akokoľvek si nahovárala, že predsa len ide o fikciu, kde sa fantázii medze nekladú, nedokázala som sa zbaviť pocitu, že Janko zablúdil do sci-fi žánru, keďže to, čo sa v knihe dialo, vzhľadom na prostredie, v akom sa dej odohráva, mi skrátka a jednoducho prišlo nereálne a nedokázala som sa s tým stotožniť.
Takže áno, veľmi ma potešilo opätovné zhľadanie sa so Stíhačmi, avšak príležitosť, pri akej naše stretnutie prebiehalo, by mohla byť aspoň kúsoček reálnejšia.
Každopádne, pokiaľ ste si prvú knižku zamilovali, určite siahnite i po druhej. Možno sa vám bude páčiť viac ako mne.
O existencii týchto kníh viem už dobrých pár rokov, avšak nikdy som sa neodhodlala prečítať si ich. Zato seriál som videla už niekoľkokrát celý a kľudne by som si ho pozrela znova. Keď však vyšla prvá kniha v novom šate, neodolala som.
Knižka nie je hrubá, jej čítanie vám zaberie maximálne zopár hodín. Kapitoly sú relatívne krátke, cením, že sa striedajú pohľady jednotlivých klamárok, a sú písané veľmi jednoduchým jazykom, takže by som sa nebála siahnuť po tomto príbehu aj v mladšom veku (povedzme tak 13+). Rozhodne sa knižné hlavné hrdinky správajú na svoj vek viac, než tie seriálové.
S čím som sa však nedokázala stotožniť sú určité skutočnosti, ktoré sa diametrálne odlišujú od seriálu a pôsobili na mňa akýmsi rušivým dojmom, nakoľko sa nie veľmi zhodovali s mojou predstavivosťou, takže odporúčam pri čítaní úplne vytesniť myšlienky na seriálové spracovanie.
Uznávam, nie je to žiaden literárny skvost, ktorý by ma posadil na zadok svojou geniálnosťou a určite je to niečo, z čoho by som bola viac odvarená v mladšom veku. Avšak nebolo to až také zlé a ani staršieho čitateľa to neurazí, no ani úplne nenadchne.
Ja som však rozhodnutá aj napriek tomu v knižnom spracovaní pokračovať, keďže chcem vedieť, či sa všetky dôležité zápletky a koniec budú v oboch spracovaniach zhodovať.
Keď som sa dozvedela, že táto knižka uzrie svetlo sveta, moje počiatočné nadšenie bolo veľmi veľké, nakoľko som si prvú knihu od Dominiky naozaj užila a mala som v čerstvej pamäti, ako skvelo bola napísaná a ako som sa pri nej bavila.
Určite však poznáte ten nenápadný avšak nie veľmi príjemný pocit, keď vás prepadne strach, či tá ďalšia kniha bude aspoň podobne úžasná. S veľkou radosťou však musím povedať, že i keď som ja tento strach zažívala, bol úplne zbytočný.
Tentokrát sa prostredníctvom krátkych poviedok môžeme pozrieť do Kórei v období celosvetovej pandémie a opäť sa dozvedieť niečo o tamojších ľuďoch a ich zvykoch s humorom Dominike vlastným.
Taktiež chválim priložené čiernobiele ilustrácie, ktoré by som uvítala aj v Mačacom kožuchu, kórejské rozprávky a veľmi pekným bonusom je aj QR kód, ktorý čitateľa po jeho naskenovaní presmeruje na Dominikine fotky zo života v Kórei.
Myslím si, že táto knižka je skvelá pre všetkých čitateľov všetkých vekových kategórii. Je vtipná, poviedky sú krátke, stručné, skvelo napísané a ja to jednoducho zbožňujem.
