Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Atalanta je chránenkyňou Artemis. Bola ponechaná osudu na kopci, vychovaná medveďmi, nymfami a bohyňou samotnou, ktorá ju nakoniec poslala na misiu, aby jej priniesla slávu.
Najlepšie na tejto knihe sú bojové scény. Ich jediný problém je, že na to, že je to vo svojej podstate vlastne kniha o bojovníkoch, o Argonautoch, tak ich je v knihe sakramentsky málo a Atalanta v nich nič moc nerobí. Jej víťazstvá mi neprišli ako tie naozaj jej, možno s výnimkou toho, keď s niekým pretekala.
Začiatok a koniec knihy sú dobré, problém je stred knihy, ktorý sa neskutočne vlečie. Z mytologického hľadiska som bola pomerne spokojná s tým ako boli do toho zakomponované všetky príbehy, ale prijala by som, aby sa autorka viac zamerala na Atalantu samotnú. A tiež, aby ju nenechávala tak jednoducho porušovať svoje vlastné zásady.
Syn podsvetia je príjemné čítanie plné slovanskej mytológie a fantastiky, ktorá je familiárna a dokáže pohladiť po srdci. Mojim obľúbeným prvkom je Október, čierna mačka, ktorá sa zjaví na prvých stránkach knihy a Lúka stratených vecí - miesto, na ktorom som si istá, že skončila nejedna moja ponožka.
Čo sa týka postáv, všetky sú niečím zaujímavé, ale mojim obľúbencom bol Matthew. Je priamym dôkazom toho, že niekedy nemusíme mať mágiu na to, aby sme dokázali veľké veci. Páčili sa mi však aj iné postavy. Artemy, Finn, ale i Sirína s Tatyanou boli príjemnými kúskami skladačky.
Jednu hviezdu uberám príbehu z jedného prostého dôvodu - mám pocit, že som z príbehu nevidela dostatočne veľa na to, aby mi prišiel uveriteľný. Niektoré veci by som radšej videla ako ich mala vysvetlené a prerozprávané v príbehu. Som si istá, že niekoľko desiatok strán navyše by tomu pomohli. Autorka sa snažila povedať neskutočne veľa o detailnom svete, ale takto sa zrejme nie všetko zmestilo na stránky knihy.
Orwellove prvé dielo je sociálna reportáž, ktorá opisuje jeho zážitky z Paríža i z Londýna, keď bol na samom "dne" - medzi chudobnými - a jeho život bol meraný časom od chleba ku chlebu. V Paríži s vínom, v Londýne s čajom.
Je to pohľad na chudobu z očí človeka, ktorý v nej žil, napriek tomu, že udalosti sú do určitej miery pomenené v časovom slede i okolnostiach. Orwell poukazoval na nezmyselnosť systému, na zlé pracovné podmienky, na absolútnu segregáciu tých, ktorí sú chudobní.
Za mňa bola najsilnejšia myšlienka to, že popri všetkom čo museli robiť, či už to bolo pracovať sedemnásť hodín denne alebo najprv tráviť štrnásť hodín v útulku a potom prejsť dvadsať kilometrov, už nemali čas a energiu na to rozmýšľať, akým spôsobom by sa ich situácia mohla zmeniť, zlepšiť, nemali čas dúfať a starať sa o iné veci. Život sa stal prežívaním a preto nemali čas na vidiny budúcnosti, zároveň však do určitej miery bolo jednoduchšie poddať sa rutine a deň čo deň spraviť to isté.
Asi nie som úplne cieľovou skupinou, čo sa týka tohto diela, napriek tomu mi príde neuveriteľné ako aktuálne dokážu byť niektoré témy takmer po sto rokoch od udalostí tejto knihy.
Knižka je o Sadie a Samovi, ktorí sa stretnú za rozličných okolností v nemocnici, keď sú malí a v oddychovej miestnosti si spolu zahrajú video hru. Láska k hrám ich spája a stane sa ich spoločným jazykom a to na veľa ďalších rokov, počas ktorých môžeme pozorovať ich vzťah. Je to príbeh o priateľstve, o láske, o robení vecí pre iných, ale aj o pocitoch viny, zrady či závislosti na niekom inom. Je to o bežných životných udalostiach, ale aj tých menej bežných, s ktorými sa za života človek musí vyrovnať. Nie je to o dokonalých riešeniach, pretože také neexistujú.
Kniha je písaná pekne, pútavo, užije si ju až človek, ktorý nemá rád hry, no ak ich rád má, nájde naozaj množstvo terminológie a referencií, ktoré ho potešia. Za mňa to na 5* úplne nemá, ale nie preto, lebo by to nebola dobrá kniha - ale niektoré voľby postáv a teda autorky pre mňa boli nepostačujúce a zároveň svojim spôsobom.. neúnosné.
Pripomína mi to Normálnych ľudí od Sally Rooney, akurát s tým rozdielom, že osobne mi tento štýl písania rozhodne vyhovuje oveľa viac a mám pocit, že postavy v tomto príbehu som poznala oveľa lepšie.
