Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tichá rebelka od Jozefa Banáša predstavuje ďalší autorov návrat k výrazným osobnostiam slovenských dejín. Po mužských hrdinoch sa tentoraz zameral na jednu z najdôležitejších ženských postáv našej literatúry Boženu Slančíkovú Timravu. Autor chronologicky sleduje jej životný príbeh od mladosti až po záver života a beletrizovanou formou rekonštruuje prostredie, ktoré ju formovalo. Žena, ktorá väčšinu svojho života prežila v nehostinnom kraji Ostrôžok, dokázala práve v tomto prostredí vytvoriť mimoriadne hodnotné literárne dielo. V tejto súvislosti sa ponúka aj paralela s Emily Dickinsonovou obe autorky tvorili mimo centier kultúrneho diania, v relatívnej izolácii, no napriek tomu zásadne ovplyvnili literatúru svojich krajín.
Čitateľ sa v texte stretáva aj s viacerými významnými osobnosťami regiónu a dobového kultúrneho života s Emou Goldpergerovou, Hanou Ponickou, Elenou Maróthy-Šoltésovou či Karolom Plickom. Je zrejmé, že Banáš vychádzal z dôsledného výskumu a snažil sa zachytiť širší spoločenský aj kultúrny kontext. V próze sú prítomné viaceré dobové reálie: tvrdý život na horskej planine, fungovanie evanjelickej cirkvi, dôsledky svetových vojen na dedinské spoločenstvo či fenomén jednodetstva a uzavretosti lokálnych komunít.
Práve dôraz na dokumentárnosť je však zároveň jednou zo slabších stránok knihy. Miestami text skĺzava k enumeratívnym výpočtom rodín, mien a miestnych názvov, čo narúša plynulosť rozprávania. Banáš neprináša výraznejšie invenčné postupy a skôr sa drží osvedčeného modelu svojich predchádzajúcich historických próz. Namiesto budovania dramatickej dejovej línie často prevládajú opisy a rekonštrukcia udalostí. Čitateľ tak môže nadobudnúť dojem, že autor stavil na istotu zvolil silnú historickú tému, ktorú spracoval čitateľsky prístupným, no menej ambicióznym spôsobom.
Autor si miestami prirodzene pomáha fabuláciou, čo je pri historickej próze legitímny postup. Otázne však zostáva, do akej miery je táto fabulácia využitá na vytvorenie skutočne živého literárneho sveta. Historická próza pritom nemusí zostať len pri faktografickej rekonštrukcii. Autori ako Michel Faber či Umberto Eco ukázali, že historický materiál môže byť zároveň priestorom pre výraznú autorskú imagináciu, psychologickú hĺbku aj formálnu invenčnosť. Kým u Fabera čitateľ intenzívne sleduje vnútorné peripetie hlavnej postavy, Eco dokázal historickú látku obohatiť o ďalšie významové vrstvy, v ktorých odkazy na filozofiu či literatúru nepôsobia samoúčelne. Banáš oproti tomu zostáva skôr pri rekonštrukcii udalostí a menej riskuje v rovine rozprávačskej výstavby.
V Banášovom prípade akoby absentovala ambícia vystúpiť zo zaužívaného autorského modelu. Viaceré vetné konštrukcie pôsobia klišéovito a chýba výraznejšia práca so sujetom či odvážnejšia kompozícia textu. Próze by možno prospela osobnejšia prítomnosť autora v rozprávaní alebo modernejšie uchopenie dejovej línie. V tomto smere je zaujímavé porovnanie s dielom Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej od Anny Gruskovej, kde je historická téma spracovaná omnoho intímnejšie a subjektívnejšie.
Dôležité je zároveň čítať Banášovu Timravu aj v kontexte útlej knihy Abelovský dom Hany Ponickej. Kým Ponická vytvorila osobnú, spomienkovo ladenú prózu preniknutú autentickým vzťahom k regiónu i k Timrave, Banáš pristupuje k látke skôr zvonka ako rekonštruktér historického príbehu. Práve tento kontrast medzi osobnou pamäťou a faktografickou beletrizáciou predstavuje jeden z najzaujímavejších momentov ich porovnania.
Napriek výhradám však Tichá rebelka zostáva dôležitou knihou. Vracia do kultúrneho povedomia výraznú ženskú osobnosť slovenskej literatúry a zároveň pripomína región, ktorý si dodnes uchoval osobitý genius loci a z ktorého vzišlo viacero významných osobností. Aj preto má táto próza svoje opodstatnenie možno nie ako literárne prevratné dielo, ale ako kultúrne potrebný návrat k Timrave a svetu severného Novohradu.
Spoveď viedenskej prostitútky patrí medzi tituly, ktorých popularita v nemecky hovoriacich krajinách môže prekvapiť. Text stojí najmä na explicitnom zobrazovaní sexuálnych scén, ktoré sa však rýchlo opakujú a po pár stranách začnú pôsobiť únavne. Namiesto hlbšieho ponoru do psychológie postáv či dobovej atmosféry Viedne ponúka skôr sled plochých obrazov bez výraznejšieho vývoja.
V porovnaní s autormi ako Arthur Schnitzler, Leopold von Sacher-Masoch či dokonca Vladimir Nabokov je rozdiel markantný: tam, kde títo autori pracujú s komplexnosťou, symbolikou a literárnymi alúziami, tu nachádzame skôr povrchné vrstvenie scén bez širšieho kontextu. Aj zobrazenie prostitútky postráda hĺbku, akú dokáže ponúknuť napríklad Michel Faber.
Zároveň textu citeľne chýba akýkoľvek nadhľad či už Bukowského suchá vtipnosť a sebairónia, alebo aspoň náznak parodického odstupu, aký evokuje napríklad Eva Ave od Cavalliere senza Nome. Ak by sme to chceli posunúť ešte ďalej, absentuje aj provokatívna filozofická rovina, ktorú by do podobnej látky vedel vniesť markíz de Sade; tu však ostáva len pri povrchu bez ambície čokoľvek problematizovať.
Čitateľ, ktorý očakáva autentickú atmosféru dobovej Viedne alebo psychologickú sondu, bude sklamaný. Kniha skôr pripomína mechanické približovanie sa k pornografii bez výraznej umeleckej ambície. Paradoxne môže byť prínosná najmä ako kontrastný materiál pri čítaní si človek jasnejšie uvedomí, čo všetko v texte absentuje.
Za mierne problematické možno považovať aj vydávanie tohto titulu pod menom Felixa Saltena, keďže otázka autorstva nie je celkom jednoznačne uzavretá a v literárnej obci sa stále diskutuje. Istou úľavou napokon zostáva, že ide len o digest, takže celkový čitateľský zážitok je aspoň časovo znesiteľný skôr ako nenáročné čítanie napríklad do vlaku, keď sa čitateľ nechce púšťať do náročnejších diel.
Sugestívna reportáž o posledných dňoch rodiny Clutterovcov. True crime o beštiálnom zločine. Príbeh vrahov a ich obetí. To všetko na takmer štyristo stranách textu. Autor na knihe - In Cold Blood, ako znie originálny názov - pracoval dlhých šesť rokov. Navštevoval svedkov, rodinných známych, priateľov a príbuzných, a nevyhýbal sa ani rozhovorom s dvojicou vrahov. Capote dokázal bravúrnym spôsobom zozbierané informácie pretaviť do čitateľsky neuveriteľne príťažlivého (nech už toto tvrdenie - vzhľadom na danú tému - znie akokoľvek absurdne) literárneho celku. Napísať veľmi osobný príbeh. Vyhnúť sa čiernobielemu hodnoteniu jednotlivých postáv. Udržať si vysoko nasadenú latku - od vstupnej expozície až po záverečný explicit.
Máte chuť na knihu plnú protirečení? Chcete stráviť hodiny svojho drahocenného času nad kolážou daromného mudrovania? Bažíte po nepoctivej literatúre (či skôr jej vzdialenej napodobenine)? Potrebujete naletieť? Zívať? Bohovať? Preskakovať strany? Topiť sa v balaste a redundancii? Vziať na milosť Paula Coelha (ktorý má aspoň sofistikovanejšiu stratégiu)? Ak ste na položené otázky odpovedali kladne, v tom prípade je Šlabikár šťastia pre vás ako stvorený.
