Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Pracujúci dôchodca so záujmami - knihy, dobré filmy, chalupárčenie, horský bicykel
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Občas si rád prečítam spomienky známych, či menej známych hercov, spevákov... Viaceré sú písané na takej literárnej úrovni, že niet žiadnych pochýb o tom, že ich písal skúsený literát, ktorý má k dispozícii často mnohohodinové zvukové záznamy rozhovorov. Nie celkom známy herec Václav Kopta išiel inou cestou. Pospomínal rôzne rodinné historky a urobil z nich útlu knižku akoby poviedok. Nevypálilo to dobre. Prevažuje toporný popisný štýl, a hoci majú byť jeho historky vtipné, nie je to vždy tak. Nečítajú sa dobre ani ľahko, pointy sú často predvídateľné a vyšumelé, témy poviedok niekedy nezaujímavé. Myslím, že Halina Pawlowska sa troška mýlila, keď autora povzbudzovala k písaniu. Písanie samo osebe je fajn vec, ale vydať túto knižku je veru odvážne. Lebo keď dvaja píšu o tom istom, nie je to nikdy to isté.
Niektoré Hvoreckého veci sú dobré a čitateľné. To ale nie je prípad tejto knihy. Úplne ma otrávila forma písania : nadmiera jednoduchých viet, často holých, len občas rozvinuté súvetia. Ak tým chcel autor niečo vyjadriť, alebo zdôrazniť, tak v mojom prípade sa mu to nepodarilo, bola to medvedia služba. Ale nielen forma ma udolala. Vety pôsobia akoby boli nasekané ostrou a neľútostnou sekerou, obdobne pôsobia obsahovo. Zdá sa, že celé dielko autor zameral na paródiu, ale extrémne to prehnal. Vydržal som až po stránky okolo stovky, potom som to vzdal.
Ohúrila ma literárna rozmanitosť a množstvo literárnych foriem v knihe. Autor dokáže z jednovetnej štruktúry napísať minidielko, samozrejme za predpokladu, že obsah je významnejší ako forma. Takže sa tu v hojnom počte vysktytujú mini a mikro poviedky, glosy, črty, úvahy a obdobné útvary či útvarčeky. Ich obsah sa rôzni od pozitívnych – súhlasných vyjadrení až po sadomasochistické bičovanie do bezvedomia. Jefremov dôsledne prekopal širokú ruskú dušu zo všetkých strán a väčšinou to bolo smutné a trpké čítanie. Pri niektorých písačkách som mal pocit, že práve zapíja žiaľ nad ruskou dušou poriadnym stakanom vodky. Autor ponúka neľahké čítanie a myslím si, že to mohlo byť podstatne jednoduchšie – menej komplikované.
Mika Waltariho som doposiaľ poznal iba ako autora kníh z obdobia staroveku.Prekvapil ma teda ako autor novely zo života na vidieku. Zmena prostredia a umiestnenia v čase priniesla iný štýl, formu i obsah. Obávam sa však, že nie všetci sa s týmito novými atribútmi stotožnia. Mne sa javí dielko ako lyrizovaná próza, pričom niektoré časti novely sú preštylizované a preexponované. Autor zjavne využíva symboliku (Zem – živitelka, tvrdá práca ako významný znak pevného charakteru). Hoci postavy prejdú v priebehu novely vývojom, mne sa od počiatku zdali byť jasne vykreslené a popísané, autor postupne pridával príslušnú farbu. Pridal i trocha mystérie a tiež romantizmu. Pekne je vykreslená postava gazdinnej, ktorá prežíva viacero fáz svojho vývoja, od upätej, tvrdej a mrazivej až po zaľúbenú a milujúcu mladú ženu.. Z knihy a štýlu písania cítiť, že novela už má odžitých desiatky rokov.
Pri Kerouacovi som si uvedomil, že nielen časy sa menia, ale môže sa meniť štýl písania rôznych autorov. Kerouacovi sa stalo to, že jeho štýl, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami výnimočný a jedinečný, pôsobí v súčasnosti jako obohratá doska a nie je už zaujímavý, javí sa skôr ako kontraproduktívny. Pozoruhodná je podoba jeho štýlu s Bohuslavom Hrabalom. Ten je však láskavejší, poetickejší a čítať ho je stále pôžitkom. Román som síce dočítal, ale isté je, že bude dosť dlho trvať, než sa opäť začítam do jeho kedysi tak obľúbeného štýlu.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Naivne som sa domníval, že Kanada je silne prosociálny štát, takže prostredie detektívneho románu – excelentná škola pre detičky ultrabohatých rodičov , ma nepríjemne prekvapilo. Hojne sa tu vyskytujú typy ľudí, pre ktorých je 1000m2 obytnej plochy málo a sedem spální + deväť kúpeľní je takmer chudoba. Dlhšie mi trvalo, než som si osvojil autorkin spôsob písania a knihu som chcel opakovne po pár desiatok strán odložiť. Prekonal som to a kniha sa mi odmenila gradujúcim vývojom, stupňujúcim sa napätím i sympatickou dvojicou amatérských detektívov. Záver to trocha pokazil, lebo urobiť z 90 ročnej starenky páchatelku viacerých vrážd, je prosto hlúposť. Dvojica amatérských detektívov sa zrejme veľmi zapáčila i čitateľskému fóru, lebo vzápätí vyšli ďalšie dva romány, kde táto sympatická dvojica pôsobí.
Rovnako ako dej ma zaujala celkom drsná autorova kritika sociálno-spoločenských pomerov na Islande, ktoré sú veľmi podobné tým na Slovensku. Choré školstvo, kolabujúci systém zdravotnictva, slabá Polícia, skorumpovaná justícia. Tieto reálie tvoria kulisu trileru, v ktorom aritmetickým radom rastie počet zavraždených detí – chlapov, ktorí boli najskôr svedkami a neskôr obeťmi ilegálnych pokusov Pharmafirmy. Tento slušný triler pokazil záver, ktorý veľmi pripomínal staré bondovky , v ktorých sa otvárali skaly, vynárali sa najmodernejšie laboratória, behali tam naklonované deti a podobné hovadiny.
Nedávno som čítal knihu od autorky, ktorá si zobrala Číňana a v Číne so svojim manželom i žila. Vôbec to nebolo jednoduché. Táto kniha je v "opačnom garde" - Čech si zobral Vietnamku a žijú v ČR.
Jednoduchá kniha so sympatickým štýlom, autor postupne popisuje všetky významnejšie časové obdobia nielen so spolužitia s partnerkou, ale i svoj život (veľmi zaujímavý) do stretnutia, obdobne tak popisuje i život partnerky. Zoznámite sa s celou vietnamskou rodinou, spoznáte ich kuchyňu, zvyky, obyčaje. Naozaj zaujímavé. Autor sa nehrá na žiadneho veľkého literáta, ale dokáže i jednoduchým spôsobom podať zásadnejšie veci.
Táto navonok útla a jednoduchá kniha nesie v sebe úžasný emocionálny zážitok, pre mňa je v tomto roku zatiaľ najsilnejšia a najdojímavejšia kniha. A nie je to len tým, že som hlavnú protagonistku (p.Helena Weinwurmová) v rokoch detstva a dospievania osobne poznal, pričom s jej synmi a súčasne spoluautormi knihy som býval výborný kamarát. Vlastne som ju nepoznal, lebo nikdy, naozaj nikdy by ma nenapadlo, že táto milá, láskavá a usmievavá žena nosí v sebe extrémne množstvo ťažkej traumy, úzkostí, depresií a hlboký žiaľ, ako trvalý následok pekla koncentrákov. Stranu po strane som čítal skutočne so zatajeným dychom, lebo bytostne sa to týkalo i jej syna Petra, s ktorým som trávil všetky voľné chvíle, pokým nás nerozdelilo štúdium na VŠ v rôznych mestách. Nikdy nedal najavo mamino utrpenie, jeho samého a vlastne celej rodiny. To všetko strašné, s čím sa nikomu nezdôveril som objavil až v tejto knihe, t.j. takmer po 50-tich rokoch. Je to mimoriadne silný príbeh, pri ktorom som sa za slzy nehanbil.
Hoci bývam na západnom Slovensku, k Cinobani, malej dedinke na strednom Slovensku mám vrúcny vzťah. Je to dedinka môjho detstva, tu som trávil najkrajšie detské prázdniny. Narodil sa tu môj otec, ktorý do tejto knihy tiež prispel, veľká škoda, že až po smrti, bol by šťastný, keby mal v roke túto kniha. Vyjadrujem obdiv a veľkú úctu k autorovi knihy, je to jedinečná a mnohotvárna faktografia, ktorá takmer vyčerpávajúcim spôsobom podáva podrobný popis diania stredoslovenskej dediny.
- Julo Jarábek
