Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Recenzie píšem aj na instagrame @patrishatheserpent
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky 
Prečítané 2023 Moje aktivity
Motýliky sú komiksom, po ktorom siahnem vždy, keď mám chuť na niečo extrémne milé, pri čom sa budem usmievať ako idiot. A zakaždým to zaručene dostanem. Ani si neviete predstaviť, aké veľké bolo moje prekvapenie, keď som si pri štvrtom dieli takmer vyplakala oči. Táto kniha tne priamo do živého.
Príbeh už totiž nie je len o vzťahu medzi Nickom a Charliem. Hoci aj v predošlých dieloch riešia postavy závažné otázky, ako napríklad prijatie vlastnej sexuality, coming out, šikana, výber vysokej školy, priateľstvá, či komplikované vzťahy s rodičmi, v tomto dieli sa autorka zamerala najmä na poruchy príjmu potravy a s tým spojené psychické problémy. Ako sa cíti človek, ktorý si niečím takým prechádza, ako ho vníma okolie a ako mu môžu pomôcť jeho najbližší. Tento príbeh je o tom, že ani láska nie je univerzálnym riešením na všetky problémy. No tiež o tom, ako nám ľudia, ktorí nás milujú, môžu dodať silu potrebnú na ich prekonanie.
Milujem tento príbeh. Milujem Nicka a Charlieho, pretože mi ukazujú celú paletu svojich pocitov a tiež približujú fázy, ktorými si prechádza väčšina ľudí v romantických vzťahoch. A ja to s nimi vždy prežívam celé od začiatku do konca. A ešte dlho po prečítaní. Motýliky sú komiksová séria, ktorú budem navždy zo srdca odporúčať každému. Je to proste láska.
„Zvláštne, ako my smrteľníci prahneme po sláve. Možno je to jediný spôsob, ako dosiahnuť nesmrteľnosť a vyrovnať sa bohom. Oni majú ambróziu a ichor, my zase reputáciu, uznanie, sochy a epické piesne.“
Trójska vojna je jedným z najznámejších vojenských konfliktov v dejinách. Každý z nás pozná boj o krásnu Helenu, ktorej vzhľad bol pre ňu skôr prekliatím, než požehnaním. A hoci sa dodnes s úplnou istotou nevie, do akej miery je pôvod tejto vojny skutočný, stala sa inšpiráciou pre mnohé epické diela a traduje sa až dodnes.
Stephen Fry nasleduje vo svojej modernej interpretácii veľkého Homéra a do svojho obšírneho rozprávania sa snaží zakomponovať čo najväčšie množstvo postáv a detailov. Napriek tomu však čitateľovi láskavo pripomína, že stratiť sa v tej záplave informácií je veľmi ľahké. To podstatné opakuje a zdôrazňuje a to nepodstatné len zľahka načrtne. Vďaka tomu sa pri čítaní jeho kníh necítite ako na hodine dejepisu, ale skôr ako na repríze niekoľkohodinového epického filmu.
Po Mýtoch a Hrdinoch je Trója svižným zakončením trojdielneho cyklu o gréckych bohoch a smrteľníkoch. Na rozdiel od jej predchodcov je vyrozprávaná chronologicky ako jeden plynulý príbeh. Ťažko ju teda pustiť z ruky, až kým nedočítate napínavý príbeh, ktorý už aj tak dávno poznáte. Prefíkaný Odyseus, oslnivý Achilles, či udatný Hektor - smrteľníci opäť raz dokazujú, že ich sláva sa vyrovná aj samotným bohom.
Ak vás baví grécka mytológia, Trója je povinná jazda! Skvelé a podnetné čítanie plné akcie, napätia, lásky, nenávisti a všetkého, čo k tomu patrí.
„Tak veľmi ste ma potešili, všetkým naokolo vnášate do života radosť. Zakaždým, čo vojdete do izby, slečna Shirleyová, ľudia v nej pookrejú.“
Anna je srdcovka. Prvé tri knihy boli pohladením na duši a teda aj od pokračovania som mala isté očakávania. A Montgomery nesklamala, opäť raz som dostala svoju dávku idealistickej mladej ženy, ktorá vidí v každom len to najlepšie a usiluje sa žiť príkladným životom.
No nakoľko bola kniha písaná formou listov medzi Annou a Gilbertom, niečo mi tam chýbalo. Dve mladé spriaznené duše si na konci predchádzajúcej knihy vyznajú lásku, zasnúbia sa a Anna odchádza na tri roky do Summerside získať potrebnú prax ako učiteľka. Možno je to práve interakcia medzi Annou a Gilbertom, ktorá mi pripadala trochu chladná (zámerne boli v listoch vynechané ľúbostné pasáže) a možno to je fakt, že autorka venovala v tejto knihe viac pozornosti všetkým ostatným postavám, než Anne. Dozvedáme sa o každom jednom obyvateľovi Summerside a nestihneme si na žiadneho z nich vytvoriť emočnú väzbu, pretože už spoznávame nikoho ďalšieho. Anna sa stáva spasiteľkou celého mesta, rieši problémy, ktoré sa jej netýkajú a tak ako v predošlých knihách, aj v tejto sa ocitne v nejednej nepríjemnej situácii.
Napriek tomu má kniha aj svetlé momenty, ktoré mi pripomenuli Annu z jej detských čias. Pre pokračovanie v sérii je tento diel nutnosťou, takže ho určite nevynechajte, aj keď je to podľa mňa zatiaľ najslabší diel v sérii. Teším sa na Annin vysnívaný dom, v ktorom už snáď dostanem viac priamej interakcie medzi Annou a Gilbertom.
Analýza lásky alebo ako by vyzeral Twilight, keby v ňom namiesto nadržaných upírov pobehovali nadržaní vedci.
Málokedy píšem recenziu hneď po dočítaní knihy, no v tomto prípade musím urobiť výnimku. Som pobúrená a fascinovaná zároveň, ako sa Ali Hazelwood podarilo vykradnúť všetky nápady zo svojej predošlej knihy a okrem toho do bodky okopírovať postavy z jedného slávne neslávneho ľubostného príbehu, ktorý všetci dobre poznáme - z Twilightu.
Ušetrím vám čas a poviem, že ak nechcete čítať Hypotézu lásky číslo dva alebo nepodarenú Twilight fanfikciu, ani nad touto knihou neuvažujte. Ľudia vravia, že hlavné postavy v tejto knihe sú navlas rovnaké, ako tie v Hypotéze. Nesúhlasím. Olive a Adam síce neboli zrovna najkomplexnejšie charaktery, s akými som sa v knihe stretla, no dávali mi zmysel. A teda nesúhlasím, že Bee je Olive a Levi je Adam. Ja to vidím tak, že Bee je Bella a Levi je Edward.
Bella, pardon Bee, je nemotorná a trápia ju závraty. Jej útla telesná konštitúcia jej neumožňuje pohyb náročnejší, než ležanie na gauči. Nevie variť. Spáva v tričku, ktoré vlastní od základky. Nemá žiadnu osobnosť, ale všetci na nej idú oči nechať. Sú do nej platonicky zamilovaní, pretože je taká… jedinečná. Čo tam potom, že je emočne nevyzretá, má nespracované traumy, strach zo záväzkov a správa sa ako infantilné malé decko? Och a vravela som už, aká je útla a maličká?
Levi je autoritatívny. Je obrovský, má meter deväťdesiat, prenikavý pohľad zelených očí a tehličky na bruchu. Vyzerá ako boh. Je emočne nedostupný, k Bee sa správa nevysvetliteľne, stráni sa čo i len pohľadu na ňu a uau… je taký veľký. Rovnako aj jeho penis. Vlastní nádherný dom s obrovskou knižnicou a zbierkou platní. Keď je vzrušený, hryzie a po bozkávaní zákonite nasleduje sex, pretože sa nedokáže ovládať. Je starostlivý, rád prikazuje a zachraňuje. A to najlepšie na koniec. Je vegán. Rovnako ako Bee.
Mohla by som napísať celú esej o tom, ako je táto kniha paródiou na Twilight, no nechcem vám vyspoilovať úplne všetko. Twilight som milovala, no treba brať do úvahy, že som ho prvýkrát čítala ako štrnásťročná a od tej doby sa mi vyvinulo nejaké to kritické myslenie. Navyše, postavy inšpirované Bellou a Edwardom sú v Analýze lásky zasadené do reálneho, vedeckého prostredia a snažia sa robiť vedu a pôsobiť seriózne. Táto kombinácia jednoducho nefungovala.
Prvá polovica knihy ma totálne nudila, mala som chuť šmariť knihu cez celú miestnosť. Nezachránila to ani ikonická Marie Curie, ktorej životopis bol podaný otrasne. Nebyť toho, že som o nej cez Veľkú noc náhodou videla film, úplne by som sa v tom stratila. Druhá polovica sa trochu rozbehla a aspoň si dokázala udržať moju pozornosť až do konca. No aj tak… Nezaujímal ma výskum, na ktorom Bee s Levim pracovali, lebo bol podaný veľmi povrchne. Nezaujímali ma mačky a Schrödingerove análne masáže už vôbec. Celý enemies to lovers trope medzi Bee a Leviom je na smiech. Enemies aspekt je totiž postavený na neschopnosti postáv normálne spolu komunikovať a od momentu, ako sa veci vyjasnia, sledujeme klasickú insta love. Humor, ktorý ma v Hypotéze tak veľmi bavil, mi v Analýze pripadal silený a trápny. O sexuálnych scénach, ktoré boli pre mňa fyzicky nekomfortné, radšej pomlčím. Záporák v príbehu je predvídateľný a má debilné meno, rovnako ako aj Bee Königwasser. V tomto prípade radšej nevedieť po nemecky... Záver a rozuzlenie nápadne pripomína už spomenutú Hypotézu lásky mixnutú s Twilightom.
Autorka u mňa po tejto knihe skončila, lebo očividne píše príbehy podľa jednej šablóny. Ak ste nenáročný čitateľ a nehľadáte nič originálne, kniha by sa vám mohla páčiť… Kde sú tie časy, keď sme hejtili manipulatívneho, uprírskeho stalkera. Týmto nechcem nikoho uraziť, ale ak aspoň trochu používate pri čítaní kritické myslenie, z knihy budete sklamaní a frustrovaní ako ja.
„Beedlove rozprávky sa z mnohých stránok podobajú našim rozprávkam. Napríklad tým, že dobro je vždy odmenené a zlo potrestané. V jednom sa však podstatne líšia.“
Chcete vediť, v čom? V tom prípade budete musieť po tejto knihe siahnuť a dozviete sa. Nájdete tu slávny Príbeh troch bratov, ktorý všetci poznáme z poslednej knihy Harry Potter a Dary smrti, no i menej známe rozprávky pre malých čarodejníkov. Dohromady kniha obsahuje päť príbehov a mne najviac učarovala tá o Mágovom chlpatom srdci. Príbehy sú rozmanité, každý prináša jedinečný zážitok a ponaučenie.
Rozprávky Barda Beedla som už čítala kedysi dávno, no toto nové spracovanie bolo tak očarujúce, že som mala pocit, akoby to bolo po prvýkrát. Chris Riddell má nielen meno ako vystrihnuté z Denného Proroka, no i jeho štýl kresby sa neuveriteľne hodí k povahe podivných príbehov J.K. Rowling. Okrem toho je na konci každého príbehu vtipný a podnetný komentár Albusa Dumbledora, čo knihe dodáva na komplexnosti a čitateľ sa tak dozvie nejednu zaujímavosť z čarodejníckeho sveta.
Toto je kniha, na ktorej vyrastajú malí čarodejníci, no pokojne ju môžete čítať aj muklom. Obsahuje naozaj hodnotné myšlienky a podnety na rozhovor, či už pre malých alebo veľkých. Rozprávky Barda Beedla sú nadčasové a odteraz sú cenným pokladom mojej knižnice.
„Chcem ťa, Evangeline Foxová. Chcem ti písať balady na steny Vlčieho zámku a vyryť si mečom tvoje meno do srdca. Chcem, aby si sa stala mojou ženou, mojou princeznou a mojou kráľovnou. Vydaj sa za mňa, Evangeline, a dovoľ mi dať ti všetko.“
Bolo raz jedno zlomené srdce je mojou prvou skúsenosťou so Stephanie Garber. Caraval ma akosi obišiel, hoci v čase, keď bol populárny, ho čítala moja sestra a bola z neho uveličená. Po rokoch však skonštatovala, že si z neho vôbec nič nepamätá. Myslím, že podobne budem po rokoch hodnotiť aj Zlomené srdce.
Začnem však pozitívne. Čítanie som si veľmi užila. Knihu som zobrala do ruky v čase, kedy som mala chuť zatúlať sa v nejakej rozprávkovej krajine a na moment sa odpútať od tohto sveta. Ako rozptýlenie teda výborne poslúžila a ja som sa s radosťou nechala oblbnúť naivnou hlavnou hrdinkou so zlatoružovými vlasmi, mágiou a rozprávkami Severu, cukrovou vatou, kolibríkmi, bálmi, krásnymi šatami, miniatúrnymi dráčikmi, sladkými jablkami a v neposlednom rade zákerným, no príťažlivým Princom sŕdc.
Evangeline bola spočiatku sympatická hlavná postava, fandila som jej presvedčeniu o naplnení osudu a pravej lásky, no jej rozprávkové predstavy neskôr hraničili s neuveriteľnou naivitou. Robila jedno neuvážené rozhodnutie za druhým, a tak mi neostávalo nič iné, len frustrovane očakávať nejaký vývin jej charakteru. Zároveň však bolo aj zábavné sledovať, ako sa naša Líštička dostáva do čoraz väčších problémov vlastným zavinením. A ako sa s tým všetkým vysporiada.
Jacks bol o čosi znesiteľnejšou postavou, no mám taký pocit, že pre jeho lepšie pochopenie by bolo fajn mať prečítanú sériu Caraval. Bavila ma na ňom tá aura tajomna, ktorú okolo seba mal a vôbec nedokážem odhadnúť, či sa Balada o líške a lukostrelcovi skončí tragédiou alebo happyendom.
Hoci moja recenzia môže vyznievať skôr negatívne, kniha splnila moje očakávania. Čítala sa príjemne a nazvala by som ju milou a naivnou rozprávkou pre dospelých. Autorka si vytvorila pôdu pre trojdielnu sériu, a tak je pochopiteľné, že to miestami pôsobilo chaoticky a nedostali sme hneď všetko v prvej časti. Svet, ktorý vypracovala, je očarujúci a veľmi rada sa v ňom stratím znova. Teším sa na pokračovanie a určite si ho na jeseň, kedy vychádza v slovenskom preklade, prečítam.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„List nebol podpísaný, ale žena, ktorá ho otvorila, presne vedela, od koho je. Pripla si ho nad svoj pracovný stôl, aby si ho mohla čítať, kým bude variť čaj z koreňa zelenky, namotávať obväzy a brúsiť nože. Čítala ho tak často, že keď zavrela oči, videla slová napísané tenučkým písmom.“
Už dávno som nečítala knihu, ktorá by ma pohltila tak veľmi, ako Anatómia: Príbeh lásky. Knihy s lekárskou tématikou ma odjakživa fascinovali, hoci povolanie samotné ma skôr odpudzuje. Na knihu som sa nechala, ako inak, nalákať prenádhernou obálkou a sľubne znejúcou anotáciou a silno som dúfala, že ma nesklame. A veru nesklamala.
Anatómia je príbehom lásky jednej neuveriteľne silnej a odhodlanej mladej ženy, ktorá sa napriek spoločenským konvenciám devätnásteho storočia rozhodne nasledovať svoj sen stať sa chirurgičkou. Na pozadí hroziacej rímskej horúčky v Edinburghu navštevuje prestížne anatomické semináre u uznávaného chirurga - v mužskom prestrojení. Jej identita je veľmi rýchlo odhalená, s profesorom však uzavrie dohodu, že ak úspešne zloží skúšku z anatómie, otvorí tým dvere do sveta medicíny aj pre ostatné ženy. Hazel je zo seminárov vylúčená, pokračovať môže jedine v samoštúdiu. Problémom je, že na to potrebuje ľudské telá.
Toto je príbeh lásky. Lásky k vedomostiam a poznaniu, k vznešeným cieľom a ambíciám, no tiež lásky, ktorá sa rodí v tých najnepravdepodobnejších situáciách. Napríklad pri vykopávaní mŕtvol z hrobu.
Veľmi ma nadchol kontrast medzi grafickými opismi ľudského tela a chirurgických zákrokov a jemným, rodiacim sa citom medzi Hazel a Jackom. Páčila sa mi aj samotná Hazel, sadla mi po každej stránke, dokonca ma inšpirovala znovu objaviť čaro vzdelávania sa a samoštúdia. Kniha je pre mňa dokonalým stelesnením gotického dark academia príbehu, hoci to nie je academia v pravom zmysle slova. Malo to neskutočnú atmosféru, prostredie, postavy, námet a všetko spolu tak perfektne ladilo, že som prehliadla aj historické nezrovnalosti daného obdobia. Dana Schwartz píše s neuveriteľnou ľahkosťou a drží čitateľa v napätí do poslednej strany.
V závere som mala slzy na krajíčku, tak veľmi na mňa kniha zapôsobila. Nesmierne sa teším na pokračovanie, pretože Anatómia je za mňa zatiaľ najlepšia kniha tohto roka a jedna z najlepších kníh vôbec!
Neviditeľný život Addie LaRue je moja srdcová záležitosť, a tak som bola pochopiteľne zvedavá, či môžem od autorky očakávať podobný výkon aj v jej knihách pre mladších čitateľov. Gallant sa teší od svojho vydania veľkej popularite a dokonca dostal na Goodreads ocenenie za najlepšiu young adult fantasy knihu minulého roka, preto som sa rozhodla siahnuť práve po ňom.
A ostala som sklamaná. Nemôžem si pomôcť, no mám pocit, že príbehy s podobným námetom som už čítala alebo videla najmenej stokrát. Sirota bez domova, duchovia, minulosť zahalená rúškom tajomstva, akýsi upside down svet… Chýbala tomu originalita, ale všetky tieto námety by aj boli fajn, keby boli spracované inak.
Som sklamaná, pretože zo začiatku som knihu hltala bez akýchkoľvek výhrad. Vtiahla ma do deja svojou ponurou atmosférou a nemú Oliviu som si ako hlavnú hrdinku okamžite zamilovala. To však trvalo len dovtedy, kým opustila brány dievčenskej školy. Neviem úplne vystihnúť moment, kedy pre mňa príbeh začal ísť z kopca, no myslím si, že to bolo približne vtedy, keď sme oboznámení s postavami v Gallante. Chýbala im hĺbka, chýbali im akékoľvek ľudské vlastnosti, ktoré by mi aspoň umožnili rozoznať jednu od druhej. Nedokázala som sa do príbehu vcítiť a bolo mi jedno, čo sa stane. Olivia je nemá, preto mi mnohokrát chýbala interakcia medzi ňou a obyvateľmi domu. Je postavou s bohatým vnútorným svetom, ani to však podľa mňa nestačilo na to, aby príbeh fungoval. Celý totiž spočíval na jej pleciach a spoliehal sa výhradne na creepy atmosféru. To, čo mi na Addie vadilo najviac, bola reptitívnosť opisov - a tu toho bolo ešte niekoľkonásobne viac. Ku koncu ma to nudilo tak veľmi, že som sa už len nútila to dočítať.
Osobne veľmi nemusím knihy typu no plot, just vibes - a presne to je prípad tejto knihy. Môže to byť vec vkusu, a teda nenechajte sa odradiť mojou ostrejšou recenziou. Príbeh nebol zlý, rozhodne mal potenciál a myslím si, že moje mladšie ja by si ho užilo o niečo viac. Očakávania však boli vysoké, o to väčšie je moje sklamanie.
„Svet stvoril náš pán povedala matka. Prečo ho naplnil zlobou spýtala som sa. To človek urobil svet zlým nie boh odvetila matka. A kto urobil zlým otca spýtala som sa.“
Rodinné drámy siahajúce hlboko na dno ľudskej podstaty čítam s veľkou obľubou. Baví ma rozpletať tie domotané osudy, vžívať sa do postáv a hľadieť na udalosti z rôznych uhlov. Rada sa učím o ľuďoch, o ich bezbrehej sile a odhodlaní, o ich chybách a krehkosti. Prosto chcem pochopiť, prečo sú ľudia takí, akí sú. Táto kniha mi to naservírovala na zlatý podnos - bez servítky. Ťažko stráviteľný pokrm, ktorý bol výdatný a mnohé som vďaka nemu pochopila, no ostal mi ležať v žalúdku ako kameň.
Môj brat je príbeh o Jane Kippo, ktorá sa vracia do rodnej dediny na severe Švédska. Nevýrazná a nechcená, nájde si prácu v sociálnych službách, stará sa o ľudí na smrteľnej posteli a popri všetkom tom cudzom utrpení intenzívne prežíva aj vlastné. Rodný kraj otvára staré rany - pripomína jej ťažké detstvo, no tiež jej odhaľuje veci, o ktorých pred príchodom na sever nemala ani potuchy. Dedina je malá, pôsobí stiesňujúcim dojmom, každý sa s každým pozná a je nejakým spôsobom do udalostí okolo Janinho života zapletený. Autorka rozpletá pomerne netradičným spôsobom jednotlivé udalosti, jednu po druhej - a Janu pritom vôbec nešetrí. Otvára témy násilia v rodine, alkoholizmu, incestu, otcovraždy, nevyliečiteľnej choroby, no i hľadania ľudského tepla, porozumenia a pokoja v duši.
Jana je exemplárny príklad morálne šedého charakteru. Napriek tomu som nemohla inak, než prežívať to všetko s ňou. Snaží sa vymaniť osudu, no osud akoby v jej prípade urobil výnimku a rozhodol sa nenechať ju rozhodovať o vlastnom živote. Autorka rozpracovala prostredníctvom Jany pozoruhodný charakter, postavu, ktorá ma zaujala už v prvom dieli tejto mrazivej severskej trilógie. Netrpezlivo preto očakávam pokračovanie, ktoré má podľa môjho názoru ešte čo ponúknuť. Ak dokážete stráviť temné príbehy a s obľubou nahliadate aj na desivú stránku ľudského charakteru, Môjho brata vám naozaj zo srdca odporúčam.
„Príbehy sa menia, pamätáš sa? Menia sa podľa toho, kto ich rozpráva.“
Patrick Ness je jedným z tých autorov, ktorí vám buď sadnú, alebo nie. Jeho príbehy sú akési inakšie, magické, popretkávané mýtmi a rozprávkami pre dospelých. Človek musí mať čosi odžité, aby sa v nich našiel a pochopil, čo chcel autor povedať. Mne Patrick Ness sadol a som vďačná, že som sa k jeho tvorbe dostala. Prvýkrát ma očaril ilustrovanou knihou Naším nebom bol oceán a inak to nebolo ani v knihe Noc žeriava.
Čitateľ sleduje v príbehu dve hlavné postavy - takmer päťdesiatnika Georga, ktorý si prechádza krízou stredného veku a jeho dcéru Amandu. Otec s dcérou sú si na míle vzdialení, ako emočne, tak aj povahovo. No spája ich spoločný pocit prázdna a osamelosti, túžba po niekom, kto by ich prijal presne takých, akí sú. Kto by ich bezvýhradne miloval. A vtom im do života nečakane príde záhadná Kumiko, priletí ako pôvabný biely vták - a nič už nebude ako predtým.
Zámerne vám nechcem vyzradiť viac, pretože čaro tejto knihy sa ukrýva práve v tom nevypovedanom. Autor prepletá životy Georga a Amandy prekrásnym japonským mýtom o panej a sopke. Mýtus, ktorý na prvý pohľad s príbehom nijak nesúvisí, no treba nazrieť hlbšie pod povrch. Do poslednej chvíle som netušila, ako ho prepojiť s postavami, no na konci príbehu prišlo pochopenie. A bolo to čarovné.
Noc žeriava je príbehom o láske, nenásytnosti, túžbe človeka vlastniť, o hneve, vzťahoch medzi rodičmi a dospelými deťmi, no je to predovšetkým príbeh o odpustení a sebaprijatí. Je prekrásnou metaforou na život samotný.
Bol to neopakovateľný zážitok a z celého srdca vám knihu odporúčam. Určite sa k nej o pár rokov vrátim, zotriem prach zo stránok a objavím doposiaľ neobjavené vrstvy príbehu, na ktoré som ešte nedospela.
