Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Prvé čo mi udrelo do očí, bol úpne iný štýl písania, než na aký som zvyknutá. Celá kniha pôsobila umelecky, akoby sa mi prihováral nejaký vnútorný, neskutočne podmanivý hlas, ktorý sa mi rozhodol vyrozprávať príbeh o jednom víruse. Znepokojivom víruse, po ktorom infikovaný zaspí spánkom plným zvláštnych snov.
Ďalším nezvyčajným prvkom knihy bolo to, že nemala jednu konkrétnu hlavnú postavu. Objavilo sa tam síce niekoľko osôb, okolo ktorých sa príbeh točil, no hlavnými postavami by som ich nenazvala. Mám totiž podozrenie, že hlavnou postavou knihy bol samotný vírus.
Geniálnosť celej knihy vidím v tom, ako to všetko autorka opísala (navyše úplne krásnym jazykom). Tak neuveriteľne realisticky, znepokojivo a najmä úplne presne. Väčšina postáv, ktorým sa autorka v knihe venovala, mala silný príbeh a ich osudy ma zaujímali.
Kniha mala svoje chybičky (napríklad nevysvetlený pôvod vírusu), napriek tomu bolo jej čítanie umeleckým (a veľmi znepokojivým) zážitkom.
Je to taký mix filmov Step up, Mean Girls a Save the last dance (a podobných filmov by sa našlo určite viac) a hneď na začiatok musím povedať, že príbeh bol plný klišé. Hlavná hrdinka sa vyrovnáva so stratou najbližšej osoby a stratí pri tom svoj hlas. Čo je trochu problém, keďže práve nastupuje na Dukovu akadémiu a jej hlavný odbor je spev.
Máme tu teda novú školu, najlepšieho kamaráta gaya, super mega talentovaného krásneho dokonalého chalana a aj dve populárne zlé dievčatá, ktoré si hlavnú hrdinku zoberú na mušku.
Ale...ono to funguje! Minimálne na mňa. Nielenže ma kniha vytrhla z čitateľskej krízy a prečítala som ju v priebehu jedného dňa, ona vo mne vyvolala neskutočné emócie. Buď som sa pri čítaní usmievala ako slniečko alebo som sa rozčuľovala nad nespravodlivosťou, ktorá sa hlavnej hrdinke diala.
Autorka do príbehu zakomponovala aj ťažšie témy ako je hľadanie samej seba, strata blízkeho, psychické problémy, porucha príjmu potravy, šikana, či vysoké očakávania. Navyše ma ešte aj dokázala prekvapiť a to sa považujem za dosť ostrieľanú čitateľku, ktorú už neprekvapí takmer žiadny zvrat a už vôbec nie v romanticky ladenej knihe.
Aby ste ma nepochopili zle - dej je predvídateľný. Je to také feel-good čítanie z prostredia showbiznisu na spôsob vyššie spomenutých filmov. Treba sa teda nastaviť na to, že už od začiatku budete vedieť, ako kniha skončí. Avšak vďaka jednej veci sa autorke podarilo vyviesť ma z miery a ja som bola nenormálne dojatá. To bol pre mňa zároveň aj
bod zlomu, pri ktorom som si uvedomila, že som sa do knihy totálne zamilovala...
Kniha Dokonalé prekvapenie sa navonok tvári ako humorná oddychovka, no v skutočnosti sa v nej ukrýva viacvrstvový príbeh, ktorý preniká do samotnej podstaty manželstva. Autorka si v ňom posvieti na partnerské, rodinné, medziľudské či pracovné vzťahy, a aj na to, aká tenká je hranica medzi pravdou a lžou.
Napriek tomu, že sa príbeh venuje vážnej téme, nechýba v ňom ani (pre Kinsellu veľmi charakteristický) humor, pri ktorom sa vám môže stať, že občas vybuchnete smiechom. Akurát je tu jej typického humoru trošku pomenej oproti jej predchádzajúcim knihám a namiesto toho je tu viac bizarností a vážnych, miestami až smutných situácií a ja som sa teda musela nastaviť na trochu iný príbeh, než aký som očakávala. Po počiatočnom rozčarovaní, sa mi však podarilo naladiť sa na tón príbehu a zvyšok knihy som si už užívala.
Dosť sa mi páči, ako autorka dokáže pracovať so svojimi postavami. Sú totiž veľmi dobre vykreslené a nechýbajú im ani originálne črty. Ich myslenie, činy či zvládanie ťažkých alebo "mierne" bizarných situácií vykreslila veľmi plasticky, a to tak, že som si ich dokázala predstaviť aj v reálnom živote. Navyše má svojský a veľmi príjemný štýl písania, ktorý ja môžem :). Takže v konečnom dôsledku to bola veľmi dobrá kniha, len do nej treba ísť s tým (v prípade, že autorkinu tvorbu už poznáte), že je to trošku niečo iné, než na čo ste už od autorky zvyknutí.
Na túto knihu som sa tešila už asi rok pred vydaním, takže moje očakávania boli až prehnane vysoké. Ja totiž milujem YA detektívky ako je napríklad Jeden z nás klame a Návod sľuboval podobný zážitok. Kniha nakoniec moje očakávania prekonala. Bavila som sa totiž od začiatku do konca.
Štýl písania, spracovanie knihy, príbeh aj perfektná atmosféra pripomínajúca seriál Pretty Little Liars (ešte predtým, než ho tvorcovia "trochu" prekombinovali) mi dokonale sadli a ja knihe nemám absolútne čo vytknúť. Možno iba to, že som páchateľa odhadla skôr, no autorka napriek tomu dokázala prekvapiť.
Pre mňa je to jednoznačne najlepšia YA detektívka, akú som kedy čítala a pevne dúfam, že podobne skvelých kníh v tomto žánri vyjde viac.
Trilógia Hry o život je pre mňa jednoznačne jedna z najlepších dystópií, aké som kedy čítala. Preto bola Balada pre mňa povinná jazda. Najprv som sa dosť bála príbehu z pohľadu Snowa, ktorého v pôvodnej trilógii vyslovene neznášam, no moje obavy boli úplne bezdôvodné. Jeho príbeh ma chytil od prvej strany až po tú poslednú. Coriolanus tu nie je typická záporná postava, ale ani úplne kladná. Jeho pribeh je rozdelený do troch častí, ktorých názvy vám kvôli spoilerom neprezradím.
V prvej časti sa s mladým Coriolanusom zoznamujeme, spoznávame jeho život, jeho spolužiakov, učiteľov a aj pozadie, respektíve začiatky Hier o život, ktoré boli úplne iné, než ako ich poznáme z pôvodnej trilógie. Nechýbali tu ani drsné scény či nečakané zvraty.
V druhej časti sa dostaneme priamo do Hier, ktoré máme možnosť sledovať spoločne s Coriolanusom. Prostredníctvom Coriolanusa teda sledujeme dianie v aréne a zároveň sa dozvedáme, ako to celé vníma. Túto časť som si neskutočne užívala. Takisto obsahovala nečakané zvraty, no aj niekoľko pre mňa epických scén, ktoré sa mi odvíjali pred očami ako vo filme.
Tretia časť bola slabšia ako predošlé dve, no zároveň najdôležitejšia z celej knihy. Nervydrásajúcich situácií tu bolo zo začiatku pomenej, no čím som bola bližšie k záveru, tým intenzívnejšie som všetko prežívala. No a potom prišiel koniec. Koniec, o ktorom každý fanúšik HG vie, že je nevyhnutný, napriek tomu je šokujúci a je tam toho dosť na predýchanie. Na ten koniec som myslela ešte dlhé týždne po dočítaní.
Navyše som si zamilovala Lucy Gray a Sejanusa Plintha a dokonca proti svojej vôli aj samotného Coriolanusa Snowa (!!!) - ich charaktery boli neskutočne silné. Na záver ešte musím spomenúť jednu veľmi charizmatickú osôbku, ktorá mi povahovo pripomínala očarujúcu Dolores Umbridgeovú... Určite si ju zamilujete rovnako, ako ja :D.
Kniha teda prekonala moje očakávania, prekvapila ma a na záver ma ešte aj silno zasiahla. A ako milovníčka Shakespeara som veľmi ocenila odkaz na jeho hru s názvom Coriolanus. Ja som teda neskutočne spokojná a verím, že čoskoro po knihe siahnem znova :).
Táto kniha schytáva od blogerov celkom rozporuplné hodnotenia. Nie vyslovene negatívne, no vraj autorka nešla dostatočne do hĺbky, kniha nemá dej a podobne. Podobné názory vlastne aj chápem, no na mňa táto kniha zapôsobila až magicky.
Možno to bolo tým krásnym štýlom písania, ktorý mi nedovolil prestať čítať, možno to bolo tým, že som sa dokázala s hlavnou hrdinkou dokonale stotožniť a možno to bolo tým, že to je jednoducho skvelá kniha, ktorej nechýba absolútne nič a kto to nevidí, jeho smola...
Nie každá kniha potrebuje ťažké témy rozobrať do najmenšieho detailu. Niektoré sa ich dotknú iba zľahka, aby sa o nich vedelo, no zároveň dávajú vedieť čitateľovi, že to o tých ťažkých témach nie je. Takže áno, táto kniha mohla byť dramatická, mohla ťažké témy viac rozvinúť, mohla byť ostrá a extra dôležitá a mohla hrať na city a bodať do srdca. Ale ona nechcela. Ona chcela len tak plynúť...
Milujem na nej to, ako je z jednej strany reálna (najmä strasti mladučkej mamičky sú neskutočne dokonale vykreslené) a z druhej totálne rozprávková. Hlavná hrdinka je v podstate taká ľudská obdoba Remyho z Ratatouille (každé jej jedlo je dokonale magické, vyvoláva v ľuďoch hlboké emócie). Aj jemná romantická linka, ktorú kniha obsahuje, je tak trochu rozprávková, no zároveň milá a nie je presladená.
Takže ak očakávate dej plný zvratov (alebo nejakú zápletku :D), čistú romantiku či recepty na každej tretej strane, tak táto kniha asi nebude pre vás to pravé. Ak ju však prijmete takú, aká je, je dosť možné, že sa do nej zamilujete. Táto kniha má proste dokonalú obálku a ešte krajší obsah.
Mňa tie príbehy o tínedžeroch jednoducho bavia... Najväčším plusom týchto kníh je, že aj keď sa v nich často riešia ťažké témy, sú písané s takou neuveriteľnou ľahkosťou, že ich mám prečítané na jedno posedenie. Na knihu "Bolo to úplne inak" som sa veľmi tešila, pretože sa v nej rieši tematika streľby na strednej škole a ja som strašný masochista a rada sa týram takýmito ťažkými knihami.
Podľa anotácie sa môže zdať, že kniha obsahuje nejaké veľké odhalenie, respektíve nejaký šokujúci zvrat, no nie je to tak. To "veľké" tajomstvo nám hlavná hrdinka v podstate odhalí už na začiatku knihy. Príbeh je teda o niečom inom, než sa na prvý pohľad môže zdať. Má pomalšie tempo a ide viac do hĺbky. Okrem vyrovnávania sa so stratou sa v nej dočítate napríklad aj o asexualite, čo je téma, ktorá by sa v YA knihách mala určite riešiť viac.
Hlavná hrdinka nám (s pomocou ďalších preživších) postupne vyrozpráva všetko, čo sa na škole pred tromi rokmi stalo. Nie je to však o strelcovi (ten je tam nepodstatný) a vlastne ani o samotnej streľbe. Je to hlavne o tom nevypovedanom. O tom, ako sa zmenili ich životy a o tom, čo odvtedy nikto z nich nedokázal vysloviť nahlas. O pocitoch viny a hanby (ale aj porozumenia a vďačnosti) za niečo, čo už nikto z nich nedokáže zmeniť.
Kníh s podobnou tematikou som prečítala celkom dosť. Niektoré boli srdcervúcejšie, drastickejšie, emocionálnejšie, šokujúcejšie či dokonca zapamätateľnejšie. No všetky boli v podstate o tom istom. Kody Keplinger však uchopila túto tematiku trochu inak a namiesto šokujúcich a brutálnych scén naservírovala svojim čitateľom príbeh o tom, ako jedno nedorozumenie dokáže zatieniť všetko ostatné. Napríklad aj takú tragédiu, akou je násilná smrť väčšieho počtu ľudí.
Lucy Foley je výborná rozprávačka. Novoročnú atmosféru zasnežených britských hôr na samote vykreslila tak, že som sa tam počas čítania na chvíľu naozaj ocitla. Vdýchla život rozmanitej partičke (nie príliš sympatických) postáv, prostredníctvom ktorých nám vyrozprávala príbeh o vražde, rôznych tajomstvách či krivdách.
Jej rozprávanie sa mi dostalo pod kožu. Už dlho som nečítala knihu, v ktorej by boli tak vierohodne a až kruto realisticky vykreslené charaktery a ich vzájomné interakcie. Z piatich postáv, ktoré "rozprávali" príbeh, mi bola sympatická iba jedna. Avšak náhľad do ich myslí bol tak intenzívny a "vyšperkovaný", až som uverila, že sú to skutoční ľudia z mäsa a kostí.
Zápletka bola správne vygradovaná. Začala zľahka - stretnutím partičky priateľov, popíjaním a spomínaním na staré dobré časy, no postupným odhaľovaním skutočných charakterov daných postáv a ich tajomstiev naberala na intenzite. Autorka navyše do príbehu vsadila celkom nezvyčajný prvok, a to ten, že okrem neznámeho páchateľa nepoznáme ani obeť.
Pozorným čitateľom sa môže stať (podobne ako mne), že odhalia páchateľa aj obeť o niečo skôr, ako ich odhalí samotná autorka, no zážitok z príbehu vám to určite nepokazí. Ak máte radi kvalitné trilery či obľubujete v knihách výborne vykreslené charaktery, Štvanice si určite zaslúži vašu pozornosť
