Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje srdcovky
Moje aktivity
Nebyť dovolenky v Portugalsku, tak po tejto knihe nikdy nesiahnem a to by bola veľká škoda.
Dekolonizácia Angoly, rozpad Portugalského impéria, občianske boje medzi “bielymi a čiernymi”, návrat Portugalcov, ktorí v Portugalsku nikdy neboli, strata identity a domovu. A to všetko vyropzravane chlapcom v teenagerskych rokoch. Prierez toľkými príbehami, miestami, osudmi. Dokonalý čitateľský zážitok.
“…korene si pamätajú zem, z ktorej boli vytrhnuté,…”
“Nie je zlé, že nič z toho neviem, pokiaľ sú veci, o ktorých som si istý.”
“Domov môže byť aj jedna izba, a táto izba s balkónom, odkiaľ
vidieť more, je naším domovom.”
Prirovnávajú ju ku knihe Malý Život. A už viem prečo. Už keď je tam záblesk nádeje a šťastia, tak sa to rýchlo zvrtne. Ale nie do starých koľaji. Do koľaji, ktoré idú ešte tmavšou, drsnejšou cestou. Po dočitani ostava sladko-trpká pachuť, že nakoniec bude Leek a Shuggie šťastní. Tak inak ako ostatní. Ale budú.
“Neurob tú istú chybu. Ona sa nikdy nedá dohromady. Keď bude vhodný čas, musíš odísť. Jediné, čo sa tu dá zachrániť, si ty sám."
Na toto som nebola pripravená. Aj pri knihe Listopad mi vybehli slzy, ale vedela som, že je to fikcia, ktorá sa nast'astie nikdy nestala. Pri tomto príbehu som si uvedomovala, že ho zažili tisíce rodín. A najmä v tomto období, kedy si pripomíname prvý transport z Popradu, mi bolo pri čítaní vel'mi ťažko. Neviem stále pochopit' ako sa takej nenávisti a zabijania dokážu ľudia dopustit'.
Zaujimavy príbeh o tom byť cudzincom vo vlastnej krajine, o tom ako sa láska meni a vývíja / upadá. Som zvedavá na pokračovanie.
Dokonalo krásne dielo. Taliansko, kamarátky, vzťahy, všetko to malo a pritom to nič nekomplikovalo. Ferrante vie vždy prekvapit, a v momente keď som si myslela, že všetko sa stane a vysvetlí, necháva autorka príbeh nedorozprávany a mne v hlave šrotuje celý nový život Giovanni.
Obalka a názov neboli podľa môjho gusta. Ale nakoniec som sa do nej pustila. Prvú polovicu knihy som dost bojovala, dlhé opisy, referencie na to, že sa po hokejovom zápase niečo stane, a stále ten zápas neprebehol. Ale druha polovica už bola skvela. Dialógy, vývoj postáv, pocity chlapcov aj dievčat, perspektívy. Nakoniec som rada, že som sa do knihy pustila, ale nebude moja top tohto roku.
“Presvedčiť iného, že kohosi netreba vnímať ako človeka, je velmi jednoduche. A ked mnohí dostatočne dlho mlčia, aj hrstka hlasov navodí dojem, že kričia všetci.”
Tak krásna, úprimná, “detská”. Autorka, Lucia, mala 16 rokov, keď listy písala, a mne každý list vyrážal dych tým aky bol múdry, dospelý. Nenapadlo by mi, že je písaný rukou teenagerky. Ano, štýl a štylizácia nemusi byť to, na čo sme v knihách zvyknutí ale o to tu nejde. Ide o intímne písanie, ktoré má predsa len toho veľa čo predať a povedať aj nám ostatným. Ukazuje dobu, ktorá tu už nie je, ale zároveň udalosti, ktoré sa znova a znova opakujú. Ak by ľudí ako Lucia a Július Satinský bolo viac, bolo by nám lepšie.
Určite sa ku knihe ešte vrátime, len tak pre pohladenie duše.
“Premýšľam nad tym, či sa ľuďom v nebi splnia všetky sny, ktoré mali na zemi a zostali nesplnené.”
“Uvedomila som si, že vzdialenou (i keď veľmi medializovanou) vojnou môže žiť len ten, u ktorého je inak všetko v poriadku.”
Vydavateľstvo Inaque je pre mňa vždy stávka na istotu, ale toto mi vôbec nesadlo. Z knihy som si najviac užila tretiu časť knihy, kde dochádzalo aspon k jemnému rozpracovaniu postáv a nejakej dejovej línie. Inak mi celá kniha prišla taká po povrchu, nič do hĺbky, nič zaujimave (ale možno je to to sci-fi, v ktorom sa tak nevyznám).
Minimalistické rozprávanie o dvoch životoch. A predsa po dočítaní zanechá emócie - pachuť, nechuť alebo pochopenie? Rozhodli by sme sa v tej sekunde my inak?
Jednoduchosť bytia tak typická pre Taliansko a tak typická pre túto knihu. 150 strán života dievčaťa hľadajúcej svoje miesto v rodine a vo svete a bojujúce s tajomstvami jeho blízkych. Kniha plynie, ale nič veľké ani nezvratné neočakávajte. Príjemna jednohubka na dovolenku v Taliansku.
