Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje srdcovky
Moje aktivity
Utrpenie neslobody v krajine, kde by mali byť slobodní, ale nie sú. Hlboké, a miestami ťažké príbehy prisťahovaleckej rodiny. Každý bojuje svoj boj, ale spoločne, aj keď nevedome, bojujú proti minulosti a tomu, čo sa deje, ak sa nekladie odpor. Sevda, Emine a Hakan boli pre mňa najzaujímavejšími príbehmi.
“Čo to vlastne je, smrť? Čosi ako spánok, ibaže dlhší Nekonečný? Ako sen, ibaže bez oných schodov, z ktorých človek kedy-tedy spadne a prebudí sa? Cukrový spánok?”
“ V čom je rozdiel? Teda, medzi zaľubenosťou a tým, že si človek iba myslí, že je zaľúbený?"
“… oprela si sa o stenu a potichúčky si sa trieštila na tisíce kúskov, zatiaľ čo ostatní sa vonku lúčili, Emine.”
Krásna, vtipná, miestami dojemná. Rozhodne nakopne človeka ísť na tie miesta znova, pripadne objaviť aj chaty, na ktoré sa ešte nedostal.
“… v čase komunizmu predstavovali Vysoké Tatry únik. Pre väčšinu to bol únik do prírody a na vzduch, ale pre mohých to bol únik pred komunizmom ako takým.”
“O chvíľu sa starček vrátil na prednú terasu, na tvári mu žiaril spokojný výraz a okolo pier mu zaschýňala poleva z parených buchiet.”
“Chcel som ísť za ním, podať mu ruku a spýtať sa ho, ako je možné, že prináša svoj pokoj do hôr, keď by si ho mal brať.”
Ak som niekedy premýšľala aký bol asi život pred 100 rokmi, a čo i len trochu som si ho idealizovala, tak Storočie chirurgov mi akýkoľvek náznak niečoho pekného vyvrátil. Človek nechce ochorieť ani teraz, ale pred tým si mohol vybrať bolesť alebo smrť. Skvelo spísaná história chirurgie cez príbehy, silné emócie a fakty. Nie som lekárka, ale aj tak ma to veľmi bavilo.
“Vraj horúčku šestonedieľok spôsobuje prenos infekcií z rúk lekárov a študentov, ktoí ich vyšetrujú bez toho, aby si očistili ruky po tom, čo pitvali mrtvoly.”
“Každé jeho slovo bolo pochybované, lebo všetci poznali Warrenovo presvedčenie, že skalpel je raz a navždy späty s bolestou.”
Už sa mi dlho pri čítaní nestalo, aby som od prvej stránky, tak “cítila” s postavou, ako s Charliem. Miestami mi pripomínal Forresta Gumpa. Miestami Williama z Malého života. Narazila som na knihu vďaka zoznamu, čo čítala Rory Gilmore a toto by mohla byť kľudne kniha, ktoú by jej Jess doporučil.
“Po operácji sa budem snažit bit múdri. Budem sa strašne snažit.”
“Scvrkávam sa. Nie v tom zmysle, že by sa atómy môjho tela približovali a hustli. Je to fúzia, v ktorej atómy môjho ja splývajú do mikrokozmu.”
Sebadeštruktivna, mladá a zamilovaná, možno. Úspešný, slobodný, alkoholik, určite.
Cleopatra a Frankenstein.
No nakoniec ma z celej knihy najviac oslovili Zoe a Jiro. Pár strán navyše k ich osudom a vzťahu by som si prečítala.
“Nebudem tolerovat nič menej ako dakonalosť. Dobrý pokus, hovorím si.”
“Poznáš ten vtip o káve a názoroch?" opýtal sa Jiro. Zoe pokrútila hlavou. „Rozdiel medzi kávou a tvojím názorom je, že som si pýtal kávu."
Pohľad na to, ako sa za sedem dni stane zo židovskej rodiny, cestujúci muž. Sonda spoločnosti, ktorá dovolila masové vyvražďovanie, a na posledné slobodné dni
manžela, otca, žida, pred jeho zatknutim.
Myslim, že nikdy nepochopim túto časť našej histórie. A ako ľahko dokáže spoločnosť priať deportácie, šikanu a zabijanie ľudí.
"Pri chôdzi sa dotkol svojho nosa. Aký si
dôležitý, uvedomil si. Od teba teraz závisi, či je človek slobodný alebo väzeň, ako žije a či vôbec prežije."
"Totalitná vláda je možná len tam, kde existujú odstránitelné masy, ktoré sa dajú obetovať bez rizika katastrofálnych dôsledkov rozsiahleho vyľudnenia."
Dvanásť poviedok od Chimamandy, o americkom sne a nigérijskej bojovnosti. Dávno som poviedky nečítala, a aj som zabudla, ako každý príbeh ostane rozpovedaný a koniec si môžeme len domyslieť. Chimamanda dokáže v krátkych poviedkach rozpovedať tak hlboké príbehy, osudy žien a rodín, priblížiť vzťahy africké, a život americký, že som niekedy neverila, že je to iba pár strán poviedky. Jej práca so slovami je pre mňa neuveriteľná.
A tak trochu mi to pripomínalo Dievča, žena, iné.
“Chcela si narušiť dokonalosť jeho pružného tela, aby ho nemali až tak radi, aby toho nemohol robiť tak veľa, ako robil. Aby ti nezaberal toľko miesta. Dozie to prešiel mlnčaním a namiesto toho nakreslil obrázok teba s očami v tvare hviezdičiek.”
Siahla som po knihe, keď som hľadala niečo na odľahčenie. Lebo veď Satinský a fejtóny. Písali o nej, že je nadčasová. No až po prečítaní niektorých časti som zistila ako veľmi nadčasová je a ako málo sme sa v niektorých veciach od revolúcie posunuli, ale v niektorých aj viac (možno).
“Mali by sme sa zamyslieť teraz po dvesto rokoch, keď Európa opät vrie, či si nemáme začať vybavovať výnimku, aby nás do nej vzali.”
“Škoda, že sa počet hlupákov raz za rok nezverejňuje, boli by sme múdrejší.”
“…ani štát, ani my podnikat nevieme. Zatiaľ vieme len kradnút.”
Nebyť dovolenky v Portugalsku, tak po tejto knihe nikdy nesiahnem a to by bola veľká škoda.
Dekolonizácia Angoly, rozpad Portugalského impéria, občianske boje medzi “bielymi a čiernymi”, návrat Portugalcov, ktorí v Portugalsku nikdy neboli, strata identity a domovu. A to všetko vyropzravane chlapcom v teenagerskych rokoch. Prierez toľkými príbehami, miestami, osudmi. Dokonalý čitateľský zážitok.
“…korene si pamätajú zem, z ktorej boli vytrhnuté,…”
“Nie je zlé, že nič z toho neviem, pokiaľ sú veci, o ktorých som si istý.”
“Domov môže byť aj jedna izba, a táto izba s balkónom, odkiaľ
vidieť more, je naším domovom.”
Prirovnávajú ju ku knihe Malý Život. A už viem prečo. Už keď je tam záblesk nádeje a šťastia, tak sa to rýchlo zvrtne. Ale nie do starých koľaji. Do koľaji, ktoré idú ešte tmavšou, drsnejšou cestou. Po dočitani ostava sladko-trpká pachuť, že nakoniec bude Leek a Shuggie šťastní. Tak inak ako ostatní. Ale budú.
“Neurob tú istú chybu. Ona sa nikdy nedá dohromady. Keď bude vhodný čas, musíš odísť. Jediné, čo sa tu dá zachrániť, si ty sám."
